ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V kancelárii, kam sa poberajú chlapi, je viac pánov pospolu. Sú tiež vzrušení, no oni inak ponímajú veci ako ľud. Pravda, že z nich ani jeden nemá ísť na vojnu. Srdcia im bijú zmužilosťou, oči horia oduševnením, na tvári rumeň. Nič iného nebolo treba, len vojna. To je, čo teraz blaží každého človeka, po čom túži každý dobrý vlastenec!

„To muselo prísť,“ rozpráva pán Baláň, vysoký, ešte mladý černovlasý človek. Okrúhlu bradu dvíha víťazne. On je notárom okresu a najoduševnenejší zo všetkých. „To ináč nemožno. Pre našu krajinu je spása vo vojne!“ Druhí kývajú hlavami rezko a chcú všetci vravieť veľké slová za to, no on nedá nikomu prísť k slovu. Rozpráva rozohneno:

„V hlavnom meste je neslýchané oduševnenie; krajina plesá. So spevom a rozkošou ide mužstvo na vojnu. Dobrovoľne sa hrnú pod zástavu brániť vlasť nielen mladí, ale i starci šesťdesiatroční. Veľké časy nastaly, slávne časy a vznešené…! Pravda, to náš sedliak nerozumie,“ pokračuje nižším hlasom, „on len to má na mysli, že musí otca, mať, deti opustiť. Ale aký svätý cieľ ich volá, to nechápe.“

„Čože by sedliak! Ide, lebo musí, bojovať bude, lebo musí, i umrieť tak, lebo musí,“ povie tučný pán, menom Moller, s očima vydutými, ktoré horely tiež oduševnením. „Ja len to banujem, že nemám syna, čo by šiel. Ale moja chovanica Gréta už sa osvedčila, že pôjde za ošetrovateľku. Áno, povedala! Veľké časy, slávne časy!“

Okolo stola chodil šedivý pán chudej tváre i postavy, Klipkáčom zvaný. Ten rád protirečil a postavil sa, kde mohol, každému. To spravil i teraz.

„Náš sedliak, náš sedliak!“ riekol rozdráždene. „Ale sa neskryje, ani nevzoprie! Ide bez námietky, kde ho povinnosť volá. Že sa nevystatuje, prosím, nie je to žart. U Kabátov napríklad obaja synovia idú a dvaja starci ostanú osamote… ženy s kŕdľom detí…“

„Ty, ty — čo by si ty vravel! Neskryje sa… pravdaže nie, lebo ani smelosti nemá k tomu! A že u Kabátov ostanú starci a kŕdeľ detí, na to sa nesmie hľadieť, keď ide o obranu vlasti. V tom prípade každý s radosťou a hrdosťou, áno, s hrdosťou má sa chytiť meča. I ja sám pôjdem… všetci pôjdeme!“ Baláň hodil rukou zmužile a vytýčil hlavu. „Srbsko zbijeme za deň — to bude len hračka pre nás. Veľkolepé, keď ako víťazi vrátime sa domov!“

Zas prisviedčajú páni a oči lesknú sa im ohňom, ako by už i mali to víťazstvo v rukách.

„Môj syn Ali nevie si rady. Oduševnením je až posadnutý,“ povie bohatý pán Štepka. Je i on prítomný, horí za vojnu tiež, no má na tvári pri oduševnení i známku nepokoja. I on túžil zničiť nepriateľa, má hnevu a nenávisti k tomu dosť, ale má len jediného syna, ktorý musí ísť. Keby to nie, hlásal by bol vojnu už dávno.

„V krajine prevrat, železnice len vojsko lifrujú. Civil nech sa na cestu neberie.“

Tu prestal vravieť Štepka. Nemá vôle k tomu. Srdce skormútené vari zahluší i slávny cit vlastenectva.

„Pravda je. Moja testiná chcela prísť k nám z Pešti na tri týždne a musela ostať tam. Ráno prišiel telegram, aby sme neposielali po ňu koč na stanicu,“ povie Moller a usmieva sa so spokojnosťou. „Čo sa toho týče, pravda, je to nie taká veľká chyba…“

Páni sa zasmiali. Vedeli všetci, že nerád svoju testinú, ale i nikoho vôbec okrem svojej ženy a peňazí. Pokračujú:

„Ľudia sú celkom vyrušení. Pán Vozár napríklad všetku ryžu a makaróny, čo boly v spolku, odkúpil, lebo že dovoz bude ťažký; a pani Lepiška za dve vrecia nulovej múky kúpila, viac na tento čas nebolo tam.“

„Tí sa na celý život chcú zaopatriť zásobami. Ľudia sa väčšmi boja o žalúdky ako o životy.“

„Blázni, čo sa majú zháňať za tým? Vojna potrvá najviac ak štvrť roka,“ zvolá Baláň. „Zbijeme všetko! Haj, s naším víťazným vojskom sme o mesiac… no, kde až?… Treba vidieť to oduševnenie. Ľudia sú vo vytržení. Každý túži po boji, po sláve — i ja sám!… Kto je proti vojne, ten je vlastizradca!“ A veľké oči Baláňa zahoria smelosťou a hrdinstvom. Rozkoš je počúvať ho a hľadieť na neho.

„Iste… povstáva i Rusko!“

„Čím viac nepriateľov, tým bude väčšia naša sláva!“ volá Baláň.

„Ech, keby ja len Rusov dostal do svojej moci!“ rečie Klipkáč krvilačne, „aspoň dvoch by rád z nich zabiť! No, veď to spraví za mňa môj syn Antal!“ dokončí s potešením. Páni sa obrátili s úsmevom k nemu, vychudnutému, obstarnému. Baláň riekol veselo:

„Dvoch Rusov? A sa nehanbíš, starý? Dvadsiatich, dvadsiatich aspoň!“

„A čože; ja som zbabelec azda? Ja som už bol vo vojne v Bosnii,“ nasršil sa Klipkáč. „A ty si kde bol?“

Baláň uprel zelenkavé oči na chudú, vráskami posiatu tvár Klipkáča, potom sa zasmial. Za múdrejšie mal nebrať vážne jeho reči. Tak to robili s ním všetci, vediac, že sa rád háda.

„Starý, starý, ešte som vojny nezažil, ale…“

„Práve zato!“ zavráti ho Klipkáč, „ja som bojoval ako dobrovoľník, a urážať sa nedám nikomu, ani tebe…“

Baláňove oči zabodly sa zasa do chudej tváre Klipkáča a teraz sa ani nezasmial, ani nemal úmyslu na žart brať jeho slová. Dalo sa predvídať, že oni hneď prví začnú tú vojnu. Vtom ozval sa bohatý pán Štepka:

„A viete, čo sa mi stalo dnes, keď som šiel z Pieskovca? Notár tam dal krížom cesty za dedinou reťaze popreťahovať a postavil k nim stráž, ktorá nepustí nikoho, ak nemá pas od slúžneho. Nechceli pustiť ani mňa, ktorý tam mám majetok, hahaha!“

„Varta je horlivý vlastenec!“ povie Baláň, zastanúc kolegu, „lebo, prosím, i na špiónov netreba zabúdať. Všelijaké veci môžu sa stať vo vojne. A ako vravím, každý je netrpezlivý čosi konať za vlasť.“

„Špióni!“ otrčí peru starý Klipkáč. „Naše okolie je čisté od toho.“

„To sa nevie a opatrnosť neškodí… Musíš vždy protirečiť. Čo by si ty vedel, starý!“ žartuje Baláň. Potom pohladí si vážne vrchhlavu, v očiach oheň.

„Hej, hej, slávne časy, veľké časy, veľkolepá doba, ale to nechápe každý…“

„Ja že nepoznám význam týchto časov?“ na to Klipkáč, na seba vzťahujúc slová Baláňa, a odvráti sa pohŕdlive, keď ten mlčí.

„A vy čo čarbete?“ osopil sa na jedného pána, ktorý písal tam pri stole, ako by sám bol v kancelárii a ako by ani neodznievaly veľkolepé reči. Bol strednej, štíhlej postavy a tmavých pekných očú. „My tu bojujeme, a vy sa neozvete. Mladý človeče, vy nemáte krvi v žilách?“

„Vy však tiež pôjdete, aspoň patríte do rokov tých, čo majú ísť?“ spýta sa tučný Moller, zbadajúc ho tiež, a obracia svoju pozornosť k nemu.

„Nebol som odobratý,“ odpovie ten, nezdvihnúc očú k nim.

„Untauglich? Schwach?“ rečie Klipkáč prekáravo.

„Schwach.“

„Zato sa môžete oduševňovať a osvedčiť, ako smýšľate, svoje náhľady vyjadriť. Oheň za vojnu horí i vo vašom srdci,“ povie Baláň. Mladý človek, Štefan Širický, neodpovedal. Zaujatý prácou, zdalo sa, že nevšímal si rečí k nemu upravených. Ale jeho tmavé oči dostaly zlý záblesk.

,Ja sa oduševňujem za jedno dievča,‘ myslel srdito. ,A čo sa osvedčenia týka, osvedčím jej dnes večer lásku, ktorá mi srdce páli. I vo mne horí oheň, ale nie za vojnu…‘

„Vojna musela prísť, každý dobrý vlastenec žiada si ju… Sa rozumie, že i vy?“ spytuje sa Baláň, ako by ho vyšetroval; pritom pozabudol, že si už potykal bol s ním. Zabodne oči do jeho peknej počernej tváre. Nepáčil sa mu tento mladík od prvopočiatku. Prišiel pred pol rokom, ktovie zkade, chová sa síce slušne a zdvorile, ale je neúprimný. O sebe nerozpráva nič, akosi zatajuje sa, a len od iných zvedeli jedno-druhé, že sa už i na tri povolania pripravoval a každé zanechal. O jeho politickom smýšľaní nevie nik, keď to príde do reči, ostane bez slova. Môže byť i nepriateľ vlasti, a on, Baláň, ktovie, koho drží vo svojom dome. A že práve spomínali, vhuplo mu zrazu, či je on nie ním?…

Širický neodpovedal, ako by nebol počul vážnu reč Baláňa. Pracuje rýchlo, len tmavé oči čo sa mu zapálily zlým ohňom.

„Nemýľ ho; vidíš, že sa ponáhľa,“ podotkne pán Štepka.

„Ej, ja chcem vedieť, ja som zvedavý,“ volá bodro Baláň, žartom stojac na svojom. No on chcel vynútiť vyznanie od Širického, lebo za nikoho nemožno dobre stáť v týchto nebezpečných časoch. Širický nechcel vojnu, je isté. Teraz mu padá do očú, ako sa zmenil, odkedy vypukla. Je roztržitý, netrpezlivý, ba vše srditý ako sršeň, čoho predtým u neho nebolo. A či sa bojí o svoju kožu a je zbabelcom? Blázon, ako by na to prišlo, že by i taký, ako je on, bol potrebný! Baláň sa obveselil.

„Ja chcem vedieť, čuješ, Števo,“ škádlil ho teraz už, „či by si bol hotový do boja za vlasť, ak by na to prišlo?“

„No, nechaj ho — nahnevá sa!“ povie Klipkáč.

„Čo by sa nahneval?“ zasmeje sa i Štepka. „Nech sa ohlási. Ešte sme ho dnes nepočuli vravieť… Nech sa osvedčí!“ doloží veselo a v duchu mu je tiež nie naklonený. Radšej by tento šiel v boj než jeho syn. Jeho synov život je vzácnejší, potrebnejší, drahší ako tohto, čo o ňom vedia len to, že sám nevie, aký je a načo je. Habká i tak i tak. A hľa, teraz aký ostal. Ich slová ako by sa ho netýkaly; píše, ani čo by od tých litier, čo položí na papier, záviselo blaho človečenstva. Ba vari nechá bez odpovede i vyzvanie jeho, bohatého pána, ktorého uctia a vyznačujú všetci.

„No, Širický, všetci pôjdeme — čo?!“ zvolá Baláň žartom, ale oči jeho ako strely doletely k nemu a uprely sa, ako i oči druhých, na jeho tvár. Lebo kto môže vedieť, čo v ňom trčí, či nie i vlastizrada.

Tu Širický nechal písanie, vstal a osvedčil sa.

„Páni moji,“ vravel zvýšeným hlasom, pričom oči sa mu zapálily a na líca sadla rumeň, ako im, „v tej chvíli položil by život svoj za vlasť a mám nádej, že príde i na mňa rad, aby ho položil! Nech žije vojna! Dolu s nepriateľom! Zničiť ho, zdrviť, pošliapať, zdepčiť do prachu!“ Tmavé oči horia mu plameňom, hruď dmie sa a v srdci oheň žiari, v mysli však slová: ,Ber ťa čert… Odpovedal som, ako ste žiadali!‘

Páni hľadia naň prekvapeno. To neočakávali od neho, vždy uťahujúceho sa. Je on predsa ohnivý vlastenec a hodný chvály. Hľa, aké silné výbuchy — a oni pochybovali o jeho charaktere. Bohatý pán Štepka kývol hlavou na znak súhlasu a spokojnosti a Baláň trochu i závidel, hoc je on dosť slávny, že nie on povedal tie silné slová. No ďalej nepokračovali v rozhovore. Do kancelárie hrnuli sa mladí chlapi, asi dvadsiati, z tých, čo mali ísť na druhý deň na vojnu. Oči pánov zaletely od Širického k tým a zastavily sa na ich pekných postavách, rovných ako jedle, vstali s miest a idú k nim. Prihovárajú sa im, ruky im podávajú. Príjemní a vzácni stali sa každému, že idú do boja.

Širický nepohol sa od stola; ten nejde k nim ruku im podávať. Tvár akosi obledla mu veľmi. Sadá divným pohybom, ako by sa bol potočil, a lesk tmavých očú, ktoré sklopil k zemi, je neobyčajný, temer zlomený.

Baláň vážne kladie okuliare na nos — je trochu krátkozraký — a kýva veliteľsky rukou, aby predstúpili pred neho.

„Nič sa nebojte, len smelo do boja,“ vraví im obodrujúcne. „Ničte nepriateľa. Buďte nám na slávu a na česť. Držte sa zmužile, aby sme sa nemuseli zahanbiť za vás! Len smelo — pôjdeme všetci za vami!“

Chlapi neodpovedajú na tie reči. Na tvárach síce nijakej stopy strachu, ale ani oduševnenia. Sú vážni všetci. Veselé reči Baláňa nenájdu ozveny v ich srdciach, ako by ani neboly im vravené. Paľo Hruda, krátkeho hrdla, je dopoly už mŕtvy. Ruka, ako berie karty od Baláňa, trasie sa mu a nie je schopná udržať písmo — i spadlo mu na zem — ten po sláve netúžil. Na tvári Stoličkovie Ondra zazlenie. Či vidíš, čo sa ide robiť s ním! Posielal ženu z domu, a ide sa vypratať sám. Núkal ju pod zem do hrobu, a vari on pôjde ta. Ale prístavok Matvejovie hodí vzdorovito hlavu. Čo jemu má niekto nakladať? Nebojí sa vojny. I bez rečí notára vie, čo je povinnosť vojakova, však za tri roky slúžil u cisára a bol i fírom…

„Zajtra ráno teda pôjdete,“ narúča Baláň, „tak sa len smelo držte a vráťte sa ako víťazi domov. Zaveľa nebudete tam. Najviac pol roka — a bude po vojne. Len smelo, veselo!“ posmeľuje ich s istotou v hlase a tľapká ich otcovsky po pleciach, ako im už rozdal popodpisované karty. Chlapi sa odberajú, ruky podávajú každému pánovi radom, a zas neodvetia na obodrujúce slová Baláňa. Iba Jano Mrkva, chlap pobelavej tváre, pomyslí:

,Ej, čerta ti ja idem veselo umrieť!‘

Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, že to budú robiť, ale idú mrieť — stratiť životy. Akživo naučení sú len dávať, nie brať…

Páni zostali chvíľku ešte pospolu v kancelárii. Pospomínali odišlých, pretriasali ich rodinné pomery, rokovali zas o vojne. Nadali nepriateľom do psov a barbarov a rozdelili Európu podľa chuti. Potom brali sa i oni preč. Večer už prichodil. Súmrak padal cez veľké okná do kancelárie, v nej ostal len Širický. A ten, sotva že odznely kročaje odchodiacich pánov, vyskočil. Oči horely mu plameňom, ako keď sa silne a slávne osvedčil za vojnu, a tvár zaliala mu červeň horúcej krvi. Lenže teraz neosvedčil sa nijako, ale schytil kalamár a šmaril ho o zem. Ruky oprel potom o stôl, vydychujúc ťažko; zdalo sa, že nevie, čo robiť v návale vzbúreného citu.

„Veľké časy, slávne časy! Kde človek povstane proti človeku, aby sa vraždili!“ — zúri, stískajúc zuby, a počne behať po izbe ako zbláznený. „Svet upadne v najväčšiu ohavnosť, začne vojnu… a to sú časy vraj vznešené!“ A príduc k stolu, kde písaval Baláň, kopne doň.

„Prekliaty komediant!“ nadá tomu s hnevom, čo sa mu nakopil a musel ho dusiť, kým ten rečnil. „Pol roka, a bude vraj skončené!“

Po dlhom behaní utíšil sa trochu. Zapálil si cigaru. Otvoril okno, že ju tam vyfajčí ako každý večer po práci, a pokochá sa i upokojí čuvy pri tichom pozorovaní dediny a jej okolia so vzdialenými lesnatými vrchmi. No pohľad na to ho teraz nezaujal. Uprel oči na biely dom v dolnom konci dediny, kde býva deva, čo sa za ňu oduševňuje (a nie za vojnu!) a ktorej dnes ešte lásku chce vyznať, páliacu mu srdce.

No ani to ho nepripútalo. Myšlienky vracajú sa vždy k vojne, utekajú len k tomu predmetu. Ohromná láska ustúpila niekde do diaľky, ako by jej ani nebolo v tú chvíľu. Napnutý duch je celý naplnený udalosťami posledných dní. Pred sebou, čo kde uprie zrak, vidí s horkosťou dvadsať chlapov, krásne urastených, vážnych a mlčanlivých, ktorí sa idú biť… Odšmaril cigaru nevyfajčenú — horká bola i tá — a ide von na čerstvý vzduch. Nech mu osvieži hlavu a vyfúka mučiace myšlienky z nej. Idúc potkol sa do kalamára, ktorý o zem bol hodil. Zdvihol ho s nervóznym posunkom, položil na stôl, obzrúc sa ešte i za fľakom, čo spravil rozliaty atrament, a vyšiel zo siene.

Na dedine bolo hlučno. Ľudia nemajú pokoja, ako vojnu vyhlásili; vždy chodia sem a ta. Ktorí majú odchádzajúcich, tí s plačom, kto nemá, i ten chodí rozčúlený. Vraví každý o vojne, rokujú, pretriasajú veci, vysvetľujú jeden druhému, strašia jeden druhého alebo potešujú sa. Na ceste zdola kancelárie vidno vo večernom pološere vysokú postavu Baláňa. Stojí tam a zapaľuje si cigaru. Plamienok zápalky vyblknuvší osvietil jeho pokojnú tvár. O chvíľu došla k nemu tlupa chlapov, ktorí brali sa proti krčme, aby sa tam zabavili ešte posledný raz. A Baláň i túto príležitosť použil, aby ich povzbudzoval svojou rečou.

„Tak, bračekovci, kdeže, kde? Zabaviť sa kus? No dobre, dobre, a ráno potom smelo na tú vojnu. Nebojte sa, veď nebudete tam naveky; vrátite sa skoro.“

„Vráti sa, ktorý sa vráti!“ povie Stoličkovie Ondro nevrlo, už istý toho, že on pôjde pod zem, a nie žena, ktorú núkaval ta.

„Ľa, aký si oželený, Ondrík; nie umrieť idete, ale víťaziť!“ poučuje Baláň.

Povedľa idú dvaja mládenci so spevom. To je Paľo Gajdoš a Marci Haraj. Držia sa okolo hrdla a spievajú tak horlive, že im žily navrely na krku ako povriesla. Baláň, keď došli k nemu, pochválil ich pre spev a kázal i zajtra tak ísť na vojnu. Chlapci sa zasmiali a potom spolu s druhými chlapmi idú rýchlym krokom dolu dedinou.

K Baláňovi zas došla jedna postava, teraz pána, a Širický počul, ako tomu Baláň povedal:

„Náš sedliak je krotký; biť sa nechce. Radšej by sa pomeril, ako ten Cigán v anekdote.“ Zasmial sa chutne na svojich slovách a pokračuje: „Mal by ich kňaz s kancľa osvietiť — ale neviem, či ten sám neplače s nimi. Lajo je slaboch…“

„A ty tláchač a chvastún!“ zašomre Širický, s hnevom zazrúc dolu k nemu. Prechodí sa netrpezlive popred kanceláriu a čaká, kedy sa odprace s cesty Baláň, aby šiel dolu i on.