ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[35]

Tento široký názov nad svoje riadky dávam si, milý čitateľu, len preto, lebo slávny Literárny výbor pod týmto nadpisom žiadal odo mňa prácu. — Vyhovujem teda žiadosti len čo do názvu práce. V ostatnom podávam iba svoje skúsenosti v Šariši, aj to len ako mi na pamäť prichodia a z pera vymokajú.

Na sústavné štúdium a všestranný opis východného Slovenska som nepomyslel, lebo to nie je môj odbor. A k tomu mňa úrad do týždňa za šesť dní viazal k účtovníckemu stolíku a na sústavný opis toľkého kraja, ako je od Štrby po Ungvár, treba i spôsobnosti, i času a potom hlavne turistických nôh a plný mešec peňazí na fotografistu. Z toho som ja nič nemal a tak dostatočne omluvený, môžem začať rozprávať len svoje skúsenosti, dojmy a na tých stavať výhľady do budúcnosti.

Židovstvo. Úrady

Centrom východného Slovenska je Prešov. A aký smutný dojem budí v prebudenom Slovákovi mesto Prešov, taký je dojem z každého väčšieho mesta či na Spiši (Levoča, Kežmarok, Nová Ves), či v Šariši (Prešov, Bardejov, Sabinov), či v Zemplíne (Humenné, Vranov, Michalovce), a či konečne v Košiciach a Ungváre. — Skoro v každom z týchto miest je polovička obyvateľstva židovského, ktoré drží v rukách obchod a väčší priemysel, fiškálstvo, lekárstvo, notárstvo, krčmárstvo, agentúry. — Úrady si podelili so zbankrotovanými zemanmi a tak vládnu nad tamojším ľudom či slovenským, či ruským.

Kňazstvo

Kňaza-Slováka v košickom biskupstve niet, iba vari jeden, aj ten je vytrestaný maďarskou kaplánkou, v národnom ohľade čuší.

Na Spiši by sa ešte našlo viac slovenských katolíckych kňazov, ale vydaní nedávno pápežom na milosť-nemilosť biskupov, sú zastrašení aj tí, česť dvom-trom výnimkám.

Kňažstvo slovenských zjednotených „Rusnákov“ (podľa viery) a ľudu ruského je ešte horšie. Ani slovenského, ani ruského národného povedomia nemá, nezná ho, nechce ho a maďarónči ruka v ruke so Židmi a úradníkmi o milých päť. — A kto sa raz za desať rokov ozve z náboženských pohnútok za práva reči ľudu v kostole alebo v škole, toho zakríkne v prvom rade cirkevná vrchnosť, štát mu odníme kongruu a povláčia ho po novinách ako pansláva a Moskáľa. Toť sa stalo v Zemplínskej s ktorýmsi dekanom, že sa ohlásil za vyučovanie náboženstva v ruskej reči, materinskej, i boli toho plné peštianske noviny, i cirkevná vrchnosť v Prešove im vlastenecky prisvedčila, lebo je tam uprázdnené biskupstvo a driape sa naň hŕba šplhačov a tak licitujú v hazafišágu jeden nad druhého. Čerta tí budú dbať teraz o ruský katechizmus.

Obišovce

Snáď evanjelické kňažstvo je lepšie? Á, ba! Na pohoršenie práve. Takí evanjelickí kňazi, ktorí chodili voľakedy do Martina na národné slávnosti, pochodia zo slovenských rodín, z prebudených krajov — čušia tam ako sysly v diere, alebo sú nevšímaví, ba tu i tu, keď to páni žiadajú, pre strach židovský, si i zamaďarónčia. A koľko je zjavných renegátov!

Jediný evanjelický kňaz-Slovák v šarišskom senioráte je obišovský Ján Hysko.

Pred dvoma rokmi zomrel v Obišovciach farár Zeman. Bol to vraj človek slušný a neodrodilec. Predal ešte aj ten cirkevný kalendár (Tranovský) ľudu, aj novinky podal, ba on ukázal pred osem-desať rokmi voľaktorým cirkevníkom aj Slovenský týždenník. Keď sa ale Týždeník začal svetu páčiť a šlo ho do Obišoviec desať-dvanásť čísel, tu sa, podľa notára, prvý zľakol toho Zeman. A bol chorľavý, mal deti v škole, prišiel s prešovskými profesormi do rodiny — ako predtým podal, tak potom bral Týždenník a odporúčali prešovskú maďarónsku „Zástavu“. No, semiačko zostalo v ľude a vyrástlo pred rokom na strom. Po smrti Zemanovej, zaujatosťou niekoľkých horlivých cirkevníkov-Slovákov a našou, vyriekla na volebnom konvente cirkev, že z prihlásených štyroch kandidátov farára sebe nevolí, lebo nevedia po slovensky. Skutočne jeden „izékal“, druhý oslovil sbor maďarským „kedvešeim“, miesto milí moji. Žiadala cirkev nový súbeh. Páni sa zľakli a previedli so slúžnym, notárom a Židmi, že sedemnásť hlasov zohnali na piateho kandidáta, patentovaného maďaróna, ktorý v kandidácii nebol, ale ho vrchnosť natisla. Tu sa cirkev vzoprela a voľbu zapelovala, pričom sa odohrali dušu unášajúce výjavy. Keď im senior povedal, že na apeláciu už napredok treba zložiť dvesto korún, v tej minúte sa zavrhla a doniesla ich šľachetná vdova Daniel Sabalová a ostatní kričali, že aj oni donesú, aj viac ešte! Apeláciu viedol košický fiškál, ale vlastne spravil ju dr. Ján Ruman, advokát a povolaný činiteľ a vodca cirkevno-národný v Lipt. Sv. Mikuláši. A zadarmo, a ešte svoje vynaložil. Pokloňte sa mu. Apeláta mala výsledok. Sedemnástimi hlasmi vyvolený farár sa poďakoval a tak prišiel nový súbeh a cirkev si jednohlasne vyvolila Jána Hysku, rodáka z Ružomberku, s ktorým je všeobecne spokojná a ktorý, ako otvorený Slovák, čestný národovec, je tŕňom v oku šarišských švihákov — pánov. Už má disciplinárku, že zakázal v kostole spievať maďarskú hymnu; ale cirkev povedala, že ak čo bude, ona za svojho farára zaplatí. Majú ho tam ako kus zlata, lebo skusujú, že je ľudského zmýšľania, priateľský človek, dobrý kňaz a dobrý Slovák.

Obišovčania zasluhujú ešte aj preto zvláštnej spomienky, že sú tam celé domácnosti, rodiny, ktoré alkoholických nápojov vôbec nepožívajú. Vodcom pohybu je zaslúžený národovec Ondrej Marcin, a vyznamenáva sa antialkoholizmom i susedná obec Trebejov so svojím statným richtárom, prebudeným Slovákom Jánom Líškom, napredku.

Obišovčania radi čítajú, tak katolíci ako evanjelici. Katolíci Svätú rodinu (sedemdesiat čísel), evanjelici Posla spod Tatier a politické Ľudové a Týždenník a iné. Teraz najväčšou ich túžbou je: mať čítací spolok, spevokol, a hneď by bolo i slovenské divadlo. — Pravdaže, v Uhorsku sú vrchnosti na to, aby ľud hamovali, zadržali v pokroku a zveľadku hmotnom ako aj duchovnom. Slovák má povinnosť zaplatiť porciu, ísť za vojaka, mlčať a spoliehať sa na múdre rozumy pánov a vrchnosti. Práva jeho sú: robiť na druhých, opíjať sa a keď o všetko prišiel, môže ísť do služby k Židovi, alebo ak je dosť šikovný, ujsť do Ameriky. Teda spolku kultúrneho tak priam Obišovčanom nepovolia. Ale zato sú a iste budú Obišovce prvou prebudenou slovenskou obcou na východe, nakoľko sa to tam myslieť dá a žiadať môže.

Učiteľstvo

Slovenského učiteľa na východnom Slovensku niet. Kňazi nemajú toho svedomia priznať sa k národu; akože učiteľ? A kňazi sú predsa len neodvislejší ako učitelia, ktorých apponyiovský školský zákon tak zotročil, že sa už po Slovensky — kýchnuť boja.

Slovenských učiteľov na Slovensku niet vôbec, ak sto duší, z toho katolíckych ani desať. Jeden-jediný je napr. členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Je to smutné, ale tak je. Kde tomu odpomoc? Jedine v duchu a sile presvedčenia, že takú mizernú službu, ako je učiteľstvo, nájdem kedykoľvek, môžem teda účinkovať, učiť podľa svedomia, nemám čo stratiť. Ale viete tú bájku o červíkovi v chrene… Pomohol by slovenským učiteľom snáď i národný fond, keby sa zozbieralo toľko groša, žeby sa mohol taký vyhodený učiteľ na čas podporiť a potom úradom, postavením iným zaopatriť v neodvislom povolaní.

O tejto — kňazskej a učiteľskej — vrstve slovenskej inteligencie nemôže byť predbežne ani reči na slovenskom východe. Niet jej.

Remeselníctvo

Zostáva teda po mestách odvislé, po dedinách samostatnejšie remeselníctvo a neodvislé roľníctvo.

Kresťanskí obchodníci, remeselníci sú aj na západnom Slovensku natoľko neodvislí od svojich maďarónskych odberateľov, že len nemnohí majetnejší odvážia sa činne a verejne vystupovať ako Slováci a nepredávať s tovarom aj lepšie svoje presvedčenie.

Kupci a remeselníci po mestách (i v Mikuláši, v Martine, Ružomberku) hovoria: „Ľudu je všetko jedno — či Slovák, či maďarón; on ide kupovať najradšej k Židovi, kde sa môže za hodinu jednať. A u mňa kupuje ten a ten fiškál, tí úradníci, tá pani direktorka, profesorka. Ukážeš sa zjavne — nechajú ťa, hotová škoda, bieda.“ Alebo: „Ste tu štyria-piati Slováci páni. Dáte si spraviť (aj to nie všetci) po dvoje-troje šiat, topánok do roka. Či krajčír, šuster z toho vyžije? A ukážem sa medzi vami, kúpim knižku, predplatím časopis — už ma bojkotujú jednotlivci z protivnej strany, v novinách maďarských vyhlásia ma za pansláva — môžem sa sťahovať.“

Takéto dôvody našich kupcov a remeselníkov sú nám všetkým známe a sčiastky musíme ich uznať. Idealizmus je krásny, potrebný cit, ale biedou, nedostatkom, rodinou, deťmi obsypanému človeku musí sa všeličo uznať a kým budú takéto pomery, všeličo musíme prezrieť, odpustiť. Už aj to je pekné, že sa mnohí aspoň skryte, v duši hlásia k nám.

Toto platí zvlášť o kupcoch, remeselníkoch na východnom Slovensku, po väčších-menších mestách obydlených, kde je ľud ešte cele neprebudený, nepočuje, nečíta, nevie nič o hesle: svoj k svojmu! Sú aj na východe voľaktorí kupci a zvlášte remeselníci, ktorí sa prebudili či po svete, či hlavne v Amerike, ale sú — ako vravím — zastrašení, lebo po mestách sú vystavení bojkotu, po dedinách prenasledovaniu farára, notára, žida-kupca, krčmára a každého kabátoša, a medzi ľudom tiež ťažká je ich práca, lebo predsa len aj oni nosia — gerok a stavovskí roľníci ich držia niže seba.

Roľníctvo

Jediným samotným elementom i na východnom Slovensku je ľud roľnícky. Pravda, je to ľud — ako kŕdeľ oviec, ktorý nemá baču, ani valacha, ani honelníka, iba vlkov okolo seba — ktorý v každom človeku panskom, okrem už spomenutých troch-štyroch čestných výnimiek — vidí svojho nepriateľa.

Ale čo môžu tí traja-štyria ľudia vykonať u pol milióna národa? A ešte by vykonali, keby neboli z každej strany hatení a ich práca nivočená.

Pijatika

Predne by bolo ľud odvádzať od pijatiky. Ale akože ho odvádzať, keď napr. žiadosti samých obcí — zatvoriť krčmy cez nedeľu — nepovoľujú vrchnosti a pán uhorský minister vôbec. A prešovský mešťanosta povedal, že keď štát môže byť najväčším krčmárom, prečo by stolice, mestá nemohli byť šenkármi aj v nedeľu? Pravdaže, štát má vari dvestoštyridsať miliónov dôchodku ročne od pálenky. Ja ľutujem, že vám tu nemôžem predložiť obrázok prešovského vyšného huštáka alebo levočskej ulice, ako som to ja videl zatiahnuté dvadsiatimi-tridsiatimi naloženými sudmi špiritusu pre okolité dediny. Z toho by ste videli, ako sa štát stará o kultúru na východnom Slovensku. Na východ nepríde žid z Haliče, ktorý, keď chce, nedostal by licencie. Tak potom po dedinách, kde by mala byť podľa zákona jedna-dve krčmy, sú dve-štyri. Žid každý chce zbohatnúť, deti za pánov vyučiť, aj ešte nagazdovať im do vydaju a kšeftu. Ale aj majú domy, polia, árendy, pálenice, kupectvo — všetko je v ich rukách. Mestečká na východnom Slovensku sú v sobotu také sviatočné, tiché domy, obchody pozamykané, ako keby sa všetko už k súdnemu dňu bolo schystalo. Musíš prehnať ulice, ak si chceš zápaliek alebo tabaku kúpiť, nie to väčších vecí. No krčmy, tie ešte aj v sobotu zostávajú zväčša otvorené, hoci sú i židovské.

Amerikáni

To smutné svedectvo musím napísať takzvaným „Amerikánom“, (ľuďom, ktorí boli v Amerike), že vo veľkom percente bývajú ochotní do krčmy a keď prídu do mesta — kto sa im vyrovná? Čo aj radšej pivo pijú než pálenku, predsa predchodia zlým príkladom a radi rozprávajú, že koľko a jak lacného trúnku, zvlášte piva sa v Amerike napili. A bolo by aj o čom inom, múdrejšom sa zhovárať.

Školstvo. Vzdelanie

Tak je krčma v každej dedine, čo akej malej; dosť ich je ešte aj na krížnych cestách; ale škôl je, napríklad v Šariši, na dvesto osemdesiat obcí len dvesto sedemdesiatsedem. Preto nedivte sa, bratia za morom, že na východnom Slovensku tak pomaly postupujeme v národnom ohľade. V Šariši je stoosemdesiattisíc obyvateľov; z tých vyše dvanásťročných stodvadsaťtisíc a z týchto len šesťdesiattisíc zná čítať a písať — i to ako biedne, lebo veď školy sú zmaďarizované úplne. V dedine tristo-štyristo duší počítajúcej nenájdeš troch-štyroch ľudí, ktorí by radi čítali, chceli čítať a nebáli sa čítať i vtedy, keď im to kňaz, notár zakáže.

Náboženské spisy

Náboženské spisy, tie ľudu pošta a vrchnosť ešte prepúšťa, hoci Ján Straka, najväčší pracovník na východe, znal by vám rozprávať mnohé trpké skúsenosti pri rozširovaní Svätej rodiny a Svätovojtešského spolku, teda čisto náboženských spisov. Ešte i na tie krivým okom hľadia v prvom rade (česť výnimkám) farári, učitelia a podľa nich všetci páni. Pod vytrvalým úsilím Jána Straku a jeho dôverníkov láme sa ľad na polovici priestranstva východného Slovenska, ale potrvá to ešte roky, kým tlačené slovenské slovo, hoci aj cirkevné (okrem modliacich kníh a spevníkov), bude mať voľný prístup do Zemplína, Užhorodu, Abaujskej, všade, kde Slováci bývajú.

Ján Straka

Tu pozastaviť sa mi treba pri vyvolenom pracovníkovi na vinici Pána, pri Jánovi Strakovi z Košíc. Dnes nesporne on je najväčším organizátorom na východe, len žiaľ, že obmedzuje sa skoro výlučne na pole náboženského zveľadku tamojšieho ľudu. Zakladá bratstvá sv. Ruženca; organizuje púte, stavia kríže, sochy so slovenskými nápismi; víta biskupa slovenskými slávobránami, rozširuje s bezpríkladnou horlivosťou Svätú rodinu a Spolok svätého Vojtecha, obetujúc za údov posledné svoje grajciare. Pritom, ako pamätáte, písal nedávno do Kollárových Katolíckych novín, teraz pokračuje v Ľudových, Svätej rodine a v svätovojtešských vydaniach s opismi pútnických a cirkevno-historických miest. Je to človek príkladnej pracovistosti a obetavosti. Posledné časy zaujíma sa i viac rozšírením Ľudových novín pre ich politiku a tu prichodí na tú dráhu, na ktorej, keby bol odpočiatku pokračoval, mohol už byť východ miestami národne hodne prebudený a nemusel by teraz Straka a ľud slovenský spev v kostole prosiť, lebo prebudený ľud by si ho vôbec brať a maďarčinu natískať nedal. Škoda, že za tridsať rokov svojej veľkej práce pomáhal kňazom na cirkevnom poli a nedal sa na prácu národno-osvetovú. No zasluhuje všeobecného uznania i tak a článok tento jeho podobizňou prizdobujem. Pochodí z chudobných roľníckych rodičov, narodil sa v Močidlanoch v Šariši, vyučil sa mlynárstvu a nedávno ho pozvala banka Tatra za svojho patróna na východe.

Politické časopisy

Nedá sa uprieť, že Straka pracoval predsa len aj na politickom prebudení východného Slovenska. Precestoval ho na nohách, agitujúc ešte pred ôsmimi-desiatimi rokmi za Týždenník, potom za Ľudové noviny; vyjednávali aj o kandidácii Eduarda Šándorfiho v okrese sabinovskom, cestoval za Pivku, dr. Medveckého v giraltovskom okrese a len teraz, akoby znechutený nezdarom a poslednými konfesionálnymi bojmi, venuje sa úplne spisbe a práci cirkevnej.

Veď politicky pracovať na východnom Slovensku, to je práca tískania balvana hore vrchom, ba horšia, ťažšia. A predsa politické noviny dopratať ľudu, to je prvá a najťažšia práca, o ktorej by vedel rozprávať mnohé svoje skúsenosti aj

Július Kustra,

kníhkupec v Košiciach, idealista, horlivec, akých je málo. Koľký kus kraja a koľkorát už prešiel na nohách, naložený batohmi kníh, novín, to nevie nikto, iba ja mám z toho radostný, vďačný dojem, ktorý vzbudili vo mne ľudia z rozličných strán Šariša, Spiša, Zemplína, Abaujskej, s ktorými som sa v úrade, na ceste, na železnici stretol a zhováral a ktorí spomínali, že toť bol u nich Kustra z Košíc.

Odporúčam vám, drahí bratia za morom, aby, ktorí ste z týchto krajov, od neho kupovali, skrze neho si knižky a časopisy predplácali. Hoden je podpory v najväčšej miere. Býva v Košiciach (Kassa) — Deák F. ulica.

Ešte politické časopisy

Predne treba nájsť človeka, ktorý má dosť smelosti politické časopisy napriek zákazu poštára, notára, farára, slúžneho (po ktorého vec už zriedka príde) odberať, čítať. Nejde ani o ten predplatok, veď je malý, i našla by sa pomoc, ale to si neviete predstaviť, aký očistec musí taký odberateľ Ľudových novín, Týždenníka, Hlásnika prekonať, kým mu dajú pokoj, ak nepodľahol.

Rozpoviem vám len niekoľko prípadov:

Noviny nedoručovať, to je i proti prísahe cnosť uhorských poštárov, zvlášť na neprebudených krajoch. Keď noviny nedôjdu, treba reklamovať. Koľko je ale ľudí, čo si správnu reklamáciu vedia napísať? Nechajú, že veď azda príde druhé číslo. — Nepríde ani tretie. Pomyslí, poponosuje sa človek, ak sa má komu, a najčastejšie nechá všetko tak. Málo, veľmi málo je u nás takých smelých Slovákov, ako je Michal Poľák v Kojeticiach, ktorý povedal poštárke, že ak mu nebude noviny doručovať, dovedie fiškála. On noviny zaplatil, on ich musí mať. Chodia mu od tých čias riadne, ale s notárom má plno zlosti a mal by iste aj s farárom, ale toho v Kojeticiach niet. Lebo čo robia kňazi? Jedny naše noviny (Ľudové) vyhlásia za nekatolícke, druhé (Týždenník a Hlásnika) za luteránske; svetská vrchnosť všetky za panslávske, ktoré búria — „procivka krajine“.

Menovite do giraltovského okresu ťažko sa je dostať našim novinám preto, že tam už bol slovenský pohyb i slovenská voľba vyslanca a pamätajú páni, koľko mali práce, behania, kým nahovorili ľudu, že napr. dr. Medvecký chce katolíkom odobrať vieru, lebo je luterán a evanjelikom zase hovorili, že chce ich previesť na katolíkov, lebo je Moskáľ a to sú všetci katolíci.

A nepomáhajú prosby na poštárov, reklamácie, listy na poštovú direkciu. Čo sa v Šariši, Zemplíne, Abaujskej s našimi novinami robí, to je neslýchané aj v Turecku. Napr. I. V. z G. predplatil si skrze mňa Týždenník. Nechodí mu. Napísal som do Pešti, čo robia. Poslali mi pásku, že oni riadne už štvrťroka číslo posielajú a sa im nevracia. Kde sa podelo už dvanásťkrát? Napísal som poštovej direkcii do Košíc. Odpovedali mi, že mňa do nich nič (ačkoľvek mňa mohol V. upodozrievať, že som predplatok neposlal), aby si reklamoval sám V.

Istý remenársky pomocník v Prešove držal si Týždenník. Aký to mohol byť peknoduchý šuhaj! Ale predvolávali ho dosiaľ na mestský dom, i jeho majstra, až ho to zunovalo. Uhnaný ako zajačik, bez opory — zapľul na uhorskú slobodu a šiel do Ameriky. A na mestskom dome boli radi, že je o jedného pansláva menej. Že aj o jedného poriadneho remeselníka, snáď vojaka a občana vôbec, to ich netrápi. Zostalo ich ešte dosť takých, ktorí vôbec nečítajú a tí sú milí našim úradom. O tých sa môžu vlasť a páni inak oprieť!

J. M., murár v L., predplatil si Denník. Dostal jedno číslo. Zlostil sa, vypisoval sem i tam, niet pomoci. Darmo reklamoval, darmo z Pešti posielali — po každej reklamácii dali mu patričné číslo a ostatné zase len nedoručovali.

Tak nedostávali od predvolieb 1910 naše noviny celé obce, nikto v giraltovskom okrese, lebo sa rozniesol chýr, že zase bude Slovák kandidovať. Treba teda národu plameň oduševnenia zapchať, svetlo zahasiť.

Koľko sa podobných prípadov na Východe odohralo, ti nikto nevie. Dnes chodí do Šariša okolo dvestopäťdesiat-tristo čísiel všelijakých národných slovenských časopisov politických. Ale chodilo ich už päťsto-šesťsto čísiel. Čo sa títo odberatelia napočúvali urážok, koľké pokuty platili pod všelijakými druhými titulmi, ale všetko len preto, že naše noviny čítať počínali — to iba Boh zná! My sa o tom nikdy nedozvieme.

Koľkých notári, slúžnovskí, farári zastrašili tým, že ich citovali po tri-štyri razy, keď bola najsúrnejšia robota, o tom sa len pomaly, z prípadu na prípad dozvedáme. Strašenie pokutami, nevybavenie žiadostí o nové stavby, strach pred povýšením porcií, strach pred tým, že kňaz pri spovedi nedá rozhrešenia, predvádzanie žandármi — to bolo na dennom poriadku. Keď sa to dakedy spracuje, pozbiera, uvidí svet, čo za tyranstvo prestál slovenský človek v Šariši, keď chcel čítať slovenské noviny. A tá drzosť, to vyzývanie žandárov samých! Koľkým visel život len na nitke, na vlase. Len sa pohnúť, ruku zodvihnúť — amen, si boží.

Ale veď načo písať v Uhorsku o žandárskych surovostiach! A hľadajú, naštvaní kadejakými úradníkmi, zápierku v prvom rade do takých, ktorí našské noviny držia a sú smelší povedať aj dačo oproti, ale za pravdu.

J. H. v L. si zvolal kamarátov-gazdov zo susednej dediny strechu pozošívať. Slúžny dal ich žandármi zo strechy zohnať a predviesť a vyšetrovať, že či nedržali schôdzku bez dovolenia. Po tri razy boli na výsluchu u slúžneho, ktorý vedel, že patriční čítajú naše noviny. Tak ich uštval, že sa konečne zriekli a podpísali mu, že Týždenník odberať nebudú! To mi rozprávali jeden z nich so slzami v očiach.

Druhý gazda bol päťkrát u slúžneho, kým mu dovolil čosi postaviť. Posielal ho vše k Pivkovi, Medveckému, Skyčákovi, Hodžovi. Až keď sa zriekol novín, dostal povolenie budovať.

Administrácie našich časopisov sa ma vždy spýtali, čo je s tým lebo s tým predplatiteľom. Ešte mu predplatok nevypršal, už im prišlo číslo späť s poznámkou, že — neprijal. Niekoľkí mi ani na listy neodpovedali, niekoľko prípadov som ale vyšetril. Každý mal nejakú opletačku s úradom, farárom, ktorý v prvom rade žiadal od neho, aby nechal noviny.

Lebo akože napr. aj kňazi? J. D. v P. čítal za osem rokov Hlásnika. Poštu nosili k farárovi. Tam si chodil po Hlásnika aj J. D. Vždy sa farár zlostil a mu noviny hádzal, ako psovi na zem. D. sa raz nahneval, povedal farárovi, aby mu to nerobil, lebo že ak ho chytí — hneď je tam, kde noviny — pod stolom. Mal z toho nepríjemnosť a konečne i on — nechal noviny.

Pred pár rokmi vydali biskupi zákaz čítať tuším Ľudové noviny a Týždenník a hovorilo sa, že nebudú dávať pri spovedi rozhrešenia. Ačkoľvek takéto dačo môžu len z Ríma zakázať, predsa koľkí takým strašiakom uverili a noviny nechali. A ktorí nenechali, z tých mnohým dohovárali maďaróni-farári pri spovedi, a keď sa nepoddali, vplývali na nich skrze ženy, aby svojich mužov od čítania odvádzali.

Kňazi v Šariši, Zemplíne, Abaujskej, či katolícki, či uniatskí, či evanjelickí a či kalvínski, viac vynakladajú práce proti slovenskej osvete, ako proti všetkým hriechom ľudským spolu. Proti našim novinám pracuje každý ledakto. Ja od roznášača maďarských novín v Prešove vždy som žiadal Týždenník, Ľudové noviny, Hlásnika, že by som kúpil aj desať čísiel. Nepoznal ma a tak ma odhováral od nich, že mi prostodušne vyznal, že tie hneď na pošte odhadzujú do koša.

A ľud to všetko trpí, lebo niet komu sa požalovať, u koho pomoci hľadať. A Michalov Poľákov je málo. I takých otvorených hláv, ako je starý Drobniak z Usoviec je tiež strašne poriedko. Tento, keď ho slúžny dal zavolať, prečo číta tie panslávske novinky, odpovedal slúžnemu, aby ich zakázal vydávať.

„To nemôžem.“

„Tak aj mne nemôžete zakázať čítať. Čo slobodno tlačiť, to slobodno čítať, a ak ste mňa len preto dali volať, porúčam sa.“

Novinky po našemu

A keď už ten národ nemôže byť bez politiky, spravíme mu ju sami, pomysleli páni a najali vládu na vydávanie „Našej zástavy“, na ktorú dostávajú ročne dvadsaťtisíc korún. A tieto novinky pracujú predovšetkým na odtrhnutí slovenského východu, teda asi pol milióna duší, od slovenskej kultúry už štvrtý rok. Ale i skôr. V sedemdesiatych rokoch začali šlabikármi, pokračovali modlitebnými knihami, spevníkmi a v novšom šlabikári zamenili maďarskými a čo ešte úradné nejaké rozkazy ľudu vydávajú, tlačivá v šarišskom nárečí, a vydávajú tie novinky, v ktorých slovenskú spisovnú reč vyhlasujú za cudziu, nezrozumiteľnú a najnovšie aj „Katolícka jednota“ (maďarská) uzavrela vydávať v šarišskej reči svoje letáky.

Aké zhubné, zlé následky má táto činnosť úradov svetských i cirkevných, to možno už skusovať. Stretnete sa čím ďalej, tým hustejšie s ľuďmi, pospolitými, ináč dobrými, do ktorých už zaštepili povedomie akejsi osobitnosti a ktorí už hovoria, že spisovnej reči slovenskej nerozumejú. A ak to tak necháme, odtrhnutie bude čím ďalej zjavnejšie. Nebudú odkázaní na spisovnú reč, lebo už majú modlitebné knihy, spevník vyšiel nedávno, i kalendáre, i novinky, politické letáky, a úradné oznamy písané v nárečí, teda všetko, čo dedinskí ľudia na terajšej výške vzdelanosti potrebujú. Kňazi i svetskí píšu, prekladajú z maďarčiny poviedky, verše, vydali „Pčolarstvo“, a keď sa pričinia — za štátne peniaze — ako-tak nazlátať knižiek, ktoré tento ľud budú vstave uspokojiť — je odtrhnutie od koreňa hotové.

Zlučovanie reči

My, aby sa nám aspoň pol milióna duší neodcudzilo, musíme robiť proti tomu, čo sa dá. A ja tu v prvom rade držím za potrebné približovanie sa spisovnej slovenčiny k východnému nárečiu. Menovite ľudovým spisovateľom, novinárom odporúčam pilne študovať východné nárečie, nateraz aspoň pilne študovať Camblovu „Slovenskú reč“, Zátureckého „Porekadlá“, Mišíkové „Piesne zo Spiša“ a čo by sa z týchto dalo využiť pre celú spisovnú reč, to treba do nej bezodkladne prijať. Rozhodne odporúčam blížiť sa v spisovnej reči k fonetizmu, k písaniu podľa výslovnosti. Počas rovniankovských bojov písalo sa vo vašich Národných novinách o „ľudských“ peniazoch a výraz sa posmieval. Kdežto na východe sú napr. „panské“ peniaze a „ľudské“ peniaze, peniaze pospolitého ľudu. Ďalej by som vrele odporúčal všetkým našim novinám, aby si na východe z tamojších rodákov zaopatrili platených dopisovateľov, ktorí by takto poslúžili v dvojakom svetle: oboznamovali by nás so slovníkovou a frazeologickou časťou reči, aj by urobili novinky pre tamojší ľud interesantnejšími, aj jemu bližšími.

Nájdu sa tam ľudia, ktorí by dopisy do novín vedeli písať. Ja som sa rozpoznal už aj s ľudovým veršovníkom Francom Bednárom v Jarovniciach, ktorého 9. októbra 1912 neúprosná smrť ešte v mladom veku skosila. Žiaľ, veľký žiaľ mi za ním. To bol taký peknoduchý človek, akých je tam málo. Ktože bude teraz čítať tie jeho knižočky, kto spievať jeho piesne?

Pozrite, čo ten mal napísať:

Alebo:

Spi sladko, Francko náš, my na teba dlho nezabudneme, lebo tvoje piesne dlho budú ešte výrazom smutnej pravdy.

Styk s ľudom. Ján Rozkoš

Keď novinky zakazujú, snáď návštevy nebránia. To ešte! Ukážte sa na dedine, už sú za pätami aspoň všetci židia z dediny, aby mali čo zaniesť vrchnosti. Nášho statného Jána Rozkoša z Kukovy, ktorý svojho času vozil dr. Medveckého po okrese a vystavoval zaň svoj život a ktorého vám tu aj s rodinkou posielam, navštívil bol vyslanec Skyčák. Dozvedel sa to, pravda, slúžny, dal Rozkoša predvolať. Od deviatej do dvanástej nestačil sa s Rozkošom zhovárať a cúfal ho z dvier. Keď šiel napoludnie preč, zastal a pýtal sa ho:

„Vy sa Rozkoš voláte?“

„Ja.“

„Kto bol u vás v nedeľu?“

„Pán Skyčák.“

„A viete vy, že ja mám právo vás na päťsto korún pokutovať i na pätnásť dní áreštu?“

„Nech sa páči. Pán Skyčák je dosť bohatý pán, on to zaplatí a ja odsedím, keď nebudem mať roboty, ale najprv to zaapelujeme.“

„A čo u vás robil Skyčák?“

„Chcel, aby sme založili slovenskú banku.“

„A vy ste boli s ním aj v Chmeľove.“

„A nedal by som to za kravu, že som sa na tom diablu (automobil) viezol. Neznal pán Skyčák cestu, tak som ho zaviedol.“

„A tam čo chcel?“

„Tiež banku zakladať.“

„A znáte, že je on proti krajine?“

„Nemyslím, lebo by ste ho už boli dávno zavreli, keď mne tak nič po nič sľubujete päťsto korún a pätnásť dní áreštu.“

Takto sa zhováral Rozkoš, ale takých bolo a je málo, a takému aj Týždenník doručujú.

Celkom ináč sa zhováral ten pán slúžny s chudobným Michalom Suďom zo Soboša preto, že sa opovážil skrze mňa oznámiť giraltovského poštára, že mu Týždenník nedoručuje.

„Koľko máte osmín?“

„Tri,“ odpovedal Suďa.

„A statku?“

„Tri kusy rohatého.“

„A viete vy, že keď ja budem hnevací, že prídete aj o osminy aj o statok? Tu sa podpíšete, že nebudete Týždenník čítať.“

Suďa sa podpísal, lebo si pomyslel, že ozaj má slúžny sto spôsobov, aby ho o majetok doniesol. A keď sme to do novín dali, slúžny odtajil, že on nestrašil, a Hodžu posúdili na dva mesiace áreštu a šesťsto korún pokuty, že slúžnemu na cti ublížil. S tým Miškom Suďom je to dojímavé. Chudobný paholček vyšiel do Ameriky. Ani čítať, ani písať. Tam ho ktosi naučil i jedno, i druhé, už tam počal čítať noviny a si ich zaľúbil, a vrátiac sa domov, kúpil si pár roličiek a nechcel zaostať, predplatil si Týždenník. A teraz príde taký krkavec slúžny naň, že mu odoberie osminy aj statky, keď on bude hnevací. A myslíte, že by človeka bezradného nezničili? Nie je potom div, že keď slúžny Kerekeš, ktorý počas pivkovských a medveckovských agitácií v Šariši ľudí týral, zomrel, vravel si ľud, že pred smrťou stále blúznil o Slovákoch, ktorých prenasledoval.

Do Ameriky

Ľud z východného Slovenska ide ešte vždy húfne do Ameriky za zárobkom i nastálo na farmy. Tu niet priemyslu, iba ak dajaká tehliareň, mlyn, po dedinách pálenice, to je všetko. Niet ani zárobku. Hory už vynivočené, tak je svet naučený oddávna do Ameriky chodiť. Bránia, prekážajú mu úrady, škody mu robia úrady i na čase, i na peniazoch, ale kto chce ísť, ide, ujde. Chceli by ísť riadnou cestou, ale to stojí peniaze, úplatky a koho pustia, koho nie. Ide svet teda nocou, preoblečený, sprevádzaný bývalými uprchlíkmi alebo Cigáňmi horami-lesami, neschodnými cestami. Čo pritom biedny vystojí, vie iba Boh a on.

Z Ameriky nesporne prichádza a donáša so sebou okrem groša i svetlo osvety, neodvislosti, ale páni starajú sa hneď o to, ako takého „slobodného“ Amerikána pridusiť. „Tu ste nie v Amerike, ale v Uhorsku“, to pocíti taký človek hneď, ako domov dôjde a ukáže sa farárovi alebo notárovi. Predsa, kde ich je viac, začali by dačo, ale niet porady, niet úpravy, pomoci z našej strany, a tak teraz predbežne vykupujú pánov, zeme. To je najväčšia výhra s Amerikou. Čo v dušiach tlie, to nezhasne, nie zvlášte tak, keď budeme, ako začíname, banky, filiálky otvárať na východe v každom väčšom stredisku. To nech je naším heslom! Tie môžu zamestnávať ľudí neodvislých a konať poslanie hospodárske i kultúrne. Za tými prídu fiškáli, lekári a s ľudom spojíme sa v takú obruč, ktorú, niet toho slúžneho, farára, aby ju roztrhol. Len aj vy tam vplývajte na národ, aby svoje mozole nenosil a neniesol, keď sa vráti, maďarónom a Židom do banky, ale k svojim!

Rusín

Radostné je, že i Rusi prebudení sa už nájdu aj v Šariši. I v Prešove už dvaja (študent i remeselník) prišli do banky Tatry, ktorí si žiadali vkladné knižky ruským písmom vypísať. Radosť. A v Prešove našiel sa ešte človek, ktorý mi zadiktoval i rusínskej hymny dva verše. — Tu sú: