ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anča, nevesta Demákovie, len čo bola oči zažmúrila po polnoci — nemohla spávať od dvoch rokov, ako jej muž umrel, pre žiaľ za ním — keď zahučal bubon na dedine, skočila hore predesená, a trasúc sa ako list vo vetre, rýchlo hádzala na seba šaty.

„Mara!“ skríkla na dievku, ktorá ležala na vedľajšej posteli, pohodlne si vydychujúc, „vstaň, bubnujú!“ I potrhá ju za plece a bedáka pritom: „Jaj, Bože, Bože, to už zato, že bude vojna!“

Mara, devätnásťročné dievča, slúžka, lenivo sa vystrela, nespamätala sa hneď, čo chcú s ňou. No začujúc slovo „vojna“, hoci rozospatá, schytí sa i ona s postele.

„Tetka, tetka, jaj, Bože!“ jachčí, nevediac ani, čo vraví, čo robí, či žije, či je na tomto svete a či už na druhom. „Počkajte, počkajte!“ Mece i ona šaty na seba s chvatom, ako pred čímsi hrozným sa náhliac, ktoré priam bude sa valiť na ňu i na celú dedinu. No tetka je už na ulici. Tam zalamuje rukami. Pery má osinuté, jej pohľad zľaknutý lieta na všetky strany do šerej noci. O chvíľu vráti sa rýchlo k domu a zabúcha na okno.

„Apo, mama, Jano, bubnujú!“

V tú chvíľu už zavrzly dvere na pitvore a z nich vystúpil gazda Demák, nízkej, tenkej postavy. Malú, okrúhlu a plešivú hlavu nemal pokrytú — schytil sa len tak s postele. Za ním vykročila z domu jeho žena, chudá, tiež nahnutých pliec, a Jano, syn, liezol rebríkom dolu s povaly nad stajňou.

„Už sme hore,“ rečie Anči-neveste Demák, sám poľakaný. „Počul som sám do chyže, že trepú na bubon… Jano, tu si?“ obzrel sa za seba do dvora a potom vychodí s druhými na ulicu.

Zo susedných domov tiež vybehujú ľudia. Dedina šumí, vzbudená zo sna. V niektorých domoch pozažíhali svetlo. Dvere sa otvárajú, vŕzgajú, buchocú. So všetkých strán zaznieva vrava a krik. Každý sa náhli oproti bubeníkovi, ktorý uprostred dediny stojí rozkročený na krivých nohách. Trepe na bubon celou silou, ako by v tú chvíľu buchotom i mŕtvych, nielen živých chcel vzbudiť zo sna.

„To za vojnu bubnujú,“ volali ľudia so strachom. „To bude to!“

„Nuž, pravdaže za tú… Tá nás už neminie!“

„Ver’ za iné by o polnoci nebubnovali!“

„Veďže už vrav, Jano — polhodina, ako trepeš!“

„No, už nič dobrého nepočujeme!“ povie i Anča Demákovie. „Ľaľa, ako sa trasiem, ako prút!“

Niektoré ženy ani vravieť nemôžu, len zubmi drkocú od ľaku. Dedina je vzbúrená, ako by horelo. I páni povychodili z hrdých domov, panie otvárajú okná. Ba ešte i pán Štepka — a to sú bohatý pán! — vyšiel zakrútený v kepeni pred dom.

No už nič dobrého nás nečaká…

Bachter udrel posledný raz na bubon tak silno, ako len vládal. Zakýval sa na krivých nohách, odkašľal a začal volať hlasom, ako by lev reval:

„Dáva sa na známosť, že prišiel telegram od najvyššej vojenskej vrchnosti, že sme Srbskej krajine vypovedali vojnu. Preto nech sa každý odobratý chlap od 20. do 40. roku hlási v kancelárii u pána notára a hneď berie do bitky!“

Bum-bum-bum! — zatreští nakoniec na bubon. Postojí trochu a potom, nedbajúc na krik, výkriky a nárek ľudí, ide pokrivujúc ďalej so strašnou zvesťou. On, hoci je mladý, nevyrušil sa veľmi. Nebol vojakom, je krivý. Nie tak druhí. Vrava chlapov zvučne ozýva sa nocou a ženy spustily nárek.

„Ach jaj, prebeda! Ver’ sme sa dožili — ale sme sa dočkali! Čo bude s nami? Ach, chlapi naši prenešťastní!“ bedákajú ich zblednuté ústa.

„Hneď som ja vedel, že to za tú vojnu, ako prvý raz uderil na bubon,“ ozve sa počerný chlap, nízkej, trochu hrbatej postavy, s ušima priezračnými a širokými ako u netopiera. To je Paľo Peko od stredu dediny. „Hneď som povedal žene: ,Počkaj, Zuza, to za vojnu!‘ Lebo i pán krčmár, pán Šén, koľko ráz povedal, ako kráľovičov zabili v Bosne, že za to doista potečie krv. A hľa, tu máš: i tak bude!“

„I ja som počul tak spomínať v meste, keď som vozil pána Fela na stanicu. Ale ktože by na to bol naozaj hútal a veril? I môj Ondro pôjde!“ povie jeden rozžialený, svesiac hlavu.

„I náš Paľo!“ zas druhý žalobným tónom.

„Nuž a náš?!“ skríkne tretí zúfale. „I ten musí ísť!“

„Čo, ba ver’ to poviem,“ rečie opäť Paľo Peko, „že sa to ani nemohlo inak stať a ináč byť.“

,Čože by si ty vravel,‘ myslí Anča Demákovie, s opovržením pozrúc po ňom od chrbta, o ňom vraveli, že kotol nosí na chrbte. ,Ty sa báť nemusíš.‘ Pravda, ani ona nemala sa čo báť tak veľmi. Muž umrel jej už dva roky — začo dosiaľ mala ranu na srdci, a iného zcela blízkeho nemala, čo by šiel na vojnu.

„Ach, Bože!“ vzdychla predsa za všetkých v dedine.

„A čože, keď i bude tá vojna,“ povie pekný chlap, s lícami ani ruže červenými. „Pôjdeme, nabijeme nepriateľa, a koniec veci!“ To je prístavok Matvejovie, najkrajší chlap v dedine.

„Jaj, čo len vravíš! Veď je vojna, a nie vojenčina!“ povedia mu s výčitkou ženy.

„Čo i,“ na to on, mece hlavou pyšne. „Ja sa nebojím!“

„No, inak ty budeš vravieť, keď pôjdeš, keď sa budeš musieť rozlúčiť s mladou ženou… Bože, i náš Mišo pôjde!“

Prístavok hodil okom dookola, či nevidí spomínanú. Stála za druhými, krásna a ustrnutá, a že jej on nevidel, vrhne slovo:

„A čo, keď i lúčiť so ženou.“

Nik neodpovedal. Oni zbadali, že i jeho žena tam. Paľo Peko, širokých a priezračných ušú, popovie zasa:

„Daver to poviem, že toto už muselo prísť, že sa to inak ani nemohlo stať. Povedali i tu v dedine naši páni, na vlastné uši som počul, že sa to inak vymeriť nedá, len vojnou. Hm, ale, Bože, čoho sme sa dočkali!“ vzdychol i on, aby videli, ako to i jeho kormúti.

Anča Demákovie už sa teraz nezdržala, aby ho nezavrátila:

„Čože je tebe — ty sa báť nemusíš… ale môj bratanec pôjde tobôž!“

Paľo sa neurazil, čo i narazila na jeho chybu. Zasmial sa Anči do očú. Dosiaľ iste bolo mu nešťastím a hanbou mať chybu, no teraz to bude považované ako dar od narodenia. Preto smial sa Peko. Ale jeho žena, štíhlej, peknej postavy, stojaca tam vedľa, zapálila sa. Mala peknú podlhovastú tvár, len čierne, dovedna srastené obrvy nepáčily sa v dedine. Šla za Peka len z oželenia, lebo ju Matvejovie prístavok Ďuro nechal tak a iní o ňu nestáli.

,Vášho bratanca nebude škoda, zlodeja,‘ chcela odplatiť Anči, no zasekla sa. Nebude sa hádať teraz v tejto hrôze.

„Poďme,“ rečie nízkej, čipernej žene, Katke Stoličkovie, čo býva s nimi na jednom dvore. Vie to každý, že Anča Demákovie nikomu neodpustí a každého bodne.

Katka sa nehýbe; nerozumie hneď, čo jej Zuza vraví. Je tiež zmrznutá strachom, že bude vojna. Pôjde i jej muž. Pravda, tá myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muž zlý a pijan veľký. Niet dňa, kde by sa neopil a kde by nezlorečil a nežiadal, aby ich Boh rozlúčil (teda ich, hľa, rozlúči…), aby umrela ona, nezavadzala mu a nehnevala ho.

„I tvoj muž pôjde, Katka!“ riekly jej akosi dobroprajne, ako by povedaly i to: teš sa!

Ľudia sa rozchádzajú s nárekom domov. Nik nebude spať už do rána — každý tvrdí. Bár by svitalo iba, vo dne pri robote ľahšie prenesie človek trápenie. Anča Demákovie vracia sa tiež domov. Starý gazda čakal ju už vo dvore. On so ženou nedali sa do vravy na dedine. Syn Jano nie je odobratý. Po tri roky bol na asentírke, nevzali ho, je vraj slabý. Teraz už len oženiť ho je starosťou ich najvážnejšou… Demák dal synovi rozkaz ešte na ulici, aby ráno šiel napásť voly, a neveste rečie, zamykajúc za ňou dverce na dvore:

„Maru zobuď ráno zavčasu. K tomu jarcu musíme sa pribrať zo skrúšeného srdca. Skrčí sa dočista na koreni. Tak sa len hore do roboty!“ On nezabudol, že sa má žiť i zajtra. Hlavu nestratil, čo bude i vojna.

„Tak, do roboty zavčasu!“ šomre nevesta, ako Demák stratil sa v dome. „Iného ani neviete, len do tej duriť naveky. Ale či ste mi na odev dali toho roku!“ I prišla jej hneď krivda na rozum, čo i vojnu vyhlásili. Prejde pod sieňu, kde mali postele so slúžkou, a nespokojná soblieka so seba šaty. Veď iného nemá v tomto dome, iba tú robotu…

Už sa ukladala do perín, keď odkiaľsi zozadu pribehla Mara. Je zadychčaná, a keby bol deň, videla by Anča, že jej tvár horí. Ale i takto vie, kde bola Mara, a nie je spokojná ani s tým.

„Či si ty ešte nie tu!“ kára ju nevľúdne. Už dávno odišla z dediny: ju nečakala zato, aby sa s Janom sišla za domom potajme. Dosť ráz ich vedno dopadla. Mara chce sa vydať zaň, striehne na každú minútu, kde by sa s ním sišla osamote. Len na to myslí, nie na prácu. S Janom sa schodiť, na to je chytrá… Či má vyzradiť svokre a svokrovi? Kým druhí ľudia hynú od strachu, oni za humnom sa sišli. No, veď by im dal otec prchký, keby o tom vedel! Maru v tú hodinu by odoslal — a potom roboty bolo by ešte viac na jej pleciach. Preto Anča nechá radšej všetko tak. Zažmúri oči, jazyk zasekol, hoci ju to pučí. Či by bola hodná táto lenivica byť nevestou v dome, kde je ona! Začala vyratovať, kto všetko pôjde z dediny na vojnu. I ten, i ten dom ostane bez chlapa…

Mara sa šmarila rýchlo do perín — i na to bola chytrá — reči Ančine počúva iba nasilu.

„Anka Matvejovie stála ako hromom zabitá. Ani slova nemohla z úst vypustiť. Veď jej už krídla opadnú. Nazdala sa, že pol sveta má, keď má Ďura.“

„A tetka Zuza Skalovie aký krik spravila na syna,“ podotkla Mara, vyzivujúc. Spať sa jej žiada. Na deň sa dorobí pri prísnom gazdovi veľa. Zabúda i na schôdzku s Janom, a bola ohnivá. On je tichý, nesmelý, ona netrpezlivá. Ako koľko ráz, i teraz durila ho, aby povedal rodičom, že ju chce. Veď každý deň jeho ženbu spomínajú, tu je čas, aby preriekol i on.

„Tú nešanujem,“ povie Anča. „Nechcela mojej sestre na jar 40 zlatých požičať, keď si kravu kupovala, a to nie je veľká suma. Ale u Matvejov, tam bude smútku dosť. Bolo u nich dosiaľ ako u kráľov… ako v nebi. Kúpili si gramofon — každú nedeľu tance — bály. Pekovku iba vysmievali, že banuje za Ďurom. Teraz sa už smiať nebudú… Iba Katke Stoličkovke sa dobre stane. Oslobodí sa od čerta. Ani Zuzu Skalovie neľutujem. Skrhlaňa, nepováži chudobu. Ako by svet nevedel, akým činom nadobudli veľký majetok. A ja sa nerátam najostatnejšou v dedine, čo som i vdovica — a ešte keby mi nebol muž umrel!“

„Veď by vám tak bolo lepšie,“ vraví Mara a kladie dlaň na ústa, zatajac zívanie. Spala by, i ľaknutie na vojnu jej už prešlo. Nasilí sa počúvať Anču, aby si ju získala ohľadom Jana. Veď každý deň vyratujú, koho by mu mali vziať.

„Čida že lepšie?!“ povie Anča s trpkosťou. V tej chvíli všetky krivdy, čo zažila v tomto dome, ako umrel muž, jej prešly mysľou.

„Akože by nie lepšie! Veď takého muža pod slncom nebolo viac, ako bol on. Tichý, neohrešný, prívetivý ku každému a za mňa ani do ohňa nebol by otáľal skočiť. Načo len umrel, prečo sa musel taký mladý pominúť?“ dokončí zajakavým hlasom od plaču a horkosťou úži sa jej hrdlo. „Práve on, dobrý, musel preč… A taký je i Jano, tej nátury!“

,Toho, toho mne!‘ myslí Mara, na chvíľu oživená. Veď ho dosť núka, posmeľuje, aby už raz povedal rodičom, že ju ľúbi. Či bude už osožné niekedy? Veď preň prišla slúžiť sem do tuhej roboty. Zaviera oči, čo by i chcela počúvať ešte tetku, no mladé telo žiadostivé je sna, a len čo položila hlavu na hlavnice, už i spí. Anča to nezbadá a vraví svoje:

„Ale mi i závideli všetky ženy na tomto rade. Bože, keby on bol žil, ako by vo všetkom bolo inak s nami…“

Tu zachrapotala Mara, zhlboka vydychujúc, i pretrhne svoju reč Anča a myslí nahnevano:

,Ver’ ti je dobre. Ja už do rána očú nezažmúrim, a ona, ľaľa, ako si vyfukuje spokojne. Ale tá by spala deň a noc. Taký lajhár, a ešte sa drží za Jana… Zas sa sišla s ním! No ale ja to už zas vyzradím apovi — už nestrpím!‘

,I môj Paľo by musel ísť teraz do vojny, ak by nebol umrel,‘ schodí Anči do umu… Musel by ju nechať s deťmi. Musel by sa ísť biť a umrieť, ktovie kde, do akého kraja a do akej diaľky. Musela by ho utratiť teraz… No spať nebude Anča, čo jej je muž i nie viac v nebezpečenstve. Myslí na bratanca a iných v dedine. Veď spať azdaj, krem tu lenivej Mary, už nik nebude v tejto dedine tej noci. Srdcia sa strachom trasú, — pukne sa čo ktorej do rána. Srdce chveje sa i Anči, v hlave jej hučí, a ak by ešte Paľo žil a mal ísť teraz s druhými na vojnu? To by Anča ani neprežila. Ona by dokonca o rozum prišla. A tak teda iba dobre pre ňu, že Paľa už niet medzi živými. A Anča po prvý raz prestala reptať — lebo reptala každý deň, keď vstávala, a večer, keď líhala, ba reptala každú hodinu, že jej muž umrel a ona ostala sama so dvoma deťmi v tomto dome. Lebo je len sama na seba nechaná. Svokrovci planí, nesveria na ňu nič. Jej slov si nevšímajú, len sami, hoc sú starí a pokoj by sa im zišiel, riadia a spravujú všetko. O jej rady nechodia, ani o jej vôľu… Slova nemá v ničom, ako tuto Mara — slúžka. Ba horšie je, lebo Mare platia za prácu, ona robí darmo. Vraj deťom polovica zo všetkého nechybí. Zato ona musí tu byť a drať sa, lebo polovica majetku pripadne deťom. No kedy to bude a kým sa toho dožije, dotiaľ si Anča nielen o mladosť, ale i o zdravie príde v ťažkej práci. A deti môžu i pomrieť… Každý večer trudí sa zato, všakovak premýšľa, húta. Každý deň odosiela kviľbu za mužom; koľko ráz reptala, že čo radšej svokor, už starý človek, neumrel, alebo Jano, ktorý ešte nemá ženy, alebo svokra, chorľavá i tak. Mladý odišiel a starí ostávajú — tak zlorečila. Ale teraz vidí, že je dobre tak, ako je. Veď by i Paľo musel ísť na vojnu a tam zahynúť, a ona utratila by ho predsa. Pomaly uspokojuje sa Anča, a sen, ktorý závidela Mare, pritlačil i jej oči.

Ale u Pekov vprostred dediny nezaspali ešte. Pekovka, štíhla žena, podlhovastej, peknej tváre, sedí na chladných skalách na podstení. Čierne oči upreté do zeme, na tvári ruže od vzrušenia. Už rok, ako všetko to strašné sa stalo, keď ju nechal Ďuro pre Anču Matvejovie. Už rok, a rana je ešte nezahojená — veď sa veľmi milovali. Obaja slúžili u bohatého gazdu Boldína. On nemal nikoho, len chudobnú matku — ona ani tej. Obľúbili sa, sľubovali vernosť jeden druhému, že sa nenechajú, čo by sa čo stalo, že skôr sa svet pominie, ako ich láska — tá že naveky bude trvať. Chceli sa sobrať, nech len rok doslúžia — a tu dorástla Anča u Matvejov, a hoci rokov ešte nemala, vydávali ju na písma. I hľadali jej ženícha po celom vidieku. Dosť sa ich ponúkalo, mohla si vyberať, veď bola najkrajšia a najbohatšia dievka v dedine. Krásni mládenci sa hlásili, čo jej boli roveň. Ktorého chcela, mohla si vziať — a ona vybrala si Ďura, sluhu, ktorý sa jej, Zuze, sľúbil, sirote osirelej. No keď už Pekovka vtedy neprišla o rozum, môže ani jedna dievka neprísť oň pre žiaľ. Slzy boly jej chlebom a ústa nevydaly reči, ako by bola onemela za ten čas. Ďuro šiel. Veď nebol blázon, aby taký ďah bol opustil. Každý mu to uznal — i ona musela. Ona vydala sa potom za Peku, na ktorom sa smejú, že kotol nosí na chrbte, a salaša nemá — za ktorého nechcela ísť ani jedna. Všetko toto ide Pekovke cez rozum teraz, keď bude vojna a chlapi z dediny, i Ďuro, idú na ňu. Ľaľa, sotva rok minul, už Anku odtrhne od Ďura vojna, ako ju, Zuzu, ona, Anka, od neho odtrhla. Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala…

„Zuza, a tebe že je čo,“ zavolá Paľo Peko so smiechom na ňu s postele pod ostreším, kde cez leto spávajú. „Veď tebe nejde muž do vojny… čože smútiš?“

„Tá nespí!“ ohlási sa Ondro Stolička, bývajúci na tom istom dvore, chodí so svesenou hlavou po dvore sem i ta; nemá pokoja, ako zlý duch. „Ale moja Kata, tá si ti hneď ľahla, ako prišla z dediny. Tá sa nesúži, že ja pôjdem… však nedbáš?“ osopil sa na ženu spurno, zastaviac sa pri vyšnom podstení a dvíha ruku ako k úderu.

„Ľa, akýže si ty muž,“ smeje sa Peko. „Mala by za kým banovať!“ To nie ako on, čo Zuzu čajsi na rukách nosí, voľká jej ako malému dieťaťu.

Pekovka, zabratá v myšlienkach, nezastarie sa, ani nepočuje, čo sa shovárajú. Katka tiež čuší pod perinou, tvári sa, že spí, a pritom čaká, že ju Ondro príde zbiť. Akože banovať za ním, keď odchod jeho bude jej obľahčením? Veď nieto dňa, čo by jej nehrozil zato, že si ju vzal. Nieto dňa, čo by nezlorečil Bohu, že mu ju nevezme s krku, aby mu neprekážala, chcel by ju mať pod zemou.

„Aký muž, aký muž… a ona že je aká?“ zúri on. „Povedz, budeš za mnou banovať?“

Katka sa zľakla jeho hlasu, nechá tak pretvárku, že spí, a rečie ticho:

„Ako by som nebanovala?… Čo si i zlý…“

„No veď to!“