ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[29]

Dňa 8. septembra odbývaná súkromná porada hlasistov a priateľov vypadla nad očakávanie, berúc do povahy tú okolnosť, že mnohým prítomným prišlo vyzvanie iba v predvečer schôdzky.

V prostom, ale srdečne priateľskom a pohostinnom dome p. dr. D. Makovického zišlo sa nás okolo dvadsaťpäť mladších-starších vyprobovaných bojovníkov a regrútov slobodného myslenia, slova a umenia.

Okolo tretej hodiny bez všetkých formalít, predsedov, zápisnice a uhodnoverňovateľov sme si posadali, a nebyť tej okolnosti, že nás veľká časť večernými vlakmi musela odísť, bola by sa porada pretiahla ďaleko do noci nie pretriasaním prázdnych rečí, ale skutočne obsažných a praktických rozpráv, návrhov a uznesení!

Na adresu domáceho pána došlé telegrafické a písomné pozdravy a návrhy sa prečítali a hneď v súvise s posledným listom prešlo sa na uvažovanie ohľadom Živeny.

Mĺkvosť Živeny javí sa od jej vzniku, pozorujeme to všetci a nemôže nám byť ľahostajné, či Živena aj nabudúce má mať taký malý kultúrny význam pre Slovensko, ako to dosiaľ mala.

Stanovy a pole účinkovania spolku Živena sú veľmi široké; veď krome otázok náboženských a politických nakladá sa jej v stanovách konať všetko možné, čo by dvíhalo duševný a hmotný stav slovenského ľudu, menovite žien.

O možnom pokroku spolku i za tých okolností, aké sú, podrobnejšie návrhy sme už podali v minulosti a podáme ešte aj v budúcom čísle tohto časopisu. Dnes uznášame sa na nasledujúcej rezolúcii:

Vyslovujeme Živene nespokojnosť s doterajšou činnosťou, a želáme si, aby Živena všemožnými silami a prostriedkami v stanovách vytknutými snažila sa za cieľom, pre ktorý bola založená. Uznávame, že ju hatia v diele vonkajšie okolnosti, ale žiadame, aby ani jej vlastní ľudia nechovali sa k nej s takou ľahostajnosťou, ako dosiaľ. Preto či súkromne, či prostredníctvom verejnosti budeme sa o to zakladať, aby do spolku a menovite do výboru dostali sa pokrokovejší členovia, a aby prišli k platnosti a uskutočneniu spôsobené návrhy a uznesenia.

Prejdem na druhý bod programu; redaktor p. Milan Hodža prehovoril o nezbytnej potrebe lacného ľudového a robotníckeho časopisu. On už dva razy pokúšal sa vo vydaní lacného Denníka, ale len pre veľkú lacnotu, umlčovanie a nepodporu zo strany našich predákov, a nemajúc dostatok obežného kapitálu, zanikol. Hodža pustil sa na reálnejšiu pôdu a začal znovu vydávať v Pešti Slovenský týždenník, zaiste s tou túžbou nás všetkých, aby, keď si pôdu pripraví, istý počet predplatiteľov zabezpečí, mohol sa premeniť na Denník.

Potreba čítania ukazuje sa v robotníckej, remeselníckej a i meštianskej triede zo dňa na deň väčšia, ľudia neuspokojujú sa už s čítaním raz-dva razy za mesiac, ale žiadajú noviny každý deň. To najmakatelnejšie vidieť z toho, že napr. v Bytči minie sa peštianských Slovenských novín sedemdesiat čísel denne! Lacný denník keby ťažkosti spočiatku prekonal, mal by veľký odbyt. Národná slovenská strana spáchala na večné veky zahanbujúcu chybu vtedy, keď vstupujúc do aktivity, pustila myšlienku „Denníka“ z ohľadov najviac lokálnych, martinských.

Slovenský týždenník nezjavil sa s podrobným programom, ale z doterajších čísel vidieť, že pestuje ľudové motívy, chce vniknúť k robotníctvu, priemyselníctvu, hlása demokratizmus. A v tomto duchu a smere darí sa mu vzdor nepriaznivej letnej sezóne nečakane dobre; zo dňa na deň sa vzmáha a dnes rozposiela sa už v dvoch tisícoch výtlačkov, z čoho sú dve tretiny prihlásených a už aj predplatených odberateľov, ostatné sú známe národovedecké adresy. Teraz v podjeseň úfa sa hojnému predplácaniu.

Týždenník má ťažkosti s kauciou, ale aj tá sa už skladá.

Keď takéto formálne starosti Týždenníka odpadnú, bude sa môcť tým lepšie zdokonaliť a tak mu budú pribúdať aj priatelia a odberatelia.

Zhromaždenie vyslovilo svoju radosť nad tým, že z nášho kruhu vyrástol taký žurnalista, ako je náš Hodža! Boháči, velikáni by sa mali radiť a otvoriť svoje vrecká takému časopisu, akým je a sľubuje sa byť Slovenský týždenník. Národná strana nemá ľudového politického časopisu okrem maličkého Hlásnika, ktorý za vyše tridsaťročné svoje trvanie nerozšíril si okruh odberateľov ani na päťtisíc! K tomu po stránke obsahovej dnes už nestačí.

Slovenskému týždenníku sľubujeme všestrannú pomoc, menovite duševnú. Nakladáme si za povinnosť podávať nové adresy, zvlášte zo zabudnutých a ohrozených strán, kútov našich, ako je napr. okolie Nitry, potom Novohrad, Gemer a tiež adresy vrátivších sa Amerikánov. Títo by mali dostávať aspoň do roka dajaký časopis zdarma, aby tak privykli aj doma na čítanie, bez ktorého boli by v Amerike bývali ako bez chleba. V podávaní adries výdatnú pomoc sľúbil pán Fedor Houdek. Kto cestuje, pri vojsku, na jarmoku, a často sa dá zaznačiť dobrá adresa, netreba na to zabúdať ani ostatným, časopis pošle sa za pár čias na ukážku, potom sa nájde aj predplatiteľ.

Zaväzujeme sa podávať Týždenníku drobné zprávy, chýry a hlavne dopisy. Redakcii sa však nakladá, aby došlé dopisy menovite od počiatočníkov-dopisovateľov opravovala, dávala dopisovateľovi smer a látku k nasledujúcim dopisom.

Dotyčne Týždenníka vyslovila schôdzka nasledujúcu rezolúciu:

Vydávanie a smer Slovenského týždenníka s potešením schvaľujeme, všemožne ho podporovať sľubujeme a žiadame menovite viac dopisov, v ktorých by sa čím vypuklejšie zračil povedľa politiky aj kultúrny, spoločenský a hospodársky stav a pokrok Slovenska.

Zatým prehovorili viacerí o Hlase a počuli sme aj návrh na upustenie od prílišného radikalizmu, aký sa javí v bežnom ročníku. To zavdalo príčinu k živému rozhovoru.

Hlas, ako to z prvých štyroch ročníkov vidieť, od počiatku bol neistý v chôdzi, nejednotný v smere. Dnes kráča istou cestou, v jednotnom duchu, pravda, u nás jakživ neslýchanom, preto to mnohí zatracujú, iní zase len dačo v ňom schvaľujú, menovite ináč hľadia naň evanjelici, ináč katolíci. Hlas súdi všetkých rovnako a nežiada od svojich spolupracovníkov, aby mysleli, písali s jedným lebo s druhým katechizmom v ruke. Dnes sa slobodne môže, kto chce a o čom chce, v Hlase vysloviť, a už zato je potrebný.

Pravda, pri piatom ročníku odpadli voľaktorí spolupracovníci a odberatelia, menovite z týchto ostali asi len tí, ktorí aj minule za Hlas platili, ktorí teda vidia jeho potrebu v jednom či druhom smere a či vcelku.

Hlas má byť okienkom do Európy, s tým všetci súhlasíme, ale žiadame viac beletrie, literárnej kritiky, hospodárskych článkov, ktoré sa v V. ročníku nápadne stenčili a ich miesto zabrala filozofia.

Redaktor odpovedá, že tak beletriu ako aj hospodárske články je mu ťažko sľubovať, pretože spolupracovníkov je málo a nových získať je ťažko. Mnohí by aj mali ducha a smelosti do Hlasu písať, ale buď pre osobné zväzky s martinskými, buď preto, že vieme už o prípadoch, že spolupracovníkom ohrozujú existenciu, mnohí nepíšu. Ostatne Hlas uverejní všetko, čo nie je pod mieru, teda články z akéhokoľvek odboru, a tým by snáď, prirodzene, musela sa filozofia uspokojiť s užším priestorom, ale schválne ju vynechávať nebudeme, lebo je nanajvýš akútna dnes u nás. — Proti klerikalizmu ideme s otvoreným čelom! — a chceme vyvolať havlíčkovskú dobu na Slovensku. Nech sa ukáže, že vedia a chcú naši kňazi aj nezištne za ľud pracovať.

Ďalej žiadame, aby boli v Hlase politické, školské, národohospodárske, spolkové a iné prehľady, štatistické dáta, ako sú podobné napr. v Našej dobe, a preto vyzýva redaktor členov porady a navrhovateľov, aby takéto z času na čas podávali, uštedrí sa z tých dvoch háročkov aj tým miesta. Vítané by boli tiež lokálne obrázky a kresby obce, okolia, prípadne kraja, aby sa tak zostavovalo zrkadlo Slovenska, jeho vonkajšieho i vnútorného života.

Umelecký hlas pre drahý náklad a málo odberateľov a tie ťažkosti, že sa musí v Čechách tlačiť, navrhujeme redaktorovi vo vydávaní pristaviť; či už od polroka a či vydržať aspoň do roka, to nech rozhodne redaktor-nakladateľ. A keďže sa Umeleckým hlasom aj sám Hlas v riadnom vychádzaní pozdí a ohrozuje ho deficitom, tým viac žiadame Umelecký hlas nateraz zastaviť.

Pri ďalšom bode programu konštatovaný bol ten smutný fakt, že Slovenská národná strana ako organizovaná spoločnosť zaspala, tajomník sa už pred rokom poďakoval a nového niet, podrobný program ešte dosiaľ je nevypracovaný, odbory svoje úlohy nekonajú, preto vyslovujeme spoločné uznesenie:

Vyzvať článkom v Hlase stranu, aby robila prípravy, žeby ju voľby nenašli nepripravenú, a požiadať tiež aj vyslancov, žeby teraz po poľných prácach držali vo svojich okresoch ľudové zhromaždenia. S napísaním článku poveruje sa sám redaktor Hlasu.

V poslednom bode porady prítomní lekári, vzhľadom na neblahé naše hygienické pomery, uznášajú sa s pomocou ešte snáď voľaktorých kolegov napísať a vydať ilustrovaného Domáceho lekára. Prácu si podelia v najbližšej osobitnej porade.

Nakoniec podpísaný vyzval prítomných, aby tí, ktorí by ešte neboli pristúpili za členov Muzeálnej spoločnosti a aby jej hľadeli získať nových členov a zasadzovali sa v kruhu svojich známych tak za zbieranie muzeálnych predmetov, ako menovite a teraz hlavne za čím skoršie zozbieranie potrebného kapitálu na postavenie muzeálnej budovy. (Za členov M. Sl. Sp. pristúpili traja členovia schôdzky.)

Nazdar budúcim takýmto obsažným našim poradám! Pričiňme sa však, aby nezostali bez praktického výsledku!