ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[11]

Legenda hovorí — ako mi to moja stará mati rozprávali — že voľakedy bolo vraj viac chleba ako dnes; ale že to bolo ešte hen, keď Kristus Pán chodil po svete. Ale že jedna matka podymníkom utierala špinavé dieťa svoje, čo vraj tak rozhnevalo Pána, že siahol na byľ a chcel vôbec otrieť klas, aby sa človek požehnaniu božiemu neposmieval. Len Panna Mária, vždy milosrdná, zadržala mu ruku, že ostal na slame ešte malý klas. Od tých čias je vraj o chlieb tak ťažko, že ho človek v potu tvári jedáva a v Otčenáši každodenne prosí Boha, aby dal dnes a zajtra tiež. V ostatných modlitbách taktiež často žiada ľud o „vezdejší“, a katolíci — ako známo — odbavujú i pobožnosť v poli, prosiac o požehnanie a hojné úrody zemské. Ale i tá svetská:

tiež nenie do skoku. Skladal ju akiste Slovák hladný, nemajúc toho „daru božího“, toho „tatíčka“, ako chlieb náš ľud isteže z úcty a vážnosti menuje. Ľudu nášmu je chlieb vecou posvätnou, čo vidieť už i z toho, že keď ešte len zamiesila naň gazdiná, už kladie po ňom kríže, aby bol požehnaný a sa vydaril. A keď prvý do pece sádže, požehnáva ho znova a z prvého odštipuje (Tajov) kúštik a hádže do ohňa vraj „za dušičky“. Ak ho načína, zase ho krížom znamená, a ak príde do domu návšteva, čím že vás prvô uctia? Iste chlebom. A ja sa rozpomínam, ako vše moja stará mať banovala, že zabudla dať chleba krájať „pre reči“, t. j. uctiť. A koho uctila, ten nikdy neopovrhol aspoň „na raz do úst“ si ukrojiť. Chlieb neohrdia, iba ak by deti. Ale pohodiť ho ani tie nesmú. Týmto krája ho otec, častejšie matka, lebo deti nevedia si odkrojiť, keďže nevedia naň zarobiť — hovorí porekadlo.

O chlebe, ako o druhých jedlách, špatných rečí nepočuješ. Chlieb je „chlebom, chlebíkom, darom božím“ a preto jeho miesto aspoň vo dne na stole.

Z povery neobracajú ho načatou stranou do dvier: aby gazdovstvo von dvermi neušlo, a dobrý valach, aby mu vlk kŕdeľ nenačal, dáva svoj chlieb načínať inému.

Idúcky von z dediny chleba nejedz, učí povera, bo preješ si gazdovstvo; ba taký človek skoro by vyjedol celú dedinu.

Ak ženská mačku zabije alebo dotkne sa istého údu mužského tela, jakživ dobrého chleba nenapečie.

Ak je kôrka na chlebe odstáta, odutá, iste hnevala sa pekárka pri sádzaní. Ale deti hovoria, že v tých dierkách „pánbiček spáva“. Ak odúva chlieb v peci pupky, prídu naň hostia. Aby chlieb bol dobrý, neradno, kým kysne, izbu vymetať. (Povera, ale prospieva čistote.)

V jednom prípade, ako ja viem, je chlieb i liekom. Dávajú ho užiarený na masti deťom i starým od bolenia v hrdle, že „predriape a pomastí“.

Počas vianočných sviatkov býva celý na stole od štedrej večere za dva dni. Jedia sa koláče alebo druhý chlieb; ale ten načína sa iba po sviatkoch. Je tam obrusom prikrytý s ostatnými vecami, ako sú oblátky, med, orechy, jabĺčka, cesnak a čo ja viem, čo všetko tam moja stará mať ukladala.

Chlieb dávajú na Štedrý večer i statku a v ňom med a strúčok cesnaku, aby — (neviem ďalej). V Trenčíne dávajú statku i oblátky zvlášť so zelinou (obyčajný lístok petržlenu) pečené. Keď sa poprvô na pašu vyháňa, (v Tajove) už len chleba dostane.

Či aj čaria chlebom? Isteže. Dobšinský náš poznačil síce len, že ak máš zlosť na dáku strigu, tak pri pečení chleba bi zánet šípovým mládnikom: akoby si strigu šibal; ale v Slovenských pohľadoch z r. 1898 na strane 624 čítam: Chlieb v peci zabudnutý nemá dievča jesť, bo naň zabudnú — nevydá sa. Aby však dievča bolo vzácne, robia mamičky na chlebe (pri sádzaní) jamku, a vodu, ktorá pri umývaní chleba v tej jamke sa udrží, dávajú dcéram vypiť. — Tiež, ktorá jedáva vŕšky z chleba, skoro sa vydá.

Môj nebohý starý otec nikdy bez chleba ani krok. „S chlebom je vraj dobre chodiť,“ vravieval. Presvedčil som sa neraz o tom i sám, keď sme vše šli ďalej do poľa a mi kúštik z neho podal.

Že sa chlieb nikdy nepreje, to je staré porekadlo; ale hádajte, od čoho majú dievčatá červené líčka? Hm, od chlebovej kôročky, aby ste vedeli. Len, Bože, to je žiaľno, že na mnohých stranách Slovenska tak málo chleba, že by sotva v mnohých dedinách mal vidieť človek to červené líčko; aspoň nie od chleba. Lebo veď známe kraje, kde v štyri-šesťsto duší počítajúcej obci nad troch-štyroch gazdov od nedele do sviatku chleba nevidíš. Pečú síce z múky, doma v kameni ručnom mletej, zapopolené pagáče, ale z tých biele zuby možno, ale červené líca sotva by kto dostal. Hľa, tu, v tých krajoch mohli by zblednúť tie slečinky, ktoré sa na ružovosť líčok svojich hnevajú.