ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase bolo nedeľné odpoludnie. Jesenné hmly stlali sa po horách i po dolinách, lístie opadalo. V dubovom háji — na tom mieste, kde raz Metod rozprával, ako išli lastovičky domov, a kde okolo neho sediac napnuto počúval ho kŕdeľ detí a Samko Petráš — sedel ten istý Samko, no sám. Nebolo tu Metoda, ach, nebolo ho v Hradovej; darmo by si sa obzeral po tej sviežej, milej postave. Nevolali už po uliciach deti: „Ujček Metod, ujček Metod!“ hoci ukazovali si rôzne malé veci a pamiatky, ktorými ich obdaroval pred odchodom.

Doslúžil Metod u Ondrášikov, dostaval dom, o ktorom vyšlo teraz najavo, že ho nikdy pre seba nestaval, ale len preto, aby Hradovčanom ukázal, ako si majú zem vážiť. A tak, ako znenazdania prišiel, tak i odišiel; a nik ho nemohol zdržať — nebol on ich.

Podopieral Samko hlavu do dlane, a pretože ho tu nik nevidel, plakal — ó, po koľký raz už — za dobrým kamarátom. Vedel, že jemu podobného nikdy nebude mať.

Keď si premyslel, čo všetko sa za tie dva roky zmenilo — akí boli oni u Petrášov teraz šťastní a sporiadaní, rodičia, sestry, švagor, on s Dorkou v peknom Metodovom dome — keď pomyslel na šťastnú rodinu Podhájskych a obzvlášť na Ondrášikovcov, ako tí žili Bohu, nevedel sa Mu dosť naďakovať, že poslal Metoda hľadať starého Dávida a že pritom dal mu nájsť aj ich. Ó, Boh bol dobrý!

Rozhliadol sa mládenec vôkol; napadlo mu, ako tu s Metodom sedeli. Ani čo by ho videl a počul rozprávať o tých lastovičkách. Nuž aj on tak zaletel do teplejšieho kraja, ale nepríde do hniezdočka, ktoré postavil. Zvedeli susedia, že staval on ten dom — „na močiari“ ako ho nazvali — pre starého Dávida z peňazí, ktoré mu dal pre neho jeho vnuk, a že Dávid by tam bol mohol žiť ako bohatý človek, lebo mnoho zdedil po vnukovi.

Mal to Metod tak dobre premyslené, že by oni dvaja, Dorka a on, starca opatrili — veď ich mal rád — aby nebol sám. Ale starec nechcel. Jeho zmocnila sa túžba, ísť uvidieť hroby dcéry, zaťa a vnuka, a dať sa tam pochovať vedľa nich, aby, keď nie za živa, teda po smrti bol spojený s nimi.

Toľko vedeli v dedine. Samko ale vedel, že starý Dávid by bol umrel, iste umrel, keby bol musel Metoda stratiť. On sa mu nedivil, on ho rozumel; neraz by sa sám — hoci mal dobrých rodičov a milú ženu — neraz by sa za ním rozbehol.

No tak si ten dom Ondrášik s Petrášom kúpili pre deti; dal im ho starec odpoly zadarmo, a svoju chalupu daroval starej Podhájskej, aby mladým vystúpila, keď ich bolo mnoho — takže, keď odišiel, ešte i žehnanie letelo za starcom.

Roky žil v tej dedinke, zvykli si na neho ľudia; k posledku bol z neho dobrý človek — budú si naňho spomínať.

No, či zabudnú na toho, ktorý len tak málo, len dva roky medzi nimi strávil, zabudnú na Metoda?

Zabudnú; veď ľudia pre dobrodenie majú krátku pamäť. Ale dlho to ešte potrvá, čo spomínať bude sused susedovi, ako to bolo, keď v Hradovej slúžil Ondrášikov sluha.

On zmizol; svetlo a láska, ktoré za tie roky rozosial, vzišlo a vzrastá.