Z článkov

^[31]

Keď niekedy vezmem do ruky nejakú knižku básní a začnem čítať, stáva sa mi, že po niekoľkých veršoch alebo stranách také driemoty prídu na mňa, že musím knižku odložiť a vziať niečo inšie.

To isté počujem veľmi často aj od druhých ľudí.

Na to jedni vravia, že k čítaniu a požívaniu básní treba „nadchnutie“, druhí zase, že „pokojná chvíľa“, tretí „sviatočná nálada“, štvrtí „oddych duševný, mier“ atď. A každý inak usiluje sa vyhovoriť niektorého básnika alebo aspoň voľaktorú jeho nudnú, mdlú knihu, keď sa ho opýtame, či už to, lebo to čítal od neho.

„Začal som, ale — ani neviem — vytrhli ma… či už čo…“

Ja vravím: „Nečítal som to ešte, alebo začal som, zadriemalo sa mi; alebo: je mi to privysoké a primúdre, nerozumiem tomu — nechal som to tak.“

Machara však môžem čítať, kedy chcem, či som nadchnutý, lebo zronený, či pokojný, lebo podráždený, sviatočne či stredtýždňove naladený, a či sám sebe a či druhým.

A to je pri tomto vzácne, že vždy nájdem v ňom svoju náladu, svoje duševné rozpoloženie seba.

A nielen to! V Macharovi našiel som seba v každom čase, čiže fáze životnej, a menovite ako zaľúbený, oklamaný, ako vlastenec-národovec, a zradca mizernej krvi svojich ľudí, ktorí — nevynímajúc ani samého seba — vše takú povedomú hlúposť národnú vyviedli, spozdilosť dokázali, že by som ich rád bol do oblakov vyhodiť, aby padli s prečistými mozgami a srdcami…

Sám pre seba najvyššie si vážim báseň o šibeničkách.

Tá ma stále učí, že „vlastencom“ — národovcom byť je nie ťarcha, nie monopol, nie prednosť, ale vrodená povinnosť, ktorá sama sebou, bez chvály, vďačnosti a glorioly rozumie nehlučnú, ale tým účinnejšiu prácu, a len prácu za národ!