ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sem, sem, kresťania, k jasličkám Pána, sem pospiechajte, kráľa vítajte, Mária Panna nám porodila, krásneho synka v jasle vložila. Glória! (Medzi spevom položí betlehem na stôl.)

Pochválen Pán Ježiš, aj Márie meno v radostných dňoch týchto nech je velebeno. Bo celé kresťanstvo v dňoch týchto sa chystá — hľa, slávi pamiatku narodenia Krista. Tú krásnu príhodu narodenia Jeho chcem vám dnes predložiť dľa Písma svätého. Dovoľte nám teda i vy, drahí páni, domácich zabaviť tu vo vašom stání. My sme síce všetci stavu pastierskeho, ale pochodíme z rodu kráľovského. Bárs naši predkovia, tí tiež stádo pásli — na kráľovskom tróne sa tiež často našli. Náš staručký otec, ten má mnoho rokov, ale už nejeden vypil mlieka okov. Že je veľmi starý, svet ho Kubom volá, ale jeho hlávka ešte neni holá. Jak ráno, tak večer, bárs má prácu mnohú, nikdy nezabýva modlievať sa k Bohu. Bohabojných ľudí v úctivosti máva, na domácu mravnosť veľký pozor dáva. Mám brata staršieho, Stachom sa menuje, radosť ho počúvať, keď kedy gajduje. To mu tak behajú po tých gajdách prsty, jako by sa ihral s valaškou v svej hrsti. Mám brata mladšieho, Junákom sa zove, nejednej vykrútil ten už krky sove; tak vie hajduchovať a skákať od zemi, že mu v skoku ani nohy vidno neni. Čo len koľvek vidí, to on všetko spraví, na valašky vtákov vyrezáva hlavy.

Kde sa toľko bavíš, môj drahý Fedore? Už ťa dávno hľadám tu po celom dvore.

Že som sa dnes neskôr navrátil do domu, hej, bratu, Stachu môj, nečuduj sa tomu. Bo čo som dnes videl, to už snáď na svete viac vidieť nebudem, bárs som v mladom kvete.

Rozprávaj, Fedore, čos’ videl takého? Asnáď si ty videl draka nejakého?

Len si sadni ko mne a pilný daj pozor, keď ja vyrozprávam, potom zas ty hovor.

Ako som napojil stádo pri salaši, stadiaľ som šiel s nimi na kopánky naši, naraz čujem silné po doline hlasy — mne od strachu dupkom hore stali vlasy. Vybehnem na skalu, hľadím na vše strany, a tu ide plno ľudu, karavány. A kade len vedie z cudzích krajov cesta, ľud sa z všade hrnie do našeho mesta.

Vitaj nám, Junáku! Nuž čo je nového? Povedz nám, čos’ skúsil dobrého?

Aj ja som si žiadal čím skôr byti s vami, ale som sa bavil dlho za horami, a som ich priviedol až k samému mestu, bo som dvom pocestným ukazoval cestu.

Aj tys’ teda videl tiež ten ľud neznámy, ktorý šiel do mesta našimi cestami?

Ako by nevidel, keď som tam bol s nimi a som sa zhováral ako s príbuznými. (Sadne ku Stachovi proti Fedorovi.) Ako som so stádom z vrchov zišiel dole, stadiaľ som sa díval na betlemské pole. Naraz zazriem, plno ľudu pocestného zo všech strán sa valí do mesta našeho. Dlho som sa díval na ten ľud neznámy, opretý o skalu medzi myšlienkami; môj Dunko zabrechne a ja sa obozriem, dvoch pocestných ľudí ko mne kráčať zazriem. Ja idem oproti, radostne ich vítam, čože by žiadali, slušne sa ich pýtam. „Ukáž nám, synáčku,“ hovoria, „náš milý, kde je tu len cesta, bo sme poblúdili. My sme z Nazaretu, rodom Galilejci, prišli sme na rozkaz cisára sem všetci, aby sa popísal ľud mocnárstva jeho, kde ktorý len žije, dľa rodu svojeho. Radi by sme teda aj my prísť do mesta, kde ľud popisujú, by sme prišli dneská. By sme v Betleheme pre našu chudobu mohli si vyhľadať nocľah a hospodu.“ A ja nad ich prosbou ľútosťou pohnutý, šiel som im ukázať, bárs som bol ustatý. Konečne som s nimi rozlúčil sa v ceste, keď som sa už badal až pri samom meste. Toto teda, bratia, tá príčina bola, že som sa neskoro navrátil dnes z poľa.

Nuž čože, synkovia, čo sa zhovárate? Čo to za akú vec, tu vospolok máte? Či Junák doniesol zas dačo nového, že s takou pilnosťou počúvate jeho?

Junák nám hovorí, že počul na ceste, že akýsi popis bude zajtra v meste.

Tak je. Vyšiel rozkaz od cisára daný, by mocnárstva jeho ľud bol popísaný.

Čujte ale, bratia, aby sme raz spali a po denných prácach na pokoj sa dali.

Pane, hlas môj zdvíham ku trónu Tvojemu, bo si deň zas pridal k životu našemu. Zhliadni, prosím, láskave na synov mojich, ktorí v odpočinku sú po prácach svojich.

Gloria, gloria, in excelsis Deo!

Čis’ počul, Fedore, tie ľúbezné hlasy, ktoré bolo počuť hen tu na salaši?

Spi, bratku, v pokoji, to sa ti len sníva, alebo sa kohút už k ránu ozýva. Kto by teraz spieval o pravej polnoci? Zlý duch ale do nás nemá žiadnej moci.

Veď sa ja žiadneho ducha tiež nebojím, ale ver mi, bratku, za to dobre stojím, keď som ten hlas počul, že som nespal vtedy. A akési svetlo videl som na nebi.

No, len ľahni, Stacho, nechaj spať iného. Nebuď darmo zo sna i otca starého.

Vstaňte hore, pastieri, bo na vašom majeri narodil sa Mesiáš, ktorý spasí svet i vás.

No, či nemám pravdu, hej, bratku Fedore, že som vskutku počul spev na našom dvore.

Ej, verím, bratku môj, bo na uši vlastné počul som nebeských duchov spevy hlasné.

Čože sa tu robí, hoj, synovia moji? Čo to aké svetlo nad salašom stojí?

Choď pozrieť, Junáku, však si ty dosť smelý, Či je osvietený náš Betlehem celý?

Hej, bratku, ja nejdem ani na krok z domu! Ani ma z vás nikto nenavedie k tomu.

Poďme všetci pozrieť na tie divné veci, ktoré sme z anjelských rozumeli rečí.

Mesiačik vysoko ešte stojí; ľud sladko spočíva na pokoji: Len my sa berieme k tej radosti, ktorú nám zvestoval duch z vysosti. Po čom svet túžieval dávne časy, čo z neba žiadali mnohé hlasy: to sa teraz plní v Betleheme, to vidieť s radosťou ta ideme. Plesajte, bo prišiel už Spasiteľ, oddávna žiadaný Vykupiteľ: Vstávajte, národy, poďte s nami chválu vzdať Ježišku za jasľami.

Pozrite, čo sa to tu belie pred nami, akýsi duch ide osvetlen žiarami.

Čo sa ma bojíte, čo trápite seba? Hľa, velikú radosť prinášam vám z neba, bo sa vám narodil sveta Vykupiteľ, oddávna žiadaný predrahý Spasiteľ.

Sem teda, synovia, pristúpte len k nemu.

Učiňte poklonu a dajte česť Jemu.

Vitaj nám, Ježišku, oddávna žiadaný, Tys’ prišiel svet spasiť od Boha poslaný. (Kľakne na jedno koleno.) Ja za to pred Tebou padám na kolená, aby bol účastný tiež Tvojho spasenia. (Vstane a kročí na miesto.)

Aj ja Ťa tiež vítam, Spasiteľu drahý, Abys’ mi poprijal ten Tvoj život blahý. (Na miesto.)

A ja sa tiež teším nad príchodom Tvojím, Tebe sa oddávam celým srdcom svojím. (Naspäť kročí.)

Tisíckrát Ťa vítam, Ježišku premilý, Ty si občerstvenie sklesnutej mej sily. (Vstane a hovorí synom.) Synovia, plesajte, že nám Boh z vysosti láskave udelil tak veľké milosti. Buďte mu povďační, plňte vôľu Jeho a vždycky sa držte pokánia svätého.

Teraz si ideme nejakú valaskú pieseň zaspievať.

Fedor smižný paholík, čo vyskočí na kolík, na žinčičke nežije, len si vínko vždy pije. (Nabok ide.)

A Staško je tiež hoden, nikomu je nie roveň. Ani čert mu nechybí, že mu každý závidí! (Nabok.)

Vivat, bača, vivat v kvete, ako ruža kvitne v lete! (Ešte raz na prste zahvizdne, skrútne klobúk, podoprie si boky a hajduchuje.) Vivat, bača, vivat náš, pôjdeš s nami na salaš! (Rýchlejšie.) Na salaši dobre býva, na salaši pokoj býva. Vivat, bača, vivat náš, pôjdeš s nami na salaš! (Skrútne klobúk, zahvizdne, vezme valašku a ide na svoje miesto.)

Sedí Kubo za bukom, číta ovce klobúkom. Tuto jedna, tuto dve, a tá tretia bude mne. (Chce zahvizdnúť.)

Teraz si ideme niečo zajesť a zapiť. (Vyjme z kapsy „verešdúr“. Proti Stachovi.) Salus tebe, Stacho! (Pije a podá.)

Salus tebe, bača Junák! (Pije a podá.)

Salus tebe, Kubo!

Salus vám! (Pije a schová do kapsy.)

Teraz ideme niečo Ježiškovi oferovať. (Dole kalpak. Na koleno.) A ja Fedor, smižný paholík, ja Ty oferujem takô jabĺčko ako moje srdečko. Sebe hryz! (Preč.)

A ja Stacho, smižný paholík, ja Ti oferujem takú klbásu, čo Ťa trikrát ňou opášu. Sebe hryz! (Preč.)

A ja bača, smižný paholík, ja Ti oferujem takého barana, čo ho nezješ od večera do rána! Sebe hryz! (Preč.)

A ja Kubo, smižný paholík, ja Ti oferujem jednu hrudu syra, aby Ťa ňou nachovala Tvoja matka milá. Sebe hryz! (Preč.)

Už všade kohútky napospol spievajú, dennice sa tratia a zore vstávajú; mesiačik vysoko za hory zachodí, slniečko k znameniu svitania vychodí. Vráťme sa už teda do domu našeho, kým svetlo nastane slniečka krásneho. By sme sa ku stádam dostali zavčasu a čím skôr ovečky vyhnali na pašu.

Už sa sťato odberáme, kozy, ovce zajímame — pri betlemskom salaši, kde bývajú valasi. Anka, Anka, srdce moje, keď ja umriem všetko tvoje: bačkory, šubice, aj staré nohavice.