ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[37]

Že sa našim politickým, hospodárskym časopisom tak slabo darí, že viazne celá naša národná práca a organizácia, toho hlavnú chybu vidím v tom, že sa o našu dedinskú roľnícku mládež od pätnásteho do dvadsiateho piateho roku — kým sa nepovydáva, z vojenčiny nevráti, nepožení — pramálo staráme. Aspoň nevidím vytrvalej, premyslenej vychovávateľskej práce. Kde je možné a kde je horlivosť kňazov, učiteľov, zahrá sa dva-tri razy do roka divadlo, kde-tu je snáď nejaká stála knižnica, pri spolkoch starých odbor mládeže… ale koľko je toho spolku, keď povážime, že národ náš je z deväť desatín roľnícky, a zdar, nezdar našej národnej politiky že opiera sa v obci, v stolici, v okrese, v cirkvi, v škole, na finančníctve atď. o spôsobnosť lebo nesúcosť slovenského roľníka.

A čo vidíme? Naša dedinská mládež, ako vyjde teraz už zo zmaďarizovanej, opakovacej školy, pustená je vo svet, učiteľa, kňaza uctí naoko, za chrbtom sa mu často vysmeje: rodičovi počína sa protiviť, stavať, neposlúchnuť, za málo ho mať a po čase mu i rozkazovať, okrikovať — a nedajbože horšie, vzdychne si pri týchto riadkoch nejeden rodič.

V tom veku začína mládež roľnícka pracovať doma alebo v službe. Začína si byť povedomá, že už neje darmo, ale robí a má právo na svoj vyrobený groš, nadobudnutý či v službe, či požadovaný od rodičov. A začne sa doba fajčenia, pitia, nemúdreho tanca, mrzkých rečí, hnusných pesničiek, nočného túlania a všetkého, za čo sa pozdejšie hanbiť bude. Dievčence sa vydávajú, chlapci idú na vojnu, ukážuc ešte raz ako v zrkadle pri asentírke všetku svoju päť-šesťročnú špatu.

Až keď sa takto vybúrili, poženili, založili rodinu, odvažujeme sa k nim — pokračovať tam, kde sme ich pred desiatimi rokmi nechali. Čo sa za tých desať rokov s dušami a srdcami týchto mladých ľudí našej národnej nádeje porobilo, to často smutne skusujeme, keď im podávame knižku, novinky, alebo sa chceme s nimi pozhovárať o veciach vyšších. Bývalá dobrá žiačka nám povie, že jej „čítankou“ sú teraz už deti, kuchyňa, dvor; muž podobne vyhovára sa na robotu, „a budovali sme, prikúpili sme… a už sme aj zabudli čítať“, doloží… A pravdu povedal. Za desať rokov — berúc do ruky iba z poháňania rodičov spevník, snáď modlitebnú knižku — zabudol čítať, zabudol písať, otupel na rozume, na duši a nemá vyšších cieľov, ako nazhŕňať čím viacej majetku. Nemá už kedy čítať a pri čítaní strávený čas vidí sa mu — zmárneným.

Toto je smutný stav našich dedín. Nie všetkých, to by bol hriech povedať, veď máme krásne príklady, kde skoro do každého domu dochodí Hlásnik, Týždenník a iné našské časopisy. Ale máme celé doliny, celé kraje, kde tie tri-štyri čísla nijak nemôžu prekliesniť cestu tridsiatim-štyridsiatim, tristo-štyristo číslam. Vezmime napr. Nitru, stolicu úrodnú, prebudenú a ide ta so tritisíc čísel našich politických časopisov, teda asi na tristo ľudí jedno číslo. A probujte to naprávať! Istá vec, že terajší odberatelia mohli by vytrvalou prácou, agitáciou hodne vykonať, ale neukladá sa malá povinnosť kňazom, učiteľom, vzdelanejším remeselníkom a roľníkom tým, keď sa požaduje od nich — ako minimum národnej práce — získať ročne jedného nového predplatiteľa niektorému politickému týždenníku; aj nedávno som skúsil, že s obľúbeným miestným farárom, od poludnia do noci, obháňajúc kopanice veľmi prebudenej obce, ledva sme získali dvoch predplatiteľov. Sú obce, kde sa akoby dedične už tridsať-štyridsať rokov drží počet nezmenený, tridsať-štyridsať-päťdesiat čísel Hlásnika, ale vyššie to neni vstave vyhnať ani najväčšie úsilie farára lebo iného inteligenta.

Koreň neúspechu nevidím v inom, ako v tom spomenutom, že o výchovu dorastajúcej mládeže od pätnásteho do dvadsiateho-dvadsiateho piateho roku sčiastky — úradnými medzítkami hatení — nesmieme sa starať, sčiastky, že mládež pokazená maďarizujúcimi otrokárňami-školami sama nechce, nepríjme nášho poučenia, uspokojíme sa tým, keď nás pekne pozdraví, keď ju rodič pochváli, že sa roboty chytá a v nedeľu do kostola ide. A koľko ráz rodič voči deťom je najväčší cigáň! Pochváli, i čo by mal pohaniť.

Spolkami mládeže vychovávať náš podrast nemôžeme, lebo nám ich vrchnosť nepovolí ani v podobe čitateľských, ani speváckych, ani hasičských, ani sokolských, ani nijakých, ak chceme, aby boli slovenské. Cirkevná viecha môže slúžiť dočasu za ochranu poučno-zábavných besiedok, večierkov, vychádzok, ale aj to len dočasu, kým vrchnosť nenahuckajú, že sa na večierku, prednáške nezošľachťuje srdce, necvičí um, ale semä panslavizmu. No kým nám všetko nezhabú, nepozatvárajú, treba využiť kdejakú možnosť a či je to v svetskom, či v cirkevnom spolku, všade treba mládež pobádať k vzdelávaniu sa a pečovať o mravnosť a dobrý cit. Na mnohých miestach, vďaka horlivosti jednotlivcov, sa to už robí, ale to sú hlavne väčšie mestečká, kde je naša inteligencia početnejšia a môže si prácu rozdeliť. Ja ale myslím na naše dediny a dedinky, kde tí jeden-dvaja ľudia buď ani nestačia na všetko, alebo ich ani nieto. Veď koľko máme dedín, kde niet ešte školy, a koľko, kde by bolo lepšie, keby jej radšej nebolo, lebo iba oblbuje a tupí, zabíja prirodzený talent našej mládeže — maďarizovaním.

Najistejšiu cestu, ktorou dôjsť môžeme — za dnešných pomerov — k najväčšiemu počtu našej odrastajúcej mládeže, vidím v poučnozábavnom obrázkovom časopise, týždenníku, nie novom, samostatnom, ale takom, ktorý by sa snáď za korunu príplatku prikladal k všetkým našim politickým denníkom, obdenníkom, týždenníkom a mesačníkom, ktorého by sa hneď mohlo začať tlačiť snáď aj desaťtisíc výtlačkov.

Nebol by to časopis samých nových článkov, básní, obrázkov, ale popri nových, vyberal by sa hlavne kvet staršej našej literatúry. Ide o to, aby mládež, ktorej chuti dnešná škola k slovenskému slovu nedodá, ba otupí, zobudená bola k milovaniu materinskej reči, zobudená bola k národnému povedomiu, žeby v porozumení a nadšení, keď odrastie, konala aj ťažšiu národnú prácu kultúrnu, hospodársku a politickú. Uvažujme a na jeseň mohli by sme začať.