ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No prešla zima, zavítala jar, ale bola i ona ako taký pekný vták; letí, letí, spieva, oblaží^[26] srdce, a než sa nazdáš — uletela. Spravila ľúbezná jar miesto takému horúcemu letu, ako bolo to, keď pred dvoma rokmi prišiel po prvý raz Metod Ružanský do Ondrášikovie domu.

Raz odpoludnia stál mladý Ondrášik — tak ho susedia podľa ženy volali, hoci sa on menoval Rášo — pred domom.

Bol už zdravý, hľadel smerom ta, kde prv, než on do Ameriky odišiel, stával škaredý kopec. Kopca nebolo; a miesto neho uprostred mladého, pekného sadu, obohnaný živým plotom, stojí dom neveľký, ale taký úhľadný a pekný, že mu v celej dedine páru nenájdeš. Okná pekné, veľké, sem obrátený bol dvorom a bránou, k dedine viedli do neho dvere ako do sklepu.

„Kto by si len také niečo bol pomyslel?“ rozmýšľal mladý muž. „Tu sme to mali pred nami a nekúpili sme, ležalo ladom a skladom — a on ako prišiel ku krásnej chalupe! — Nikto v dedine takú dôkladnú a takú lacnú nemá. Ba keby som ja len vedel, na koho ma on vždy upomína, tvár tak nie, ale hlas; — musel som už takého človeka raz vidieť — len kde?“

Neobdivoval len mladý Rášo ten dom; všetci v dedine ho obdivovali.

Ešte sa len jar otvárala, začala sa stavba. Zavolal si k nej Metod obecných murárov. Stavbu riadil sám, ako taký skúsený murár. Každý kúsok miesta musel byť upotrebený. Strechu dal robiť ináč viazanú, ako tu viazali; takže na povale porobil komory, ako také izby, a dolu mal všetko na bývanie. A hoci stavali všetko len zo surového materiálu, no tak pevno a pekne, že bolo ako z vypáleného.

Deň čo deň chodili ľudia na diváky a nejeden hlavou pokrútil a hovoril: „Veru aj ja si to tak spravím!“

Býval Metod celý čas u Ondrášikov, neslúžil už viac u nich, platil si na stravu. Majstrov a robotníkov mu chovala Podhájska, nechcel tú veľkú robotu dopriať Ondrášikovie ženám, keď mali veľké hospodárstvo.

No mali sa ľudia i čomu inému diviť.

Neotvorili Petrášovci krčmu, ani už neotvoria, ale ani sklep. Po prvé stála ich mnoho tá strašná svadba, po druhé dlhotrvajúca zaťova choroba, po tretie museli prednú izbu celú hobľovať a obnovovať. Boli radi, že to, čo na krčmu chystali, mohli použiť na bývanie. Veď v izbe bolo treba tlo,^[27] okná i dvere nové. Zvedeli susedia, spravil sa — vraj — Metod s Petrášom, že v svojom dome postaví nielen sebe bývanie, ale aj Samkovi, aj sklep. Nuž aj spravil, a dva týždne tam už sklep zariaďovali, na druhý týždeň mal byť otvorený.

Starý Dávid akoby bol omladol, tak pri tom všetkom vychodil, poradil, ani o vlastného syna nemohol by sa lepšie postarať. Divili sa ľudia aj tomu, že je ten žid ako vymenený. Predtým okrem pozdravu „áno“ a „nie“, slova si od neho nedostal, a taký býval vždy zamračený. Dnes sa už aj porozprával, a takú mal tvár jasnú, akoby omladol, hoci bol už biely ako holub.

„Mnoho robí to,“ hovorili ženy, „predtým chodil vždy ošúchaný, špinavý, a teraz máva čistú košeľu aj šaty. Ba že sa to chce tej Podhájskej, žida opierať! Tá tiež všetko spraví, aj izbu mu nedávno bielila, aj perie presýpala; kúpil si nové povlaky. V izbe tiež už má poriadnejšie.“ Tak ohovárali ženy a dodali: „Ba, čo je to, že kto len s tým Ondrášikovie sluhom má do činenia, každý sa premení, len on zostáva vždy jednaký. Uvidíme, aký bude, až začne v tom dome bývať. Snáď mu Ondrášikovie aj dcéru dajú, keď si ho tak vážili.“

„Ó, aj Petráš by mu dal, keby chcel; no on sa okolo žiadnej nemá.“

No, vyzradila mladá Rášová, že sa Metod prihováral za Samka Petráša u Ondrášikov, aby mu dali Dorku. „Hoci je aj chromý, ale ináč zdravý; keď si začne obchod, pri Božom požehnaní ľahko ženu vyživí. Obaja — vraj — „majú Boha radi, a pôjdu spolu po tej ceste, ktorá vedie k večnej sláve.“ Toľko povedal on, ostatné si Samko dopovedal sám, a s Dorkou však už iste boli zhovorení. Nemyslela si Dorka, keď pomáhala ten kopec kopať, že tam ona raz bude bývať.

„Divné, je to na tom svete!“ čudovali sa ženy.

A mali pravdu.