ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal bych ponad Váh jak obláčik biely,
ponad Váh by lietal a na Štíte býval —
čiže bych sa pekne na Slovensko díval!
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Vlasť moja! Ty schránka upomienok svätá,
na činy ohromné v prešlosti bohatá,
keď sa ako vody z jedného prameňa
dvíhali do sveta slovanské plemená.
Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta,
vystavil si hniezdo od pamäti sveta,
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár;
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar,
ktorý spojil prvý pastierske rodiny
a viedol ku sláve slovenské družiny.
Nad tebou už trvá búrka od tisíc liet,
už od toho času zmenil sa celý svet.
O národoch mnohých niet už ani chýru,
len ty nepodliehaš živlu ani víru.
Keď z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja;
rastieš si po poli ako tá povoja,
jak zelie domáce, čo nevykorení
žiaden, a vždy rastie bez všetkej premeny.
Lež aké právo máš? Jak ten vták na kríku;
šliapajú ťa jako trávu na chodníku.
Deti tvé jak blato, tak citu nemajú,
lipnú na tie škôrne, čo po nich šliapajú,
a na teba hrnú hanbu od století;
predsa jedna veľká pamiatka ťa svätí,
pamiatka, nad ktorou slnko nezachodí:
tys’ truhla úmluvy pre slovanské rody,
A budúcnosť tvoja? — Ktože tú vymerá?
Jestli bude taká ako naša viera
a naša nádeja, taká bystrá, smelá,
bude veru ona velikánska, skvelá!
. . . . . . . . . . . . . . . . .
Boli časy krásne, to časy zápalu,
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu,
keď úbohé deti poznali vlastný byt,
keď v nich skrsol, a to prvý detinský cit,
keď v záujmoch zbožných zvolali zajatí:
„Slovanstvo! Slovenstvo! Naša drahá mati!
Naša túžba jedna! Náš poklad, celý svet!“
Pamätný zostane ten snáh mládenských let.
A „sláva“ vodcovi, čo zastal jak búra —
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra?
ktorý opovrhnúc prekážky, holotu,
prelomil po vrchoch tatranských driemotu
a podoprúc seba na Tatry jak zázrak,
zavolal: „Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák!
Nech toho zem zhltí, kto odstúpi zradne!“
Tá hviezda na veky vekov nezapadne.
Štúrovo meno vždy bude vychýreno,
také, jako on bol za svoje plemeno.

Nebolo súdené z tých kvetov vence viť:
prišli časy divné, zanikol rána svit,
nastal krutý osud ako ten boží hnev,
umĺkol po Tatrách, dolinách slávsky spev,
každý cit ustrnul a bieda nad nami,
Bože všemohúci! Čo to bude s nami?
Nepozná matku syn — nesmie ju viacej znať,
nepozná syn otca, nepozná brata brat.
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah;
aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah.
„Služobný chlieb žitný, ale je nie slaný,
veď si ho posolím horkými slzami.“
Už ani nesvitá, ako svitávalo,
ani tak nemrká, ako mrkávalo.
Ani tá horička nie je tak veselá,
aj tá dolinôčka celkom spustatelá.
Čo mi je po lúčke, po jej celom kvete!
keď už nenachádzam potešenia v svete.
Čo mi je po poli, zelenom úbočí!
keď nevyschýňajú od sĺz moje oči.
Čo bych mal celý svet, neznal rady zlatu,
keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatú:
nemám nič na svete, som biedny, chudobný;
len ten je bohatý, ktorý je slobodný.
„Potešenia nemám, poteš ma, Bože, sám,
poteš z takej strany, z ktorej ani neznám!“
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Spišťal sokol sivý ponad hory, nivy,
ponad vrchy, doly, na slovenskom poli.
Zapišťal na pávy v kniežacej palote:
„Slobodenka moja, či ty trôniš v zlate?
Či rastieš v záhrade lebo v panskom sade?
Či tam, kde vetrov vztek, ako na grúni smrek?“
Spišťal sokol sivý na grúni zelenom
na bratov po kraji širokom, vzdialenom:
„Vrchy sa nezídu, čakať márna strata,
či brat už nemôže vidieť svojho brata?
Osud nás rozohnal na vše sveta strany,
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami,
zahlušil aj náš hlas, prestalo srdce biť; —
to ale nemusí vždy tak na svete byť!
Bývali sme kedy jak rodina svoji,
spojme sa, jedna krv, deti jednej mati:
upevnime spolu zväzok starý, svätý.
Spravme si raz takú zmluvu medzi nami,
že stratí aj peklo všetku moc nad nami.
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy,
teraz sme mužovia; skúsenosť a vedy
a tá naša krivda stará — hradby naše.
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo naše.
Kým Váh, Hron pohrmí cez našu vlasť svätú,
Boh bude vždy chrániť slobodienku zlatú.“
Hlas ten sa ozýva po celej krajine,
schádzajú sa bratia vo Svätom Martine.
Svätý Martin v Turci maličké mestečko,
rozšír sa, aby sa tam vmestilo všetko.
Rozvite sa v horách, po poli kvetiny,
spievajte slovensky, slovenské dievčiny.
Z Kláštora, z Mošoviec, zo Sučian, z Martina
schádza sa nám drahá slovenská rodina.
Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov — všetky kraje;
už sú veru teraz možné všetky báje!
vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok,
a Tatra sa teší, našej krivdy svedok.
Tatra, tá naša mať milá, zaplesala,
vidí deň, ako za Svätopluka kráľa.

Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak
rozišli sa, jeden milý bratrský zrak,
jedno srdca bitie pri celej družine,
keď sa bratia zišli vo Svätom Martine.
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú,
znôtili si pieseň pospolu jedinú,
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný —
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný.
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno,
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno.
Pohostinná lipa slávska strojí hody,
prijíma do lona susedné národy.
Ešte raz vystáva pomsta za trpenie.
Ale beda! Z koho príde pohoršenie.
Zabúda na krivdy staré, starú vadu,
ale Boh, ten bude kárať každú zradu.

Hory sa ozvali, doly zahučali,
na slávu Martina v Turci zavolali,
A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,
zostane Slovensku to vždy pamätný deň,
keď Slovák od vekov trápený, šliapaný
dokonal účty své s dávnymi vrahami,
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal by ponad Váh jak obláčik biely —
ponad Váh by lietal, na Studenci býval:
čiže by sa pekne na ten Martin díval!
(1861)