E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Z článkov

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Filip Pacalaj, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Christián Terkanič, Valeria Bednarikova, Lenka Drobná, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 140 čitateľov

Slovenské náprsenky a nákrčníky

[22]

Študujúc minulého roku na vyššej odbornej škole českej, bol som často svedkom, keď pred jedným-druhým profesorom voľky-nevoľky museli moji spolužiaci skladať z kabátových dierok i nákrčníkov všelijaké české národné odznaky. Vysvetlenie som si ani pýtať nemusel, lebo vlastne s tým začínal profesor „oberanie“. Hovoril: áno, to malo zmysel v dobách nášho národného prebúdzania sa, keď bolo treba ukázať našim protivníkom, ako nás pribúda, ako sa vzmáhame; ale dnes — keď už i svet, i my vieme, že sme Česi — nie je toho zapotreby. Dnes dokázať im, že sme tu, dokážeme iba vzdelanosťou a vytrvalou čestnou prácou. Lebo čo by bolo z nás, keby sme si navešali všelijakých možných národných odznakov, a nedbali o naše školy, o našu vzdelanosť a založili ruky krížom alebo bili sa v prsia: „Ja jsem Čech!“ — Tak ráčte odznaky tie poskladať a snažiť sa ozdobiť si namiesto kabátov — hlavy vzdelanosťou, srdce šľachetnosťou a tak potom skutkami dokazovať: „Jsme Čechové!“

Zamyslel som sa nad vývodom profesora svojho a pomyslel si — má pravdu. Ale dvojnásobne zamyslel som sa nad výrokom „to malo zmysel v dobách nášho národného prebúdzania sa“ a dnes si to vysvetľujem takto.

Kde sme my Slováci? Nuž budíme sa, budíme pomaly. Teda pristoja nám i národné odznaky? Zaisteže, a to z mnohých dôvodov. Jeden-druhý pripomeniem.

Predne slovenskou náprsenkou a čo i len nákrčníkom dokážeme hrde národný ráz už i navonok a nebude nikto pochybovať o našom národovectve, keď — dajme tomu — i v cudzej reči ústa otvoríme. A potom, keď naši veľkostatkári a priemyselníci, naši pravotári, lekári, kňazi (aspoň evanjelickí) vezmú v plnom počte na seba slovenské náprsenky, bo nákrčníky, nebudú sa toho štítiť ani ich podriadení a ľudia nižšieho spoločenského postavenia. Tak sa poznáme aj my jeden druhého a pozná nás i svet, na čom nám iba záležať musí, aby nekričali šovinistickí maďaróni, že to len „niekoľko agitátorov“. A komu zvlášte odporúčam vonkajšie tieto známky slovenskosti, je to mládež, tak remeselnícka, ako i študujúca na školách vysokých. Bude to prospešné i z toho dôvodu pre mládež, že často príde sa jej brániť proti maďarónom a takým kadejakým, v čom sa iba rozum bystrí, a takto akoby nútená bude i z ohľadu rozumového i mravného na seba dbať, aby nebola zahanbená. Zo vzdelanostného ohľadu bude tá košeľa slovenská, poviem, pohoničom k zadováženiu si známostí, z mravného ale, hranicou skutkov sem spadajúcich.

Ale i z hospodárskeho stanoviska má to pekný význam. Napomôže sa tým priemysel domáci a nepôjdu veľké peniaze do rúk cudzích. Lebo, povedzme, že dvetisíc košieľ po dva zlaté, päťdesiat grajciarov, minulo by sa len každé tri roky; ale nákrčníkov väčších-menších spotrebujeme ročne — no, poviem, len dvetisíc, a rátajúc jeden za päťdesiat grajciarov, druhý za jeden zlatý, tak to činí za tri roky štrnásťtisíc zlatých! Tie dostanú sa teraz väčšinou ešte do rúk cudzích, takto by ich mal chudobný náš ľud. Prosím to uvážiť!

Pravda, tu by museli sa pričiniť aj naše veľactené panie a slečny, aby výšivky tie lahodili oku, vkusu a „nekričali“ — ako to často vídame — nesúladnými farbami.

Dobre, že halenu a krpce neodporúčame — pomyslí si snáď niekto. Nie, bratia, tak horliť za národný kroj bolo by smiešne. Áno, keď sa zostaví kroj vkusný, primeraný, budem i za ten. No zatiaľ chyťme a držme sa toho, čo je už i tak prijaté.

Prosím ma porozumieť a nevysvetľovať si riadky tieto v ten zmysel, že ja hádam ústupok žiadam: obliecť košeľu, lebo založiť nákrčník a ďalej nič. Nie tak! Riadky tieto napísal som len kvôli istej verejnej organizácii pracovníkov na národa roli dedičnej. Lebo ani za bratov Čechov nebol by mohol povedať spomenutý profesor to, čo som počul a napísal, keby neboli priložili aj ruky a rozumy. Boli im tie odznaky iba práporom, pod ktorým pracovali. Tak pod prápory a k dielu sa majme!


[22] Hlas II, 1900, str. 239

Uverejňujeme podľa názvu, ktorý článku dala redakcia v „obsahu II. roč.“. Článok bol odtlačený bez neho.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.