ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[25]

Bodaj by som sa klamal, ale keď sa zamyslím nad tým naším pokrokom, vždy mi je smutno, že sa vlečieme napredok len ako slimáci.

Naši predkovia bili sa s Maďarom, Tatárom, Turkom; životom bránili svoje rodiny, svoju dedovizeň a keď prišla dajaká nová vec, to rozšírila sa ako oheň. Tisíce a tisíce ľudí zapálených za tú istú myšlienku — poviem: náboženskú slobodu — opúšťali radšej svoje majetky, dali sa trýzniť, ako by boli popustili zo svojho presvedčenia.

A teraz, čo sme my to za národ?

Svet je taký mamonársky, taký spochabený za grošom, majetkom, že na vyššie duchovné veci ani nepomyslí. A keď sa aj nájdu lepší ľudia, títo utiahnuto skrývajú sa so svojimi myšlienkami, presvedčením a nádejou na lepšiu budúcnosť, že brat o bratovi, sused o susedovi nevie, čím sa zapodieva mimo dennej práce, mimo gazdovstva, a tak potom keď príde dajaká skúška, nepoznajú sa ľudia, ten ide za tým, ten za tým po známosti a nepoznajúc dobrú slovenskú vec a teda vlastný svoj prospech, sami podlamujú nohy jeden druhému.

Prídu napr. také obecné, stoličné, alebo krajinské voľby a otec je na liberálnu maďarskú stranu, syn na slovenskú ľudovú a obidvaja sú predsa od koreňa Slováci a jednak tí najbližší idú jeden hota, druhý čihi a ak sa dobrá vec prevedie, je to nie povedome, ale iba náhodou, a preto hovorím, že sa my Slováci vlečieme napredok len ako slimáci.

Ale — jedni všetko zľahčujú, a na ktorúkoľvek stranu: „Ani tá mi nič nedá, ani tá“; druhí sa dajú za lichotivé reči alebo potľapkanie po pleci zaviesť liberálnemu maďarónovi-notárovi a kadejakým stoličným úradníkom, veľmi mnohí aj krčmárovi-židovi v dedine, a tak trhá sa potom jednomyseľnosť a svornosť v prevedení dobrej veci.

Pátram po príčine a prišiel som k tomu presvedčeniu, že chyba je tak na strane Slovákov už vidných, ako aj na strane ešte duševne temných.

Sú ľudia tvrdohlaví, ktorí všetko vedia, stavajú sa múdrymi a preto nechcú nič počuť a dať si vyložiť, nič čítať, nikým sa dať poučiť, tobôž nie od mladšieho, a robia všetko podľa svojho rozumu, vše síce dobre, ale veľmi často zle, lebo keď im taký notár, slúžny lebo vicišpán zalichotí, do rozumných, múdrych naváľa, už sú jeho slepým nástrojom a už má podľa nich aj druhých zadubených, ktorí jednoducho nepotrebujú vraj čítať, vzdelávať sa, lebo že im to chleba nedá a idú slepo za fľaškou. Sú zase ľudia s dušou ako vosk, ale niet človeka, ktorý by do toho vosku slovenskú im pečať vtlačil, a tak nie svojou vinou zostávajú aj naďalej temnými a idú, kde ich prúd zachytí.

Preto sa obraciam k vám, vidní naši ľudia, aby ste vodili temných, kým im zrak nepríde.

Dnes už skoro na každej dedine nájde sa človek, nájdu sa ľudia, ktorí poznajú slovenské snahy, čítajú, vzdelávajú sa, slovom, vyznajú sa v okolnostiach, ale sú uzavretí, nezhovorčiví a akosi nezáleží im na tom, aby sa ich mienka, presvedčenie šírilo, aby po ich chodníku kráčalo čím viac ľudí.

A povedzme len napr., že treba spoločný stroj kúpiť, spolok hasičský, lebo potravný založiť — tí, čo to už robili, vedia, že jedna myseľ, jedno srdce a pevná vôľa všetky ťažkosti zmôže a naopak, kde niet svornosti, tam ani lavice cez rieku nepreložia a bude radšej brodiť svet, lebo jedni by ju chceli mať vyššie, druhí nižšie…

A to sú jednoduché veci!

Ako sa teraz vyznať v politike a nedať sa zviesť falošným priateľom, akými sa v čas voľby a keď im čo treba, stávajú notári, pisári, slúžnovci a všelijakí úradníci? Na to treba už iste viac rozumu, rozhľadu a nemôže stačiť vlastný, ale načim si dať poradiť, načim sa dať poučiť, čítať, vzdelávať sa.

A tu mi prichodí na um tá veľká chyba našich ľudí, ktorí čítajú, vedia o čo ide, ale nepoučili by druhých, nedali, neprečítali by im svoje novinky, knižky…

Tak sú potom dediny, kde sú dvaja-traja rozumní, povedomí ľudia, držia so slovenskou svojou stranou ako reťaz; ale čože je z toho, keď je v obci dvadsať-tridsať baranov, ktorých židák, notár, slúžny zavedie na jatku, kedy chce?! Tak to nemá byť.

Prebudení ľudia majú byť učiteľmi svojich spoluobčanov a keď si knižku kúpia, lebo novinky im prídu, nemajú ich ľutovať, že sa v cudzích rukách zašpinia, natrhnú a preto knižku neukážu ani deťom a schovajú do truhly a novinkami zakryje žena hrnce, alebo sa zídu na zakrútenie slaninky a na inšie.

Tak to nemá byť.

Radosť, že sa svet prebúdza, poznáva seba, chápe svoju úlohu k sebe samému a k vlastným svojim deťom, musí a má mi byť nepomerne väčšia, ako tá škoda, že mi voľakto knižku zašpiní, novinky natrhne. Veď knižky, novinky budú sa vždy tlačiť, ale zameškaná povinnosť k vlastnému bratovi pomstí sa aj na mne, lebo pri takomto slabom pokroku je isté, že ja nie, ale otázka je, či aj moje deti dožijú sa kedy dajakého práva a slobody v krajine.

Knižku, novinky podať a ťažko chápavým ešte aj povedať, toto lebo toto si prečítaj, braček, kmotre, lebo už ako, a potom vziať ho na slovo — nájde sa taká zvyšná chvíľa aspoň zimných večerov a v nedeľu. „No prečítal si? Ako si to rozumel? Čo na to?“ a či je takto a takto.

Počiatok je ťažký, ale za krátky čas otvorí jeden-druhý oči a bude pomáhať ich zase druhým otvárať, a len tak nám všetkým Slovákom môžu svitnúť čím skorej lepšie časy.

Ja mám ujca a ten drží novinky. V nedeľu vše povedala tetka: „No starý, čítaj, budeme ťa aj my počúvať. (Ona a dievka a vše dajaká suseda.) A ujec čítal chýrnik a také drobné gazdovské a lekárske rady a smiechoty. Počúvali ho. Keď už krátke veci prečítal, ženy by boli ešte len počúvali. Začal rozprávku. Ale tá znela často o pijanstve — a môj ujec si rád vypije. Začal, preskakoval a nechal, len mne vše šepol, že „to je o nás a ženy nemusia všetko vedieť“, a zahovoril im inšie. Tomu rozumiem. Čítal také veci, v ktorých sa cítil a za ktoré sa hanbil.

Veď ale slovenská myšlienka (všestranne lepší svojský život!) je vznešená, svätá, za tú sa niet čo hanbiť, ale práve von s ňou medzi svet, medzi svojich, aby sme už raz všetci Slováci boli jednej mysle, jedného srdca: sebe samým, svojim potomkom dobre chcieť, dobre robiť a zabezpečiť im v tejto macošskej vlasti našej viac práva, viac slobody, ako sme jej dosiaľ mali.

Je nás tu doma dva a pol milióna Slovákov. Keby nás bola aspoň štvrtina ozaj takých, seba povedomých ľudí a Slovákov, čiže by zmizli naši nepriatelia ako tma na svitaní a boli by sme si i my pánmi na svojom!

Ale to, čo takým slimačím krokom má sa šíriť slovenské povedomie a či zachytiť mysle a srdcia ako tá povodeň, to len od nás samých závisí.

Nová vláda a — Tisza na čele. Večne pamätať budú Slováci jeho zlopovestného otca. A jablko neletí ďaleko od stromu; môžu prísť ešte horšie časy…

Nuž premýšľajme, či sa dáme po jednom vyhubiť a či sa zviažeme jednou mysľou, jedným srdcom ako reťaz, aby sme si vymohli trebárs aj od lucifera to, čo nám, ako ľuďom, patrí: práva slobody a samostatnosti.

A preto: Vidní, ponáhľajte sa vodiť temných!!