ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[33]

Poď milý čitateľu, zavediem ťa do kraja smútku, kde pol milióna slovenského národa ešte spí; poď a zavediem ťa do kraja nádejí, kde ten istý slovenský národ čaká slávna budúcnosť.

Do krajov týchto vyberal som sa smutne s obavami, a žiaľ, nesklamalo ma. Hľadal som už z diaľky ľudí, ku ktorým by som sa mohol priviazať, ako sa priväzujú robotníci na strechách.

Zavítal som do Prešova, veľkého šarišského mesta, a zložil som sa u žida. Darmo je, tí židia všade, i tu za peniaze sú radou, pomocou komukoľvek. Už dávno som sa presvedčil, že ako Čech bez Nemca, tak neobíde sa Slovák bez Žida. Žid vďačný, ochotný. Tam je môj hospodársky antisemitizmus! Osadil som sa v jeho dome, sľúbil som mu trojročnú árendu, či ja budem mať čo jesť, a či požičiam.

Keď som sa porozkladal, obišiel som príbytok ako vtáča, ktoré učia lietať, pridŕža sa okolia hniezda svojho, a len keď je isté, že trafí domov, pustí sa i ďalej.

Na tretí deň pustil som sa i ja. Slnce zapadalo, z hôr dul chladný marcový vietor a sypal prach do očí. Žena moja kráčala bez slova vedľa mňa, obzerajúc z jednej i z druhej strany ulicu a hľadajúc číslo domu, aby prv ako ja našla v tomto kraji smútku isté zrnko nádeje, lepšej našej budúcnosti.

Konečne dievčatko ukázalo nám obuvnícku dielňu pána N. a my potešili sme sa, že v takom skromnom kútku predsa tlie oheň rodolásky… Kiežby sme sa neboli sklamali!

Starý pán N., ako sme sa proti skleným dverám obrátili, otvoril ich a vyšiel nám na prah v ústrety.

Predstaviť sa mu úradníkom slovenským, spisovateľom, tak bude najlepšie. Veď ma on už pozná po mene, hrdil som sa v duši a podávajúc mu ruku, povedal som mu meno a predstavil moju ženu.

„Čo sa im bude páčiť?“ spytuje sa ostýchavo, berúc do zasmolených čiernych rúk kus starej čižmy a zastanúc oproti nám.

„Prišli sme vás navštíviť. Vy ste, máme vedomie, jediný Slovák, ktorý odoberá Slovenský týždenník v tomuto meste. Preto prišli sme vám ako Slováci na poklonu a na zhovorku,“ vysvetľujem v zlej predtuche.

Inde by Slováci povedali aspoň „vitajte, prejdite, sadnite si“; no tu starý pán je nemilo prekvapený, zarazený mojím odhalením.

My sme boli uradostení, že aspoň jeden človek sa našiel medzi osem tisícmi, ktorý má toľko odvahy — priznať sa k slovenčine, predplatiť si časopis slovenský, spravodlivý. Ponáhľali sme sa k nemu vysloviť mu našu úctu, obdiv, a tu také prijatie!

„Ja som písal už tri razy, aby mi neposielali, že my tu máme naše novinky…“

Snáď nám nedôveruje, drží nás za tajných dákych policajtov, myslím si a predstavujem sa mu znovu a ubezpečujem ho, že som tak dôverne prišiel k nemu, ako len syn k otcovi.

Uveril mi, ale sa nerozhovoril a nepúšťajúc prácu z rúk, klopal tuho po nej, že sme i čo povedal, len veľmi ťažko rozumeli. Bolo to trápne vyčkávanie, pretrhované buchotom kladiva a tu i tu pár slovami.

Ako mu tie novinky prišli, ešte do nich nebol nazrel, už prišiel policajt, aby šiel na mestský dom. Šiel, nevediac o ničom. „Kto vám dovolil, aby ste čítali tie panslávske novinky?“ okríkli ho, ešte nestačil ani pozdravenie povedať. „Ja ich nečítam. Ešte som ich ani nepozrel. Mám robotu.“ „Vy ste si ich dali doniesť! Vy máte aj druhé také novinky. Nenazdajte sa, že my to nevieme.“ „Keď viete, to sú cirkevné, v tých niet politiky. Tie mám, lebo som cirkevný človek…“ „A pansláv!“ „To som nie. Ja sám si Týždenník nepredpisoval; prišiel, neviem ako.“ „Tak ho nechcete?“ „Nechcem, nechcem ani vidieť.“ „Podpíšte sa sem,“ Podpísal sa na voľačo a šiel domov.

„Ale novinky vše len prídu. Až ma tak trasie, keď poštár dvere otvára, či mu je nie za chrbtom zase policajt. Ja ich nečítam, a moje deti ich ani do ruky nevezmú.“

„Prečože ich nečítate, keď vám už chodia? Keby ste boli len jedno číslo čítali, inak by ste sa mohli na tom mestskom dome zadržať.“

„Ja mám deti. Jedny už vyučené po službách, druhé chodia ešte do školy… Ja, hej, čítam cirkevné novinky, ale politické, tie nebudem čítať. Ja žijem z remesla a tu by vstave boli naštvať ľudí, aby mi robotu nedali.“

Či je to možné? — kladiem si otázku.

„Tak naozaj ich nechcete?“

„Nemôžem, nechcem, pre moje deti, pre remeslo a pre našich pánov a predstavených.“

„Tých sa bojíte?“

„Veru tých, a kohože?“

Začali sme, že keď si porciu zaplatí, nič nespraví proti zákonu, že ani predstavení. — Vie, to vie, ale deti…

Stáli sme celkom predesení. Hľadal som myšlienku, ktorou by som razom tohto človeka prebudil, a začínajúc z tej i onej strany, on na všetko mi v tom duchu dal odpoveď, ktorý mu budil strach pred pánmi a starosť o deti.

Povedať mu, že deti zabezpečím, nemal som možnosti, s pánmi že sa ja pôjdem zaň pozhovárať — to by jemu povedomia nedodalo. Nevidí vo mne tej garancie, že by ho zaštítiť mohol.

Spýtal som sa ho, či by sme ho predsa kedy-tedy mohli navštíviť, tu v dielni, keď nás nikto nevidí a keď nikto iný tam nebude.

Neodpovedal mi priamo. A tak neviem, či odvážim sa k nemu ešte dakedy… Nie. On sa bojí a má deti. Odchádzali sme.

„Ale píšte tým pánom, aby mi tie novinky viac neposielali. Ja ich nečítam a deti sú mi Maďari… Tie ich do ruky nevezmú!“

Milý čitateľu! Ja som dosiaľ len predplácal svetu novinky; aký mi teraz žiaľ, že musím napísať „zastavte“. Zastavte jediné číslo medzi osem tisíc ľuďmi! Bolí ma duša, akoby som prameň zdravej vody zastavil môjmu ubitému, poníženému ľudu…

Mám však nádej, že pomôžem tomu pramienku nájsť iné a mocnejšie žliebky krajšej slovenskej budúcnosti!