ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]Dvanásti na krčme muzikanti hrajú:
to je svet ako kvet, paholci výskajú.
V krčme plno ľudu — naprostriedku v tanci
si pokreskávajú siedmi verbovanci,
si pokreskávajú, rúčkama tľapkajú
a na pekných chlapcov zboka zazerajú.
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou,
neoddavajže sa medzi tých husárov,
dajú ti dolomán za tú kabaničku —
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku!
„Dobre je za pecou tam dakomu sedieť,
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť.
Keď žilky ihrajú jak mušky na slnci
a mysle behajú jak bublinky v hrnci,
keď šuhaj junácku pesničku si spieva
a do hory pustej svoje túžby vlieva,
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas
a ešte nedala žiadna skala ohlas;
ešte nerozišiel spev sa po sihline,
a už začne hrmieť, durkať po doline.
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete.
Otec ho bičuje, sestra ohovára,
a milá ho jeho s druhými potvára.
Ach, mamička moja, keď mas’ rada mala,
k čomus’ ma takému do rúk lósu dala!
Veďs’ ma vyložila na tento cudzí svet,
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali,
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali!
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička,
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka.
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží —
parobček nič nemá, len za lepším baží.
Nemá — krem na svete nádeju jedinkú,
že dakedy bude mať milšiu hodinku.“
Janíček za stolom sedí užialený,
sedí užialený vo veľkom trápení,
očičká mu plačú — líčka sa mu menia.
„Och, kdeže na svete nájdem potešenia!
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť?
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť?
Kosa sa na skale môže mi polámať.
Šablička mi bedrá môže poomínať.“
Husári nôžkami ľahko prepletajú.
„To sa chlapci, to sa, čo ostrôžky majú!
To sa chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia —
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia!
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme —
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!“
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú
a komus’ na zdravie všetci pripíjajú;
všetci pripíjajú — a rúčku dvíhajú —
„Už si náš, Janíček!“ — radostne volajú —
„Dostaneš šabličku — zelený dolomán,
zvrhneš kabaničku a budeš veľký pán,
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť,
a nemusíš sa viac starým babám prosiť!“
Veselo je chlapcom — bystrá hrá muzika,
a matka vo dverách užialená fiká:
„Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala,
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala!
Nazdávala som sa, budem mať tri svety,
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí!
Môžem predať kone, môžem predať voly,
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly,
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom,
nesadne si iba ten vrabček na náš dom —
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú,
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú.
Bude strechu ďubkať, krídelká vystierať,
keď za tebou budem, Janíček, umierať.“
Janík podnapitý ticho pokreskáva,
milá pod oblôčkom svojho oplakáva:
„Škoda, že som ja to pred časom neznala,
bola by sa s tebou ani nemotkala,
ani by nebola veru zazerala,
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala.
Ale by na vráta krížik napísala,
pod krížik tri slová aspoň načiarala:
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky,
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky;
ale choď chodníčkom ku bystrej vodičke,
aby si zabudnul o svojej Haničke:
do vodičky kukni, — je plno rybičiek,
na svete širokom je viacej dievčičiek.“
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú:
„Dajže, Bože, ľuďom biednym, čo nemajú,
komu treba kone, komu treba voly,
a komu dievčatko ku boku po vôli;
frajerečka biela treba frajerovi,
šablička železná treba junákovi.
Šablička ligotná ako tá zornička,
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.
Na ňu sa podoprie a obzrie okolo:
„Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?“