ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Uteká neraz týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, ani človek nevie, kam sa tie dni minuli. Tak bolo i u Ondrášikov. Mali oni síce mnoho roboty, ale ani jedno leto tak ľahko ju neporobili, ako toho roku.

„Snáď to bolo tým“ — myslela gazdiná — „že začíname Slovom Božím a modlitbou, a že tak aj končíme.“

Ona sama bola už natoľko zdravá, že mohla variť; nemusela Dorka vystať z poľnej práce. Len jej už ráno všetko ponosili, Metod, Ondrej i ona, či drevo, či vodu — všetko jej opatrili, čo mohli, a keď boli bližšie, ktorý-ten dobehol sa podívať, či jej niečo netreba. Nikdy ešte Ondrášikovej tak dobre nebolo na svete.

Muž býval predtým neraz zlý, tvrdý — i ona bola tvrdej hlavy. On, keď sa napil — hoci nebol opilcom — robil po dome zle, ona sa vadila; — potom niekedy aj týždeň spolu nehovorili.

Povydávali dcéry — zaťovia nechceli poslúchať; hospodárstvo išlo všelijak; viac upadalo, ako sa zveľaďovalo. Dnes to sedliačka cítila, že nebolo na celom dome Božie požehnanie. Veď oni sa ani nemodlili čo rok zdĺže, okrem keď išli k svätej spovedi, len už ráno každý, keď vstával, niečo zašomral, — aj pri tom nič nemyslel.

Nevďační boli, zlí, celkom od Boha odpadnutí; ako ich mal požehnávať?

Uznala žena, že sa musí vrátiť k Bohu, a vrátila sa aj srdcom. Cítila, že keď kto na svete, tak ona potrebovala Spasiteľa. Otvorila svoje srdce Božiemu Synovi Pánu Ježišovi Kristovi a On ju prijal.

Keď raz tak s mužom večer sami sedeli, priznala sa mu a prosila ho, aby jej odpustil, že nebola takou dobrou ženou, akou mala byť, že už chce, keď ju Boh ešte raz vrátil životu, lepšie žiť po Božej vôli a lepšie robiť svojim domácim.

Zahanbil sa Ondrášik, slzy mu vnišli do očí.

„Nuž, odpusťme si,“ hovorí; „lepšou si ty mne bola ženou, ako ja tebe mužom. Ale Metod má pravdu; nemôžeme tak ísť až po smrť, lebo potom čo? — Musíme zastať a začať ináč.“

„Veru sme my žili Bohu naprotiveň.“

„Ešte som nikomu nepovedal, tebe poviem — keď toho chasníka vidím, ako on žije, a pomyslím, ako som ja žil ešte za mládenca a aj podnes, vždy sa musím hanbiť. Mali sme to Slovo Božie, ale nečítali sme ho ako je rok dlhý. Nuž a povedzme, žili sme horšie, ako tá nemá tvár. Tá žerie, spí, robí — žerie, spí, robí — ale aspoň nehreší. Aj my sme spali, robili, jedli, pritom pili, zlorečili, preklínali aj Boha aj ľudí, a tak sme aj tie naše deti vychovali. Už sa nečudujem, že sa kam-ktoré rozbehlo — malú doma mali dobrotu.“

Tak rozprávali si muž so ženou. A bolo to v ten istý večer — raz v katolícky sviatok — keď zase v sade rozprávali spolu Samko Petrášovie a Dorka. On sedel na lavičke, ktorú bol Metod spravil pre gazdinú, ona stála opretá o starú hrušku a počúvala, ako jej rozprával tú peknú poviestku o lastovičkách, ako ony prišli domov. A pritom jej hovoril, že aj on je už na tej ceste, že začína a končí každý deň modlitbou, a že sa už chráni prestupovať Božie príkazy. Pritom jej rozprával, že tatíčko mu otvoria sklep,^[21] že to, čo pristavujú, bude bývanie pre neho.

Tešila sa dievčina úprimne. Už od detinstva bývalo jej Samka ľúto, a neraz pozdejšie myslievala, čo len z neho bude. No vtedy, pravda, on cele nič nemohol chodiť; teraz už chodil, hoci pomaličky, a inakšie bol z neho švárny mládenec. Nebude on len tak naprázdno posedávať pred domom alebo v sade. Vedela síce Dorka od jeho sestier už dávno, čo to stavajú, ale spravila sa, že nezná, aby mu radosť nepokazila.

Prišiel ktomu Ondrej, priam keď Samko zase tie lastovičky spomínal; — on to už od neho bol kedysi počul. Dali sa rozvažovať, žeby to bolo pekne i slušná vec, aby tak išli spolu, ako tie lastovičky, aby spolu mali také modlitebné zhromaždenie.

„Viete,“ hovorí Dorka, „keď každý deň v živote je kúsok tej cesty domov; každý deň by sa tak mal začať. Tie lastovičky vždy, prv než kus leteli, modlili sa a spievali.“

Keď potom zvečera zišla sa u Ondrášikov rodina k večeri, a po večeri kázal gazda Metodovi, aby čítal z Biblie, pozrela Dorka na Ondreja, tento na ňu, pozrela na rodičov, a v duši vznikla jej otázka: „Tuším aj oni chcú ísť s tými lastovičkami?!“

Medzitým čo okolitý svet ďalej v hriechoch spal, začala sa Ondrášikova rodina a ich susedia budiť. Duch Svätý otváral im oči i Písmo, začali hľadať Boha a poznávať seba, svoje hriechy; no začali poznávať i Krista, a vybrali sa s tými lastovičkami domov. Len — škoda — nie všetci.

Tej jesene slivky veľmi zarodili v tom kraji. Tak ich viselo krásnych na stromoch, až sa pod nimi haluze lámali.

„Vieš čo?“ hovorí raz dopoludnia Petráš synovi. „Vypýtam si na obecnom dome povolenie na várku; napálime slivovicu. Odkúpim aj od druhých, podám o licenciu,^[22] môžeš predávať slivovicu; a aj takto, keď len ľuďom pripomenieš, skorej do sklepu prídu.“

Pichli tie slová šuhaja; nepovedal nič otcovi. No, keď otec odišiel do stodoly; vybral sa za Metodom. Našiel ho kopať na jeho grunte. Neďaleko kopali aj Podhájskovci.

„Vitaj, Samko! Čo ideš?“

„A — len tak, musím ti čosi povedať.“

Privítali sa kamaráti a Samko rozpráva, čo mu otec hovoril.

Osmutnela Metodova tvár. Blesk hnevu, aký u neho Samko nikdy nevidel, vyšľahol mu z očí.

„To hľa je diablova myšlienka. Samko, čo by si povedal, keby ti otec kázal, aby si vzal túto motyku a zabil hen suseda Podhájskeho?“

„Ale, Metod, čo mi to hovoríš? Také niečo by mi otec nikdy nekázal,“ naľakal sa šuhaj; „a ja by som to nikdy, nikdy neurobil.“

„Ó, urobíš, len si otvor krčmu, tajnú či verejnú. Vieš, aký bol Podhájsky strašný opilec, ako ho to zničilo aj na tele, a že bol už ako zver. Dnes Božia milosť učinila pri ňom premenu, aj on je medzi tými lastovičkami, ktoré letia domov. Vidíš, že sa ani — okrem k nám a k vám — nikam neodváži, aby ho nepotiahlo do krčmy; je ešte veľmi slabý proti pokušeniu. Vieš to iste, že keď vy začnete so slivovicou, a on to bude mať na očiach tu v najbližšej blízkosti, že, keď ten smrad bude mu udierať o nos, že odolá? On príde k vám kúpiť si múku alebo soľ; bude mať ten najlepší úmysel, nedať sa zviesť k hriechu, príde ako tá ovečka, keby sama vnišla do jatky — a tvoj otec ponúkne, dá podnet, alebo ty sám mu pripomenieš z priateľstva, on okúsi, jeho žalúdok začne sa búriť, zobudí sa v ňom žiadosť, neodolá, vypije, najprv len jeden kalíšok, no zajtra už dva. Potom, akoby mu ohňa nalial, musí piť, piť — a stane sa z neho zase opilec, horší než bol; stane sa z neho zver. Svetlo Božie v ňom umrie, telo onemocnie, zoslabne, a on skoná dakde ako zver. Bol tou lastovičkou, ktorá išla domov — ale nedoletel, uhynul, a kto mu bude príčina? Ty, Samko, ty.“

„Prestaň, Metod!“ chytil sa šuhaj za hlavu. „Ja nebudem príčina, ja nie, ani jemu, ani nikomu druhému, radšej sa dám sám zabiť.“

Odišiel Samko. Metod skormútený kopal ďalej.

Toho dňa bolo u Petrášov celé peklo. Tak pekne mal to už sedliak premyslené ako bude tŕžiť, ako sa jeho syn bude vzmáhať. Veď z čoho židia bohatli, ak nie z toho nápoja? A teraz syn nechcel ani počuť. Skôr by si tú skalu uhnul, ako jeho. Taký bol bledý, ani stena, a celý sa triasol pred otcovým zúrením — ale popustiť nikam.

Veľa zlých slov mu otec nahovoril, čo mu slina na jazyk priniesla. Vyhodil mu na oči, že je žobrák, že čo sa ho už nachoval za tie roky, že ďalej žobráka chovať nebude, ale, ak neposlúchne, môže vraj ísť po pýtaní.

Zranili otcove slová synovu dušu až na smrť, ako len ľudské slová raniť môžu.

Prišla k tej hádke matka, dala sa jedného i druhého prosiť; ukrotila by snáď muža, ale syna premôcť a prehovoriť nemohla, ten tu sedel ako skala. No tak i ona nahnevala sa na neho veľmi.

Vnišli do izby obe sestry aj snúbenec staršej, ktorý aj s kamarátom prišiel na návštevu; boli z druhej dediny. Dali sa Petráša v jeho predsavzatí utvrdzovať, Samka vysmievať. „Ak on nechce,“ hovorí budúci zať, „len vy to, tatíčko, vykonajte, ja vďačne nechám tak svoje remeslo. Nemusí to priam byť sklep, otvorte krčmu a jatku na baraninu — takej tu i tak niet — a prepustite to nám, ešte vám aj pár sto zlatých do toho vložím, a môžete nám to zariadiť z Evkinej čiastky, čo ste nám sľúbili dať. Zostaneme pekne pohromade. A Samko nech zas pod sadom vylihuje, ako dosiaľ.“

Najprv boli tie reči len žartom — chcel budúci zať len švagra prinútiť — ale, ako to niekedy býva, zaľúbilo sa mu to skutočne. Zaľúbilo sa Evke, že nebude musieť k svokre od mamičky, lebo bolo už na tom, že sa zať sem neprižení. Ktorá matka nebola by rada, že aj dcéru vydá, aj si ju bude smieť podržať? Zaslepila táto vec i matkine oči.

Spomenul si Petráš, že by mohol pekne majetok pohromade ostať, nemusel by ho trhať, keď dcéru vyplatí.

Do večera bola vec vybavená.

„No, čo,“ pýta sa pred odchodom švagor Samka — i keď len naoko — „urobíš to tomu otcovi po vôli, či musím ja prísť?“

„Povedali ste, že som žobrák,“ hovorí šuhaj, a hlas sa mu zatriasol bolesťou srdca. „Je to pravda; som chromý na obe nohy, ale radšej by som volil ochromieť ešte aj na obe ruky a ísť po pýtaní, ako by som sa živil takou pekelnou robotou. No, ešte ani ty nie si tu, a Boh je všemohúci. On vám to iste prekazí, aby ste nemohli presadiť svoju vôľu.“

„Uvidíme, môj milý prorok!“ zasmiali sa oba mládenci a odišli.

*

Na druhý deň prišiel Petráš za Metodom; — kopali zase i Podhájskovci a na zbývajúcom ešte trávničku, posiatom kde-tu kríčkami, pásol starý Dávid svoje kozy.

Petráša prešiel hnev, ľutoval, že synovi ublížil bez príčiny, chcel sa vymstiť na tom, o kom myslel, že je príčinou Samkovho vzdoru. Znal on Metodovo zmýšľanie o pití. Vedel, že odviedol už nielen Podhájskeho, ale aj Ondrášika, a jeho sluhu, aj Samka, a pokúsil sa i jeho samého odviesť od pitia opojných nápojov; hovoril, že je to nielen škoda, ale špata a hriech.

Celú noc nemohol Petráš spať. Odvolať nechcel svoje slovo, že Samka z domu vyženie, ak nepristane na jeho vôľu; — a vyhnať ho, proti tomu vzpierala sa nielen sedliacka pýcha — veď čo by ľudia povedali — ale i srdce.

Včera necítil v hneve, že ho má, dnes áno. „Mohol som bez všetkého byť,“ myslel rozhorčene, „keby nie Ondrášikovho sluhu. No, veď ja tomu dám!“

Idúc celou cestou rozhorčoval sa sedliak, a keď prišiel na pole, keď videl, ako radostne kope si na svojej roličke ten, ktorý takéto peklo zapríčinil v ich dome, rozbúril sa v ňom hnev nadobro.

„Čos’ to tomu môjmu synovi do hlavy vsadil?“ začal, sotva sa pozdravili. „Príde to sem, kadejaký tulák, ani nevieš, odkiaľ, a bude nám robiť hriechy a roztržky v dome. Čo je teba do toho, že ja chcem mať krčmu; čo mi vedieš syna k neposlušnosti?!“

Počul žid krik, obzrie sa, vstane, pristúpi bližšie a hľadí, hľadí na mladého kresťana. Vždy bol zvedavý, ako by sa tento zachoval, keby mu ktosi ublížil; teraz mal príležitosť.

Vedel žid najlepšie, koľko dobrodenia mládenec tomu mužovi preukázal. Naučil mu syna čítať, písať, i všetko, čo vedel; priviedol jeho, starého Dávida na to, aby ho naučil aj rátať, aj obchod viesť. Čo mohol, ako sused, vždy im dobre spravil; a tento teraz za to platil hotovým. Jedno horšie, špatnejšie slovo za druhým sypalo sa z mužových úst.

V ustrnutí pozrel žid na tvár tupeného. Stál voľno narovnaný, opieral sa o rýľ a hľadel tak pokojne do zeme, ako čo by sa tie slová jeho ani netýkali. Starca začínala prechádzať zlosť. Najradšej priskočil by k mužovi a vynadal by mu — škaredo by mu vynadal! No, nedalo sa.

Konečne pozrel Petráš strmo na Metoda, oči sa im stretli — a muž zamĺkol.

„Tak, už ste všetko povedali, na čo vás diabol naviedol?“ mierne, skoro veselo hovorí mladík. „On mi to bol v tejto doline dlžen; divil som sa, že tak dlho nechal ma na pokoji. Skoro by som sa už bol bál, že neslúžim dobre Kristu Ježišovi. No, teraz je už dobre. Teda to, čo vám diabol diktoval, ste už povedali; a teraz hovorte vy, sused Petráš, sami za seba, čo máte akú krivdu. Čo som vám alebo vášmu synovi urobil?“

Žid radostne mädlil si ruky, požehnával v duchu mladíka. Podhájsky tiež odhodil motyku a stál neďaleko temer ohromený, úžasom neznajúc, čo si má o Petrášovi myslieť.

„Tak, čo vlastne máte proti mne?“

Smelá a mierna otázka zarazila muža; no zbadal sa a znovu chcel prísť do kriku. Slová viazli mu v hrdle, tak že vysvetlenie, prečo sa hnevá, vypadlo už omnoho miernejšie.

„Samko nechce,“ končil sedliak, obrátiac sa k židovi, „lebo že by hen Podhájsky potom chodil k nám, a že by zas bol taký, ako býval; ako čo by musel človek tak strebať,^[23] a nemohol si mierne vypiť. A však Podhájsky k nám prísť nemusí — ba nesmie!“

Posledné slová vyriekol sedliak ako s opovrhnutím. Zatriaslo to strnulým Podhájskym.

„Neboj sa, Petráš,“ pristúpil bližšie, „ja ti do tvojho domu, keď si z neho čertovu pascu spravíš — do ktorej budete ľudí lapať, aby ste ich donaha vyzliekli a zabili — aj bez tvojho zákazu nepôjdem; ani cez tvoj prah nevkročím, keby si ma i prosil. Ale nikdy, nikdy — to si pamätaj — nezabudnem tvojmu synovi, že mal toľko milosrdenstva so mnou, že ma chcel chrániť, aby som do večnej záhuby neprišiel. Aj tú stopu budem požehnávať, kade chodí.“

Nedovravel, hodil sa na zem v horkom plači. Plače, div mu srdce neutrhne, že je už taký opovrhnutý — každý môže pred ním dvere zavrieť, môže do neho kopnúť. Petráš vidí ho plakať, a stojí tu, ani čo by si ho obaril.

„Tak, sused, či vám je to taká veľká krivda,“ ohlási sa vtom Podhájska, „že máte také dobré dieťa; a je vám to krivda, že ho snáď Metod tomu naučil, nedívať sa na zahynutie človeka? Mala som len jedného syna; bol mi dobrým synom, kým nezačal po krčmách chodiť. Potom, viete, aký som s ním mala kríž; neraz ste ma sám obránili a ukryli, neraz jeho ženu. Dnes, keď sa dobrý Boh zmiloval a poslal nám sem človeka dobrého, aby ho zachránil, vy tomu človeku zlorečíte, vy ho tupíte? Pozrite na môjho syna, počujte jeho nárek, a ak máte srdce z kameňa, tak len otvorte krčmu; a keď Samko nechce ľudí zbíjať, vyžeňte si vaše dobré dieťa. Ale pamätajte na slová biednej matere, ktorej syna krčmári skazili; spomeňte si, že hovorí Sväté písmo: Beda tomu, kto napája svojho blížneho, aby sa díval na jeho nahotu! Kliatba Božia vás istotne zastihne.“

„Neplač, synku,“ pristúpila Podhájska k synovi, „Pán Boh ti pomôže. Si ešte mladý, ešte nie je všetko stratené, keď len On sa už na nás nehnevá. Neplač; poď, budeme ďalej kopať!“

Syn poslúchol, vstal; vzali svoje motyky a kopali. I Metod vzal rýľ a odkrojil ním pekný kúsok zeme.

Čo pozostalo Petrášovi, ako odísť? Vedel on dobre, že čo teraz urobil, zle urobil, že ho tí ľudia tam všetci zahanbili — ale priznať sa k tomu nechcel.

Išiel na obecný dom, pýtať povolenie, ale nedostal várku. „Nič nerobí,“ myslel si, „spravím sa s niektorým druhým, vypálime spolu.“

Našiel dosť skoro kamaráta, a pálili. Na tisíce krásnych slivák, stvorených Bohom na jedenie, išlo do kotlov i pripravili z nich ľudia jed, aby ním trávili ľudí.

Ak chceš mať kúsok jedu pre myši, ktoré ti v dome všetko kynožia, musíš mať povolenie od lekára, notára i slúžneho;^[24] ale keď chceš ľudí tráviť, len zaplať várku a licenciu, a bude ti povolené — a mnohý lekár bude len rád, dostane aspoň viac pacientov.

Nuž tak je to na svete.