ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[34]

Hotárnici

Dr. H. M. píše v maďarských novinách:

„Pravidlom je, že kamkoľvek hotárnik kročí, tam prestáva osobná sloboda. Koľko ľudí tí už skazili i v Zohore i v Bardejove… Také hnusoby, aké tí popáchali, nemajú páru…

V Kružľovej osadil sa veľmi súci, šikovný kováč. On bol jediný na dvadsať kilometrovej okolici. Zručne podkoval, ale že bol Poliak a iného majetku nevedel preukázať, ako riad a dve zdravé ruky, hotári na večné veky vysúdili ho z krajiny. Celá obec prosila, aby nechali kováča, že je striezlivý, usilovný, dobrý majster a katolík — nič nepomohlo.

A Hrinko, obyvateľ bodružalský, ani nie je žid, ani Poliak a i on požehnáva hotárov. Rus bol i praded jeho, sedliak tu na Makovici, ale ho vzali do podozrenia, že on vábi Rusov do Ameriky.

Hotári chytili sa podvodu. Obliekli sa dvaja pisári hotárski za sedliakov a prišli k Hrinkovi, ktorý práve v poli oral, a prosili ho, aby ich vyviezol za hranicu, ktorá je odtiaľ iba na desať kilometrov. Hrinko spočiatku nechcel, ale keď mu za prevoz osemdesiat korún sľúbili a závdavok dvadsať korún dali za furmanku, za ktorú sa platí len štyri koruny — Hrinko pristal. Na svoju skazu. O pár minút zareval ktosi na ceste, „Megállj!“ (stoj!) a Hrinku odviedli do Bardejova.

Pavel Safka je v Medzvedzíku učiteľ grécko-katolícky. Zo zgazdovaných peniažkov dvesto korún požičal istej žene, ktorá vtedy dievku posielala do Ameriky. Hotári na tridsať dní áreštu posúdili učiteľa, ktorý sa márne bránil tým, že on nikoho na vysťahovalectvo do Ameriky nevábil a ani nevedeli, či jeho dlžníčka za tie peniaze pošle dievku svoju do Ameriky.

Medzi tunajším ruským ľudom je také rozhorčenie proti hotárom, že krajinskí vyslanci a kandidáti (Bornemisza, Korányi, Szepesházy) všetci tým kortešovali medzi ľudom, že budú u vlády za to pracovať, aby zrušili hotárnikov. Za Bornemiszu tým kortešoval i dr. R. Mankovič, mestský hlavný lekár v Bardejove, a tak šikovne, že keby to nie, Bornemisza nebol by vraj dnes ablegátom (dr. Mankovič dostal za to zemianstvo).

Na sneme sa, pravda, ani jeden z týchto pánov proti hotárnikom dosiaľ neohlásil.

A vlastenectvo Rusov je príkladné, bárs sa aj v prsia nebijú a vďačne idú do Ameriky, lebo by tu hladom pomreli. Ale zastávača nemajú. Ktorý Rus dostane sa do úradu, k vyššiemu postaveniu, tu na svojich pokrvných zabudne, ich zaprie. Nech oslobodia tento kraj od zlej administrácie, od hotárov, od kontraktu na Fiume a nech dajú ľudu robotu, hneď bude nejako.“

Toľko noviny. Ja dokladám, že bardejovský hlavný hotárnik je — kto by mohol byť iný? — zbankrotovaný šarišský zemský pán, ktorý dnes, pravda, má už len toľko zeme, koľko sa mu na čižmy prilepí.

K spomenutým už dvom príkladom čujme ešte jeden z mnohých.

J. J. mal zadlžený majetok. Usporiadal si dlžoby, vzal pôžičku štyritisíc korún na jednom mieste. Akože ale toľkú dlžobu vyplatiť, keď tu zárobkov niet? Slobodný od vojenčiny a akýchkoľvek prekážok, zberal sa do Ameriky za zárobkom a chodil za pasom. Lenže pas chytro vykonať — to stojí peniaze. A čakať, prosiť sa a jednako si nebyť istý, kedy a či ho dostane, to chudobný, zadĺžený človek nemôže, lebo banku tým nevyplatí. Pobral sa bez pasu a hranicu šťastlivo prešiel. Telegrafoval žene o peniaze a tá mu poslala na cestu; z Hamburgu písal žene list, že sadá na loď, aby ju Boh dobrotivý opatroval i s deťmi a žeby sa modlila za šťastlivý jeho príchod do Ameriky.

List hotári otvorili a poslali jej ho s písmom, že bol úradne otvorený, že ich pre porušenie listového tajomstva žalovať nemôže.

A o pár dní a od tých čias už vari tri razy vyšetrujú chuderku, biednu ženu, hotári-žandári, že či muža svojho ona nenaviedla, aby šiel do Ameriky a bohvie, čo s ňou bude, že poslala mužovi peniaze na cestu.

Je strápená, trnie strachom, že ak i ju zavrú, ako toho učiteľa, čo bude s deťmi.

Notári

Marka J. má brata v Amerike, ktorý jej poslal šífkantu i osvedčenie pre úrady, že sa on postará o ňu, žeby jej lepšie bolo ako tu, kde si sotva na háby vyslúžila.

Šla s písmami k notárovi. Ten, že čo on má s nimi robiť. Aby šla. V Košiciach ju už žandári zastavili a vrátili. Šla zase k notárovi a teraz už, že jej rodinka bola „múdrejšia“ a začala tu i tam mastiť kolieska — dostalo sa dievča do Ameriky. Bude Marika ale aspoň do roka darmo slúžiť, kým sa z narobených dlžôb pri konaní pasu vyplatí…

J. L. vravel mi, že už bol dva roky bez pasu v Amerike, i že by zase rád ísť.

„S pasom?“

„Ach, bez neho. Bol som u notára, hovoril mi, aby som doniesol pätnásť korún, že mi ho začne konať.“

A pre takéto poriadky ide národ, ako môže: preoblečený, v noci, horami so sprievodcom i spamäti.

Čo pritom biedy vytrpí, zná iba on a Boh.