ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]Noc je — v tichej hore u vodičky,
u skál škaredých a tmavých,
ohník sa blyští v jednej kolibke,
a pri ňom sedí starý mních.

Šedivý celkom, tajný, hlboký,
na čele svätosť vyrytá,
dačo čudného javí ten človek,
tvár je dumami zakrytá.

Na druhom boku sedí dievčička,
čo na malinách zblúdila;
mních je pokojný, prostosrdečný —
sem sa pred nocou ukryla.

V bielej sukničke, ako cipuška
sa uzimená ohrieva:
polnoc nastáva, na dvore plač, krik -
hrúza na prsia zavieva.

Voda odbíja vlny žalostné,
husičky po nej plávajú,
mníchova duša s šumom vôd chodí -
dievčičke vlasy vstávajú.

Voda sa zdúva, husičky mece,
tie veľmi ťažko gágajú:
sto ráz vyletieť chcejú krielami,
sto ráz do vody padajú.

Už sa podvihnú, začnú lietati,
a už radostne gágajú —
vtedy pritrieli víchor, zafúkne —
pľask! pľask! do vody padajú.

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus,
aj svätá Panna Mária,
čo tam na nebi v sláve si lietaš,
čistá ako tá ľalia.

Stala sa povesť, moja dievčička,
smutná, pamätná a horká:
Pri tejto vode žila vdovička,
chudobná, stará, neborká.

Neborká ak’ tá jeľa obťatá,
skrčená ak’ ten zrelý klas;
nemala muža, sestričku, brata,
ani len jeden svojský hlas.

Muška jedinká biednu stvoričku,
keď sa brieždilo, zbúdzala,
a cez deň dlhý aspoň trošíčku
myška zas miesto prejala.

Tá jej brnčala okolo ucha,
táto po zemi bežkala,
túto potichu starká poslúcha,
a zas s myškou sa ihrala.

Ach, už sa rúca chalúpka pustá,
šindle sem aj tam lietajú,
na dvore tráva vyrástla hustá,
zajačky po nej skákajú.

A tie zajačky ako čeliadka,
keď von vychádza staričká,
kolom nej; táto rúčkou ich hladká
ako parobok koníčka.

Vetríček ako nútený veje,
nocou šuští ak’ mátoha.
Nemá mizerný v svete nádeje —
kreme nádeje na Boha.

Starkin celý je poklad pátričky,
krížik, knižočka v priečinku,
každý deň chodí k nohám rodičky —
„Dajže mi, Panna, spočinku!“

„Daj mi, prosím ťa, Panna milostná,
veď si ty tiež tak plakala,
keď si pod krížom ťažkým žalostná
ako tá osika stála.

Ty si plakala, ja plakať musím,
veď ma už všetci nechali,
teraz sa takto klmačím, dusím,
nože pomoc mi v tom žiali!“

Chodník vychádza z malej kapličky,
pri ňom studená vodička.
„Prosím vás, moje milé dievčičky,
dajte mi vody trošíčka!

Dajte mi vody, zle mi prichodí,
zle, kto sa zohnúť nemôže,
kto chudobnému kus chleba hodí,
tomu sám Pán Boh pomôže!“

Dievčatá šaty na vode prali —
„Naozaj, ty krpka stará?“
všetky sa na ňu rozrehotali,
Evička, Zuza i Mara.

To jedno slovo, v jednom slovíčku
ak’ jedovatý had v kríčku,
fundží do ucha ak’ osa, sršeň…
Buď, Bože, hriešnym milosten!

To jedno slovo dušu prebíja,
srdce ak’ kriedu zotiera. —
Starká vykríkne: „Jezus, Mária!“
Boh ju vyslyší — umiera.

Dušu vypúšťa ak’ holubičku —
tá k Bohu večnému letí,
ale už ani jednu dievčičku
nebolo viacej videti.

Vodička tiekla, strhala šaty,
húsky vodičkou plávali,
daromne pošli dievky hľadati,
dievky na veky skapali.

Húsky plávali, aj dnes plávajú,
a dokiaľ budú plavati,
o tom na svete ľudia neznajú,
iba sám Pán Boh a svätí.

Lebo tak vravia staré babičky:
„Kara žiadneho neminie,
skorej mesiačik, slnce, hviezdičky —
na svete všetko pominie.“