ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla zima. Boli fašiangy. U Petrášov robili chýrne prípravy na svadbu. Matka mala plné ruky práce, otec plnú hlavu mrzutosti. Evka plné srdce radosti a nádeje. So Samkom od jesene nik nehovorieval, akoby ho tu ani nebolo; sotva mu za pozdrav ďakovali. Len najmladšia sestra sa potajomky s ním rozprávala.

Mala ona svoju žalosť. Pýtal ju ten, koho chcela; ale rodičom sa neľúbil, a teraz sa už išiel ženiť — a — bral si druhú. Zostala dievčina opustená, tiahlo ju to k opustenému, odstrčenému bratovi. Neraz prišla za ním do komory, kde teraz najviac býval.

Naučil sa od Ondrášika robiť varechy; tak strúhal pilno. Čo zarobil, dával matke na soľ a svetlo.

Chodil ešte ďalej k starému Dávidovi. „Len sa uč,“ povedal tento; „budeš ty mať ešte raz sklep, zíde sa ti.“ Každý večer býval zase u Ondrášikov, a tam zabúdal, že je na svete sám; bolo mu tu v tomto dome vždy ako v raji.

Poznávali tu pravdy Božie lepšie. Rozumeli, aká to radosť horela v srdci Panny Márie, keď ústa spievali: „Moja duša zvelebuje Pána a môj duch plesá nad Bohom, mojím spasiteľom.“ Zrodil sa Kristus v ich srdciach. Po prvý raz v živote slávili toho roku opravdivé Vianoce, Božie narodenie.

So zimou vrátila sa Podhájskemu žena. Prosil ju v liste; prišla, prišla predsa. Ani nevedel, ako jej má miesto ofúkať, taký bol rád. Ona len plakala a ani pochopiť to nevedela, že by mohlo pre ženu také šťastie ešte na zemi jestvovať.

Muža našla poriadneho, akým nikdy nebýval — lebo, keď sa za neho vydala, bol už opilec — svokru dobrú, deti milé, zdravé, celý dom čistý, komoru na zimu zásobenú.

Vyrobili Podhájski na chlebík. Aj ona doniesla pár zlatých zo služby. Radostne vyplatila, čo kde aké dlhy ešte mali. Pokúpila šaty svokre, mužovi, deťom; sama bola dobre zašatená. Nakúpila do kuchyne riadu. Ach, tak to tu milo teraz vyzeralo!

A, čo bolo najhlavnejšie, prišla so srdcom hladným. Ak kto, tak ona rada počúvala Slovo Božie; a ktorých dobehla — ktorých predbehla. Ó, veď jej tak ľahko bolo uveriť v Boha a milovať Jeho Syna, Ježiša Krista, ktorý v jej živote urobil takú veľkú premenu. A keď raz zakúsila tú Božiu lásku v srdci, nemlčala o nej. Mala rodinu, bývalé priateľky, bratancov; v nedeľu bola ich malá izbietka hneď plná, a Metod im musel čítať. Volali mladíka potom aj do druhých domov na návštevu.

„Metod, tie lastovičky začínajú sa tuším zletovať!“ povedal raz Samko. „Ty si hovoril tam v háji, že celá naša dedina mala by mať modlitebné zhromaždenie, a že my máme začať; — ešte aj k tomu príde.“

„Sotva, Samko. „Tesná je brána a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.“ No to nič nerobí, ukážeme ľuďom cestu: a keby nikto nešiel za Pánom Ježišom, On hovorí: „Ty poď za mnou!“ My pôjdeme za Ním, pravda?“

„Áno, Metod, za Ním a raz s Ním!“

*

V týždni vozili teraz Ondrášikovci drevo na Metodovu chalupu; s jarou mala začať stavba. Čo bolo možné, všetko si chystal, aby bolo potom hotové.

Breh bol už skopaný. Tehly mal nadostač, i kamenia na základy. Škridlicu na strechu tiež vozili, keď bol čas, a skladali ju u Ondrášikov.

Z hôr navozili aj tenkú guľatinu, a keď mal čas, robil si z nej koly; chcel vraj celý malý pozemok ohradiť.

No naraz dostali Ondrášikovci nečakane smutnú správu. Písala dcéra Anna, že jej muža tak veľmi oči bolia, že mu lekár nariadil, ak nechce oslepnúť, aby zaraz išiel domov; tak že sa hneď musia vydať na cestu, len čo on príde z nemocnice. Bola to smutná zvesť; netak ťažko by ju inokedy niesli. Dnes, keď sa už vedeli modliť, povedali len: „Poručené Bohu; vložíme to do Božích rúk, keď to na nás dopustil, musíme niesť.“

V tomto týždni, keď u Petrášov chystali veselie — a volali pre slušnosť aj Ondrášikovcov — v tom týždni došiel chorý zať aj dcéra, po ceste tiež chorá. Nemohla Dorka Evke ísť za družicu; mali v dome práce dosť a dosť. Keby Metod nie, ani by neporobili, ani by sa neporadili.

Divila sa dcéra Anna, kto to rodičom tak pomáha. Rozprávala i Dorka i matka, áno i sám otec, akého sluhu poslal im Boh do domu. Čudoval sa nad tým i Jozef, jej muž, len hovorí: „Taký sa mi jeho hlas zdá akýsi známy, akoby som ho už kdesi bol počul hovoriť.“

„Ktovie, či ste sa aj niekde nezišli; však my nikto nevieme, skadiaľ prišiel. On o sebe nikdy nerozpráva; ale z toho, čo rozpráva, vieme, že musel vidieť mnoho sveta.“

*

A zase bola nedeľa. Starý Dávid sedel pri teplých kachliach a rozmýšľal. Hoci mal okno i dvere zavreté, počul predsa muziku i výskanie od Petrášov; tam bola svadba. Odbavovali ju preto v nedeľu, lebo cigán na všetky strany mal nasľubované, nedostali by v utorok muziku, sotva ju nadnes a zajtra dostali.

Zrazu ticho otvoria sa dvere a vedľa žida sadol si Metod.

„Ale, vitaj!“ potešil sa starec. „Ideš predsa? No, ako je tam u vás?“

„Chvála Bohu, lepšie. Doktor povedal, že do jari môže mladý sedliak ozdravieť, a sedliačka však je už hore od rána, len je ešte slabá.“

„Ale, Metod — keď som tak sedel bez roboty — no tak som myslel, čo bude s tebou. Keď Ondrášik má už deti doma a ozdravejú, nebude aj sluhu aj kraviara potrebovať.“

„To nie, traja dosť porobia,“ hovorí zamyslene mladík; „budem tam už len do jari. No, však vlastne mňa už u nich ani netreba, mohol by som hneď odísť, keby nebolo tej rozočatej chalupy a ešte jednej veci.“

Starca akoby si bodol.

„Preč? A kam preč?“ spytuje sa trúchlivo. „Čo by sme my robili bez teba? Však — oni ostatní — ale starý Dávid! Čo by si ten počal bez teba?“

„Máte ma radi?“ zovrel šuhaj starca do náručia tak, ako vtedy raz, keď mu o svojom nešťastí rozprával.

„Nepýtaj sa, ani keby si mi vlastnou krvou bol, nemohlo by ťa moje srdce viac milovať!“

V izbičke stíchlo.

„Pamätáte sa, čo som vám raz v jeseni sľúbil?“

„Že mi budeš čosi rozprávať? — Ó, pamätám!“ prikývol starec. „Dávno na to čakám.“

„Nuž, chcel som vám rozprávať, prečo vás mám rád.“

„Mňa?“ užasol žid. „Ja som myslel, že keď máš rád všetkých ľudí — a keď ti to Kristus káže.“

„Áno, preto, keď mi to Pán Ježiš káže, On, ktorý povedal: „Spasenie je zo židov.“ Mám vás rád nielen ako človeka, ale ako žida. Obzvlášť ako žida, lebo žid to bol, ktorému najviac dlhujem.“

„Čo nepovieš!?“ užasol starec. „No, rozprávaj!“

„Žil som ja dlhé roky bez Boha, bez Krista na svete. Neznal som, že mám nesmrteľnú dušu, ani kam prídem po smrti. Žil som tak, ako i vy všetci tu; a žid to bol, ktorý mi prvý ukázal pravdu, ukázal Krista. On naučil ma milovať Syna Božieho; on žil na zemi, ako Enoch, chodil stále s Bohom a dnes ho už ľudia nevidia, lebo ho vzal Boh.

Raz ste sa divili, kde som sa naučil po hebrejsky. Teraz vám poviem, že on ma to naučil. On tak ten svoj úbohý národ miloval, že som si ja jednak kvôli nemu, jednak že môj Pán na zemi bol židom, zamiloval tento večne požehnaný no na čas zlorečený ľud, ktorý i dnes milujem.“

„Ty hovoríš,“ pozdvihol starec sklonenú hlavu, „že on bol žid, a naučil ťa znať i milovať Krista!?“

„Áno, on bol žid zo židov — bol židovským misionárom; žil preto, aby zvestoval svojmu ľudu, že Mesiáš už prišiel a vykúpil svoj ľud od ich hriechov — že žil, umrel, vstal z mŕtvych, a že zase príde.“

„Tak on nebol žid,“ stiahol starec čelo; „bol kresťan.“

„Patril ku Kristu a Jeho cirkvi, ale pôvodom bol žid, a až ,vykúpení Hospodinovi navrátia sa‘, tu i on príde, aby s Kristom kraľoval. Doprevadí Mesiáša do môjho i vášho Jeruzalema.

Bol to veľmi šťastný človek; mal len jeden zármutok, len jednu túžbu, ktorá sa mu nemohla splniť. Ťažko mu bolo zomierať pre ten zármutok, a ja som bol taký šťastný, že som mu ho smel sňať. Vzal som na seba isté posolstvo a sľúbil som mu, že to, čo on chcel vykonať, ale nemohol, zastavený smrťou — vykonám ja, i keby ma to život stálo. On mi veril, a sláva Pánu, ja som ho nesklamal, ani nesklamem.“

„A aké to bolo posolstvo?“ hlboko zaujatý spytuje sa starec — pritom hľadí zadivene na svojho mladého priateľa. Veď tento vraví dnes, ako inokedy nevravieva — ani čo by to nebol Ondrášikov sluha, ktorý vyrástol medzi sprostými sedliakmi a patriaci k nim.

„Aké to bolo posolstvo, pýtate sa? Mal on dakoho veľmi drahého, ktorého veľmi miloval, hoci ho nikdy nevidel, ktorému chcel, ale nemohol priniesť zvesť spasenia — lebo ho nemohol nájsť.“

„A ty si ho našiel?“

„Áno, ja som ho našiel a —“

V tej chvíli zablesklo sa divné svetlo izbičkou a strašný zvuk divokého výkriku preletel sem. Oba mužovia vyskočili.

„Tam sa čosi stalo“ ukázal žid naproti.

„Áno, horí vnútri; — s Bohom, musím sa ponáhľať.“

„Kam? do toho ohňa?“

„Áno, oni sú iste všetci spití — a je tam Samko.“

„Nechoď!“ zaúpel žid; no márne, mladík už vytrhol ruku z jeho ruky a stratil sa v tme.

Ach, stalo sa u Petrášov dačo strašného. Jeden z opitých družbov, ktorí všelijaké pestvá vystrájali a slivovicu s cukrom varili, niesol na veľkej polievkovej mise zapálenú slivovicu; chcel ju predložiť pred novomanželov na stôl, nohy sa mu pošmykli, potkol sa a vylial horiaci obsah na ženícha i po stole. Za okamih horelo už rúcho úbohého ako fakľa, horel obrus nadol. Hostia poskákali; strhol sa strašný krik. Jedni utekali ku dverám, druhí skákali von oknom. Ženích, kričiaci na ratu, vyskočil od bolesti i zúfalstva na stôl, z neho dolu, váľal sa po zemi, mysliac, že tak oheň na sebe zahasí. Mladú nevestu, ktorá sa na neho chcela hodiť a vlastnými rukami oheň hasiť, sotva udržali družice. Daktorí dali sa liať vodu po stoloch, aby oheň udusili, no jeden zo spitých hosťov vylial pol fľaše slivovice, v domnení, že to voda, a teraz ešte len vybuchol oheň, akoby si vystrelil. Bolo to v tom okamihu, keď si Metod prerazil cestu dovnútra — v ruke niesol starú mokrú halenu, a hodil sa i s ňou na úbohého horiaceho. Zabalil ho celého a udusil tak v okamihu desný plameň. No, bol zvrchovaný čas, bo celá izba stála už v ohni. Kusy plameňa lietali od jedného konca po druhý, ľudia s krikom utekali pred ním. Dusivý dym a smrad uberal dych. Len s ťažkosťou stačilo všetko utiecť.

Nevestu vyniesli omdletú, a ženícha vyniesol Metod. Tam vonku dal ho mužom. Sám sa vrátil ešte raz doprostred toho spustošenia. Priskočil k oknám, zavrel ich, strhol horiace záclony, pošliapal po nich — plamene šľahali okolo neho — len-len sa chytiť. Napriek tomu stačil ešte schytiť dve veľké, plné fľaše slivovice a tretiu do poly naplnenú zo stola, vyskočiť s tým von a zaplesknúť dvere.

„Kam s tou vodou!?“ zakríkol pritom Petráša i starých svatov, nesúcich plné putne a džbery^[25] — „to voda nezahasí. Kým slivovica horí, musíte ju nechať vyhorieť; potom haste! Povedali ste, že sa budete v nej kúpať, a teraz sa pri nej i zahrejete. Nech mi toto nedá Boh vytrhnúť, a plameň fľaše zasiahne a rozhodí, hrôza aj len pomyslieť, čo by sa bolo stalo!“

Ach, bola to strašná chvíľa a strašná svadba. Snáď ani jeden z hostí nedostal sa bez úrazu domov, všetci temer podriapali, pokazili na sebe šaty. A ženích! Úbohý ženích! Hrozné bolo sa na neho podívať, tak bol popálený. Ešte veľké šťastie, že plamene nemohli vyšľahnúť.

Čo bolo v izbe, síce všetko pohorelo alebo sa pokazilo, ale aspoň dom zostal. Nebol by zostal — tvrdili všetci — i ženích iste by bol zhorel, nebyť Ondrášikovie sluhu. Dlho sa na tú svadbu ľudia strojili, no ešte dlhšie ju budú pamätať.

Minulý týždeň povedala Petráška susedom: „Takí sú u Ondrášikov svätí, a majú plný dom choroby. Čo to na nich Boh dopúšťa?“ Teraz i oni mali dom plný choroby a nemohli povedať, že by ju bol Boh na nich poslal. Zavolali si diabla — opilstvo — za hosťa, varili jeho polievku — no bola veľmi horúca.

Ach, bolo vám to s tým mladým zaťom trápenie! Vo dne i v noci len kričal od veľkých bolestí. Všeličo mu robili, aj čo lekár kázal, aj čo nekázal. Nuž tak, čo by bol lekár dobre spravil, to baby pokazili.

„Prosím vás, gazda,“ povie na tretí deň Metod „prepustite ma na niekoľko dní. Bol som u Petrášov; ten mladý iste umrie, ak s ním nebudú ináč zaobchodiť — alebo sa zblázni. Pôjdem ho opatrovať.“

„Choď, synku, ty ho iste lepšie opatríš; však ja za teba vďačne porobím, keby si ho len mohol zachrániť. Škoda mladému životu tak skazu vziať.“

Metod išiel. Netak sa mu u Petrášov všetci potešili, keď povedal, na čo prichádza; najviac lekár, na ktorého práve natrafil. Videl lekár, že má do činenia s rozumným a šikovným mladíkom. Zakázal rodine, že nič nesmú robiť, len čo im Ružanský dovolí. Od tej hodiny bolo lepšie.

Pocítil chorý, že sa ho akési iné ruky dotýkajú a že nielen hľadajú, ale aj nachádzajú úľavu pre neho.

No z tých pár dní, ktoré mal Metod u Petrášov stráviť, boli týždne. Petráška sama pre Boha prišla prosiť k Ondrášikovcom, aby im svojho sluhu len nechali, že im zaplatia nádenníka.

Nuž nechali, ale bez nádenníka. Vedeli, že Metod z lásky k blížnemu deň a noc chorého opatruje, aj oni chceli byť účastní tej lásky. Okrem toho Ondrášikov zať už neležal; oči začali dostávať farbu, hlava ho prestávala bolieť. Bol rád, že už môže čo-to robiť.

Túžieval Samko po tom, aby Metod mohol byť v ich dome a aby aj u nich začínali deň tak ako tie lastovičky, spoločne modlitbou. Nuž splnila sa mu tá túžba; i Metod bol u nich, i začínali s lastovičkami; — ale za akú cenu!