ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[40]

Súdia Rusov ^[41]

Maďarská štatistika roku 1910 narátala, že v Uhorsku býva ešte 464.270 Rusov. 388 Rusov idú súdiť v Debrecíne, že vraj pre búrenie a pre vlastizradu. V skutočnosti ale idú ich súdiť preto, lebo maďarským šovinistom kole oči, že sa Rusi začínajú prebúdzať k národnému povedomiu. A beda tomu, koho maďarský šovinizmus postaví pred súd pre národnosť!

Ruským krajom v severovýchodných stoliciach Uhorska nerozlieha sa ešte ani rusínska hymna, bo i v pamäti starších ľudí len teraz začínajú ožívať jej slová:

Keď túto svoju hymnu nespievajú, čože teda? Snáď ruskú „Bože, carja chrani?“ To, Bože! Veď by ich už vešali. Nie, nič takého. Prestupujú do pravoslávnej cirkvi. Hľadajú spásu svojich duší mimo ich úradnej gréckokatolíckej cirkvi. Ale nehľadali by jej ani mimo nej, keby im bola verná a slúžila Bohu a nie svetskej politike a renegátskym kňazom. Akí sú títo kňazi, o tom píše peštiansky časopis Pesti Hirlap 5. októbra 1913 takto:

„Vlastenectvo Rusínov je všeobecne známe: toto je jediný národ, ktorý nemá inteligencie, lebo jeho kňazi a učitelia všetci hlásia sa ku Maďarom.“

Takto potom sa dá ľahko rozumieť, že „kde sa s Maďarmi stýkajú, rýchlo sa pomaďarčia“… Teda vlastenectvo je, keď je národ bez inteligencie a keď odhodí svoju reč, svoju národnosť a premení sa na Maďara.

Spomeňme si len na užhorodský seminár. Čo robili tam pred rokom? Vyhodili sedemnástich klerikov Rumunov preto, že sa priznali za Rumunov. A vyhodila ich preto maďarónska, v koreni ruská cirkevná vrchnosť: profesori, kanonici, biskup. Vyhodili ich, že 15. marca nechceli spievať maďarskú hymnu „HAZÁDNAK!“, natisnutú už i našim školám. Klerici ruského koreňa ju spievali vďačne a vy nechcete? Marš von! Takýchto má kňazov ruský ľud. Za kongruu, za pohodlný život a z renegátstva bude i čertovi dieťa kolísať. Čože je tým osud národa, blahobyt ľudu! Preto medzi polmiliónom ruských ľudí v tomto kraji nenájdete ani na sto tisíc jedného ruskej svojej materinskej reči verného a otvorene oddaného kňaza, ani učiteľa, ani advokáta, ani lekára, ani nijakého učeného človeka. Ruský ľud v Uhorsku nemá ochrancov, nemá vodcov. Je to strašné! Chudobný ruský rodič vynaloží svoje krvopotné mozole na školy decka svojho a to keď sa vyučí za pána, pľuje vlastnému rodičovi do tvári, zaprie svoj koreň, zradí svoj ľud, predá ho nepriateľom, ba i on sám ho zdiera, vyciciava, kynoží.

Ale Boh každému národu, ako izraelskému, tak ruskému v Uhorsku vzbudí prorokov, len by proroci netrafili na uši hluché, ale na srdcia teplé.

Tak povstali i medzi ruským ľudom proroci, posvätenci veľkých hláv a horúcich sŕdc, nesúcich životy svoje i hoci pod šibeň, do žalára a pred žandárske olovo. Povedali ruskému ľudu: „Keď vás vaše kňažstvo, vaša cirkevná vrchnosť opustila a vydala seba i školy a kostoly vaše maďarizačnej, šovinistickej politike, keď zeme, chalupy berú vám kazári v pálenke a banky na exekúcii, zahyniete i s deťmi, ak skrze týchto nehodných služobníkov božích budete pred Bohom a svetom zastupovaní. Ale môže sa Boh nad vami ešte zmilovať, keď ho úprimným srdcom, staroslávnou posvätnou ruskou rečou a ruským duchom vzývať budete. A keďže vaše kňazstvo, učiteľstvo ruskej vašej reči si nectí, nemôžu byť úprimné ani jeho prosby k Bohu za vašu spásu.“

A voľaktorí chápavejší začali prestupovať na pravoslávnu ruskú cirkev. Došiel k nim šľachetný mních zo Svätej Hory, Alexander Kabaľuk, ich rodák, ich vlastný brat, aby im kázal bázeň božiu vernými ruským slovom a srdcom. Ale na to už zhŕkli sa árendátori a prívrženci ruského ľudu a opanoval ich strach, ľud ruský vymôže sa z poroby a oni nebudú mať z koho pansky žiť a pavúcky sať. Kňazi, židia s farizejskou tvárou začali sa o časnú a večnú spásu ľudu starať — obžalúvať ho u cirkevnej a svetskej vrchnosti. Maďarskí žandári, notári, slúžnovci napravia národu hlavu, tých naň! A už roku 1905 odsúdili v Marmarošskej Sihoti a v Beregsási Vaisila Vakarova a spoločníkov na roky a roky áreštu.

A čo robia slúžnovci, o tom najvýmluvnejšie svedectvo podal Riskó Béla, slúžny z Chustu, keď v peštianskom časopise: „Az Est“ (24. marca 1913) napísal: „O kom sme vedeli, že chce prestúpiť, proti tomu sme zaviedli vyšetrovania za verejný poriadok, za verejné zdravotníctvo a na základe iných podobných paragrafov. A trestali sme ich.“ Kňazi-renegáti, pomáhali slúžnovcom v tomto prenasledovaní.

Dnes už stále rastie počet obžalovaných a celý ruský kraj v Berežskej, Ugočskej a Marmarošskej stolici „nakazený“ je vraj sektárstvom a panslavizmom, ruskými listami, knihami a peniazmi. Nie, tí ľudia vraj nechceli byť len pravoslávnej ruskej viery, ale oni chceli odtrhnúť kus krajiny (šťastie, že je krajina nie podymník) a poddať sa ruskému cárovi!

Preto mnícha Kabaľuka a 188 obžalovaných idú Maďari súdiť v Debrecíne pre búrenie proti cirkvi, podpaľačstvo, vlastizradu a čertviečo, ktorých sa mali dopustiť tým, že rozdávali pravoslávne knižky (v ktorých je modlitba i za ruského cára a panujúci ruský rod); rozdávali pravoslávnou rukou cirkevnou vrchnosťou odobrené spisy; brožúrky proti štátu; že mávali tajné porady, organizovane búrili proti ich odrodilému kňazstvu a to či bol jarmok a či procesia… Ba i takto vraj povzbudzovali ľud: „Bývajte na ruskej zemi, v ktorých odpočívajú kosti vašich mučeníkov, a vy neopovážte sa prepustiť túto svätú zem nepriateľom ruského národa, židom a Maďarom, ktorí vás na žobrotu doniesli a chcú vám vziať vieru a vás pomaďarčiť; ale ruský národ je veľký a mocný, príde čas, zbije vašich nepriateľov a vráti vám starodávnu ruskú vlasť.“

My poznáme už tie obžaloby, a preto ani neveríme, že by v čisto cirkevnom a sociálnom pohybe uhorských Rusov bolo niečo trestuhodného. Ale terajší šovinistický smer v súdobníctve uhorskom vidí vlastizradu i v tom, keď Rus chce byť Rusom a Slovák Slovákom. Nebudeme sa teda čudovať, ak šovinizmus narobí martýrov a martýri zobudia ruský národ v Uhorsku k povedomiu.

Listy z Marmarošskej Sihote

I ^[42]

Marmarošská Sihoť, 18. januára 1914

„Tu sme!“

„Dokiaľ?“

To dnes je ťažko predpovedať. Ešte nevedia o nás iba dvaja chlapci, ktorí nám zavolali „ruskí špióni!“ a dvaja mladí páni, ktorí si viac sebe, ako nám pripomenuli, že „Maďari asi nebudeme“.

Vidíš, žena, chcel som si vziať klobúk, bála si sa o moje uši, teraz máš muža ruského špióna. Ak je tu ozaj baranica znakom ruského špiónstva, to nás je tu — neveľa, iba ak tí ruskí mužíci, čo ich vyslúchajú. Je tu pomerne k Tatrám i Turcu — teplo. Sanica síce i tu, ale dolu k Čopu, Ujheľu niet skoro ani snehu a cez poludnie bol odmäk. Preto v Sihoti nikto čiapky nenosí. Ba istý pán s riedkou briadkou asi dvadsiatich-tridsiatich vlasoch vošiel v čiapke baranici do „Központi“ kaviarne a my sme chceli poznať v ňom tretieho ruského špióna, „Ivanova“, ale sadol a bral maďarské denníky do rúk, i prešla nám ilúzia.

Nič v Sihoti po rusky nepočuť. Dnes sme nečuli, iba dve slúžtičky si štebotali rusky, redaktor Škultéty zastavil sa, pozrel na mňa, nepovedali sme si nič, len sme sa sladko usmiali a že budeme načúvať; ale dievčatká stíchli ako prekvapené vtáčatá a už sme nečuli viac tých milých zvukov. Zložili sme sa blízko stanice, aby, ak nás slávne ako ruských špiónov usvedčia, a pošupujú, nebolo nám kufríky ďaleko nosiť. Praktickí špióni, čo?

Kým nám izbičky vykúrili, prešli sme sa takí, akí sme po dvadsaťjedenhodinovej ceste došli po meste. Bolo päť hodín, tma, svetlo. Počúvajúc rozhovory pánov, služobného sveta, remeselníctva, dumali sme nad tým, ako sa sem už Maďari dotisli a či idúc z Ázie, tu nechali posledné vlečky…? Sihoť robí na povrchné pozorovanie dojem maďarského mesta, niet ani toľko pomiešaného iného sveta, ako v Košiciach. Však ak sa budem stačiť obzrieť, nuž si to dôkladnejšie naštudujem. Toto nepíšem zo štúdia, ale redaktor Škultéty zostal pracovať, ráno o pol piatej sa kázal zobudiť, nuž príklad zvádza. A k tomu aj žena mi naložila, aby som jej každý deň písal, nuž a to vieme, že teraz ženu treba poslúchať, teda tu máte všetci moji trpezliví čitatelia.

Po ceste — šli sme nocou do Ujheľa — som driemal a vo vozni nefajčiarskom (žena, pochváľ ma!), miesto papirosky mĺzol som cukríky od kašľa a podľa toho, koľko som ich strovil, mal by som mať kašeľ stavený aspoň tri roky. Už v Košiciach zavreli nás na tri hodiny tromi zámkami (troje dvier totižto) do čakárne. Ja som spal, Škultéty si zostal verný, pripravoval sadzačovi rukopis a martinská tlačiareň dostala kus rukopisu z Čopu, odkiaľ iste ešte nikdy nič nedostala. Dali sme to síce bez recepisu, ale uhorskej pošte niet čo vytýkať: hľa, ako krásne doručuje napr. slovenské časopisy ľudu… Kto neverí, nech spýta sa Týždenníka, Hlásnika atď.

Na istej stanici, kde sme presedlali (to sme vari päťkrát!), videl som nový druh žobráčika. Maďarský chlapec, asi dvanásťročný nedorastok, v husárskej čiapke po nos a niže uší, v čižmičkách s ostrohami, vošiel do čakárne, odrecitoval nám nejakú vlasteneckú báseň, zatancoval a strhol čákov a — vyberal grajciare. Tak vraj chodí po staniciach celým týmto okolím, reční, spieva, tancuje a pýta. Dve dámy tam hneď usúdili, že bude z neho tulák, alebo — herec.

Cesta minula sa nám pod miešaným dojmom dopisu v „Novom Vremeni“, kde Ivanov píše o uhorskom ľude, že bol by schopný k všetkému peknému, ale nemá v inteligencii svojej priatelíčka ani ako piadimužík veľkého. Ivanov robí dobré narážky, že s prebúdzaním ľudu bude treba začať v Amerike. Tam sa to už iste aj deje, ale domov z toho sa veľmi málo dostalo. Teraz je ľud po dedinách ako zabitý, mlčí, robí sa hlúpym, lebo plné sú dediny žandárov, zjavných i tajných policajtov a nikoho do dedín nepustia.

Na galérii vraj pri výsluchu škodoradostne mädlia si ruky gréckokatolícki kňazi, pastieri ruského ľudu.

I my sme sa s prvým človekom — schodiac z vozňa — stretli s kňazom. Ja to považujem za zlý znak, ale Škultéty dôveruje v Pána Boha a v čestné naše poslanie.

Na ráno spravíme si plány postupu.

II

19. januára 1914

Dnes pre ruských Troch kráľov nepojednávajú „vlastizradný“ proces za živa umučených ruských pravovercov. A to je pre nás dobré, stačíme sa trocha obzrieť, ináč boli by sme vhupli do neznámych okolností, medzi ľudí, nezaslúžených našej slovenskej úprimnej dôvery.

My ešte nevieme, že sme v Sihoti, lebo dosiaľ dali nám pokoj, iba že si nás obzerajú, a keď prejdeme po ulici, načúvajú, postávajú všelijakí páni, aby začuli, ako sa to zhovárame. V kaviarňach tiež všetky oči na nás hľadia, hoci ruský špiónsky odznak — čiapku už vo dverách pchám pod pazuchu.

Či tak nevedia o nás, ako my o nikom, to sotva. Ráno totižto bol redaktor Škultéty raňajkovať dolu v kaviarni (bývame na poschodí hotela „Pannonia“), keď práve nejakí dvaja páni podávali si na kartičke naše mená, aj si ich vzali.

Na stanicu ku každému vlaku dochádza hŕba žandárov, hotárov a k tomu ešte hodne občiansky oblečených „tajných“. Že sa im do rúk dostaneme, to máme vraj ako na dlani. Tak nám to sľubuje spisovateľ Váradi, s ktorým sme sa už spoznali. Málo jest obžalovaného „pravoslava“, ktorého by neboli žandári ubili, akože teda my obídeme ozaj „praví Slávi“? A bola by nám hanba, aby sme nič nepretrpeli. Len by sa to už začalo!

Ráno hľadali sme dr. Kleina, obrancu Kabaľukovho. Nebol už doma. Vieme už, kde je osudná sédria. Pred každé nešťastné miesta stavajú u nás katolíci kríže, sochy… Ja bych odporúčal postaviť sv. Floriána, lebo je isté, že úbohí Rusi tu „vyhoria“.

Za rána bolo vídať a počuť po meste viac skupín rumunských sedliakov. Škultéty sa takej skupiny spýtal, či sú Rumuni. „Rumuni“. Ja pozbieral som všetky známosti rumunčiny nadobudnuté v Naďlaku a privolal som im „setreaska Rumuni!“ Usmiali sa tiež a zavinšovali nám „spoločne“ („ši dumnevastra“).

Na ulici Rusov sme ešte nevideli, iba ak sa kryjú v spoločnom kroji s Rumunmi. Obžalovaní, ale na slobode, bývajú kdesi v bočnej ulici, ale strážení. Môžu, ale boja sa von a zase neradno za dňa k nim. To už až keď slnce oči zavrie, ak nám bude Pán Boh na pomoci.

Na poludnie došiel od redaktora Štefánka telegram na spisovateľa Viktora Aradiho, že dr. Mičátek, nový slovenský obranca, dôjde o štvrtej. Pôjdeme mu v ústrety.

V kaviarňach a hostincoch hodne počuť o procese, ale čo počuješ, predumaj, poteš sa alebo zarmúť, len sa neohlás, lebo spravodlivých súcitných je tu teraz menej, ako bolo pred Noemovou potopou… Samý agent provokatér. Taký bol — dokladám pre redakciu Národných novín — aj A. Duliškovič, ktorý sa aj v Martine a Luhačoviciach až vari dvakrát ukázal.

Zpravodajov ruských novín tu niet. Bol Orlov, ale odišiel, lebo ťažko mu bolo pracovať, keďže neznal po maďarsky.

Odpusťte, že aj dnes tak kuso a krátko píšem; kým úlohu, za ktorou sme sem došli, nevykonáme, som a budem taký rozrušený, že o koncentrácii myšlienok nemôže byť reči. Či som sa pozbieral, to zbadáte z nasledujúceho listu, ak vám prvý a tento druhý ozaj doručia. Lebo tu teraz všetko zamrzá, čo i len zďaleka „zradou“ páchne. A že páchnuť musí, o to sa starajú všetci tí, ktorým bola táto „vlastizradná“ pravota potrebná ku kariére.

Akú škodu má a bude mať podkarpatský ruský národ z pravoty? Tucet žobrákov, a pre ostatných žalár, slzy, strádanie. Ale ruský otrok sa už dvíha, roztvára oči a keď vystrie i chrbát, uschnú slzy, zacelejú rany… Ruská národnostná otázka v Uhorsku vystúpi z hrobu roku Pána 1914. Pomáhajme jej, pomôžeme i sebe…

Došiel dr. Mičátek. Sedíme v izbe, zostavujeme plán. Tmí sa. Škultéty ide sa presánkovať… Kým dôjde, bude nás iste i v teplej izbe zima mrviť.

III ^[43]

Marmarošská Sihoť 20. januára 1914

Veru, vydaní do moci žandárom tak, ako títo ľudia boli, zapriete nielen pravoslávie, ale aj to, že ste sa narodili. A títo martýri jednako všetci nezapreli!

Najbezpečnejšie je tu v — árešte, pokiaľ sa, pravda, ľudia nezbláznia, ako sa už neboráci štyria počas štrnásťmesačného vyšetrovacieho väznenia. Týchto bláznov, z ktorých jeden povedal sudcovi, že je už sto rokov v árešte a iné z chorej mysle pošlé nemožnosti, pustili by domov, veď majú už pamiatku do smrti, ale väzenský lekár je vraj humánny človek, chce týchto ľudí vyliečiť…

Po tomto smutnom úvode, je pol deviatej ráno, poďme na pojednávanie do sédrie.

Na hlavnej ulici budova ohromná, vnútri celý labyrint. Budova nová, zariadená všetkým dostatkom. Pred budovou, po schodoch a chodbách postávajú, vlečú sa desiatky ruského ľudu. Ruského? Nuž tak, mohol by byť aj slovenským. Niet rozdielu ani v type, ani v kroji, porovnávajúc s naším ľudom od Šariša po Trenčín. Mladší ostrihaní, starší dlhé vlasy, vyholená tvár, fúzy, iba vari nosy majú ostrejšie krojené ako ľud pod Tatrami, krpce, baganče, biele hunené nohavice, kožúšky von srsťou a baranice.

Pozdravujú nás; Bože, a pozdravujú skoro každého kabátnika.

Chcel by im zavolať: „Zdravstvujte, pravoslávni Rusi!“ Ale aby ma detektívi nevrátili — len jednému som na pozdrav blahodaril.

Vojdeme do izbičky žurnalistov. Sme prví. Spisovateľ Viktor Aradi ide sa informovať, kto je už v sudcovskej. Ešte nedošli. S obrancom Alexeja Kabaľku, dr. Kleinom, ktorý má paniu slovenskú židovku zo Žiliny, Špaňolovskú, boli sme už známi z kaviarne. Príjemný nestarý pán a samý fiškál; jemu nejde o nič viac ako o obranu náboženského horlivca, mnícha Kabaľuka. Je z úradu menovaný, nedostane nič, a predsa má ambície. Pri Kabaľukovi politického momentu ani on nedopúšťa.

Je deväť hodín. Došli miestni i cudzí novinári, traja-štyria. Oboznamujeme sa. Aradi Viktor ide kuknúť ešte raz, či sudcovia došli. Ideme sa predstaviť predsedovi a fiškusovi. Prijmú nás veľmi zdvorilo a predseda ubezpečí nás, že ak by sme mali nejakú ponosu, aby sme sa s dôverou obrátili k nemu. Ďakujeme a odchádzame do pojednávacej siene. Neveľká je, ale bola prázdna. Obecenstva osem-desať ľudí a medzi nimi traja-štyria „tajní“. Obzerajú si nás a šuškajú. Dáme sa do reči s cirkevným tlmočníkom, mladým gréckokatolíckym farárom Medveckým. Úradný tlmočník je statkár Darvay, ktorému sme sa tiež predstavili. Oni hovoria domácim nárečím, my literárne rusky. Rozumieme sa. Ide reč o rozdieloch nárečia a literárnej ruskej reči.

Pretrhnú nás, dochodia sudcovia. Po formalitách strážnici dovádzajú väzňov a potom po jednom slobodných. Vypočuli šiestich. Všetci vedia čítať a písať. S takými ľuďmi sa dá už národnostná otázka kriesiť. Vydávať im dobrý, v populárnej reči písaný týždenník, to budú hotoví apoštolovia ruskej národnej myšlienky, a ja mám u ich povedomého, otvoreného vystupovania dojem, že ak títo ľudia zahoria tak láskou k materinskej reči, ako k pravosláviu, nebudú stačiť ani žandári. Že to bude vyžadovať ešte hodne obetí, „sláva národa hodná je obetí“! Oni hovoria, že síce presviedčali, ale nikomu sa nevyhrážali, z nikoho a ničoho kresťanského posmech nerobili.

Počujme, ako odpovedajú.

„Ale že ste opľuli gréckokatolícky kríž…“

„My si ctíme všetkých kresťanov. A kresťan a kríž opľúvať?“ — zadrhne mu slovo, pozdvihne hlavu a vydýchne — pre urážku.

Pravoslávie

„Tak prečo ste prestupovali na pravoslávie?“ je otázka daná každému.

Vypočúvaní spomínajú dogmatické veci, pôvod Sv. Ducha, spomínajú zjednotenie kalendára, ukracovanie v službách božích, zlých, lenivých gréckokatolíckych kňazov, vytŕhanie istých listov z náboženských knižiek kňazmi a úprimne rozkladajú, kde, ako ktorý prišiel k pravosláviu. Jeden čítal, druhého poučili, tretí v Chorvátsku na robotách atď. Istý dvadsaťsedemročný mladý človek priznáva sa, že pravoslávnym sa stal čítaním kníh.

„A teraz akej ste viery?“

„Rád by som byť pravoslávnym, ale bijú ma žandári; tak teraz iba v duši — zachovávam.“

„Tak je to pre vás pravoslávie nešťastie?“

„Veru nešťastie, lebo nás páni nenávidia a žandári bijú, a tak prestupujeme nazad ku gréckokatolíckej viere.“

Druhého sa spytujú:

„A vy ste pravoslávny?“

Tázaný vystrie sa a odhodlane odpovedá akoby pred gilotínou: „Áno, som!“

„Ale že ste sa vyhrážali, anonymné listy vypisovali, že kto nebude pravoslávnym, tomu beda, zabijete, podpálite ho…“

„Takého listu od pravoslávneho kresťana nemôže byť. Ale bolo nejaké prehárčanie, to je možné, ale veru žijeme v pokoji.“

Otázka tretiemu:

„A vy ste akej viery?“

„Ja už neviem, akej som… azda pravoslávnej maďarskej budem. (Iste ho takto fiškál vyučil.) — Veď viera je vraj slobodná…“ dokladá.

„Je, ale búrenie proti vlasti a kráľovi, to nie.“

„Ja každého kresťanského kňaza a pána pozdravím, úctu dám, a čo mi vravíte, to ja ani neviem, čo je.“

„Kto sa najviac ustával za pravoslávie?“

„I starší, i mladší. Všetci, i ja. Boli sme v Miškovci, v Sibíne, v Karlovciach, v Pešti, i u slúžneho, ale nikde nám nepomáhali. V Sibíne nám sľúbili kňaza, ale Rumuna, a my rumunsky nevieme.“

„Tak ste preto vysielali do Ruska tých chlapcov, aby sa vyučili? A dievčatá chceli ste za mníšky?“

„Preto, preto! Čo som povedal, spravil, tomu sa priznám pred kýmkoľvek.“

„No, teda čo ste sa zhovárali s Kabaľukom? Čo vravel, kto ho poslal? Gerovský?“

„Už ma preto aj žandári bili, ale ja som sa nedotisol ku Kabaľukovi, a o tom neviem nič, kto ho poslal.“

„Vás len každého žandári bili, a pred vyšetrujúcim sudcom ste toto nepovedali. Ku mne máte viacej dôvery?“

„Nepovedal, lebo boli tam žandári… A už sa nás dosť naprenasledovali. Preto som si pomyslel i svetu povedal: prenasledujú nás, čo si počneme? Deti nekrstené, už nám iba nechať pravoslávie.“

„Vy ste viac ľudí prevracali na pravoslávie, ako iní?“

„Tiahli sa ľudia ku mne, nemohol som za to,“ odpovedá päťdesiatročný, pekný, zdravý muž ostrého nosa, dlhých vlasov, chudej, apoštolskej tvári. Ruky má zjemnelé, prsty dlhé, krásne, mäkké dlane. Hja, on je štrnásť mesiacov zavretý, a jeho osem-desať kamarátov chráni na slobode všemohúci žandár. To sú bedári telesne.

„Prečo ste prestúpili na pravoslávie?“

„Hovoril mi ded, že náš praded bol kňazom, nosil bradu. To ma zaujímalo, čítal som a tak prišiel na pravoslávie. Bol som zadobre s naším kňazom, zhovárali sme sa o tom. Ja som vlastne myslel, že som od pranároda pravoslávnym, podľa tých kníh, čo som doma mal i do rúk dostal, ale kňaz ma škriepil a vytrhal mi z kníh listy o Sv. Duchu. Z toho sa začali s kňazom nepokoje, oznámenia, pokuty, prestupovanie a naše cesty do Miškovca, Sibíne, Karloviec, ale nikde nám nevyhoveli a posielali k ministerstvu. A už sa plietli medzi nami žandári, slúžnovci, poslali na nás vojsko, a my nevedeli sme si rady, nuž sme sa po desiati, po pätnásti vše u jedného, zase u druhého zišli na služby božie.“ A väzeň poctivo vymenuje všetkých.

Alebo: „Akej ste viery?“

„Pravoslávny,“ odpovedá mladý, druhý muž.

„Vy ste dali tlačiť priestupné blankety? Prečo? Načo?“

„Lebo odpisovať to čisto, pekne, na to treba iná ruka, ako je naša. To by dalo aj pánovi roboty.“

„Kto vám to napísal?“

„Fiškál, či čo bol; na železnici som sa náhodou s ním zišiel.“

„Čo ste mu platili?“

„Pýtal pätnásť, ale pristal na desať korún.“

„A potom ste dali vytlačiť dvesto kusov. Vy ste múdry mladý človek. A čo ste brali za vyplnenie a odoslanie takej listiny?“

„Za rodinu päť korún. Ja som si nechal korunu, a ostatné som zaúčtoval pravoslávnym.“

„Či vám nevravel niektorý starší, napr. (meno), že farár Rakovský učil už deti kedysi pravoslávny Otčenáš?“

„Nie.“

Politika

„Či ste vy to nevybadali, že vás tí, čo pravoslávie rozširovali, vťahovali tým do nejakého spolku?“

„Neviem.“

„Nevybadali, nevycítili ste iných, necirkevných cieľov?“ je otázka pre každého obžalovaného, takže ak teraz začnú premýšľať o otázkach, narážkach, musí sa zobudiť v nich ruské povedomie. Sláva!

„O ruskom cárovi a daroch ruských chrámov, kláštorov ste nikdy nepočuli? Veď v Ize i deti si rozprávali, že príde ruský cár a potom pravoslávnym bude dobre: postaví chrámy a rozdelí agrárne zeme a lesy chudobným.“

Vyslúchaný krúti hlavou, azda sa mu to i ľúbi, ale bojí sa odpovedať. No i ten chrámik — bolo by sa kde Bohu pomodliť, i tej zemičky keby viac bolo — sýtejšie by boli deti…

„Veď ste tým agitovali, že dostanete z Ruska ruble —“

„Nikdy som rubľa nevidel.“

„A že ruský cár zaujme ruské kraje v Uhorsku, lebo jeho boli a budú — toho ste tiež nepočuli? — Ale to už len viete, že pravoslávnej cirkvi hlava je ruský cár?“

Predseda súdu tým naráža na to, že v Uhorsku prestúpiť na pravoslávie znamená postaviť sa pod ruského cára. — Iného sa spytovali, aby mu dokázali, že v pravoslávnej liturgii cár znamená ruského cára; vyslúchaný vytiahol z vrecka knižku a ukázal súdu, že i v knižke, ktorú pre gréckych katolíkov a sám biskup Firczák vydal v Ungváre, stojí cár. Poučil pánov, že pri cirkevných obradoch pod slovom cár rozumie sa v Uhorsku uhorský kráľ, v Bulharsku bulharský.

Novinky

Vyšetrovaním poslané bolo, i sami si doniesli z monastierov a z púti z Ruska knihy náboženské s modlitbami za ruského cára, noviny cirkevné, obsahujúce i politické články a drobnosti, hlavne o balkánskej vojne.

„U vás v Ize bolo toľko ,Ruskej pravdy‘, že sa i deti s ňou hrali na ulici, a vy ste jej nevideli?“

„Ej, videl, ba brat si ju predplatil a potom sme už jedno číslo prečítali: otec a ja sme načúvali a brat čítal; on vie dobre čítať po rusky.“

„Čo tam písali?“

„O vojne balkánskej, že naši pravoslávni bratia Bulhari, Srbi a Gréci bijú Turka.“

„Že ste Ruskú pravdu čítali mladí, starí —“

„Ale veď mnohí ani čítať nevedia, i keby chceli.“

„Nuž a keď ste sa už pomodlili, pospievali, potom ste čo robili?“

„Rozišli sme sa, alebo sme zostali čítať novinky Ruskú pravdu alebo ,Viera i Cerkov‘.“

Inému: „Viete o Ruskej pravde?“

„Na moje meno chodila a sme si prečítali.“

„A komu ste podávali noviny?“

„Kto ku mne prišiel, čítal.“

„N., vy ste dostali noviny od nejakého kupca z Galície. Viete, čo je v tých novinách?“

„Ako môžem vedieť, keď ich vy máte, a ja som ich nedostal do ruky!“

„Ako sa vy s tým kupcom poznáte?“

„Čítal som v Ruskej pravde, že predáva kosy; písal som mu o kosy, a on mi odpovedal a doložil, či som zdravý.“

„A vy ste mu čo?“

„Aby on nikdy v takom nebol, lebo ma práve vtedy boli žandári donivočili…“

„Žandári a hotári… to sú bič boží; ale len tnite, azda skorej ten ľud rúcho zemeplazov zloží!“ uzavieram s básnikom.

IV ^[44]

Marmarošská Sihoť 22. januára 1914

Dnes predseda povedal obžalovanému: „Slobodne sa môžete brániť, veď ste vy uhorský štátny občan!“

Však to pekne znie? No aby sa vám ten cukrík hneď prekysol, píšem vám, že na polícii vyšetrujú, píšu zápisnice o tom a preto, že Jozef Škultéty bol ponúkať Izanom obrancu. Veľmi ich mrzí, že to nebol Gregor, lebo by ho už šupovali, a Škultétyho nemôžu, lebo už odišiel. Je to vraj vplývanie na obžalovaných (a vádlottak befolyásolása).

V hostinci „Pannonia“, kde býva spisovateľ Viktor Aradi, ktorý posiela zprávy do „Világu“, a kde bývam i ja, ešte i v noci patrolujú detektívi. Ak chceme tu zostať do konca a aspoň slabým poviedkárskym perom zachytiť, čo pre nás zachytenia hodné, nemôžeme sa ani len prihovoriť niektorému obžalovanému. Sú mi na pätách.

Môžem vám teda napísať iba to, čo sa dialo včera dnes v súdnej sieni. I tam už musím ticho byť, lebo dnes pomohol som len jedno slovo pretlmočiť nepýtané, už ma predseda upozornil, a bolo to iba slovíčko „vostočnaja“, a nik nevedel, čo to značí. Nevedeli, čo je „majna“, „plejs“. Rusi obžalovaní, ktorí boli v Amerike, doniesli si niektoré slová anglické i ruské literárne, a tlmočník nezná iba miestne nárečie.

„Vy ste Rus?“

„Som!“

„A Rusom chcete i zostať?“

„Chcem.“

Tento malý rozhovor predsedu s obžalovaným vyloží vám celú pravotu. On chce Rusom zostať a k tomu pravoslávnym! Obžaloba znie, že títo osemdesiati-deväťdesiati ľudia búrili proti viere (vallás) a proti štátu (állam). Ale keby to nebola viera sto miliónov Rusov, o ktorých aspoň tí, čo boli v Amerike, museli počuť, i pomoci, podpory sa úfať pri budovaní chrámov a monastierov pravoslávnych na území uhro-ruskam, neboli by im prestupovanie nijak prekážali a predseda súdu (asi kalvín a frajmauer) by sa iste tak nenamáhal zvedieť, prečo, ako pochádza Sv. Duch od Otca, alebo i od Otca i od Syna. Ale i takto: náboženská časť pravoty je iba tenuľká niťka, na ktorej sú navlečené prázdne alebo veľmi slabo naplnené národnostné bomby, pred ktorými sa trasie Sihoť i Debrecín.

Včera a dnes vypočuli desiatich-dvanástich obžalovaných väznených i slobodných. Vypočúvanie deje sa zvláštnym spôsobom. Nie som jurista, ale naprace sa mi do hlavy, že tak málo pýta sa predseda, čo si urobil ty, A.? Ale od A. sa pýta, čo urobil B., a od B. sa pýta, čo urobil A. atď. Možno, že je to práve zručnosť; neviem. Vychodí často z toho, že si ľudia do očú povedia a potom už opravuje i jeden niečo, i druhý a tak sa vec zamotáva. Včera boli predvolaní takí obžalovaní, ktorí by azda všetci boli chceli hovoriť o žandároch, pohraničných policajtoch, prekutávaní, preháňaní a pod. veciach; dnes akosi bolo toho menej. Dnes na to miesto bola viac reč o zápisniciach pred vyšetrujúcim sudcom, ktoré obžalovaní — čo mali robiť? — bezradne popodpisovali, a zápisnice tie ich ťahajú teraz na škripce. Napr. obžalovaný, ktorý bol vo vyšetrovacom väzení za tridsať dní, sám sa hlásil, že bude svedčiť. Vypočuli ho a pustili domov. Doma o mesiac ho zase vypočúvali a zase svedčil ako prvý raz. Teraz pred súdom tají všetko.

„Prečo ste sa hlásili, že budete svedčiť?“

„Aby ma pustili domov.“

„Ale vy ste aj doma zase tak svedčili, ako pred pustením vás z väzenia.“

„Bál som sa, že ma zase do väzenia vezmú,“ priznáva sa otvorene. A takých je hodne. Pred vyšetrujúcim sudcom povedali všetko, teraz málo alebo nič.

Novinky, knihy

Ako podrobne vyšetrujú obžalovaných pre ruské časopisy a knihy, to za tri dni sa mi už zunovalo počúvať. Vždy to isté s každým. A v tom vyšetrujú stav národného povedomia tohto ľudu a vidieť, ako sa ho boja. „Či poznáte Ruskú pravdu? Vieru i Cerkov?“ — „Či niekomu chodila?“ — „Či bol v takom zhromaždení, kde by boli z takých novín čítali?“ Dobre (milo) sa čítali Ruská pravda a tie novinky. Počul som. „Koľko bolo tých novín? Hŕba?“ „Jedno číslo.“ — „Videli ste ruské knižky u N.?“ — „Videl tri-štyri.“ — „Aké boli?“ — „Modlitebné.“ — „Že chlapec mal asi päťdesiat knižiek a predával ich po dvadsať halierov a že bola v nich modlitba za cára?“ — „Kde ste nabrali knižiek?“ — „V chráme.“ — „Ako?“ — „Nuž keď N. umieral, poručil knižky kostolu pravoslávnemu. Tam bolo mokro, spreli, vzal som ich usušiť a čítať.“ — „Čo bolo v nich?“ — „O Sv. Duchu.“ — „Znáte knižočku ,Kde iskať pravdu‘?“ — „Videl som ju u toho i toho, i u kňaza (gréckokatolíckeho).“ „Čítali ste ju?“ — „Čítal i so synom.“ — „A koľko ste vy chodili do školy?“ — „Mám už vyše šesťdesiat rokov, dávno bolo…“ — „A vy ste taký čitateľ?“ „Chodia mi aj novinky ,Nedeľa‘.“ — „Odkiaľ máte tieto obrázky (sväté)?“ — „Robím rámiky svetu, zostali.“ — „Ja som vzal novinky u N. Prišli otec, vzali mi ich čítať. U otca ich hotári našli.“ — „Ako ste sa vy opovážili v cudzom dome vziať novinky?“ — „Myslel som, že ich prečítal; a veď aj páni, keď novinky prečítajú, odhodia ich.“ — „Čo bolo v tých novinkách?“ — „O balkánskej vojne.“ — „U vás našli štyri knižky. Aké boli?“ — „V Amerike kúpené.“ — „Že ste vy i v krčme ruské novinky čítali o balkánskej vojne, o srbských víťazstách a že tam povedali, že ďakovať Bohu, naši bratia aspoň niekedy… Že deväťdesiat miliónov Rusov je pravoslávnych, že gréckokatolícka viera doniesla skazu na ruský ľud v Galícii i v Uhrách?“ — „Oboznamovali ste i druhých s tou knižkou? (Kde iskať pravdu?)“ — „Poslali mi ju z Ameriky, trocha som pokukal, odložil.“ — „Čo ste tam čítali?“ — „O viere.“ — „Za mesiac bola táto vaša knižka medzi svetom; nebolo vám ľúto za ňou?“ — „Nebolo, lebo som jej málo rozumel, ja slabo čítam.“ — „Čo sa stalo s knižkami nebohého N. (Bolo ich asi štyridsať-päťdesiat: päť v Kijeve, sedem v Moskve, deväť v Petrohrade i v Amerike tlačených)?“ — Poručil ich chrámu. (Viď vyššie.) Dali na návod učiteľa, chýrneho speváka, doniesť z Ungváru desať-dvadsať Spevníkov „Miney“ a spievali. I obžalovaný bol v chóre. Teraz už také knižky tlačia i v Ungváre; keďže je kniha veľká a drahá, netlačila sa tu, ale kupovali ju i gréckokatolícke chrámy z Ruska a tu vytrhla sa modlitba za cára a bolo dobre. Že ľud nevytŕhal, spáchal krimen. Bolo v reči, aby tie „Miney“ dali ich kňazovi (gréckokatolíckemu) posvätiť. Ale ktorýsi povedal, že dosť je v nich svätých vecí, netreba posviacať. Predsa len posvätiť! I zaniesli ich kňazovi, a on povedal, že nie svätiť, ale spáliť. Hop, teda táto naša viera je už skazená, keď je tak. (Žije v tých ľuďoch nejasné povedomie, že otcovia boli pravoslávni!) A začali sa spytovať, chodiť, vypisovať kňazom, biskupom srbským a rumunským, čo je to s tým Sv. Duchom? I „Sviet“ doniesli deti, ale ponad to sa akosi prešlo. Jeden spomínal i ľvovské niektoré novinky ruské, ale všetko vyšlo len na Ruskú pravdu. (Asi to súdu preložili na „orosz igazság" a preto taký strach!) — „Predplatili ste si, za štyri koruny Ruskú pravdu. A čítali?“ — „Čítali. Tí, čo boli v Amerike, čítali nám, sú múdrejší, znajú dobre čítať,“ dokladá dobromyseľne. — „Na ulici?“ — „V dome lebo na dvore. I ja som čítal!“

Pravoslávie

„Či neznáte vy, N., že chytali ľudí po ulici a na ceste a prevracali na pravoslávie? Či keď tí pochodili po Sibíne, Karlovciach, či to malo účinok na prestupovanie? Či ste počuli, že keď prestupujete, všetko bude ruské? Počuli ste, že je kríž pravoslávny v Ize postavený?“ — „Počuli aj videli.“ — „Kedy ho postavili?“ — „V noci.“ — „Čo vám v Sibíne, v Karlovciach?“ — „Prijme nás či srbská, či rumunská cirkev, len poprestupovať.“ — „A prečo ste na pravoslávie chceli prestupovať.“ — „Lebo farár povedal, že na naše sviatky bude sa robiť, a to je hriech. (Ak spoja kalendár.)“ — „Keď ste v Sibíne počuli, že nedostanete, len ak rumunského kňaza, čo ste robili?“ — „Pošli sme do Karloviec spýtať sa o Sv. Duchu, od koho pochodí. Tam nám povedali, že keď sme sa modlili, že od Otca a Syna, že je to hriech, a povzbudzovali nás, aby sme vydržali pri viere pravoslávnej. V Miškovci povedali nám, že nás povedú.“ — „Kedy ste prestúpili?“ — „Pred deviatimi rokmi; ale uznať nás nechcú, preto som povedal, že som gréckokatolík.“ — „Cítite sa vinným?“ — „Troška hádam, ale veľmi sa necítim.“ — „Aj vy ste boli pred biskupom v Sibíne a Karlovciach?“ — „Bol aj nebol, lebo ma hajdúch nepustil, že som bol v huni.“

V Miškovci, či kde, im povedali, že dotiaľ, kým nebudú mať chrám, školu, nemôže byť pravoslávny. Kúpili pozemok, posvätili chrámik, pravoslávny kríž, a Pirčák, pisár u fiškála v Munkáči, poučil ich zo zákona, ako prestupovať. Podľa fiškálskej porady úžitok z pozemku dali intabulovať pre mnícha Kabaľuka. Keď to bolo, prišiel Kabaľuk a hlásil sa u predstavenstva o prijatie do sväzku obce. Výbor ho neprijal, a keď sa ešte raz ukázal, vyšupovali ho. Prvý raz v noci odbavoval služby božie.

Politika čiže národnostná otázka

Cár. Ruble

Izania mali vraj kňaza Rakovského, ktorý deti, i istého obžalovaného, učil pravoslávny Otčenáš a hovoril, že treba prestúpiť, lebo že pravoslávie je pravá viera a každý Rus že by mal byť pravoslávny. Tento, neviem koľko rokov mŕtvy Rakovský, nedá sudcom pokoja. Poznať, že dobré semä sial.

„Či povedal N., že kým prestúpite, bude vás ruský cár podporovať? — Po Bielu Tisu zem že bola ruského cára a Izanom, keď prestúpia, zase dobre bude?“ — „Pomaly prestúpi celá krajina a ľahko nám bude.“ — „Že šli chlapci do Ruska a budeme mať kňazov? — Že ste vy vedeli o politike, ale pred svetom zamlčali? — Či mal N. spojenie s Ruskom? — Že cár pečie koláč, neviem, ako ho Maďari zjedia?“ — „Nie tak som to povedal, ale že nám pravoslávnym upiekli koláč, ako ho zjeme?“ — „Že 1913-ho v januári príde Rus a zaženie Maďarov, iba pravoslávnych nechá? Že ak neprestúpite, príde ruský cár a pravoslávnych postaví na pravicu, ostatných na ľavicu a tým z pravej strany rozkáže postrieľať tých na ľavej strane? — Ako ste si chceli podeliť schönbornovské panstvá (240 000 jutár v Berežskej?) Bola o tom reč?“ — „O zemi bola reč, že keby sme mali pravoslávnych kňazov, prišli by sme skorej ku majetku, starali by sa o nás.“ — „Prečo ste zaniesli Pirčákovi zemiaky, fazuľu atď.?“ — „Chudobný je človek, a šli sme k nemu so všetkým a jeho pán bol v banke fiškálom.“ — „Že povedal: kto neprestúpi do 1. januára 1913, tomu že už budú maďarské služby božie odbavovať? — Čo je to za knižočka, čo vám vzali a stoja v nej mená a pri nich 6.70, 70, 60, 7.80?“

Na veľké sklamanie vyšetrovaný povie, že bol dozorcom pri dreve.

„Nehovoril Pirčák, že dostanete mravnú, či už akú pomoc z Ruska? Povedal: sú miesta, odkiaľ sa o nás starať budú, čo nás je aj málo. Ja tie miesta znám. — Nehovoril o tom že ruské kraje v Uhorsku prídu pod moc ruskú?“

„Ja som hovoril, aby sme šli viacerí do Ameriky, zarobíme, vyplatíme dlžoby, kúpime grófske majetky, aj na kostol a školu sa dostane.“ — „Nie tak. Usilujte sa, aby ste mali kňaza, keď ten bude, napíše písmo a bude podpory dosť.“

„Že si tu Rus už v osemaštyridsiatom vyznačil chotár? a že nebude dotiaľ dobre, kým neprídu kozáci?“

„Povedal to, boli sme tam štyria.“

„Pomysleli ste vy na to, že vás Pirčík chce s vierou na politiku naviesť?“

„Čo som si vtedy myslel, nepamätám sa.“

„Že keď už Moskáľ dôjde, bude lepšie, keď už teraz na pravoslávie prestupujeme?“

Takto idú otázky o politike, národnosti, cárovi, podpore, kozákoch. „Príde ruský cár, vezme schörbornovské panstvo a rozdelí pravoslávnym Rusom.“ I to že mal ktosi povedať.

Nezabúdajme na okolnosť, že títo ľudia dostávajú z Pešti, z Galície, z Ameriky novinky o balkánskej vojne, že chodili až do Chorvátska na roboty a že fantázia živo pracuje v každom utlačenom národe. Ale zápisnice vyšetrujúceho sudcu hovoria, ako bohvie z akých vlastizradných, vopred premyslených plánoch. A títo ľudia, ak nesvedčia na seba, i jeden na druhého tak, ako stojí v týchto zápisniciach, na základe akéhosi paragrafu (305?) prečíta sa im celá obžaloba a všetko, čo je v zápisnici a žiadajú od nich odpovede: áno, nie, áno, nie.

Tak sa náboženský a národnostný pohyb dá na čas zadrhnúť, ale nie zadusiť.

„U mňa sme sa raz, dva razy pomodlili, ale potom prišli žandári, rozohnali nás a bol koniec.“

„Trestal vás slúžny pre ľudové zhromaždenie?“

„To boli modlitby, nie zhromaždenia,“ odpovedá dobrodušne. „Pokutovali nás po tridsiatich korunách.“

Apelovali, dosiaľ nič nevedia. Boli u slúžneho, i ako by im bol povolil pravoslávnu vieru, ale notár bol proti tomu a zrušil prvé dovolenie. Boli u podžupana, ktorý im povedal, že on je nie farár, ani biskup, čo s tým k nemu prišli. Išli do Pešti, najali fiškála, ale — k ministrovi sa nedostali.

Starý slabý človek, ktorý nevie ani čítať, ani písať, zopne ruky, hľadí na kráľov veľký obraz na stene a celý sa trasie. — Vidí to i predseda. — Čo sa bojíte?

„Akože sa nebáť, keď pre pár slov proti kalendáru čo s nami robia…“

Druhý všeličoho mnohého nasvedčili proti iným aj proti sebe pred pohraničnými policajtmi a žandármi, lebo že ho bili; druhý raz pred vyšetrujúcim sudcom všetko zopakoval, „čo páni chceli“, lebo sa bál, že ho budú biť: teraz všetko zapiera a — nikto mu neverí.

V ^[45]

Marmarošská Sihoť 26. januára 1914

Otázky, ktoré predseda obžalovaným dáva, opakujú sa skoro pri každom a vyčerpal som ich už v predošlých zprávach.

Akým strašidlom je pre debrecínskych sudcov „Russkaja Pravda“ (orosz igazság!), „Viera i Cerkov“, „Prikarpatskaja Rus“, modlitebná knižka za hranicou tlačená, pravoslávny letáčik s trojramenným krížom a pod., to je úžasné!

Vyšetrujú napr. päťdesiatročnú ženičku, ktorá nevie ani čítať, ani písať a je obžalovaná, že rozširovala knižočky s trojramenným krížom. Rozpovie: bola pred piatimi rokmi v Haliči na púti. Stavila sa i v Černovciach. Boli u sedliaka, potom šli k pánovi a tam v izbe, kde spali, boli knižočky. Povedal im, aby si vzali a dali svetu. Vzala si aj ona zopár. Nadškrtne jej predseda meno Gerovských, ale ona nepočula, nevie, ako sa volá. Večerali ryžu a kus chleba. Knižočky doniesla v batôžku domov, vyložila, deti ich rozsypali… Nečítala (veď nevie čítať), ani jej nečítali. Ale ako to uveriť? trápi sudcov pochybnosť.

Zajtra sa vypočúvanie obžalovaných skončí, príde rad na svedkov. Je ich vari vyše dvesto, ale že to už chytro pôjde. Ľudia neveľa tajili, a keby vedeli, už mohol byť dávno koniec a hanba hotová. Že obžaloba vyjde na posmech, to je isté, len aby prišli advokáti, zbehlejší v národnostných veciach. Z týchto miestnych sa celé dni ani jeden neohlási. Jednako, že fiškus na barlách chodí, súdim z toho, že peštianska telegrafická kancelária vyslala sem nového zpravodajcu, ktorý má zachrániť „národné stanovisko“, iste proti Aradimu, dopisovateľovi Világu. Vôbec Aradi je im strašne nepohodlný. A boli mu sprvu takí vďační, usmievaví, ako snúbenica. Ale Aradiho ani úsmev nezvedie, ani hrozba neodstraší. Bývam i ja v tom hostinci a viem, že popred hotel celú noc patrolujú detektívi, a predsa im neveria. Predvolali na políciu chyžnú, vrátneho: kto chodí k nám? Či nedochodia sedliaci, či sme v noci doma? Boja sa, že obžalovaní podpisujú plnomocenstvá pre obrancov. A chceli by mať i zámienku, aby nás mohli expedovať. Preto toľký pohon! Ale zajtra sú už tu peštianskí radikáli! Uvidíme. Koľko je tu detektívov, to by sme sami radi vedieť. Možno, že i teraz (hoci som sám v izbe) sedí pri mne nejaký, a ja ho nevidím. A že steny sú samé uši, mi netreba dokladať.

„Čože by bolo z krajiny, aby sme tu takúto rusifikáciu trpeli?“ spomenul v pauze medzi iným hlavný fiškus.

„Čo len to,“ nemohol som sa opanovať. „Budete reku zase Rusom aj vy.“

„Ja som Rusom nikdy nebol, len gréckokatolíkom.“

Ja som si pomyslel svoje a spýtal som sa ho, či boli tie novinky ruské zakázané?

„Spočiatku neboli, ale my sme vedeli, komu chodia a nechali sme ich chodiť, aby sme vedeli, čo sa robí.“

Tak hovorí hlavný štátny žalobník. Oni strojili pascu.

V sobotu a dnes ozývalo sa slovo „žandári“ málo, ale prvé dni niektorý i trikrát spomenul žandárov, pravda, neprekladal to ani tlmočník. Iba ak sa niektorý obžalovaný poponáhľal povedať, „bili ma, že ma vodou preberali“, a nestačilo sa mu slovo v hrdle pristaviť, zvedeli sme, prečo podpisovali pred vyšetrujúcim sudcom zápisnice, ktorých obsah teraz cele alebo čiastočne zapierajú.

„Tam boli žandári, nuž neviem, čo som podpísal,“ dokladali mnohí.

„Ja som najviac čítal!“ priznáva sa smelo, úprimne. „Bolo nás aj desať-pätnásť v chyži, chlapi fajčili a ja som im čítal Rusku pravdu, Prikarpatskaju Rus a čo svet od Pirčáka alebo odkiaľ doniesol. Radosť, taký človek!“

Ale najväčší politický hriešnik je v ich očiach Ilia Pirčák, pisár u fiškála, ktorý je i v banke advokátom. Tam prešlo veľa sveta a Pirčák každému dal dobré slovo: radil, povzbudzoval, a oni mu zase sľúbili, že ho spravia kantorom. Čo ten povravel? Nuž že gróf Bobrinský im bude na pomoci pri stavaní chrámov, i z Bukoviny ich budú podporovať. Povedal, za Korijatoviča pokiaľ boli kraje ruské, a že teraz neslobodno po rusky hovoriť. Že im Schönborn draho predal dvetisíc jutár poľa, že keby mali ruského pravoslávneho kňaza, ten by im to inak bol vykonal, lebo ten by nekradol. A nebude dobre, kým sa na Karpátoch neukážu kozáci.

„A vy ste čo na to?“

„Brali sme to žartom, lebo nepoznáme ani Turkov, ani kozákov…“

Tento Pirčák zaslúžil si vraj nie pätnásť rokov trestnice, ale šibenicu, súdi mestské obecenstvo.

Istá ženička osvedčila sa, že pôjde zbierať na chrám do Ruska. Bola tam na púti. Jej muž povedal, vrátiac sa z púte: Nechajme tu všetko, poďme preč, do Ruska! A predseda hneď má otázku, pravda, na iného: „Či ste nepočuli, že chceli vyniesť nejaké písmo, aby ruský cár prijal ich za svojich poddaných!“ — Nepočul. Nikto nepovedal!

Jedného z pravoslávnych vyvolili za prísažného v obci, a druhý o ňom rozpráva: „Nehoden (= nemôže) svetu slúžiť i nám slúžiť. Šiel slúžiť svetu, nechal pravoslávnych.“ — Ale keby ste boli počuli ten hlas ľútosti!

„Vy ste povedali, že ste vy nie takýto Rus, ale Rus moskáľsky?“

„Bol som dva roky preč, keby som nerád mal svoj kraj, nemusel som sa vrátiť,“ poučil nás o vlastenectve ruský mužík.

Jeden mal už tridsať ruských kníh. To je už však dosť vlastizrady?!

Nieže: to boli všetko cirkevné knihy, z ktorých sa modlil, ba i začítaval choroby a biedy ľudí. Nad jedným tridsať ráz za tridsať zlatých čítal žalmy atď.

Ratujte, vlasť je v nebezpečenstve!

VI ^[46]

Marmarošská Sihoť 27. januára 1914

Včera skončil sa výsluch obžalovaných. Zostalo telegraficky predvolať dvoch-troch, ktorí sa nedostavili. Mýlil by sa, kto by sa nazdal, že pravoslávie šírilo sa iba v piatich-šiestich obciach Marmarošskej a Berežskej stolice. Je ono v celom kraji tak medzi Rusmi, ako medzi Rumunmi, lenže ho v mnohých miestach v zárodku zadrhli. Kto? Gréckokatolícki kňazi a vrchnosti. Prečo sa šíri? To mi je ťažko vypísať, ale neurazím nikoho, keď poviem s istou obžalovanou: „Kňazi sa o ľud nestarajú, žijú si…“ A potom im ešte skracujú bohoslužbu, navádzajú na zjednotenie kalendára a pýtajú korunky do Katolíckej ľudovej jednoty (Katolikus Népszövetség), nuž či div, že národ, ktorý si dosiaľ myslel, že je pravoslávny, zbadá sa, že ho kňazi jeho vlastní inde chcú zaviesť? To je historické, a uznal i miestny kňaz-žurnalista, že úniu spravili roku 1649 bez ľudu.

Ale to by všetko starostliví duchovní otcovia prekonali, keby sa starali o sociálne a kultúrne pozdvihnutie národa. Ale dobre vieme, že polmiliónový ruský národ v Uhorsku nemá ani jedinkého ruského hospodárskeho alebo kultúrneho spolčeku; hospodársky biedny — nemá svojskej banky; kultúrne zaostalý; nemá, okrem dvoch nezávislých týždenníčkov, noviniek; polmiliónový ruský národ nemá ani jednej školy s ruskou vyučovacou rečou. Keď po donesení Apponyiovských zákonov školské stolice prihlasovali vyučovaciu reč, hlásilo sa päť škôl s ruskou rečou; ale im „vysvetlili“ a dnes vyučuje sa po maďarsky. Keď sme túto okolnosť do reči vzali s tlmočníkom, gréckokatolíckym kňazom Medveckým, nemohol zaprieť v sebe lepší cit a tiež povedal, že by bolo ľudu kultúru dať, a nie, ako do školy vkročí, maďarčinu. (Vyslovil sa opatrnejšie.)

Či teda div, alebo velezrada, búrenie je toto, keď takýto opustený národ sám si hľadá vody živé? Už či v Haliči, v Rusku, v Amerike a šíri ich doma? Tým národ dokazuje životaschopnosť, a inteligencia odrodilá — rozklad, hnilobu. Ale už tu je trest! Pohyb za pravoslávie na čas pridusia, ale vykoreniť ho — to už nepôjde, menovite ak sa viac chytí Rumunov, ktorí budú mať tu doma svojich ochrancov. Veď celá vlastizrada uhorských Rusov usnovaná je z toho, že nemajú doma porady a pomoci, šli za ňou do Haliče a Ruska.

Dnes väzenskí lekári predložili svoje mienky (vlastne hovoril len jeden, dr. Heller, druhý sa úplne pripojil k jeho mienke), že väznení: Ivan Babinec, Jakub Borkaňuk a Vasij Vakaro pošli z rozumu a sú i pre seba i pre okolie nebezpeční. Odporúčali ich oddať administratívnej vrchnosti, aby mohli byť čím skorej poslaní do blázinca na liečenie. Ich smutný stav sa vraj popraviť môže, ale cele sa nevylieči ani jeden.

Vtedy vstal fiškus, odvolal proti nim raz navždy obžalobu a mne v očiach slzy hrali… Pravoslávni, pomodlite sa za nich; veď vám to vari ešte slobodno aspoň v duši, keď nie v chráme!

Potom predviedli všetkých obžalovaných: jedenásť zavretých a asi tridsať-tridsaťpäť na slobode ponechaných. A keby to bolo pri iných okolnostiach, tešil by sa človek, že aspoň raz (odjakživa!) prečitovali páni ruskému ľudu v Uhorsku rozličné novinky, t. j. inkriminované články z Ruskej pravdy, Viery i Cerkvi. Driev po maďarský, potom mal tlmočník výťahy ruské; ale mu to ťažko šlo, čítal (často) originály.

A ten národ, akoby bol zabudol, kde sa to deje, načúval, načúval a nejednému iste rástli duša i srdce…

Zajtra sa v čítaní pokračuje.

Gróf Bobrinský bez ohľadu na to, čo tu s ním spravia, príde. Hlavný obranca dr. Klein dostal od neho telegram, že ho oslobodil spod zodpovednosti na svoju osobu. Ale dnes predsa ide do sveta telegrafická zpráva, aby si vec gróf Bobrinský rozmyslel a prípadne nevliezol do pasce.

VII ^[47]

Marmarošská Sihoť 30. januára

Najťažšie bolo si získať dôveru dvoch-troch obžalovaných. Keď Jozef Škultéty bol medzi Izanmi, báli sa domácich a nemohli pochopiť, ako by sa našli advokáti, ktorí by ich zadarmo bránili. Veď čo sa oni nachodili po fiškáloch, naprosili, naplatili, a nikto im ničoho v ich veci nevykonal, iba o peniaze prišli, čas márnili.

„Nám už nepomôže iba Pán Boh!“ povedali Iznania a nechceli obrancov.

Ale našli sa z iných dedín takí, čo majetkov vôbec nemajú, a tým to už ľahšie bolo vyložiť, že za obranu nebudú platiť; a keď prišli peštianski radikáli a obžalovaných sme ústne sto ráz a na písme zase ubezpečili, že ozaj zdarma pôjde obrana, uverili nám, len si predsa ešte i pečiatky pýtali na listy… Keď bude pečať, budú cele spokojní a o obranu prídu žiadať všetci. Veď hneď na druhý deň, ako sa peštianski advokáti na pojednávaní ozvali, budila sa v tomto ľude dôvera tým väčšia, čím menej dovolili advokátom miešať sa. Potom už večer, ráno, celé ich desiatky ponáhľali sa za advokátmi, a ja som tiež mal česť byť tlmačom, lebo advokáti neboli doma, alebo ešte spali, prišli moji milí ľudia ku mne a už sme sa zhovárali, žialili, radovali. A čo jedno dobré slovo, to ma starší, ako svojho synka, vše jeden pohladil po líci, vše mi druhý stiahol neveľkú bradu do hrušky a celého ma uťapkali.

Ako by nie! Ukázal som im jednu-dve ruské knihy, že ja tiež viem troška čítať… Ej, či to bolo radosti! A keď zvedeli, že som ja Slovák, hneď si spomínali, že i tu i tu robili v Amerike so Slovákmi… A keď sa ma jeden z nich opýtal, či som pravoslávny, druhý ho poučil, že Slováci sú rímskokatolíci a evanjelici. Prečo sa ich my len teda ujímame? A tí páni advokáti, to tiež nie pravoslávni? To sú, reku, Maďari, ale takí, čo sú spravodliví k nám i k vám. To im už ťažko bolo chápať a musel som im príklady z biblie o chorom na ceste pripomenúť, tak už potom otvorili sa im srdcia i ústa:

„Či, keď oni už všetko prestoja, i hotárske i žandárske bitky, i pokuty za dažde a hnojnice, väzenia a všetko, čo ich ešte čaká; či už potom budú mať pravoslávnu vieru?“

„Ja myslím, že vaše deti sa dožijú…“ dávam vyhýbavú odpoveď. „Vy ste, ako boli prví kresťania…“

„Tak, tak,“ sklamane kývajú hlavami a dumajú, čo o prenasledovaných kresťanoch vedia.“

Či im dajú zhabané modlitebné knihy? Že keby im len dali, lebo sa nemajú ani tu v meste z čoho modliť, a boja sa, že si už pravoslávne knihy nepriam budú môcť dať odkiaľsi doniesť… Ako oni len budú bez nich žiť…?

Pravda je, dvojakí sú títo ľudia: jedni iné nič nechcú, nechcú, jedine pravoslávie, ako mi povedali, či kňaz bude Rus, či Maďar, či Rumun, či ktokoľvek… To sú takí, ktorí buď nevedia čítať, alebo len slabo, koľko k bohoslužbe potrebujú. Preto mnohí hovoria, že vedia čítať len z modlitebných kníh, ale Ruskú pravdu, Vieru i Cerkov, hoci i zhabali u nich, nečítali ich z tej — súdu nepochopiteľnej príčiny — že tej formy litier neznajú.

Druhí — a títo sú mne vzácnejší, lebo v nich je semä národného ruského povedomia — sú takí, ktorí vedia po rusky čítať, ba i latinku, ktorou je písaná inkriminovaná brožúrka: „Kde iskať pravdu?“ Predložili takúto rozprávku, písanú ruskou literárnou rečou; čítal ju, akoby hrachom sypal. Prečitoval novinky, ba si ich už i predplácali a popri článkoch proti únii, rozprávajú, že čítali hlavne o balkánskej vojne, v americkom kalendári o Washingtonovi, Ruskú pravdu, Prikarpatskuju Rus a podobné.

Napísal som už, že títo ľudia potrebujú mať novinky, knižky, a máme novú národnostnú otázku. Tu je čas, aby pohli sa všetci Uhro-Rusi či doma, či za hranicou, v Amerike bývajúci vracali sa domov a prispeli pomocou. Ale čím skorej!

I doma v niektorých učených drieme dobrý duch — nedajte mu zaspať!

*

Telegramy ste dostali. Posielajúc vám referát o posledných dvoch-troch dňoch, čujte, čo všetko hotári a žandári svetu pobrali a čo z toho chce súd vyviesť a aké povolanie má tlmač, gréckokatolícky farár Medvecký.

1. Corpus delicti je napr. modlitebná kniha, vydaná v Kijeve, v ktorej je na štyroch miestach modlitba za cára. Medvecký referuje, že na troch miestach je cár vytretý (raz černidlom, dva razy ceruzou); raz na strane 347, je slovo cár vytreté.

2. Poštový recepis, že poslal obžalovaný štyri koruny predplatného na Ruskú pravdu.

3. Ústrižok poštovej poukážky na sto korún z New Yorku.

4. Pravoslávne sväté obrázky, na ktorých sa nedá zistiť, kde boli tlačené a to je tým podozrivejšie.

5. Jedna z modlitebnej knihy vytrhnutá karta s modlitbou za cára. Možno, že budí podozrenie, že si ju patričný schválne vytrhol, aby sa ju mohol — neviem — desať či sto ráz denne pomodliť.

6. Zoznam cirkevných kníh, vydaných v Novom Sade.

7. Modlitebná kniha. Cár vytretý a vpísaný Franc Jozef; na druhom mieste cár netknutý.

Predseda: „A za Všerusko niet modlitby? (Az orosz összbirodalomért nincs ima?)“

Tlmočník: „Niet takej, len za cára, cáreviča a vojsko.“

8. Notes a v ňom palierske zápisky, mená, sumy, lenže v korunách, a nie v — rubľoch.

9. Srbský kalendár z Nového Sadu.

10. Nový zákon.

11. „Nevýznamné tlačivo.“

12. Žalmy.

13. Modlitebná kniha v Moskve tlačená, v Amerike kúpená a cár vytieraný.

14. Biblia od Britickej spoločnosti.

15. List o baptistoch, druhý o Biblii.

16. Ruská pravda s prílohou Viera i Cerkov.

17. Prikarpatskaja Rus, „Svit“ (1. číslo).

18. Ruský kalendár vo Ľvove tlačený.

19. Trojramenný krížik.

29. januára predvolaní boli prví svedkovia. Hrklo vo mne mimovoľne, ako reku budú títo jeden na druhého svedčiť. Nezabúdajme, že obžalovaní postavení sú pred súd pre búrenie proti náboženstvu a pre podnecovanie proti štátu. Podľa toho dvojaké sú i otázky: jedny sa vzťahujú na to, druhé na toto.

„Ako ste sa spravili s Kabaľukom, koľko ráz bol vo vašom dome a čo tam robil?“

„Stretol som sa s ním pred šiestimi rokmi na odpuste. Podľa počutia som ho už znal. Šiel som k nemu a sa mu predstavil, ale Kabaľuk bol zaujatý ženami.“

„Potrel vás olejom, a čo povedal?“

„Potrel a povedal, že hlavou katolíckej cirkvi je pápež, pravoslávnej Kristus.“

„O ruskom cárovi a patriarchovi čo povedal?“

„Pozdejšie som počul, že hlavou pravoslávnej cirkvi je cár, nie patriarcha.“

Kabaľuk prišiel k svedkovi pred šiestimi rokmi s dvoma dievčatami a dvoma mládenčekmi (jeden sa zbláznil vo väzení a druhý je teraz vojakom).

„Čo robili?“

„Spievali náboženskú ruskú pieseň.“

„Ukazoval Kabaľuk sväté obrázky?“

„Vtedy nie, potom ukazoval.“

„Hovoril niečo o gréckokatolíckych kňazoch alebo o pravosláví?“

„Nie.“

„Nehovoril, že pôjde do cudziny o podporu?“

„Nie.“

„Bol potom v jeseni zase s tým mládenčekom?“

„Koľko vás bolo v chyži?“

„Pätnásť-dvadsať; jedni šli, druhí prišli. Teraz ukazoval Kabaľuk sväté obrázky: Athos, Svätú zem.“

„Povedal, že pôjde do Svätej zeme?“

„Povedal, že chce vidieť sväté miesta.“

„Povedal reč?“

„Povedal, že na tých stranách sú chudobní kňazi, ale pobožní, a kto chce, môže im niečo poslať.“

„A o gréckokatolíckych kňazoch čo povedal?“

„Že nie sú takí svätí, ako ruskí.“

„Nepovedal, že sa gréckokatolícki kňazi o ľud nestarajú?“

„Nie.“

„Nepovedali, že Vy ste Rusi, a gréckokatolícki kňazi Maďari?“

„Nepovedal.“

„Koľko nazbieral do Jeruzalema?“

„Koľko kto dal, o sume neviem.“

„Bol potom zase Kabaľuk navštíviť vás?“

„Bol a doniesol sväté obrázky.“

„Či ste vy počuli o advokátovi Alexejovi Gerovskom?“

„Povedal mi Babinec (už zbláznený), že je Gerovský advokát.“

„A to vám nepovedal, či Olena, Babinec, Petróci sú Gerovského dôverníci?“

„Nepovedal.“

„Či nepovedal Kabaľuk, že Gerovský pravoslávnym z Uhorska dobrodenia vymôže, žeby im lacnejšie bolo? že by, napríklad, na pol kartu mohli ísť na púť do Kijeva?“

„Nepamätám.“

„Či na púti hovoril Kabaľuk?“

„Povedal, že za pravoslávie hotový je trpieť.“

„Či povedal, že každý Rus musí prijať pravoslávie?“

„Hovoril, že tej viery hlava je Kristus.“

„Olena Hlušmaňuk, Petróci prisviedčali?“

„Áno.“

„Ako, kedy ste sa spoznali s Vorobčukom?“

„Vtedy, pred šiestimi rokmi bol u mňa.“

„Čo hovoril?“

„Že bude zachovávať vieru Kristovu.“

„Či Ruská pravda a Viera i Cerkov šli u vás z rúk do rúk?“

„Nevidel som.“

„A ,Kde iskať pravdu‘?“

Nevidel. Knižočku s trojramenným krížom videl, ale nečítal, lebo bol zaujatý bibliou za šesť rokov. On je sobotár. Vtedy bol pravoslávny.

„Či povedal, že Kabaľuk hovoril, že hlavou pravoslávia je cár?“

„Nepovedal.“

Predseda súdu: „Rozdávali knižočky?“

Svedok: „Predávali žalmy.“

„Že príde ruský cár?“

„To nepovedali, ale že pravoslávie príde i do Uhorska.“

Druhý svedok, mladý kováčsky majster, ktorý robil predtým v Beregsáse, osadil sa v Ilonci roku 1907 a o chrám veľmi nestál. Počul, ako sa pravoslávni modlia. Kabaľuk mu povedal, aby sa učil po rusky, lebo ak nebude do chrámu chodiť, príde do pekla.

„Povedal vám, že ste vy nie Maďar, ale Rus?“

„Áno. O tri-štyri mesiace Kabaľuk zase prišiel a na utrenej hovoril, že sa gréckokatolícki kňazi iba zabávajú, nestarajú sa o ľud; pravoslávni sa postia, pobožnejší sú. Dávali Kabaľukovi peniaze zaniesť na omše do Jeruzalema. Potom asi roku 1908 Kabaľuk prišiel a rozpovedal, čo je vo Svätej zemi. Nosili dvaja-traja s ním idúci knihy modlitebné.“ Kúpil si aj svedok.

„Ale čo bolo v tých knihách?“

„Podpis Gerovských.“

„A čo povedali?“

„Že bohatí páni i synoda dávajú na to peniaze. Že dostanem na mariánsky sviatok polkartu na odpust a že tam iná ide bohoslužba.“

Predseda vťahuje svedka a vlastne obžalovaných do ruskej synody, pod kijevského patriarchu (!), ale on nemôže svedčiť, vraví iba, že sa s pravoslávnymi vadil, škriepil a do chrámu málo chodil a nerád. Objednal „Miney“, ale ich pohraniční policajti zhabali, no on si ich vychodil. (Vidieť, že ako kováč, žijúci i z nich, musí im niečo po vôli spraviť. Ale potom ho jednak bojkotovali.)

„Či nebolo v reči, pri čítaní o vojne balkánskej, že treba postupovať, lebo príde ruský cár?“

„Nikto nehovoril.“

„Čo vám písal Gerovský?“ (Roku 1908.)

„Aby sme sa nebáli vrchnosti, lebo že ona zabije len telo - dušu zabiť nemôže.“

„A že maďarčia ruské kraje v Uhorsku?“

„To povedali.“

„A čo ešte povedali?“

„Že je synoda hlava: ale povedali, že je i Kristus.“

Mamka predošlého Dimitra Coka svedčí (obaja po maďarsky), že jej syna chceli poslať do Ruska učiť sa na kňazstvo, ale on ich klamármi nazval a chcel oznámiť žandárom, a povedal, že ruskí mnísi sú takí darmožráči, ako gréckokatolícki.

„O odtrhnutí ruského kraja nehovorili?“

Súd týchto dvoch svedkov nesprisahal, lebo bolo vidieť nepriateľstvo. Nežiadal ich sprisahať ani fiškus.

Výsluch ďalších svedkov ide veľmi rýchlo. Nič nevedia. A keby tlmočenie nezdržovalo, šlo by to ani na mlynci.

Ale i takto napr.:

„Kto všetko bol u M.?“

„Bolo to pred šiestimi rokmi…“ (Kážu sa aj obzrieť na obžalovaných. Troch-štyroch pozná.)

„Čo hovorili?“

„Že pôjdu do Jeruzalema.“

Či počula o pravosláví?

Nepočula nič.

Či videla novinky, knihy?

Nevidela.

Iný svedok:

„Čo viete, rozpovedzte.“

„Bolo to pred siedmimi rokmi. Modlili sa a Kabaľuk povedal, že ide do Jeruzalema, a kto chce, nech dá na omšu.“ O „novej viere“, kým on tam bol, nehovorili. Že je gréckokatolícka viera pokazená, horko-ťažko svedok dosvedčí.

„Kto to povedal?“

„Neviem.“

„Čo teda robili?“

„Sväté piesne spievali.“

Dr. Klein: „Či z úst Kabaľuka počuli, že je gréckokatolícka viera pokazená?“

„Nepočul.“

Iný svedok:

Ženička pri veselosti všetkých poznáva väzneného Vorubčoka v dvoch-troch ľuďoch — iných.

Nevie nič.

„Však ste vy toto a toto povedali pred vyšetrujúcim sudcom!“

„Dupkali na mňa páni; možno, že som niečo povedala, ale nepamätám.“

Iný svedok chce, aby ho najprv sprisahali, že bude pravdu hovoriť.

„Poznáte Vieru i cerkov?“

„Videl som.“

„Znáte knižočku s trojramenným krížom proti zjednoteniu kalendára?“

„Videl som ju.“

Iný svedok:

Či zná Ruskú pravdu a Vieru i cerkov?

Vzal si dve čísla u S., lebo videl, že sú ruské. Trochu čítal a potom nevie, kde sa podeli. Čo čítal? Že je vojna s Bulharmi.

„Že sa ruský cár hnevá na nášho kráľa a že mu vezme zeme po Biluju vodu (Biela Tisa), vy ste i to povedali!“

„Povedal, lebo ma za vlasy naťahovali na polícii. (Predseda ani teraz, ako nikdy, nechce dopustiť reč o polícii, žandároch atď.)

Iný svedok.

Pred siedmimi rokmi šli na odpust, prišli k nemu; tak poznal Kabaľuka.

Prečo syna Jura neodrádzal od takých daromníc?

„Do týždňa chlapec robil statočne: prečo by mu to bol v nedeľu bránil?“ odpovedá otec. On sám nevie o Ruskej pravde, ani o Viere i cerkvi.

Iný svedok, osemnásťročný, slabý šuhajček.

Pohraniční policajti našli uňho Ruskú pravdu. Dostal ju od Petróciho. Dal mu ju, aby ju prečítal. On nevie čítať, nečítal. Kázal mu Petróci dať ďalej? Kázal mu, ale on zahodil. Vieru i cerkov mu nekázal ďalej dať. Na každú otázku odpovie: da (áno) a obťažujúco pre Petróciho. Dr. Rónai, obranca Petróciho, žiada, aby sa mu nedávali otázky, ale aby šuhaj sám rozprával, čo len vie.

„Nepamätám sa.“

Posadia ho; ale pýta sa von, že ho hlava bolí.

Svedok Jozef Filip, cirkevný gréckokatolícky kurátor, svedčí po maďarsky: Na cirkevné knihy nazbierali v Amerike tristo korún a kantor odporúčal kúpiť „Miney“ pre chrám, dvanásť zväzkov. Knihy doniesli Kabaľuk, Sočková, dvaja chlapci, dve dievčatá. On, kurátor, za knihy zaplatil; zvedel len pozdejšie od kňaza, že sú to knihy zlé. Svedok by mal odpovedať na otázky o búrení proti gréckokatolíckej viere, o pravosláví, o Kabaľukovi… ale konečne vyjde, že sa iba modlili. O pápežovi nikto nič nepovedal.

„Že tú vieru treba nasledovať, ktorej hlava je ruský cár?“

„Nepovedali.“

„Že všetci Rusi musia prijať pravoslávie, aby všetci Rusi spojiť sa mohli?“

„Nepovedali.“

„Či Kabaľuk a jeho sprievod nevraveli, že chodia z cudzozemského poverenia (külföldi megbízásból)?“

„Nepovedali.“

„Petróci?“

„Ech, Petróci, chlapčisko vtedy bol. Iba sa modlil.“

„Čo predsa povedali?“

„Ja som bol kurátor, nestaral som sa o pravoslávie.“

Len, že gréckokatolícka viera je ľahšia, lebo netreba sa toľko postiť.

„Novinky vám nedoniesli?“

„Nie.“ Nepozná Ruskej pravdy, ani Vieri a cerkvi. Ani ich v dedine nevidel.

Kabaľuka oznámil pre knihy u slúžneho, i sľúbili mu, že dostane peniaze nazad.

Iný svedok nevidel v dedine ruské noviny. Z obžalovaných nikoho nepozná; s Kabaľukom nikdy nebol.

Iný svedok má modlitebnú knihu z Moskvy, ale nevie čítať z nej, lebo je „iným písmom“ tlačená. Na púti si vzal od Sočkovej Vieru i cerkov zo zvedavosti, ale nečítal. Na púti videl Kabaľuka len zďaleka. Ale v dedine Kabaľuk ukazoval im „panorámu“ obrázkov zo Sv. zeme. Z kapsy iných spisov nevyťahoval.

Iný svedok, žena, nepozná noviny, nevie o pravoslávnych nič.

Prečo teda toľko svedkov, ktorí nič nevedia? To predtým všetci boli „obžalovaní“, ale potom fiškus odvolal a teraz sú ako svedkovia. Ani tak z nich nič, ani takto. Aspoň sa spoznajú so svetom.

Svedok Peter Ilnický nedovidí. Nájdu sa preňho okuliare. Pri veselej nálade morduje sa: „Rus — rus — Ruskaja pravda.“ Videl tie novinky. Vieru i cerkov nevie prečítať a vraví, že sú mu okuliare nedobré. Predsa: „Vi-vira… Vira i cerkov.“ Vieru i cerkov dostal v chráme od Sočkovej. Vzal domov, aby sa deti učili, lebo vedia len po maďarsky čítať. On len pokukal, nečítal, lebo tiež slabo vie čítať. Deti zabalili si do noviniek školské knihy. Olenu videl, Kabaľuka nezná, ani Petróciho. Či Sočková ruskú vieru drží? Možno, že drží. Chodili ľudia v dedine; čo robili, nevie; u neho neboli.

Iný svedok hovorí, že mu Sočková dva-tri razy dala Ruskú pravdu a Vieru i cerkov. Pýtal si sám. Rád čítal. — O čom? — O Viere, o vojne, že Srbi a Bulhari vyhrávajú. Čítal i žene; či ešte niekto bol pri tom, to nevie.

U iného svedka našli Vieru i cerkov. Dostal ju od syna, a syn kdesi na dedine susednej. Ruskej pravdy nevidel; číta slabo.

Nový svedok, žena. Či pamätá, že pohraniční policajti prekutávali a našli — čo? (novinky).

Ona nevie; lebo ani nevie čítať.

„A naoko neboli takéto?“ (Ukáže jej.)

Nevie. Syna má pekára; poslal šaty a tam boli i papiere. Kto prišiel, vzal, a čo zostalo, chcela predať mäsiarovi; prišli páni a pobrali.

Konečne prišiel svedok, mladý šuhaj, ktorý dobre vie po maďarsky a bol v Rusku dva a pol roka v monastieri. S tým sa predseda vyzhováral.

Fraňo Turáni mladší bol na odpustoch doma i za hranicou, a tam poznal Babinca (teraz od väzenia už pomäteného), ktorý mu hovoril, aby sa dal vyučiť za kňaza alebo kantora. — Rád by šiel pozrieť, ale nemá pasu. Babinec mu povedal, že možno probovať i tak. Šli, Babinec ho zaviedol ku Gerovským. Povedali mu, žeby v Rusku zostal v monastieri, keď vie po rusky čítať. — Šiel by som, ale nemám ani pasu, ani peňazí. Gerovský že mu dá toľko peňazí, čo ta dôjde, a aby proboval bez pasu. Z púti sa vrátili a u Gerovských našli štyroch izanských chlapcov. Boli tam tri-štyri dni, dali im chovu, neplatili. A že pôjdu až ku Krakovu a tam prestúpia ruskú hranicu. Gerovský mu dal dvadsať korún. Šli piati a istý pán, ktorý ich sprevádzal, ale osobitne sedel. Šli teda z Černoviec na Ľvov, Krakov, Myslovice, ale tam ich zadržali. Šli nazad do Černoviec. Rozpovedali, ako sa im vodilo. Gerovský: oprobujeme druhý smer. Boli zase u Gerovských za tri-štyri dni a s tým pánom zase šli z Černoviec na ruskú hranicu. Pred hranicou asi tri kilometre vystúpili a šli peši riadnou cestou a nikto ich nezastavil, a na ruskej strane vošli do kancelárie. — Nejaké písmo oddal sprievodca-pán? — Nie. Načo ideme, sa nás spýtali, a my sme rozpovedali. Boli sme štyria, lebo jeden sa vrátil z Černoviec, sprievodca z hranice. Sadli na vlak a šli do Jablošína a tam v monastieri našli Kabaľuka. Vyskúšali ich, či vedia čítať, písať a rátať. A potom ich už učili ako ostatných v škole z kníh chrámových, i dejepisu, i v chráme slúžiť, spievať. V lete i drevo štiepali. Došli ta v septembri. Prestúpili na pravoslávie. Prisahali pri prestúpení, že pápeža neuznávajú. Potom ich učili, že keď budú kňazmi, pôjdu domov, aby rozširovali pravoslávie. Modlievali sa za cára, dynastiu, synodu, vojsko.

„Za všeruskú dŕžavu, aby sa na svete všetci Rusi dostali pod cára, ste sa modlili?“ pýta sa predseda.

„Nie.“

Boli tam za dva a pol roka. Keď čítali, že v Uhorsku osemnásťročných volajú k vojsku, vtedy on i s istým Mačkom prišiel domov dať sa asentovať. Z monastiera ich dobrovoľne prepustili a od otca Serafína, priora, dostali šesťdesiat rubľov na cestu.

„Čo vám povedal pri rozlúčke?“

„Ak vás nevezmú za vojakov, príďte nazad. Doma povedzte, že ste boli na robotách.“

„Učili sa všetci, či boli z Haliče, či z Uhorska to, čo ruskí chlapci,“ rozkladá dodatočne na predsedove otázky.

„Čo povedali, prečo treba prestúpiť?“

„Lebo že je táto (gréckokatolícka) viera pohubená.“

„Trovy kto platil?“

„Haličsko-ruský spolok.“

„O ruskej národnej jednote (orosz népszövetség) hovorili?“

„Nie.“

Na otázky obrancov odpovedá bez najmenšieho premýšľania, bez rozpakov tak, ako všetko dosiaľ: že v monastieri i Gerovský, i gróf Bobrinský, navštíviac ich, slušne hovorili o Rakúsko-Uhorsku; ani im nekázali, aby sa i doma modlili za cára. V Prikarpatskej Rusi a v iných novinách čítal, že v Ize bijú, prenasledujú pravoslávnych. (Mali tam čitáreň.)

Tu to má slávny súd ako na dlani!

Nasledujú zase takí svedkovia, ako prví boli:

Žena obžalovaného by nemusela svedčiť, ale vraj chce pravdu povedať. Vieru i cerkov zná, mali ju v dome. Doniesli im. Ale muž zaniesol to kňazovi, a kňaz kázal do ohňa hodiť. Aj tak spravila. Ale syn jej i s dcérou pošli tam do kláštora. Syn je tam a dcéra sa o mesiac vrátila. Šli bez privolenia rodičov, že na odpust. Syn písal rodičom cez Ameriku, a to je teraz otázka — prečo?

Dcéra Mária, čo bola tam za mesiac, svedčí, že Danko Mikula doniesol Vieru i cerkov, ale otec spálil. Keď ju brat s Olenou do monastiera viezol, ona nevedela, kde idú, myslela, že na odpust, a keď si šuškali a ona zvedavo načúvala, brat ju zato i udrel. Odviedol ich do monastiera, tam polievali v záhrade a modlili sa. Brat v noci šiel ďalej, jej bolo clivo, zažialila za otcom, lebo počula, že ho už prenasledujú. Ušli s Olenou domov.

Učiteľ (gréckokatolícky) tiež nevie viac povedať, ako že si s Popovičom začarovali ľvovské žalmy za kijevské, že im pohraniční policajti vzali Miney a že staré knihy vôbec tlačené boli v Rusku a odtiaľ ich mali chrámy a jednotlivci.

Neviem ešte, čo bude, keď príde rad na svedkov-kňazov, inteligentov. Musí niečo prísť, lebo na tomto základe niet spravodlivého človeka, ktorý by sa nepýtal i v samej Sihoti: „Za toto sedia ľudia až po štrnásť mesiacov?!“

VIII ^[48]

Marmarošská Sihoť 9. februára 1914

Blaumontág! Do dielne spravodlivosti schádzali sme sa dnes nechutne. Ešte i lavice obžalovaných sú redšie obsadené, lebo na slobode sa nachádzajúci obžalovaní sa už tak sami cítia v sieni, že sa často vrázdia, vystávajú a zívajú. Iba keď niektorého meno spomenie niektorý svedok, trocha sa vzpriami patričný, ale veľkej váhy už ničomu neuznávajú. Aj si pekne, pokojne podriemali v kožúškoch a teplej sieni. Obrancovia tiež prišli len dvaja, žurnalisti dvaja-traja, obecenstvo — nebyť tých troch-štyroch detektívov a hotárov — ani duše. Potom niekedy o poludní príde zopár zvedavcov, ale i tí sa menia, podávajú si kľučku. Dobre, že máme poniektorí nádchu, kašeľ… to drží život. Obžalovaní blúdia očima už po stý raz po stenách, povale, na čom by oko zachytiť. Tam sú malé plastické sovy v maľovke, nápisy: Fiat justitia… Justitia regnorum… Vyvaľujem oči ta hore i ja.

Niet už senzácií minulého týždňa.

Len súd, fiškus zadržia vážnu pózu a začne sa pojednávanie.

Vypočuli štrnásť lipčianskych svedkov: židov, pánov, sedliakov, miešane. Ešte má prísť azda šestnásť Lipčanov. Obrana by i odstúpila od ich výsluchu, ale fiškus úfa sa dochytiť predsa nejaké dôkazy, veď dosiaľ má málo, alebo nič.

Židia? To sú najlepší priatelia biednych Rusov. Nie z presvedčenia, ale že neznajú iba všeobecnosti: počul — povedala — nevidel — neviem. Židovka Lebovička, dedinského šustra žena, ani o vojne, ani o Moskáľoch, ani o židoch ničoho nepočula.

Krčmár User Berkovič hovorí, že sa ľudia zhovárali o viere, ale nevie čo, „lebo ja som žid“.

„Povedzte mu,“ hovorí predseda ruskému tlmačovi, „že pôjde do trestnice, ak nebude pravdu hovoriť.“ Teda ešte vie niečo: že kňazi roku 1600 pokazili vieru, aj ešte to, že sa on nebál, že príde ruský cár a vybije pánov a židov z dediny.

Už od Markusa Leboviča dozvedeli sme sa väčšie veci — on má v dedine Lipči fabriku na — sódu a nebál sa, že mu ju Rusi vezmú!

Páni? to je už inšie; to sú patentovaní ochrancovia Rusom zapredanej vlasti. Nebyť tých, už by po Bielu Vodu boli Rusi odovzdali krajinu cárovi. Ale na to bol obecný pisár, aby ju ratoval. On šiel — prosím pekne — i pod oblok počúvať, ako sa jednajú na ten kus vlasti, ale na vlastné uši nič nepočul, len od druhých. Ba predsa počul, videl: Štefan Vakaro povedal, že je on Rus, aj Rusom chce zostať, a Maďarom nechce byť! Novinky mu chodili, Ruská pravda; len to bola chyba, že neboli ešte zakázané. On ho jednako oznamoval farárovi, slúžnemu. Kňaza tak ohrožovali, že ho žandári museli chrániť a vyvádzať z kostola, čo ho cirkevníci obstali a žiadali, aby ich vypustil spod svojej ruky…

Obranca dr. Rónai, keď už toho pisár hodne narozprával, previedol reč na druhého úradníka obecného, richtára, o ktorom pisár avizoval, že bola preň obec rozhorčená, čo pravoslávie iba podporovalo.

Vystúpil teda pán richtár za svedka. Volá sa Manojló Endré. Pán, renegát a magyar hazaffy. Administratívny exekútor (közigazgatási végrehajtó). Slúžny ho protizákonne vymenoval do Lipče za richtára, a potom už postupoval a bol súčasne: hotársky detektív, hotársky ruský tlmač pri predbežnom vyšetrovaní, úradný svedok (hatósági tanu), pri vyšetrovaní vyšetrujúcim sudcom a teraz popri Duliškovičovi druhý korunný svedok. Že hoden bol toľkých hodností, to chce dokázať i teraz.

„Výlučne protištátne búrenie, začaté búrením proti kňazom. Vzbura!“

Keď už fráz bolo i predsedovi veľa, žiadal dôkazy.

Čo len to! Postavili sme mariánsky oltár a dali sme naň, rozumie sa, maďarskú korunu, „a nie moskáľskeho cára“, ale vzbúrili sa, že je to nie Panna Mária, ale Maďarka, a taká kadejaká žena, planá… Nuž či je to nie „do cirkevnej kože navlečená vlastizrada?!“ (Vallásbőrbe bujtatott hazaárulás.) Do štátnej školy žandármi (karhatalommal) museli hnať deti. V dôvernej službe hotárov pochodil štyri stolice, a čo videl, počul, oznamoval; teraz sa na mená, miesta, kde, čo od koho počul — nepamätá.

„Zaviedli proti mne dve trestné pokračovania: jedno pre klamstvo (číslo 351/1914), druhé pre falšovanie listín (číslo (10616/1913).“

Na činnosť tohto úradného miláčka, obsypaného toľkými úradmi, posvietilo niekoľko svedkov. Senovič Petrov nevie nič proti obžalovaným, ale o Manojlovi hovorí, že koho videl, toho dal od žandárov dobiť, aby šiel nazad do cirkvi gréckokatolíckej. Hovoril to, hoci ho predseda upozorňoval na päťročný žalár za falošnú prísahu.

Štefan Handera tiež nevie nič povedať proti obžalovaným, ba i to, čo pred vyšetrujúcim sudcom svedčil, na čo odprisahal — odvoláva, že tam mnoho nepravdy. Lebo že bol taký richtár (Manojlo), ktorý ich biť dal; že za dva týždne ho kríže boleli od žandárskej bitky. Zase ho upozornia, že sa dostane do áreštu.

Darmo je, kývne plecom, a prihne smutnú hlavu. Plakal by, tak sa mi činí.

Svedka Jána Bencu tiež museli dva razy upozorniť na päťročný žalár, kým povedal, že „keď bola vojna, prosili Boha, aby sme my zvíťazili“ a že pobožní Lipčania prestupovali na pravoslávie z pobožnosti, a nie, aby sa dostali pod ruského cára. Že príde Moskáľ a vybije židov, to počul svedok od žida Bertoviča, že to mal povedať X. Y.

Juro Handera ešte neprestúpil, ale chcel, lebo i v kostole kňaz (gréckokatolícky) hovorí, že my sme „pravoslávni“…

Učiteľ, ruský odrodilec Peter Stankaninec, svedčil, že jedno slovo z kréda vynechali, oznámil to farárovi (vlastne farár svedčil, že učiteľa on poveril). Nevie, z čoho pohyb povstal, len ako ich nahovárali do Katolíckej jednoty, začali húfne prestupovať, kostol obchodiť, osve sa schádzať. O Tise, cárovi nepočul, „čo sa ako namáhal“. Že je pohyb nevlastenecký… to opakuje každý kabátnik.

Notár Michal Gribovský, na moj veru, tiež veľa nevie! Menuje vodcov pravoslávia v dedine a že kto neprestúpi do nového roku (1913), toho čert vezme, nebude spasený. I to len počul; mien nezná. No a ešte že sa ponosovali, že sú dane veľké, už nemožno v Uhorsku ani vyžiť; ale príde Muska… „viac nepočul z druhej izby v krčme“. Kto bol podpitý, prisviedčal, kto triezvy, ten sa smial. Hneval sa vraj národ na maďarské evanjelium a že im dali tam Manojlova.

Alex Benca, sedliak, svedčil na Vakarova a Fejsáka, že povedali: treba do nového roku prestúpiť, lebo už potom bude i kňaz, i kostol maďarský.

Alex Belcer, sedliak, posledný svedok dnes, neprestúpil, a cíti sa bezpečne. Hovorili: zákony dovoľujú prestúpiť a viera je pokazená, poďme. Žena Štefana Vakarova že povedala mužovi svojmu, keď ho (svedka) prevracal: „Nechaj ho, jemu to do hlavy nevbiješ.“ Za zapísanie do pravoslávnej cirkvi a potvrdenie museli platiť päť korún.

„No a ešte čo vraveli?“

„Že široká je cesta pravoslávia do neba, ale druhá viera že má ta len úzku cestičku.“ (Smiech.)

„No a Manojlova pravoslávni ľúbili?“ spýtal sa napokon dr. Rónai.

„Neľúbili.“

„Prečo?“

„Lebo ich execíroval.“

„Ako?“

„Žandármi!“

Pisára, Manojlova a jedného žida nesprisahali. Konečne tri razy upozornili Štefana Handeru, aby si rozvážil, čo pod prísahou svedčil pred vyšetrujúcim sudcom a čo teraz.

„Tam som svedčil, ako som musel,“ a žiadal si prisahať i teraz. Odprisahal. Čo bude s ním, či my to zvieme?

IX

12. februára 1914

Konečne dožili sme sa od vzdelaných ľudí, miesto doterajších hlúpych upodozrievaní, miernejších rečí.

Za svedka predvolaný lúčanský gréckokatolícky dekan, Michal Bačinský, starý, svieži pán, chlap ako hora, začal si takto: „Súdiť nad obžalovanými povolaný nie som ja, ale slávny súd.“ Takéto prelúdium sme ešte nepočuli z úst vzdelaného svedka. Dosiaľ každý sa natískal za sudcu, a i čo mal chváliť, napr. chtivosť po čítaní — i za to staval by tomuto ľudu šibenice, len preto, že ľud chcel alebo čítal po rusky, Rusom opovážil seba menovať, nežiadal si v chráme maďarčiny, v škole pomyslel požadovať ruské vyučovanie.

Starý dekan takto rozpovedal pravoslávny pohyb v svojej dedine: Roku 1903, 19. januára zastavil ho nebohý Ďuro Rubiš a celý húf ľudu a že oni požadujú, aby deti krstil nie poliatím, ale zamočením do vody; aby jedno rameno na kostolnom kríži zohol, aby krédo premenil. Povedal im, že by im po takom krste deti pochoreli, pomreli, aby sa vydriapali na kostol a rameno zohli. „Vás iste v Ize podpichli…“ povedal im ešte a z kréda nevynechal ničoho. Onedlho prišli deviati a z cirkvi riadne vystúpili.

Tu je skok. Pán dekan len akoby pobočne spomenie, že prišlo vyšetrovanie, celá stolica, župa a r. 1904 súd v Beregsási posúdil ich, napr. Rubiša na dva roky, ale kráľovská tabuľa ich oslobodila.

Po tomto procese — pokračuje — začala sa agitácia vo väčších rozmeroch. Ale ja ich nepokladám za veľmi chybných (nem tartom őket nagyon hibásoknak), päťtisíc duší malo dvetisíc jutár poľa, a keď grófske zeme, dvetisíc dvesto jutár, prišli na predaj r. 1905, tak počul, že by to Pirčák bol mal povedať, že tým, čo prestúpia, dá ruský cár tie zeme darom. (Pravda, kúpili si ich po vyše dvetisíc korún jutro!)

V tom čase došiel z Ruska od gymnaziálneho profesora Dimitra Gebu list s maďarskou a ruskou adresou: ruská znela, že list patrí pravoslávnej cirkvi, maďarská, že gréckokatolíckej. Odobral list teda on a v liste stálo: Chvalabohu, že ste v tej zatratenej viere k sebe prišli, ale nechodíte sem a ta doma, ale obráťte sa k sv. synode, a ja vás ubezpečujem, že ruský cár vám pomôže, školu, chrám postaví a každého vás bude podporovať.

Svedok ukázal list županovi (župan oznámil to ministrovi) a biskupovi. U biskupa sa dozvedel, že Gebe pýtal toho času tú faru.

V tom čase počul od štátneho učiteľa, že ovodáška sa ponosovala, že prišiel k nej Ján Házi a žiadal, aby po rusky vyučovala, ale ona dala odspievať maďarskú hymnu. Proti tomu, že Házi vystúpil, že sú oni Rusi a mali by v škole spievať ruskú hymnu. (Házi, väzeň, sa hlási, že on len toľko povedal, že keď on chodil do školy, spievali: „Ja Rusín bol, jest i budu, ja rodil sa Rusínom.“ Teda domácu ruskú hymnu.)

Roku 1910 pri krajinskom popise žiadali, aby ich nezapisovali za „Ruténov“, ale pravoslávnych Rusov.

Raz ktorýsi čosi povedal vraj i na maďarskú zástavu.

Ale jeho nikdy neinzultovali, tichí boli. Najväčšia ich bieda bola hlad za zemou (földéhség volt a legnagyobb bajuk) a snívali, že jej budú mať dosť cestou pravoslávia.

Brožúrok, knižiek, noviniek, krížikov nevidel. „Kde iskať pravdu“ dostal ešte r. 1903, ale nie od obžalovaných. Roku 1909 kúpili chyžu na modlitebnicu, schádzali sa tam a výlučne cirkevné funkcie odbavovali, hovorí dekan. Nebránil im to ani slúžny. (Tým horlivejší protivník bol ruský renegát, notár — dokladám ja. Ref.)

Mních Kabaľuk bol tam r. 1909 na Veľkú noc za tri dni. Odbavoval cirkevné funkcie a posvätil kríž na dvore modlitebnice. Keď Rubišova žena umrela, telegrafoval do Jágra Miličovi, aby ju prišiel pravoslávne pochovať. Ale im neprišiel, lebo vtedy ešte neboli prestúpili, a upozornil ich, aby boli na pokoji. Oni kríkali, že im netreba takéhoto kňaza (gréckokatolíckeho), im treba ruský.

Prestúpilo šesťdesiatšesť rodín, zostalo ich ešte aspoň tisíc. Ale zo šesťdesiatšesť rodín iba ak päť nechodí do kostola. Lúčania sú striezliví a nábožní. Ruského pôvodu knižiek v obci nevidel. Prestupujúcich usiloval sa získať, ale mu povedali, že vnuknutím Sv. Ducha prestupujú.

Minister Apponyi zakázal im zriadiť sa v cirkevnú obec, lebo že ich pohyb neuznáva za cirkevný, ale národnostný, a že v Uhorsku i tak sú len dve cirkvi grécko-východné: srbská a rumunská; „ruténskej“ že niet, teda nemôžu do nej vstúpiť. A ktosi im ešte povedal, že čo si nohy do kolien zoderú, ani tak nebudú môcť byť pravoslávni. Povstávali zrážky, sprotivili sa notárovi, žandárom, bolo i prelievanie krvi, ale notár predsa len dal vyhodiť kríž, hoci im ho slúžny ponechal.

„Aký teda mali cieľ?“ spytuje sa naposledy fiškus.

„Náboženský nie. Čisto hmotný (anyagi) a národnostný. Házi žiadal v škole, že keď sa deti vedia už po maďarsky prežehnať, aby sa naučili aj po rusky.“

I takýto panský svedok je nám tu cenný človek. Myslite si, akí sú drahí panskí svedkovia. Oheň, síra na svoj národ.

Pomerne slušne hovoril dnes ešte i druhý farár, z Bystrej, Bela Demjanovič, mladší človek. Jeho farníci boli ticho, i keď na okolí už bol pohyb za pravoslávie. Až raz pred štyrmi-piatimi rokmi prišiel k nemu ináč nábožný cirkevník Juro Rozsocha a žiadal ho, aby mu na obálku pekne napísal adresu Pobiedonosceva, predsedu sv. synody. Napísal. Rozsocha mal v rukách francúzsky list. Dali ho na poštu v Bereznej, kde list stavili, ale na vyšší rozkaz ho predsa poslali do Petrohradu. V jeho farnosti formálne nikto neprestúpil, ale predsa schádzali sa osobitne na služby božie. On ich nedráždil ani zjednotením kalendára, ani Katolíckou jednotou. Ale prišiel k nemu cirkevník Mitroka, prečo vraj vytískajú ruský jazyk zo školy? Keď mu vyhováral, povedal mu, že neverí ani jemu, ani biskupovi. Ostatné o Tise, o cárovi, sú len „počula“, „povedala“ — reči („mende-monda“). Ba počul, že „veľa je tu pánov, už ich nevládzeme ani vychovať“. Sto šesťdesiati šiesti sa zaznačili, čo by boli chceli prestúpiť, ale že si dali heslo: alebo všetci, alebo nik. No začalo sa vyšetrovanie, prekutávanie, habanie, ale ľud že hovoril: Všetko nám môžu zobrať, ale čo v srdci a v duši máme, toho nám nevezmú, a čo nás postrieľajú…

Ako inak, v póze, s pátosom rečnil, obžalúval renegát notár Popovič z Lúčok. Akože! On ochránil vlasť pred Rusom. R. 1906 prišiel do Lúčok. Hneď si dal zvolať na dôvernú schôdzku obecný výbor a vyzvedal sa, ktorí sú to tí pravoslávni. Povedali mu asi štyridsaťsedem osôb. Zhováral sa s nimi, a veru nie pre cirkevnú nespokojnosť, pre párové vystúpili… dráždi zvedavosť pán notár. R. 1907 kúpili od Sterna za deväťsto korún už dom a právo úžitku dali prepísať Kabaľukovi. Schádzali sa tam, modlili, žalmy čítali, evanjeliá, a do matriky štátnej žiadali zapisovať deti ako grécko-východné. Prišiel slúžny a zhabali (bez nariadenia) v Petrohrade tlačené knihy s cárskou modlitbou (hoci i ceruzkou vytretou). Pohyb za kalendár a Katolícku jednotu v r. 1908 — 1910 vodcovia využili a búrili. Roku 1910 sa ich už asi sto sedemdesiat hlásilo pri krajinskom popise za grécko-východných a Rusov; keď ten kríž chceli odstrániť, zišlo sa ich už tristo-štyristo a tak vystupovali, že videl, že je žandárov málo. Házi a dvadsiati piati gazdovia podali žiadosť, aby Kabaľuka prijali do zväzku obce. Ale žiadosť nebola správne vystrojená, a aby Kabaľuk nepadol na ťarchu obce, dal ho chytiť a žandármi k slúžnemu odviesť.

Spýtal sa ich: „Aký je rozdiel medzi gréckokatolíckou a grécko-východnou cirkvou?“

Rubiš odpovedal: „My všetko dobré len od východu čakáme.“

„Od moskáľskeho cára?“

„Áno, od moskáľskeho cára.“

„Teda,“ pózuje pán notár, „pohyb bol proti vlasti (hazaellenes) a nie proticirkevný.“

Ba po maďarsky zhovárajúcich sa ľudí inzultovali. „Po rusky vedia a po maďarsky sa zhovárajú.“ Jano Palag že povedal na uhorskú zástavu: „Načo nosíte tú handru so sebou?“

Žid-krčmár mu tiež prišiel oznámiť, že v krčme ktosi vravel, že príde ruský cár a poreže pánov a židov; „a potom nám už dobre bude“!

Tento človek sa musel aspoň za dva týždne pripravovať na túto vlasteneckú kázeň. Schodia mi na um všetky figúry „Terremtette“ a „Urraim“ z Černokňažníka a Raráška.

Podobne svedčiť chcel učiteľ a k tomu povedal pedagogickú hlúposť, že on v I. triede naučí deti po maďarsky čítať, že sa v II. ľahko naučia po rusky. A keď rodičia žiadali, aby deti učil po rusky, povedal, že by to bolo proti zákonom.

Židia svedčili strakato: „Počul, nedopočul… ja som mal robotu, ja som žid.“ Na tých sa fiškus slabo bude odvolávať.

A mužíci ruskí? Vypočuli ich dobrých dvadsať za dva dni, ale iba piati-šiesti vedia čítať, a jednako dnes skoro prischlo na jednom, cele negramotnom, že prečitoval iným Ruskú pravdu. Čo robili teda ľudia? Zhovárali sa o gazdovstve, o robotách, pritom popíjali, svadbili sa, a vše sa i zišli, modlili, žalmy čítali, počúvali, niektorí i z kalendára prečítal niečo, a že oni zostanú na otcovskej viere, šomrali proti kalendáru (zjednoteniu), proti Katolíckej jednote a vyberaniu koruniek… Jeden-druhý predhodil: „My sme pravoslávni, my sme Rusi a príde Rus (veď bola balkánska vojna!) a bude nám dobre, dá nám zeme…“ Pri vyšetrovaní popísali, popodpisovali sa zápisnice, a teraz majú úbožiaci čo odvolávať, lebo ich hlušili žandári ako mlatci snopy.

Strašne smutný obraz zápasu bedárov s pánmi žandármi! A ešte smutnejšie, že nikdy ho svet celý nevidí… Niet toho plátna!

X ^[49]

Marmarošská Sihoť 1. februára 1914

Tristo uhorských Rusov, obžalovaných a svedkov, tristo rodín, tisíce príbuzných doviedla sem maďarónska zúrivosť zhavranelých synov ruského národa — na súd maďarský. — A čože sa tí ľudia previnili, že už dosiaľ museli prestáť celú kalváriu žandárskych surovostí, bitiek a ústrkov? A ešte ich, Bože, koľké čakajú slzy, strádania a žalár… — Veľká ich vina: narodili sa Rusmi. Ale to by im ešte odpustila vládna moc, ale poniektorí chceli sa vrátiť k viere otcov, a niektorí opovážili sa hlásiť, že sú Rusi a Rusmi chcú zostať.

Vernosť k svojmu rodu, to je v Uhorsku najväčší hriech, ak si nie zrodený za Maďara.

Od štátneho fiškála, ruského odrodilca Iliaševiča, teraz už Illésa, zmaďarčil sa od tridsiatich-štyridsiatich rokov každý učený uhorský Rus; a vy chudobní domkári, nádenníci, rubači, vy ste v duševných svojich biedach vyšli na púť do Ruska, vyšli do slobodnej Ameriky — vidieť lesk a bohatstvo monastierov, miest, nadýchať sa slobodného ducha, otvoriť si oči a hlavu, že nemáte prečo zapierať krv a pôvod svoj?! Vy, biedni „rybári“? Vy, biedni rybári, opovažujete sa rozprestierať siete ducha, aby ste zachytili do nich hynúci, od mocných tohto sveta opustený, opovrhnutý svoj polmiliónový národ v Uhorsku?

Roztrháme im siete! Vy blázni, veď sú to siete ducha! „Všetko nám môžete vziať, ale čo v srdci a v duši máme, to nám nevezmete!“ svedčili po tieto dni o istom obžalovanom roľníčkovi. „Zabiť nás môžete, Boh vzkriesi nás, v deťoch našich.“ A učiteľ už obžalúva, že medzi potrestaných dobrovoľne kľaká jedenásťročný chlapec, so slovami, že „za vieru i on chce trpieť“.

Márne vaše proti nám sú vzteky!

Nábožní ruskí ľudia neprajú si čítať v kostole po maďarsky evanjelium, lebo kostol nemá byť rebríkom politického štréberstva; žiadajú vyučovať ruskú reč v škole; miesto maďarskej hymny žiadajú učiť ruskú národnú pieseň: „Ja Rusín bol, jest i budu, ja rodil sa Rusínom!“ Zídu sa, pomodlia sa, prečítajú si z kalendára, novinky zo zahraničia (keď doma záživných niet!) a snívajú o širokej ceste pravoslávia do neba, o ruskej sláve a o väčšom kúsku chlebíka…

To sú strašné viny, za ktoré už mnohí predčasne život položili, dokaličení boli, z rozumu pošli, po štrnásť mesiacov v árešte sedia, a „pečú nám ešte koláč — povedal istý obžalovaný — ktovie, ako ho zjeme“.

Bratia uhorskí Rusi teraz prijímajú krst a vstupujú do radu povedomých nemaďarských národov v Uhorsku. Svitá. Prebúdza nám spolubojovníkov za práva ľudské a národné. Privítajme ho bratsky, úprimne, podajme mu pomocnú ruku, aby od Prešporka po Marmarošskú Sihoť utvorila sa železná poloobruč dvoch bratských národov.

A vy šťastnejší bratia za hranicou, uhro-ruskí rodáci, majetní, zdatní, vzdelaní, ideálni — nazad, domov, domov!