ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[28]

Ako Muzeálna spoločnosť dôstojne koná svoju úlohu, tak smutne zaostáva Živena okrem toho, že oboslala prešporskú a žilinskú výstavku, čo je prácou jedného dvoch ľudí, ani nie Živeny.

Toho roku už nevydržiavala Živena ani valného zhromaždenia, bez udania príčiny pred verejnosťou. Ale ja vám poviem, čo bola za príčina.

Citnejší členovia z roka na rok sa viac musia hanbiť, že zhromaždenia bývajú prázdne formality: zápisnica, pokladnica a resto. Živena nemá a nevie si nájsť predmetu, o ktorom by si mohla na zhromaždení porokovať. Preto pani predsedníčka mala sa vysloviť, že na také jalové zhromaždenia chodiť je stydno, a že ak bude zvolané valné zhromaždenie, že sa ona hneď poďakuje z predsedníctva.

Ale pátrajme, kto je tomu na vine, že Živena hlivie už dlhé roky, že tohto roku nemohla sa zmôcť ani na jedinký bod dajakého vážnejšieho predmetu, ako sú vyššie spomenuté.

Dušou spolku je a má byť tajomník, a tým viac, že terajší pán tajomník je všestranná kapacita čo do reči, ale skutek — utek. Len tak zhruba načrtáme, čo všetko si Živena aj s jej tajomníkom umyslela a nepreviedla, aby sme nešírili prázdnych rečí.

Pred desať rokmi uzavrela Živena vydať každý rok Letopis. Koľko ich vyšlo dosiaľ? — Celé tri! Prečo len tri? Pánu tajomníkovi-redaktorovi nechce sa unúvať za príspevkami, alebo nestačí, keďže musí v redakcii Národných novín denne až dve-tri hodiny presedieť.

Ale nechajme Letopis; v treťom zošite už aj tak činí polovičku odtlačená práca z Národných. Prežväkujme.

Štyri-päť rokov bude, čo Živena poverila pána tajomníka zostaviť Národnú čítanku. Pán tajomník aj túto úlohu ochotne podujal; ale o Čítanke sa mlčí a Kubo si, ak ten z nej už dačo má! Chce ju zaiste sám napísať, lebo ináč je to lenivosť, nesplnenie povinnosti a tým väčší hriech, že sa pán tajomník dobrovoľne zaviazal do zostavenia. Emil Černý pred štyridsiatimi rokmi za chvíľu zostavil objemnú a znamenitú Čítanku, a pán Vajanský si to dnes netrúfa alebo sa mu nechce. Aspoň by oči zapchal svetu… Pár veršov z Černokňažníka, voľaktoré kapitoly z Kotlína, zopár úvodníkov z Národných a bolo by zase tej slávy za mištičku a bolo by to aj originálne! — Ale keď je tak, nech odpovie, veď sa mu uzná a poverí sa tým iný človek, aj v pedagogike, vzdor redaktorstvu R. a Šk., iste zbehlejší. Pán Michal Bodický mal voľakedy súkromné slovenské gymnázium, ten by to vari v prospech veci vďačne vykonal. A snáď aj iní by sa našli a previedli to svedomite.

Stanovy Živeny hovoria o úlohe tajomníkovej, že… stará sa o uskutočňovanie uznesení… zodpovedný je za dôkladné a verné vyplnenie všetkého, čo sa mu zverí… Necítite sa, pane, v svedomí? Nemožno, že by vám tak bolo zarástlo! Prečo sa teda nepoďakujete? Či vám to tie dámy majú povedať, že „porúčam sa“?

Nepäťte ten spolok, ktorý aj tak málo vykonal v celom svojom živote. Príde nová sila, vleje snáď akej-takej krvi do strnutých žíl. Prežili ste sa už. Choďte na zaslúžený odpočinok, zavŕšte slávu svoju ešte dákym ohromným románom. Martýrstvo vám najlepšie svedčí, nehatíte aspoň druhých a tak ste osožný aj sebe aj národu. Ani vám to nik nevykričí, ako toť vám musíme, že ste sa zase zlakomili za pár zlatých Živeniných, keď ste si dali zaplatiť cestu do Žiliny na výstavku vzdor tomu, že v oboslaní výstavky nemáte ani máčny máček zásluhy, a vzdor tomu, že ako Múzeum, tak aj Živena poverila zastupovaním pána Socháňa. Vzali ste si honorár za ten úvodník? Ak hej, nuž aspoň z nepravej kasy, lebo to vám mali dať Národnie…

Nuž zbohom, pán tajomník, mali sme vášho tajomníctva už dosť, lebo vám to nechceme povedať, ale to je mienka všetkých členov, a chcú sa ďalej hnúť. Alebo si chcete penziu doslúžiť? Doslúžiť, dobre; ale zaslúžiť len vari predsa nie…

„Ďalej hnúť!“ ale ako, kam?

Nuž, slávna Živena, nemáš ty len gazdovskú školu v stanovách, že by si, keď ti tú nepovolili, nemohla krôčik napred!

Počuj! Kdeže predávaš tie tvoje výšivky? Už si to vari ponechala? Zavčasu veru. Či nemali odbytu? A keď iné majú v Rakúsku, v Čechách, v Nemecku, vo Francii a kde inde… Ale nestálosť tvojich dcér! Nepraktické zariadenie celej veci. Treba obchod otvoriť, cenník dať spraviť, a tak by z toho mohlo čo byť, nie tak starosvetsky, že musia ľudia — predsedu Kmeťa unúvať s obstaraním výšivky. To je hanba pre vás, moje dámy. Vzorky farbisté, sto-stopäťdesiat výtlačkov by sa ročne iste minulo, a nevyšívali by ste ornamenty čertvieaké zo žurnálov a mód, len nie slovenské vzory! Kuchársku knihu! Vážite ešte na funty a lóty, a preto často nepodaria sa vám cukrovinky, rozlejú „pyšteky.“

Vydať novely Šoltésovej, Vansovej, Podjavorinskej, spojiť Letopis s kalendárom na spôsob kalendára „Paní a dívek českých“, na to ste ani vari nepomysleli. Vidíte, pán tajomník, že aspoň bodov programových koľkokoľvek… Ale vy čakáte, že vám vláda ponúkne nejaké pole účinkovania, alebo preto, že hneváte sa na pána ministra pre gazdinskú školu, že on bude teraz taký galantný a povolí ju predsa? Nebuďte naivné! Načo je vám teda tých dvanásť tisíc zlatých? Či čakáte, kým vám ich vezmú a dajú FEMKE?

Vzmáhate sa, ako aj na tú besedu raz do roka v Martine. Nemôžete a neviete nájsť človeka, čo by napísal, predniesol. A vidíte, keby boli tie besedy dve-tri, aj by to bol aký-taký znak vášho života, aj by sa zo zisku zaokryli prípadné straty na kalendári, novelách, vzorkách.

A pri takomto čulejšom živote pribúdalo by aj členov spolku, len by sa muselo trocha zaagitovať a ukázať, že členom Živeny byť má aj dajaký iný prospech, ako je len tá jedna zábava v Martine. Nové „milosťpanie“ zvať za členov, splátky riadne inkasovať… Ale však načo to všetko? Pre kultúrny význam spolku, aký nemá a aký by ale mohol a mal mať.

Prepáčte.