ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[24]

A poďme hneď k veci.

Podávam dva návrhy bez toho, že by som za potrebné držal naširoko dôvodiť, že sú súrnejšie ako desať vyslaneckých rečí.

Každý vidí, že naše dedinské školy sú iba posmechom pravých národných škôl. I tí, ktorí majú srdce a svedomie, sú zákonom a všelijakými štátnymi a cirkevnými nariadeniami tak okyptení, že dnes učiteľ, ak chce obstáť, nielen maďarčinu musí učiť, ale v plnom slova zmysle maďarčiť. A potom koľko je takých svedomitejších učiteľov na našich stranách? Ani dvesto — a malo by ich byť aspoň tritisíc! Nuž za týchto okolností musia sa rodičia sami starať o slovenskú výchovu detí. Na to majú nielen právo, ale i povinnosť! Deti od školy odtrhnúť nemožno, lebo ich zákon do nej tisne; ale čo schválne, lebo nútene zameškajú učitelia, máme sa usilovať nahradiť svojim deťom v dome rodičovskom. Ako? Rodičia nemôžu byť vždy s deťmi, musia za chlebom, alebo ani nemajú sami schopnosti deti svoje mimo dobrého príkladu ešte aj inak poučovať. Práve preto neprestanem navrhovať ten starý návrh, aby sa pre deti desať-trinásťročné vydávala zábavno-poučná obrázková knižnica, z ktorej zošitkov nahradili by si deti to, čo im škola nedá: po prvé, slovenské slovo, a po druhé, znalosti, ktoré im dnešná škola pre samú maďarčinu nedáva.

Prevedenie návrhu predstavujem si tak, že vyzvú sa štyria-piati páni učitelia za redaktorov, ktorí predbežne bezplatne riadili by zošitky, obstarávali práce pôvodné i preložené. Jesto zopár mladých učiteľov, ktorí vďačne preložia alebo spracujú detskému rozumu primerane počiatky všeobecných znalostí, a rodičia, poviedkári budú im v tom na dobrej pomoci. Tí povedia, čo sa nám páčilo, keď sme deťmi boli, to treba spracovať, znovu vydať, títo zase obstarajú rozprávočky a spracujú ich v detskej reči. Vybraného materiálu je už aj hodne. Ja viem o slovenskom prameni, kde je prác takých najlepších už aspoň po desať-pätnásť zošitov: veršíkov, poučných článočkov, rozprávočiek a všeličoho ostatného. Poznám pánov farárov, učiteľov, ktorí s celou ochotou dali by sa na tú prácu, len keby bol nakladateľ. O obrázky žiadna starosť. Viem o dvoch-troch vplyvných ľuďoch a toľkých nakladateľoch, ktorí vyprostredkujú a dajú obrázkov toľko do týždňa, že ich bude na desať rokov dosť. Len sa treba pohnúť, obzrieť aj za chrbát a nemyslieť nešťastne, my to nemôžeme, to stojí veľké peniaze. Prekliaty fatalizmus! A keby aj stálo, nájdu sa horlivci, ktorí na tento najšľachetnejší cieľ obetujú po šestáku, korune snáď i piatke. Mne kozy neorú, ale do počiatku dám z prvých peňazí desať korún, ak by nás to malo odstrašiť. Ale veď sú tu nakladatelia, jednotlivci, spolky… Najprv však o druhom návrhu tiež pár slov.

Ten sa týka sčiastky tiež obrázkovej knižnice ľudu. Nedávam názvy, len ja tak menujem preto, aby som hneď označil, čo mienim.

V každom národe už dávno postarané je o to, aby všetky možné a osožné znalosti rozšírili sa do najnižších kútov národa. Nedávno redaktor Hospodárskych novín poukázal v ktoromsi časopise na to, že Srbská matica, Chorváti, Slovinci v prvom rade starajú sa o to, aby naniesli medzi ľud svojím spôsobom písanú vedu, znalosti a vynálezy na poli hospodárstva, remesiel, aby šírili zeme- a dejepisné vedomosti, vzdelanostné pokroky iných národov a pritom podali aj ušľachtilú zábavu, akú môže mať národ pri čítaní rozprávok, prípadne románov z dnešného sveta, a z minulosti predkov svojich i cudzích. Maďari, Česi majú velikánske dvadsať-tridsaťročné podniky, na tisíce spolkov z každého odboru a vždy a vždy len vydávajú nové. Keď jedno sa nevydarí, začnú druhé a musí to ísť predsa len napred. Veľké národy — ej, to sa samo sebou rozumie, že majú ohromné ľudové literatúry.

Toho si želám aj u nás. Všeobecné vzdelanie dvíhať má byť našou prvou povinnosťou. Darmo ja rozpálim politickým článkom alebo ohnivou rečou na zhromaždení dajakého dedinčana, príde k nemu nejaký odkundes, a veď je to, priateľko, nie tak, ale takto, a onom toto — už je po ohni. Ale odtiahnutie ho dobrým čítaním od krčmy, hospodárska samostatnosť odklepaná na praktických spisoch, tá iste viac zobudí a upevní v ňom človeka, aj to národné povedomie, o ktorom ešte tisíce a tisíce nášho ľudu máločo alebo nič nevedia.

Začalo sa v tomto ohľade už neraz aj u nás dačo podnikať, ale vždy to zlyhalo. A prečo? Preto, že nebolo žiadnej hlavy; vydalo sa „pre ľud“, čo sa práve naďabilo, alebo čo jeden-dvaja „mysleli“, že to bude „znamenité“. A hlavne ničil tieto naše pokusy prvý nezdar.

Preto treba sa už raz do toho chytiť húževnate a neprestať, kým práca nebude zdarom korunovaná, lebo iste bude. Škarnicel v Skalici zbohatol na haraburdách, Maďar Rózsa a Novomaďar Léner v Pešti iste tiež nie na škodu vydávajú knižočky pre slovenský ľud, a — martinská akciová tlačiareň sa do toho bojí a robí iba pokusy s „Dobrými knižkami“. Zábavné a poučné knižky už päťdesiattisíc zväzočkov poslali do sveta, ale čo je to, kde by mala byť reč o miliónoch. Tak už kto sa potom má odvážiť do toho, keď nie účastinársky spolok, ktorému tisíce ležia mimo cieľa, na ktorý bol založený?!

Ostatní nakladatelia slovenskí sú chudobní alebo zápasia s ťažkosťami počiatkov, nemôžu do podniku snáď dve-tritisíc zlatých investovať, ale martinská tlačiareň má už aj dosiaľ čierny hriech na svedomí, že to už dávno nezačala, vlastne nebola v prevedení tohto starého návrhu vytrvalejšia…

O práce by nemala starosť, obrázky by sa tiež zaopatrili snáď na náhradu porta — no a vari trocha toho dozoru, tej korektúry a pohodlia by si želala? — Spôsob predávania by sa tiež našiel. My nevieme robiť knižkám, časopisom poriadnu reklamu. Tlačiarne vypúšťajú holé obálky, a nie žeby ťa prenasledovali svojimi vydaniami, ako to robia české a iné nakladateľstvá! Teda v každom časopise, v každom čísle, v každej knihe stálo by inzerovanie, odporúčanie, výňatky zo spisov na ukážku, ilustrácie, posudky — toto robí reklamu knihe a zabezpečuje jej odbyt.

Hrá úlohu, pravda, aj cena, a preto už tu hovorím, že zošitky pre deti nesmeli by byť drahšie od päť grajciarov, a zošitky pre ľud nesmeli by ísť vyše desať grajciarov.

Zošitky po dva-tri-štyri grajciare museli by byť najčastejšie. Mohlo by sa začať vydávať mesačne jeden-dva zošitky, a tak za pár rokov bola by koľká-toľká knižnička, ktorá by sa usilovala odpomáhať pálčivým duševným biedam detí a národa.