ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred svojím domom sedel pod košatým orechom starý žid Dávid a drobil chudými prstami suchý chlieb pre svoje krotučké sliepočky. Mesiac svietil na šedivú, nepokrytú hlavu osamelého muža, muža, ktorý na šírom svete nemal nikoho.

Je pravda, že mal i tento domček i kúsok sadu pri ňom; tento orech i lavička pod ním boli jeho majetkom, no nebola to tu jeho vlasť. On bol cudzí uprostred cudzincov, s ktorými nikdy nemohol hovoriť v svojej rodnej reči.

Zostarel v tejto dedine, ale nezvykol si v nej.

Nič ho tu neviazalo. Ľudia privykli na neho, on na ľudí; k láske to neprišlo.

Cez zimu, keď chorľavel, vedeli susedia, že je chorý; no neprišli. Veď kto by išiel k židovi! Len jeden chodil; len jeden, a chodil verne i opatroval, on sa neštítil.

Na neho musel starec myslieť vždy; myslel i teraz. Postretlo starca nad hrobom dačo nečakané; začalo mu srdce — o ktorom myslel, že je dávno pochované — začalo sa zahrievať láskou k tomu mladému cudziemu mladíkovi, a ten mladík bol kresťan.

Najprv hľadel starec na neobyčajné počínanie „cudzinca“ — ktorý sa tu objavil tak znenazdania ako keď svitne nečakaný lúč svetla — s nedôverou pravého žida, ktorý medzi kresťanmi pretrpel mnoho ústrkov.

Ešte nik zo susedov nebadal rozdiel medzi sebou a Ondrášikovým sluhom — a žid ho už dávno videl.

Videl od toho okamihu, keď poprvý raz priniesol mu ten cudzí mládenec vodu zo studne a potom sa v jeho biednej kuchynke posadil a tak milo rozprával, ani čo by mal starého Dávida rád — jeho, ktorého nikto nemal rád, a i tí najbližší ho opustili. Nedôverčivo špehoval starec mladíka, či sa nepotkne, či neklesne v hriechoch, v akých všeobecne žili „kresťania“. No márne, dodnes nevidel škvrnu na jeho bezúhonnom počínaní. Nepil, nezlorečil, znal prikázanie Božie, tie židom na Sinai dané, a plnil ich deň čo deň. Žid videl, že mladý kresťan miluje Boha, a že skutočne miluje ľudí.

Dopytoval sa potajomky; no nebolo snáď na okolí suseda — či susedil s chalupou alebo roľami — ktorému by Metod nebol poslúžil. — Starý hlásnik rozprával, že si v zime niesol nošku dreva z hôr a dohonili ho Ondrášikovci, viezli šúštie. Metod hneď zastavil, vzal starcovi drevo, vyložil na fúru, ponúkol mu svoje miesto na sedenie, a sám celou cestou išiel peši popri voze až po jeho chalupu.

A zase zjari, keď kopali jarok okolo Ondrášikovej role, pokopal i roľu, ktorú pri nich mala stará, neprívetivá vdova Hlinárka. Každý sa tej zlej ženy podnes bál — keď ľuďom špatne vynadá; — nikto jej neurobil dobre, len tento cudzí chasník.

Neboli to veľké veci, ktoré on robil ľuďom — však ani nemohol, bol len jednoduchým sluhom — no jedno bolo isté: on videl všetko, čo človeku chýbalo, a ak to bolo v jeho moci, tak mu poslúžil z lásky. Ba ak to robil, akoby ináč ani nemohol.

Striehol žid, akým sluhom bude mládenec, či sa za krátky čas nepokazí. Bol tu už vyše roka, a nikdy tak verne Ondrášikovi zaťovia jeho veci neopatrovali, ako jeho sluha. Čo len mohol polepšiť, či v dome, či v hospodárstve, na všetko gazdu naviedol. Ani Eliezer nemohol byť vernejším Abrahámovi, ako on bol tomuto sprostému sedliakovi.

Žid mal Ondrášika za sprostého; on videl často, že miesto hore, ide dolu vodou — no on by ho nenapomenul. Načo — pohana! Pohŕdal ním práve tak, ako sedliak židom. Videl žid, že je Metod múdrejší, ako jeho gazda, ale nikdy nepočul mladíka ináč o gazdovi hovoriť, len s úctou a s láskou.

Všetko bolo na mladíkovi čisté. Bol mladý, a i u Ondrášikov mali dcéru, u Petrášov dve. Studňa bola pred židovými oknami. Žid striehol, či neuvidí niečo takého, ako druhí mládenci robievali; — a ľudia to nazývali žartom a pochabosťou mládeže. Neraz videl starec všetky tri dievčatá, ako im Metod vody naťahal, prívetivo sa pritom s nimi rozprával, ony usmievali sa na neho, on na ne, akoby im všetkým trom bol bratom.

Mimovoľne prirovnával ho žid k Jozefovi Egyptskému. A hoci aj Petrášovie dievky boli dosť rozpustilé, oproti nemu správali sa i ony slušne; ba boli — odkedy on chodil za Samkom — akési poriadnejšie.

Keď minulý týždeň prišiel Metod k nemu, potešil sa žid. Cítil on, že je dlžníkom, a už dávno by bol rád mladíkovi jeho lásku nejakou službou oplatil, a teraz ho tento sám prišiel prosiť o službu.

Rozprával mu, čo by asi mohlo byť z chromého Samka, ak sa ho on, Dávid, ujme, a nielen že ho naučí rátať, ale mu aj poradí, ako by mohol začať ten obchod.

Snáď nikomu na svete neurobil by to Dávid po vôli. Ale keď ho Metod žiadal, súhlasil ochotne, no povie:

„Prečo sa tak staráš o toho suseda, však ti je celkom cudzí? Čo ho nenecháš? Má rodičov, rodinu, nech sa oňho starajú.“ — Pritom striehol starec, či nepovie Metod niečo zlé na Petrášovcov.

„Viete, sused,“ hovorí mladík: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, a svojho blížneho, ako seba samého! Keby som ja bol chromý, i mne by dobre padlo, keby sa dakto o mňa postaral. Rodičia majú Samka radi; no, keď oni nepremysleli podnes nič pre neho, musím to urobiť ja, mne dal Hospodin tú myšlienku a verím, padne im rada dobre.“

Ach, pre všetko musel starec mladého kresťana obdivovať a milovať, len pre jedno by ho temer nenávidel: že mu nedal pokoj so svojím Kristom. Vždy mu o Ňom rozprával, skoro z každej kapitoly Starého zákona prišiel na Neho, a každý rozhovor končil tým:

„On vás miluje.“

Nemyslel by starý Dávid na tie rozhovory, keby mohol zabudnúť; nemyslel by ani teraz, no nemôže. Prečo si len dovolil čítať tie histórie o Ňom, ktorý vraj bol tým semenom ženy, ktoré rozmliaždi hlavu hada, bol tým semenom Abrahámovým, v ktorom majú byť požehnané všetky čeľade zeme — bol vraj tým synom Dávidovým, tým Mesiášom! Jeho učenie bolo také dobré; bolo to učenie lásky, vkrádalo sa do starcovho srdca, utrápeného krivdou, ako olej liečiaci rany.

Dodnes, keby bol znal Kristovo učenie, bol by sa Dávid studeno zasmial: Veď z tých, ktorí okolo neho žili a menovali sa kresťanmi podľa toho Krista, ani jeden nežil podľa Jeho učenia. Zlorečili, krivoprisahali, bili sa, neodpúšťali; — pritom chodili do kostolov, ale nič tak nerobili, ako sa im kázalo.

Boli v dedine dva kostoly, dvoje vyznania: katolíci i evanjelici. Nenávideli jeden druhého, potupovali vieru a učenie toho druhého, a pritom vraj verili a klaňali sa Tomu, ktorý kázal lásku a milosrdenstvo. Ó, zasmial by sa starec šeredne, keby bol k nemu prišiel jeden z nich a ponúkal mu Kristovo učenie; bol by ho porovnal so životom vyznavačov. No, ten dobrý, cudzí mladík žil, skutočne žil, ako Kristus kázal; on toho Krista miloval a poslúchal, on to mohol. No, keď on mohol, prečo nie tí ostatní? Prečo bol medzi ním a tými ostatnými taký rozdiel?

Postál starec v myšlienkach; nemal mu kto dať odpoveď na otázky.

„Dobrý večer!“ zaznelo vtom neďaleko. Pred ním stojí ten, na ktorého dnes už tak mnoho myslel, ale dočkať sa ho nemohol.

„Už som si netrúfal, že vás budem môcť navštíviť.“

„Veru aj ja som myslel, že už neprídeš.“

Starcovým vráskovitým obličajom preletela žiara radosti. Keď človek dlho nikoho nemal a potom kohosi začne ľúbiť, býva to veľmi hlboký a silný cit.

„Sadni si!“ pomkol sa ochotne muž na lavičke. „Čakám, s čím prídeš; ako si pochodil u Petrášov?“

Metod si sadol a rozprával.

„Neviem, neviem,“ krútil žid nedôverčivo hlavou, „či si on ináč nerozmyslí.“

„Dúfam v to najlepšie; modlil som sa i teraz, aby sa tá vec zdarila, a verím, že budem vyslyšaný.“

Tak rozprávali sa chvíľu, a starec sám robil plány, ako by si asi Petrášovci mohli začať. Srdce starého obchodníka sa v ňom rozohrievalo.

„Sused,“ povie zrazu Metod, „prečo, keď ste vy vedeli, aké príhodné je toto miesto, nezačali ste si obchod sám? Prečo ste sa trápili s tými handrami?“

Mládenec vzal starcove ruky do svojich a hľadí mu prívetivo do tvári, pokrytej náhle hlbokým zármutkom.

„Načo, načo by bol býval mne obchod? Kto by sa bol o ostatné postaral? Som na svete sám, ako strom na púšti. Čosi robiť, akosi živiť som sa musel, umrel by som bol bez práce v zármutku a opustenosti; no tak som robil, čo sa dalo. Lež načo mi to spomínaš?“

Starec skoro surovo vytrhol ruky a zakryl si nimi tvár, oprel lakte o kolená.

Chvíľu sedí tak schúlený a celý premožený bolesťou rozpomienky; mladík hľadí na neho s netajenou účasťou a sústrasťou, potom zrazu objíme starca a pritúli si tú starú, šedivú hlavu k svojej mladej hrudi. A starca neprivinul už dávno nikto; on už dávno nepocítil, aká je to slasť, byť objímaný. Raz kedysi, keď ešte bol mladý, znal on, oj — znal — ako taký prejav lásky blaží. Potom, keď to pominulo, navždy pominulo, keď náruživo, ale márne vystieral náruč do prázdna, keď túžbou temer zamieralo mu srdce — márne, márne, tak dlho to srdce umrtvoval, až myslel, že z neho každý ľudský cit vypudil, že je ono už ako skala. A teraz sa dokázalo, že nebolo, že bolo len ľadom. Ľad roztavil sa, keď prišlo slnce.

Striasol sa muž v náručí mladíka, ako keď víchor zalomcuje starým stromom; prudké zavzlykanie vyrvalo sa mu z hrude — prvé po rokoch, dlhých rokoch skanuli slzy po zvráskavenom líci.

Mládenec netíšil mužov plač, on oprel mladú hlavu o šedivú starcovu, oči mu zvlhli, a keďže sklesnuté ruky nekryli už tvár plačúceho, zotieral mu slzy z líc i z očú.

„Nechaj,“ prerývano hovorí starec; „prečo si robíš nepríjemnosti so starým židom? Každý si ma oškliví; prečo ma nenecháš?“

„Preto, že vás mám rád, sused môj milý.“

„Prečo by si ma mal rád?“ znovu rozplakal sa starec. „Mňa dávno nikto nemal rád — raz kedysi moja matka: — potom som myslel, že ona, ale to bol klam.“

„Čo bol klam?“

„Pusti ma,“ vymaňoval sa muž, „a nepýtaj sa.“

Mladík pustil.

„Verte, sused, bolo by vám ľahšie, keby ste dakomu povedali, čo vás už roky tlačí. Ja som cudzí, vyzradiť vás nemám komu; ak mi dôverujete, zverte sa mne. Mám vás rád a budem s vami cítiť.“

„Nedbám,“ vzpriamil sa žid — z vyhasnutého oka vyšľahol plameň — „mnoho si mi dobrého urobil aj teraz, že si sa starého muža neštítil. Si dobrý, svet je zlý; snáď ťa zavarujem od nešťastia, budeš opatrnejší, ako ja, nedáš si ublížiť.

Keď sa na mňa pozrieš, na moju zhrbenú postavu, do zvráskavenej, starej tvári a do poloslepých očí, snáď bys’ ani neveril, že i ja som bol raz mladý, pekný, ako v hore strom, tak ako ty dnes,“ začal starec; oprel vychudnutú postavu o strom, zadržal mladíkovu ruku v svojich vetchých rukách.

„Mal som pekný obchod po rodičoch, hoci nebol som bohatý, ale veril som, že až mi Boh mojich otcov požehná, budem sa vzmáhať. No, bol som ja predsa veľkým boháčom; mal som ženu, ako len ten kvet na Libanone a dieťa — ach dieťa! — ani Mojžiš nemohol byť krásnejší, keď sa faraónova dcéra zľutovala nad jeho krásou. Keď si spomeniem na to šťastie, na tú vtedajšiu blaženosť, viem, že ani Adam v raji nebol šťastnejší; — ach, a to všetko pominulo.

Ako ti to povedať? Ja som býval mnoho z domu, ten nešťastný obchod ma preč ťahal, a nevedel som, že aj druhý mal oči.

Raz idem domov, plný radosti a nádeje; prídem — dom prázdny.“

Starec vnišiel si rukou do vlasov. „Prišiel druhý, vzal mi poklad očí i skvost srdca. Ešte keby to bol býval gój,^[18] ale vlastný, vlastný…!

Zúfal som si, behal ako šialený, súdil sa — všetko márne. Musel som dať lístok prepustenia, a zákon prisúdil jej i dieťa. On bol vyšší ako ja, bol v úrade pri stolici; mňa, biedneho žida, všade odpravili, nikde nebolo spravodlivosti, ani u Boha. Im vodilo sa, ako sami chceli, kým neodišli. Potom zmizli z Uhorska^[19] a ja som sa nikdy viac nedozvedel, kde je moje dieťa, čo sa stalo s ním.

Ach, Metod, keď na to myslím, pýtal by som sa, ako Jób, kde je Boh, že by som išiel až pred Neho, a tam by som predniesol svoju žalobu. On jedine zná, čo sa stalo z mojej dcéry Estery a čo sa stalo s ňou, so ženou. Opustila ma, zradila; ale ja len nemôžem veriť, že na nej bola vina. Bola veľmi mladá, keď sme sa zobrali; on bol pekný človek, veľký pán, naviedol ju. Keby sa bola chcela naspäť vrátiť, všetko by som jej odpustil, bol by som ju prijal — ó, ako rád — ! Ale ma k nej nepustili, a jej snáď povedali o mne, že budem ukrutný, zlý; ona sa bála, uverila, a tak bolo všetko, všetko stratené.

Utiekol som z toho mesta, zakopal seba i svoj zármutok tu v tomto kraji. Čakal som, že už v zime príde smrť, že ma vyslobodí z tohto súženia a že si svoju bolesť vezmem do hrobu. — A ty si ma prinútil, aby som rozprával, a teraz znovu ožilo, aj strata, aj túžba, bolesť — všetko. Čo máš z toho?“

„Mnoho, drahý starče! Viem, za čo sa mám modliť; — a príde raz chvíľa, keď to nebudete ľutovať, že ste sa mi zdôverili.“

Mladík vstal, žid mimovoľne tiež; vnišli do malej chalúpky.

Tam, keď starec zažal svetlo, zbadal mladík prázdne nádoby; vzal a priniesol čerstvú vodu. Nato popravil^[20] chudobné mužovo lôžko — tak ako mu ho v chorobe poprával — potom prisadol k nemu na lavicu k stolu, otvoril veľkú, starú knihu a dal sa čítať.

Žid pokryl svoje šediny čiapočkou — i on položil si klobúk na mladú hlavu, aby ho neurážal, keď židia považujú za neúctu oproti Slovu Božiemu, keď ho muž číta s nepokrytou hlavou.

Dnes — hoci čítali 53. kapitolu Izaiáša, a mladík uprostred čítania rozprával, o kom je tu reč — dnes starec neprotirečil, a ticho, vážne sa rozišli.