ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[15]

Dohňany 1896 ^[16]

Dohňany, v júli. Sme už plný mesiac po skúške. Ako vypadla, o tom súdiť nemôžem. No svedomie ma netrápi. „Kresťania a Slováci sme!“ Túto výpoveď som mal vždy na ume, kedykoľvek som vstúpil alebo vystúpil zo školy.

Dietky rozlietli sa po chotári, ktoré za kravičkou, ktoré za kozičkou. Len to je smutno, že sú tam bez všetkej dohliadky. — „Květy mládeže“ (vďaka darcom!) nezaháľajú. Sú priateľmi dietok a preto tieto berú ich so sebou do poľa. Ja oddychujem. Sladko to padne, bárs len aj po osemmesačnej práci, vyjsť si s „Komenským“ (vďaka zaň bratovi v Tasove!) alebo s „Domom a školou“ do slobodného. Koľká to slasť, napojiť dušu najprv krásami prírody a potom otvoriť si „Dom a školu“ (roč. X. [1894] str. 80) a prečítať si odspodku riadok štvrtý a piaty. Jaj, mne vtedy svet sa točí a vlastným očiam neverím. Slovenské učiteľstvo nevie jednu, áno, ako kus chleba potrebnú knihu vydať. Čo žiadaš teda od nás mladých, národe môj? Ako ťa ja mám viesť, keď chodníka neznám? V maďarskej preparandii som sa mal tomu naučiť?

Bratia, ak nezaspala ešte i tá posledná kvapka krvi vo vás, vydajme bratovu Zigmundíkovu „Národniu školu“. Mne tiež „kozy neorú“, a aby ste videli, že za dobro veci mám zmysel, prosím brata Zigmundíka poznačiť si ma na desať exemplárov jeho „Národnej školy“.

Zbohom! Nože sa už raz hnime!

Košice 1897 ^[17]

Košice, 8. aug. Málo cestujúci Slovák myslel by si, ba pozitívne viem, že mnohí sú toho domnenia, že Košice a okolie sú už do nepoznania zmaďarčené. A to je omyl! V Košiciach hovorí sa aspoň toľko po slovenský, ako v Bystrici alebo v Trenčíne. Slovom, vyjmúc úradníctvo a vysoké meštianstvo, remeselníci a pospolitý ľud maďarčinu len tak lámu a preto radšej hovoria po slovensky. Nemecký hovor tiež počuješ za každým druhým-tretím krokom. Naoko, pravda, je všetko zmaďarizované, no vojdi do ktoréhokoľvek obchodu, alebo pýtaj sa niečo na ulici po slovensky, každý ti vie odvetiť.

Okolie? Tu sme si úplne doma. Pýtal som sa vojakov zblízka a tí mi odpovedali, že veru u nich „Slováci“ bývajú. Pýtal som sa kaprála, patriaceho do dediny od Košíc na štyri hodiny chôdze, a ten mi zas odpovedal, že tam síce mnohí vedia po maďarsky, ale že veru len tam zhovárajú sa po maďarsky, kde sa po slovensky dohovoriť nemôžu. Školy menuje ľud „maďarskými školami“; ale dietky, vychodivšie „maďarskú školu“, zase vraj všetko zabudnú v živote. Teda celkom tak ako vo Zvolene, alebo kdekoľvek na slovenských stranách.

V prvých dňoch tohto mesiaca tu ustavične pršalo vari za štyri-päť dní a čo lepšiu úrodu zmyla voda. Tisíce a tisíce snopov odniesla rieka Hornád. Potrhalo mosty, a vojaci, čo stáli k ochrane barakov, videli vraj vozy, statok a bohužiaľ, i jedného človeka vo vlnách rozvodnenej rieky. Chráň nás, Bože, od podobných navštívení!

Učiteľov-rezervistov je tu vyše osemdesiat a vyjmúc štyroch-piatich všetko rodom Slováci alebo Rusi, lenže z desiatich deväť takých, čo hanbia sa za svoj pôvod a pretekajú sa vo vychvaľovaní všetkého, čo je maďarské, pretože nič nevedia o svojom. Zbohom!

Pohorelá 1897 ^[18]

Z vidieka. Tak ďaleký kút, ako je pol treťa tisíc duší počítajúca obec Pohorelá, počas môjho pobytu tam, chcel som bližšie predstaviť ctenému čitateľstvu. No nepredvídaný, náhly odchod mi to znemožnil a podávam v krátkosti iba to, čo som dotiaľ zachytil, poznačil, okrem toho, čo už bolo v Pohľadoch uverejnené a čo ešte v mojom stolíku (v piesňach a svadobných obyčajoch) čaká svetlo sveta.

Pohorelá — kde je to? Nuž, veru, milý čitateľu, na školskej zemeguli to nenájdeš. Ale vyhľadaj si na zemevide Uhorska Hron a iď prstom vedľa neho a proti prúdu až ta, kde je už len ako cvernička, a tam, ak si na dobrú mapu trafil, nájdeš pri malom kolečku zapísané: Pohorella.

Kým by sme ešte do dediny zašli, mám česť, ctený čitateľu, ťa upozorniť, aby si sa dobrou knutou zaopatril: lebo toľko psov som ja nikde na dedine nevidel ako v Pohorelej. Nuž majú tí ľudia ešte, buď Bohu chvála, aké-také dvorce a po pár tých ovečiek, teda k ostráženiu týchto potrebujú toľko tých hafajov. Zlých psov je tam teda, a zvlášte v zime, mnoho; ale ľudia sú dobrí, Boha sa boja, sú nábožní a v kostole veľmi pekne spievajú. Pálené síce tiež pijú i za „záloh“, no vypijú aj víno alebo pivo. A keď ich navštíviš, podľa mojej skúsenosti, len z tohto dvojho jedným ťa ponúknu. Veselie odbývajú ešte za tri dni, no pravda, čo pravda: na štvrtý deň sa im ešte predsa zábava nehnusí. Ale aj vedia sa zabávať! A tých svadobných pesničiek koľko znajú! Veru by sa hádam akémukoľvek horliteľovi zunovalo ich spísať a tak ešte napochytre, keby musel tu i tu aj premýšľať, ako to vlastne urobiť. Lebo oni hovoria „tak trocha po poľskö“. Povedia napr.: „Tös tež takö, ako ten, čo“ (jedol); alebo: „Moje krove sol god“ (Maju kravu sal had), atď. No o nedorozumení ani reči nemôže byť, a potom už mnohí aj ponechávajú tú svoju starodávnu výrečnosť a učia sa dobre po slovensky hovoriť. Zvlášte na tých to badať, ktorí boli vojakmi alebo dačo čítajú. Potom škola, kostol, furmanky a vôbec s iným ľudom mnoho zbrúsia z pôvodnosti reči.

Chlapi, ako vravím, jedni furujú drevo, uhlie a železo do blízkych i vzdialených koburgovských maší, druhí sú po rúbaniciach, už či pri dreve alebo uhlí, a iní zas zaoberajú sa roľníctvom. Zväčša však živia sa z toho i z toho. V lete okolo poľa a v zime po horách, keďže ani ten najlepší gazda toľko chleba si nedorobí, čo by mu bolo na celý rok dosť. A z čoho by poplatil tie všelijaké dane? Musí teda na zárobky, i nie sú poriedko gazdovia, ktorí majú po dva-štyri voly a dva-tri-štyri kone a rožného statku po pár kusov.

Ovocné stromy nepestujú, lebo tam i ten najlepší rodzaj plánky rodí.

Zeleninu tiež málo pestujú, na kapustu vôbec chodia do Brezna alebo do Spiša. Na ozim nesejú a pšenicu vôbec nie, lebo sa iba raz „vydarí“ za desať-pätnásť rokov. Pri tom všetkom ten ľud chudobne síce, no dosť dobre sa opatruje; trvá aspoň na otcovskom. Majetky neprepíja, bárs z toho, čo zarobí, tiež málo odkladá. V posledných časoch počína si obľubovať „šporky“, pôžičky, od čoho odveď ho, Bože!

Pohorelá číta vyše osemdesiat voličov, ale politicky sa skoro ani nehýbe, slúžiac za nástroj kortešom. Novota-cudzota v kroji, reči, mravoch a zvykoch nechytá sa ho nič, alebo veľmi málo. Maďarčine sa síce v škole už veľa učí, no najtiaž von — už je po nej. Piesne svoje, pravda, aj donáša, no mnohé sú domorodé. Ku každej zvláštnejšej príležitosti hneď je pieseň hotová. Tak majú aj pieseň z časov zavedenia civilných sobášov a mnohé iné. Dievky a vôbec ženy rady spievajú pri prácach svojich. Lebo vedieť načim, že pohorelské dievčatá a nevesty, podľa mienky našej Živeny, „krásne“ vedia vyšívať. (Viď poznámku na kápku, z Pohorelej zaslanú.) Dorábajú tiež dobré ľanové plátno a vedia ho pekne pretkávať pamokom i hodvábom. Chlapi zas spravia z dreva, čo zachytia.

Domácnosť a vôbec všetko, čo je hodné zachovania, opísať je práca ťažká. Pohorelá čaká na šťastnejšieho zberateľa našich národných pokladov, než som bol ja.

Turany 1901 ^[19]

Z Turian. Ej, ej, pán redaktor, čože je to za robota, že o našej voľbe na stoličný výbor nebolo už v dvoch predošlých číslach ani a, ani bé? My sme tiež nie od macochy, čo aj hneď pán slúžny u nás býva a židov máme až chuj —! Nemal to kto napísať? Napíšem to ja. Mám vymlátené, jesto trocha času. Len kde začať? Od Adama.

Nuž — ako viete — nie je u nás už dávno všetko v poriadku. Mali sme, hľa, takých notárov, richtárov, čo ich slúžny a vicišpán málo a zle dozerali, teraz plaťte, chudobné obce. — Ale o voľbe. No však to spolu súvisí. Lebo ako sa chýr rozniesol, že budú voľby do stoličného výboru, už bol tu náš notár a to vše dane inkasoval, vše tie staré hriechy naprával — a pritom kortešoval za seba do stolice. A hneď bol u nás, hneď v Krpeľanoch, v Šútove a tak naoko akoby nič, a ono robil si stranu.

Aby nás, reku, tí židia a falošní Maďari nakoniec neprecedili, kohože my Slováci budeme kandidovať? Treba sa nám ujednostajniť, lebo rozdvojený dom padá.

Tak povedali sme si, že treba si nám voliť ľudí neodvislých, samostatných, smelého srdca a Slovákov. Pán notár nech je notárom a nech sa nedriape tam, kde by aj tak len slúžnemu a vicišpánovi prikyvovať musel, ako ich podriadený. A potom, či by sa nás aj mohol, aj vedel a chcel zastať ako Slovákov? Nie, veď on nie je z našej krvi, nevie o našich túžbach, potrebách. Voľme si ľudí našich telom a dušou. A za takých sme uznali pána farára Hrdličku a spoluobčana viceinšpektora p. Jána Chrenku, ľudí v každej veci našich. A predsa to už oči klalo podajedným z úradských a výboru, že či si vraj budeme voliť roľníka—gazdu, seberovného, keď si môžeme pána a notára k tomu. Akoby ten pán a notár lepšie vedel ako náš človek, kde sedliaka krpec tlačí. To je pomýlený náhľad, a predsa to voľaktorí neuznali a kortešovali na notára. Tak hneď prvý náš richtár Jozef Ránto Fekeč počal odvádzať ľudí od slovenskej strany a neťažilo sa mu ísť aj s pánom slúžnym ešte len aj do Šútova pomýliť našich voličov. Vysvetľovali im, že ako to bude dobre, pekne a múdre, keď si vyvolia pána notára a vraj pána farára, že veď aj Turanci všetci tak budú hlasovať, a ono inšie mali za lubom, ako v deň voľby vysvitlo. Lebo dali iba dve kartičky s menom pána Hrdličku. Na ostatných bol Fiťma, náš spoluobčan, sedliak, ale taký nezmestný, nevzdelaný človek, panský chvost, ako richtár, podnoža Ujhelyiho a notára. Má viac ako druhí, nuž už sa mu to za hanbu vidí držať so slovenskou stranou, ale pchá sa pánom, že sa mu za to usmejú alebo mu ruku podajú. Zato je vždy proti nám. A vzali mu syna za vojaka a je vari na tri dni posúdený, nuž sa nazdá, že mu aj toho pustia a jemu odpustia… Nech len čaká a je tam. Ký je to však hrom, že naši ľudia, ako prídu do úradu alebo zbohatnú, už tancujú, ako im páni hudú. No ten náš richtár, aby bol starší, a mal väčšiu moc — bude slepým náhončím notára a slúžneho. — Nemôžem ale zamlčať, že aj niektorí vždy verní naši ľudia, a hlavne jeden starší gazda — ja už neviem, či zo závisti a či z nepriateľstva — neťažil si po dva razy ísť do Krpelian a tam odhovárať od Chrenku, že pán je len predsa pán a je k tomu ešte aj notár. Aj sa mu dali štyria zaviesť a hlasovali na notára. Piaty bol žid a šiesty pán Ďuro Kučma, jediný z Krpelian, bol s nami, začo ho aj na tomto mieste musím pochváliť. Keď som ja raz presvedčený, že slovenská strana chce napomáhať Slovákov, nepôjdem na maďarskú, a čo by tam ešte aj viacej židov, úradníkov a pánov bolo a ja len — sám ostal.

Šútovci, okrem jedného, nedali sa prevrátiť a hlasovali na slovenskú stranu, s nami.

Statočne sa zadržal p. Ďuro Brksa Lepjar, ktorý sa nedal sklátiť ani vábením, ani pijatikou, ani podkupom. Sláva mu!

Krpeľania boli zostrašení tým, že obecné účty nenechal slúžny a vicišpán nerevidované a teraz vysvitlo, že obec má platiť do tisíc zlatých, a starí richtári tiež; chceli sa strániť v domnení, že sa im tak dačo uľahčí. Minule im prekážala hoľa a teraz zase toto; ináč viem, že by boli prišli s nami hlasovať. Teda nabudúce do videnia. Jednomyseľnosť, svornosť, tá nás postaví na nohy, ale nie bočné ohľady, odťahovanie sa, alebo práve podkopávanie dobrej veci. Z toho môže mať jeden človek osoh, ale iste len škodu celá obec, celý národ.

A keď voliť, tak svojich voliť, seberovných. Nemusí to byť rečník ako apoštol Pavol, len aby bol človek presvedčenia a ducha dobrého. Taký vždy vie, čo má povedať. Nie notárov, okresných lekárov, ferštrov a kadejakých úradníkov si máme voliť, ktorí tak hlasujú, ako slúžny diktuje. — Ženičky chváliť tiež musím. Tie by mali voliť, tie sa vedia oduševniť!

V Šútove hlavne zaslúžia pochvaly Ján Kubaň Dolný a Ďuro Calík pre ich smelé, povedomé vystupovanie.

A čo nás aj nepustili, kandidáta vykázali z verejnej voľby, a druhí, farár a Bazovský, mohli tam byť — vyvolili sme si našich; trpezlivo sme čakali do štvrtej, a keď sme zvedeli o prajnom výsledku, spokojní sme sa rozchádzali s tým sľubom, že vždy tak urobíme. Pán Boh nám pomáhaj!

Počúvame, že aj našu voľbu ide stolica zrušiť, a viete prečo? Tam to vravia inak, ale ja viem prečo. Že sme si verných Slovákov vyvolili. A keď ju zrušia? Vyvolíme si ich znovu!

Krpeľany 1903 ^[20]

Z Krpelian (v Turci). Ako to na inom mieste v týchto novinách stojí — víťazstvo slovenskej strany v Turanoch zakopali na čas Krpeľany. Vlani pri voľbe stoličných výborníkov zadržali sa krajšie natoľko, že keď aj nešli pomáhať, aspoň nešli pokaziť — ostali doma. Tak slovenská strana vyhrala. Ale slúžny schválne dopustil sa pri voľbe nezákonitosti, a páni voľbu zrušili a vypísali novú voľbu. Slovenskú stranu zlomiť musíme! A — podarilo sa im to. Notár (kandidát liberálnej strany) už dávno sa Krpeľcom odporúčal a nechybelo ani tej dôvery no… Nájde sa v dedine päť-šesť ľudí baživých za trúnkom, tí zviedli aj ostatných. K tomu im ešte navravel, že slovenská strana chcela Krpeľcom štyridsať hlasov odobrať a jedno k druhému — Krpeľci sa notárovi sľúbili.

Držali sme si za povinnosť, ísť tým ľuďom rozpovedať, že čo robia, zle robia a proti sebe. Lebo že ten notár, keď ho vyvolia, za nich nikdy ústa neotvorí, ak to nebude po srsti slúžnemu, vicišpánovi a vôbec liberálnej strane. Odporúčali sme im ľudí samostatných, neodvislých. Ale Krpeľci držali ako reťaz — v zlej veci. Aj prisviedčali nám, aj si zase len pomysleli, že ten ich Fürster a Grossmann lepšie s nimi mienia ako ich farár s celou slovenskou stranou. Pán Boh nám už pomohol zaplatiť vyše dvetisíc zlatých, keď na to príde, zaplatíme aj viac. Však sme na to tu.

Ráno pred voľbou šiel som ešte do Krpelian, že sa im aspoň v poslednej chvíli oči otvoria. Ale — zázraky sa už dnes nerobia. K tomu zatienila im rozumy tá — čo darmo dávala, a Krpeľci zberali sa na voľbu. Prišiel aj feršter zo Štiavničky a tým rozumnejším pripomínal „hoľu“, a už sadali do člnka. Díval som sa z druhej strany Váhu a slzy mi vypadli, nie preto, že títo ľudia idú na čas zase ubiť slovenskú myšlienku, oni ešte nevedia, čo je to, ale preto, že si myslia, že ich vodcom do zasľúbenej zeme je najprv Fürster, Grossmann, Jelínek, feršter a nie farár, a nie z nich pochodiaci občan-roľník.

Keď sa cez Váh prevážali, prišiel ich vodca Fürster ku mne a — ačkoľvek som sa ja nikdy s tým človekom nezhováral, povie mi: „Sprostý národ. Idú sami proti sebe.“ Ja som oči otváral, čo reku tým myslí. Ale on ešte raz doloží: „Sprostý národ,“ — a šiel napred a Krpeľci za ním.

Okrem pár voličov, ktorých predsa nemohli vytiahnuť, odhlasovali všetci na notára.