ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[27]

Súc slobodným človekom, chodím do hostinca na stravu. Som teda v hostinci dva razy denne po pol alebo aj po hodine a mohlo by mi to stačiť, či už pre nasýtenie očí, či uší a či konečne aj pre ten pôžitok, aký je v jednom-dvoch deci vína, lebo piva.

Ale nie! Ba ochorel by som, keby som okrem toho nebol ešte každý deň v druhej krčme, kaviarni, alebo aj tam aj tu. Idem buď poobede na čiernu kávu, a keď to nie, tak iste večer. Posadím sa: známe tváre, noviny, Fliegenda, priatelia po srdci a mysli, a pri tom všetkom cítim, žeby to nemalo byť! Aj ma vše vychytí nejaká myšlienka, túžba po lepšom, vážnejšom diele pre seba i ten národ; ale sotva dôjdem domov, už cítim teskno samoty, počne ma mrzieť, že som opustil kamarátov, a často sa mi stane, že o hodinu vychytí ma a musím znovu do kaviarne. Alebo ak ma lepšia myšlienka, nápad strihla prv, hneď zvečera, menovite po dajakej vnútornej výčitke, alebo po prečítaní, počutí nejakých oduševnených, výstražných, dobroprajných slov, bežím ako šialený s rozpálenými sluchami domov a chytám knižku, pero; chcel by som vtedy svety boriť, všetko za hodinku, za dve pohltať očima, myšlienky na papier popísať, a keď sa to nedá už buď preto, že som vysoko zaťal, alebo že prácu v tom minutí skončiť nemôžem, chytám, zháňam inú, ľahšiu, kratšiu, počnem — povedzme prekladať, potom už len čítať (aby ani toľko myslieť nemusel) a o hodinu, o dve schytím sa a poď — za kamarátmi. Do plaču mi je, ak ich už vše nenájdem v kaviarni a nemôžem sa uspokojiť, až kým ukonaný nočnou prechádzkou neochladnem, horko-ťažko nezaspím.

Predsa každý uzná, že je potrebné noviny si prečítať, aby koľko-toľko aspoň v bežnej politike kráčal človek s časom; potom i vôbec je potrebné hovoria skúsené hlavy, aby človek šiel do spoločnosti, medzi ľudí, ako sa vraví; potrebné je náhľady si vymieňať o tej i onej veci, aby človek nezostal smiešnym skostlivcom, a na to je hostinec, kaviareň, kde sa zídu ľudia rôznych náhľadov, aj nepozvaní. Dobre. To je dôvodza.

Lenže! V čom záležia tie naše besedy, vážne rozhovory, vymieňanie si náhľadov, tríbenie umu, reči, ostrovtipu a čo ja viem?

Ponúkajú sa naše noviny (už aj tak od rána alebo od večera prečítané), pochváli sa jeden-druhý úvodník, alebo jednoducho odbíja, že hlúposť, somárstvo aj s tým, kto ho písal, realizmus blbý, nasaryk… alebo to je nemožné, to by bolo, to by sa vari aj dalo previesť, a to by sa malo… zatým spomienky z detstva, dobrodenie v pomeroch lásky a klebety, osobné veci, dievčatá, dobrodenie, anekdoty, k tomu dáky viciblat a sedenie naprázdno a neviem ani označiť, čo ako sa mi minie aj do polnoci ďalej. Cítim často iba to, že škoda bolo večera, vlastne necítim to, ale že nič z večera nemám, to skusujem deň po deň. Ani som sa neobodril, ani nepoučil, ani len nenapil a tam je nemilobohu celý večer aj polnoc… Lebo to už zase rozhodne je pravda, že mimo kávy, čaju a dáky kúštik cukrového, viac máloktorý stroví. Teda o dákom hýrení (v bežnom slova zmysle), pití, ani reči! Prejdú celé týždne, čo v mojej spoločnosti nepadne na jedného vyše pol litra vína na sedem dní… No kvôli pravde vše nájde sa titul a potom sa už aj pije.

Ale veď vari je to tým smutnejšie, že zmrháme dlhé hodiny v hostincoch, krčmách bez toho, žeby sme sa aspoň opili. Lebo v tomto prípade držali by nás poriadnejší ľudia za degenerovanú mládež, valili by vinu snáď na maďarskú výchovu školskú, ale takto menujú nás ideálnou držiteľkou rána a my sme vlastne bezduchí držitelia noci a čo s tým súvisí: ochablosť duševná, lieň, nestálosť, zmalátnelosť, duševná i fyzická vyčerpanosť, nervóza, slovom všeobecná nechuť k vyšším, väčším, krajším veciam. Ja aspoň nie som vstave mimo úradu — a v tom len preto, že mi chleba dáva — vydržať pri jednej práci dva-tri večery jeden po druhom. Čo neskončím za hodinu-dve, to už neskončím nikdy. Zaoberám sa trocha besedničiarstvom, a keď aj nie dobré veci, ale konečne aj v pleve sa nájde zrno, zničil som už nejeden koncept väčšej práce len pre nevytrvalosť, pre tú duševnú i telesnú nervózu. Škoda ma aspoň pre samého seba.

Až sem spovedal som sa sám. Teraz chcem ukázať aj na iných, ako hubí ideály môjmu podobný život, aký vedie mládež so mnou a podľa mňa i po iných mestách, čo viem z vlastnej skúsenosti, z počutia, a čo sa javí aj vo verejnom našom živote, či už ako osobné účinkovanie v národe, či menovite v časopisectve a vôbec literatúre.

1. Ako sa pripravuje mládež naša k svojmu povolaniu osobnému?

2. Ako pre národ?

Vyhýbam osobným veciam, osobám, ale keďže čerpám zo skutočnosti, prosím, ktorých by sa snáď moje riadky osobne dotkli, aby mi to prepáčili s tým uspokojením, že veď ani ja nie som inakší.

Už pri voľbe povolania mnohí chybia; ale keď aj poznajú, že zle volili, už je ťažko sa vrátiť, začínať znovu a z toho potom často nechuť k povolaniu a nasledovne hmotný nedostatok. To je však zriedkavejšie. Všeobecnejšie je, že štúdiá idú nám ťažko, do života prichádzame neskoro, s kusými znalosťami, slabou spôsobnosťou praktickou a obyčajne veľmi obťažení hmotnými starosťami, zaviazanosťami. My, z deväťdesiat percent chudobní z domu šuhaji, mali by sme s duplovanou vytrvalosťou prechádzať školy, skúšky, aby s čím menším bremenom sme začínali. Lebo to potom rozhoduje aj pri voľbe miesta účinkovania. Tam odpadajú iné ohľady a berie sa na vážku iba to, koľko mi to vynesie, aby som sa skorej dlhov zbavil. Kde, ktoré miesto a mesto bolo by výhodnejšie z materiálnych ohľadov.

Koľkí by boli napr. osožní spoločnosti veci našej, keby nie to, prečo sme museli osihotiť a nie súc nadaní výbojnou národnou povahou, hlivejú tam bez významu pre ľud, pre národ.

Nuž ale keď mládež naša dlho študuje, snáď lepšie pripravená prichádza do života? Nech súdia povolaní. Ale keď odborne snáď aj dačo tým predlžovaním študijnej doby získala, ako inteligentná slovenská mládež, veľmi málo tej inteligentnosti, rozumiem slovenskej, prináša si do života len preto, že veľkú časť študijného času strávila ako aj ja v ľahkej zábave, nečinnosti, v hriešnom kaviarenskom ovzduší.

Keď o slovenskej kultúre mnohí nič nepočujeme doma, všetci zatoľko v škole tým väčšou horlivosťou, usilovnosťou privátnou mali by sa s ňou oboznamovať. Lebo ja si takto myslím: Poznám roľníkov, remeselníkov a iných, ktorí sú tuhí Slováci — kým nepríde skúška, či pokušenie. Pri tej mnohý podlezie, vyhne jej, a len málo zostáva verných a ešte menej aj dačo pracujúcich. Prečo? Preto, že bárs aj cíti, vie, že sa dákej spravodlivej veci zastáva, ale nech príde dobrá notárska lebo slúžnovská a vôbec nejaká maďarónska kortešská hudba, nevie sa obrániť, tým menej druhých, ba mu nabijú klincov do hlavy, a nejeden už ochabol, neutrálnym, ba aj renegátom sa stal, predtým taký horlivý národovec. Ja myslím, že keby naše roľníctvo, remeselníctvo bolo vzdelanejšie, keby viac vedelo o minulosti a prítomnosti slovenskej veci, poznalo svojeť, slovenskejšie, keby bolo vzdelané, že by nebolo také trstinovité, plné ohľadov, že ja znám aj takých a takých zákazníkov a…

A celkom navlas tak je aj s inteligentným Slovákom, ba ešte horšie. Lebo tento častejšie prichádza do ohňa, kde meč slovenskej pravdy povinný je vytasiť! Ach, ale koľkí schovajú ho do pošvy… Prirodzene. Človek len to môže milovať, toho sa držať, čo pozná, o čom vie a je presvedčený, že je spravodlivé, či oprávnené, pekné, čerstvé, hodné obetí…

A Slováci inteligenti, a tu menovite mládež, koľkí skutočne vedia, čo milujú, za čo pracovať sa stroja, za čo, keď treba, existenciu a život položiť učia nás zástavníci ideí?

Začnem podrobnejšie a reálnejšie s príkladmi.

Nie gymnaziálnu, ale máme univerzitnú mládež, ktorá nevie dostatočne slovenský pravopis. Ja poznám fiškála, synka inteligentnej rodiny, ktorý ani dnes nevie, či sa píše „s dobrou“, či „s dobrov“. Ale nielen ten. Mládež napospol nie si je istá v pravopise.

Čo sa reči týka, že by voľaktorý z mladíkov znal reč, aby sa mohol vyjadriť či písmom či slovom, na to aspoň v novinách, v literatúre nevidím takmer príkladu. Pretože mládež naša nevie vlastnú materinskú reč, nepotrebuje ani sily svoje na poli spisovateľstva samostatnou štylizáciou, a ten prekladík vše vyzerá akoby si len slová zo slovníka povypisoval. Reč ľudu, zvraty, frázy, väzba atď., o to sa neobzeráme. Len keď tomu pisateľ rozumie, čo tam po čitateľoch.

Ale nielen to! Ja smelo tvrdím, že mládež naša nevie ani po maďarsky mluvnicky a rečove správne štylizovať; lebo by jej to tu-tam bolo vidieť v obranných článkoch našej veci. No, a že by ktorý znal správne po nemecky, francúzsky, anglicky — iba náhodou ak sa k tomu dostal, že sa vie ako-tak vyjadriť. Ponúkajú, a keď aj neponúkajú, iste mnohé inojazyčné časopisy vďačne by uverejňovali súce zprávy o našich bojoch, pomeroch, keby ich mal kto napísať, ako to bolo za Štúra a pozdejšie. Tá stará naša mládež iste sa inak cvičila, pripravovala.

Alebo snáď slovanské reči pestujeme? Ale — čoby! Niet mladého človeka, ktorý by hovoril, písal po rusky, okrem toho, že znajú voľaktorí azbuku. Prekladá sa, ale to ide pomocou iného prekladu a slovníka, a horkoťažko. Lebo nielenže po rusky, poľsky, alebo iné juhoslovanské reči dostatočne neovládanie (výnimka snáď Holúbek v srbštine), ale nevieme ani po česky, ani tí písať bezchybne, ktorí v Čechách študovali tri-štyri aj osem-desať rokov. Taká všestranná nedbalosť u nás o reči: vlastnú, slovanské i cudzie.

Popularizovanie všeobecných známostí a vedy, že tiež preto je tak zaostalé, nemusím ani dokladať.

Reči. Snáď je to nepotrebné mnohým… Dobre. Ale znať históriu našu všeobecnú a menovite kultúrnu, to je už len vari povinnosťou každého Slováka, nie to, Bože, inteligenta! A koľkí vieme čo sústavného, určitého, vecného zo starej literatúry našej; čo napr. o starých našich učených spoločnostiach, jednotlivcoch, priekopníkoch slovenskej myšlienky, čo o Matici, gymnáziách? Že boli… a vláda ich bezprávne zničila. To vyčitujeme každodenne z časopisov, to vieme; ale ako účinkovali, aký mali vplyv na kultúrne naše postavenie a podobne, o tom málo, lebo nič. Pustiť sa do hlbšieho štúdia niektorej doby alebo nášho popredného človeka, na to sotva bude príkladu v slovenskej mládeži. Nepoznáme geografiu nášho kraja, nie dejiny Slovenska, ale ani svojho mesta, svojej dediny, ba ani vlastnej rodiny. Sú napr. v mojej spoločnosti viacerí zemania, a hrdí zemania. Ale že by tí vedeli, alebo chceli vedieť o živote svojich predkov, že by pátrali, no, aký to bol ten staroslovenský zemiansky život, načrtať dačo z toho života, napríklad: či slovenské zemianstvo a kedy sa začalo ako maďarčiť, keď už Benický veršoval po slovensky, ale aj po maďarsky… či malo základ, dôvod za odrodenie… To nikto nechce vedieť o svojich predkoch. Vynášať dajaké obrázky, kresby z kúrií, starý život kresliť, ach, načo… Som od šesťsto rokov zemanom, to mi dostačí… Máme akési písma, ale ešte som to neštudoval atď. A čo máš v erbe? Začo to dali predkom tvojim? To už iste neviem… Ale tak sa mi vidí… Ani len o tradíciu nestoja.

Nuž ale keď už teda nie nič vážnejšieho, snáď iné zábavnejšie snahy či ideály máme: šport, spev, hudbu, divadlo… Trocha bicykel, kus turistiky, ale žeby to bolo spojené aj s dajakým štúdiom… Chodí sa na hole, do jaskýň, ale že by kto mal precestované Slovensko, aba; iba ak ako suplikant dačo videl, prešiel, skúsil, to má. Ľud náš nepoznáme, k nemu nejdeme — iba keď sú dajaké voľby, vtedy by sme chceli, aby slepo šiel za nami. Pravda, koľké býva sklamanie, zúfanie. Je niekde na dedine majáles, hasičská zábava, máme čas, mohli by sme sa tam ukázať, zabaviť, pozhovárať, ľud by poznal nás a my jeho, popularizovala by sa národná myšlienka; nie, drepenieme v kaviarni, alebo doma sa nudíme, driememe, v najlepšom prípade ideme dakam von, ale len nie medzi ľud.

Po ochotníckych javiskách našich s veľkými ťažkosťami, aprehenziami rozdeľujú sa úlohy, a že by potom ktosi vážne bral úlohu, preštudoval ju, vložil do nej ducha i telo, aba, len aby sa to odbavilo… Veľmi málo je passionátnych hercov, ochotníkov.

Sme roztrhaní, nesústredení ten-onen na jeden obor lebo odvetvie, preto iba mátame: raz to, raz iné a tak nič. Chodíme na klebety, počúvame ich a nikto z toho nič nemá, iba ak škodu či takú, či takú.

A čo bude takto z nás, keď nám starí pomrú? Tí mali ešte aj školu, a potom privátnou pilnosťou stali sa vo veciach našich, vo vede špecialistami; a my? Ani školy, ani privátnej pilnosti. Smutné časy to idú a prídu na nás…

Ale snáď aspoň, keď už my nemáme žiadneho ducha, žiadnych ideálov, za ktoré by sme skutočne vytrvale, húževnate pracovali, snáď sa aspoň usilujeme vychovať lepšie pokolenie? Skrznaskrz sme v lieni, zbahnatelí. Egoizmus vo všetkom! Len pre seba, pre osobné svoje pohodlie všetko a slobodným byť, neviazaným ničomu a nikým. Plno mladých ľudí s pevným postavením, s istým platom a žijú — staromládeneckým životom, a keď potom ostarení predsa z akýchsi úzkostí a potrieb ošetrovania poženia sa, odumierajú malé deti; alebo mládenčiac, hynú predčasne od zunovanosti a nudy života, ktorý im už nič príjemného nevie poskytnúť. Ach, zahučali hory, zahučali lesy…

A preto, ako básnik nakladá, slovenskému mládencovi: