ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[9]

Slávna spoločnosť!

Milerád vystupujem na toto miesto a sladko cítim v duši z tej príčiny, že poskytujete mi príležitosť k prehovoreniu dakoľko slov o milom svojom ľude slovenskom. To si za česť pokladám!

Pravda, hovoriť o ľude tam za krátkych pár minút dalo by sa iba vo všeobecnosti a i tak len v kusých črtách, ktoré by málo objasnili mravy a zvyky toho holubičieho národa slovenského.

Preto nemienim hovoriť o ľude tom vo všeobecnosti, ale mám za cieľ predstaviť vám ani nie tak Slováka ako Slovenku, k tomu dievča dedinské zo strany povery, čarodejníctva a — ráčte dovoliť — že i tu obmedzujem sa iba na povery a čary obvyklé a vzťahujúce sa k veku panenstva a vydaju; hovorím len „vydaju“, lebo slovenský mládenec dievčaťu nečarí, súc si istý ženičky, keď mu čas dovolí a vôľa príde. Preto tak mnoho slovenských národných piesní, v ktorých si šuhaj vyspevuje, že o milú, ak stane sa mu nevernou, nestojí. Slovenský šuhaj si zaspieva:

No nie tak dievča. To sa na Slovensku aspoň u pospolitosti každé chce vydať! A každé hľadí vydať i ten rodič, majú na pamäti porekadlo: „Dievča do dvanásteho roku češ, do šestnásteho strež a po šestnástom ďakuj tomu, kto ti čerta vezme z domu.“

A i dievča samé ponáhľa sa dostať za muža, nedbajúc ani najmenej na to, že „také ženy chytro mrú, čo sa radi za muž drú“.

Dievčaťu, ráčte dovoliť, neminie pätnásť liet, už pýta od šuhaja — verte mi, že pravdu vravím — srdce, čo už aj len medové, tak z príležitosti hodov alebo jarmoku. Vyjde zo školy po pätnástom roku, už si stáva v kostole medzi dievčatá staršie, počíta sa za dievku a každý grajciar vynakladá na šatu, na strojenie, aby vynikla nad iné. Preto i tá pieseň: „Sedemdesiat sukieň mala!…“ Druhá polovica piesne tej nepatrí sem.

Šestnásť liet! V tie časy — Bože môj — kto by sa divil dievčaťu, ak sa vzbudí v útlom jeho srdiečku túha: zvedieť, či sa — nuž, či sa vydá. Ale kto to vie? Koho sa na to pýtať má? Otca? No veď by jej ten dal —! Matere? Tá sa sama s otázkou zaoberá a nemôže nájsť odpovede. Rodiny vari? Či kamarátky? No to ešte! Aby ju vyklebetili. Veď viete, že by si žienka mozoľ na jazýčku natlačila, aby mala len dačo zamlčať; nie to ešte takú vec!

Už to má! Suseda má za domom nasiate konope, pôjde sa navečer po nich pováľať a ak konope do rána vstanú, žiadne strachy, iste sa vydá. Alebo keby to nie, že ako pre ľudské jazyky, horko-ťažko prečká do voľaktorého jarmoku a tam jej potom za dva-štyri grajciare vytiahnu, myška alebo vtáčik, „planétu“, v nej iste nájde odpoveď na otázku, aj ešte mnohé poučenia pre život, a je myseľ uspokojená; ale „to ľudské srdce divná vec“ — len dočasu.

Za chvíľu dostaví sa nová túžba. Dievča, keďže sa už vydá, prečo by nesmelo znať i kedy to bude? — Ale ako sa to dozvedieť? — Keď nie inak, musí dočkať do jari a potom sa už opýta kukučky, vraj:

A kukučka kuká: jeden, dva, tri, šesť, osem, desať aj viac. Ach, tá iba žiaľu narobí! Hja, ale tak je to, pretože oňahdy jednou nohou obutou a druhou bosou chodila, preto kukučka tak mnoho predpovedala.

Ale, božinku môj, vari naozaj by sa iba o toľko rokov? Nie! To nemôže byť, veď je to veľa! A dievča roztúžené srdiečko snaží sa uspokojiť inak. Pri mútení bude pojedať maslo z vršku mútnika a zahryzovať si vršku chlebíka, tak sa skoro vydá a márna zlosť kukučkina! Ale veď je ešte aj iná pomoc. Po kolede zakrúti sa do obrusa, čo bol na stole prestrený počas požehnania, sadne na stoličku, na ktorej kňaz sedel a skorý vydaj je istý. No najlepšie bude — idúcky z utierne (polnočnej omše vianočnej) — zaklepať, prepytujem vaše statočné hlavičky, prasiatku na domček a koľko ráz tože zakrochká, za toľko rokov sa dievča vydá. To ešte najskorej uspokojí myseľ, lebo prasiatku zo spania sa nebude chcieť ani len dva razy ozvať a tak do roka bude dievča pod čepcom.

Dosiaľ teda vieme, že sa dievča vydá; ba i to, kedy sa vydá, že sa to už dlho neodtiahne. Ale slovenské dievča sa vám s tým neuspokojí. Ona ešte aj to chce vedieť, kto sa jej dostane a či bude mládenec, či len vdovec. Ďalej, či bude bohatý roľník abo remeselník? Či len šuhaj chudobný?

Lebo nemyslite, že slovenské dievča je voči tejto veci ľahostajné. To nie. V tom ohľade kráča rovno s nami zvedavými: mnoho nám budúca žienka prinesie vena?

Ako si zodpovie dievča slovenské na tieto otázky? — Nasledujúcimi kúzelnými receptmi.

Pôjde na nedeľu do kostola, položí si pod jazýčok kvietok „Žofka“ zvaný, zadrieme a tu v sníčku predstaví sa jej šuhaj, ktorého bude. Najhoršie je to, že sa stojačky ťažko zadrieme. Dievča si poradí!

Od Lucie do Vianoc zahrýza do jabĺčka a pred polnočnou omšou ide pred kostol, dojedá jabĺčko a čaká na mládenca, ktorý by k nej a pozdejšie pre ňu prišiel. Nechcem tu pripomínať mnohé smiešne výjavy, ako často stáva sa, že príde k takému dievčaťu na vydaj — malý chlapec, alebo starý chlap. Ba jednej sa vraj raz prihodilo, že prišlo k nej to zneuznané zvieratko, ktoré my somárom a vy tu oslíkom menujete. Ja som to aspoň videl zvečnené v jednom humoristickom časopise, ale možno, že si to iba pán redaktor zavtipkoval. Ostatne môžbyť, že sa to i stalo.

Predsa, žeby podobným úsmeškom sa vyhlo, snáď lepšie bude, keď dievča na Štedrý večer napíše na niekoľko kartičiek mená tých šuhajov, za ktorých by šlo najradšej; zabalí kartičky do malých buchtičiek z cesta, dá variť a ktorá buchtička stane prvá na vodu, za toho šuhaja sa vydá. Tak vie to bez vystavenia sa každému posmechu.

Alebo: nech si zaopatrí po kúsku chleba z troch domov, kde majú mládencov a dá si ho na noc pod podušku — prisnije sa jej ten, za koho sa dostane.

Slovenské dievča, aspoň ktoré si zakladá už či na kráse alebo majetku, nerado ide za vdovca a preto vraví, že „nechcela by ho ani čo by mal také vrece peňazí — ako je sám“.

Z toho vidíme, že je toto otázka tiež veľa dôležitá vedieť: či bude mládenec a či, Bože, len ten vdovec?

Tak urobí! Pôjde na Štedrý večer ukradnúť susedovi do náručia dreva a ak naberie párom, bude mládencova, ak nie, aká pomoc? Ujde sa jej len vdovec. Ale nie je pravidla bez výnimky. Niekedy predsa sa stane, že by sa dievča rado vydalo za vdovca, ktorému práve žena umrela. Nech si teda, keď tej mŕtvej prvý raz vyzváňajú, sadne na moždiar, čo soľ a mak v ňom tlčú, a neodíde z neho, kým nevyzvonili; tak milý ten vdovec musí prísť po ňu, a koľká to rozkoš, akže sa to obnovuje nejaká stará láska! Tu iste zabúda na všetkých mládencov! Ak sa chce ale ešte aj iným spôsobom doznať stavu svojho budúceho, tak sa na Ondreja celý deň postí a keď ide na lôžko, položí si pod hlavu otcov lebo bratov klobúk a ten sníček len nebude taký nepriaznivý, aby nesplietol na ružovú myseľ dievčatka v podobe švárneho mládenca. Ak by predsa — už ju vdovec neminie.

Keď už i to vie, že bude mládenec alebo čo už aj len ten vdovec, prichodí rad na to, aký bude. Či bohatý, či chudobný, či roľník, či remeselník?

Vezme teda sklenicu, naplní ju vodou a rozbije do nej vajce. Ak sa to hore ťahá, bude gazda a bohatý! Akže ostane na dne sedieť — žiadna pomoc! — jej muž bude iba paholok. Nato nech vezme si dievča varechu a búcha ňou na zrub studne a nech pilný dá pozor, aký ohlas studňa z vnútra vydáva; lebo podľa toho dostane muža. Keď totiž počuje kladivom búchať, bude kováč, keď len slabšie zvuky kladiva začuje, bude ševc a keď bičom švihať, roľník.

Dosiaľ, čo si dievča žiadalo, dozvedelo sa všetko. A keď už všetko vie, prečo by nemalo vedieť ešte konečne i meno svojho budúceho a z ktorej strany sveta príde: či z vyšného konca dediny, či z dolného a či až hen z druhej dediny?

Tomu kvôli po štedrej večeri na Vianoce píšu dievčatá celú abecedu — čo je prosím najmakavejším dôkazom, že slovenské dievčatá znajú písať a čítať — a prižmúrivše oči, ide prstami po abecede a zastane. Na ktorých dvoch písmenách prsty zastali, to budú počiatočné písmená mena jej mužíčka. Pritom je ale ten háčik, že dievčaťu nedá dobre oči prižmúriť akási tajná sila a rado zastanú prsty na písmenách, ktoré by tak srdečne želalo svojmu budúcemu mužíčkovi!

No ale aby som skončil! Neviem ešte, odkiaľ šuhaj príde. Preto keď sa opekance pečú, bežia dievčatá s nimi na ulicu a volajú na psa. Z ktorej strany pes pribehne, v tú sa dievča vydá. Nuž a ak pribehne ich viac? Tým lepšie, budú sa vraj šuhajci o ňu trhať!

Ešte jedno nemôžem nespomenúť. Je to, že slovenské dievča ešte najradšej vydáva sa za šuhaja, ktorého skutočne ľúbi. A tu nastáva mnoho čarovania, ku ktorému prikladá ruky už aj starostlivá mamička, krstná mať a mnohé tetičky.

Ak sa nemôže dievča vydať za šuhaja, ktorého ľúbi, nech ide do troch kostolov, do troch soľných skladov a do toľkých krčiem, odštiepi si všade z dvier po triesočke, uvarí ich v hrnčíčku, umyje sa tou vodou na chodníku, kade chodieva ten, koho by rada mať za muža; potom vyleje všetko na chodník: ak ten šuhaj cez tú počareninu prejde, boľavé srdiečko sa zahojí. Ale keďže to platí aj pre druhého, preto niekedy toľko sĺz, že prešiel porobeninu druhý a ten sa vtiera na miesto toho milovaného.

„Milý sa ti žení!“ — Hach, pomsta, pomsta! A nešťastné dievča, keď neverníka sobášia, v zúfalstve dáva a zaviera do suda mačku so psom: aby ako tí v tom sude sa bijú, tak bíjal sa falošník so ženou po celý život.

Ale dajme tomu, že k zrade nedošlo a dievča dostalo sa za vyvoleného. To sú nevyhnutné mnohé opatrenia z veľadôležitých, do ďalšieho života zasahujúcich príčin.

Pri sobáši majú mladoženísi tesne vedľa seba stáť, aby zlô nemohlo preletieť pomedzi nich. Ale to iste bude iba púhy výmysel ženský, aby totiž mohla mladucha stúpiť mladému zaťovi na nohu a tak aby jej on bol celý život podrobený, aby muž „nosil praslicu a žena palicu“.

Od sobáša príduc do domu mladého zaťa, má sa mladá nevesta podívať do komína a chytiť rohu kachieľ, aby chytro privykla. — Prvý kus mäsa, na ktorý mladý zať pri stole mieri, nech uchytí mladucha: bude ona prvá v dome. Samé opatrenia, aby kormidlo domu držala žienka v rukách.

Nakoniec ešte jedno chcem pripomenúť. Keď už ani čary dievčaťa, ani matky, ani tetky k čepcu nepomohli, žijú kde-tu po dedinách staré babky, ktoré za uzlík stravy, lebo pár grajciarov predsa len ešte pokúsia sa pomôcť. Ja som počul vyprávať, že ak príde k takej kto na „poradu“, ona — babka — vyjde von do komôrky alebo na povaliny, alebo že i do pece vojde, vypočuje okolnosti hľadajúcich pomoc, na ktoré sa jej domáci tážu, a po chvíli, akoby nič nevedela, vojde do izby a pýta sa na to, čo už raz vypočula.

K reči cudzích dokladá sama z prv počutého a tí, držiac ju ešte aj za „vešticu“, pýtajú rady i pomoci. Ona, pravda, nikdy nezistí, ale poradí aj desatorakô! To poučí slovom, to dá všelijaké zelinky, korienky, prášky a i náležité k nim spôsoby použitia. Mimochodom spomínam si, že čo chlapec mal som tiež šťastie napiť sa takého odvaru; ale až dodnes sa pamätám, ako mi bolo špatne v týchto (žalúdok) čiastkach života. Dievča — služobné — sa tým odvarom, aby sa šuhajovi páčilo, malo umývať, a ja som sa toho — nabumbal.

Babky takéto — „veštice a čarodejnice“ sú už len poriedko a ja, keď som bol v Trenčiansku, počul som, že tam na celom okolí takej babičky niet a že tamojší ľud prechodí už na Moravienku do Hrozenkova k podobnej starene — veštici a čarodejnici.

Toto by boli asi tie „magické recepty lásky“, o ktorých som vám v krátkosti rozpovedal, ako sa slovenské dedinské dievča podľa nich dozvedá: za prvé, či sa vydá vôbec; za druhé — kedy? Kto sa jej dostane? Či bude roľník, či remeselník, či bohatý, či chudobný a odkiaľ bude.

Konečne podarilo sa nám pomocou týchto kúzelných receptov ľúbiace sa srdcia i zosobášiť a mladej ženičke zabezpečiť budúcnosť a hlavne nadvládu! Čo k tomu ešte pridať? Ja myslím, že nič, krome toho srdečného želania: „Nech žijú šťastne a blažene mnohé dlhé letá k sláve a zvelebeniu slovenskej rodiny.“