ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Prevelebný otče,“ oslovil o tri roky pána farára bradatý pomocník notárov, ktorý prišiel na miesto Širického, „veľmi vám preriedila stádce vojna?… Aby ju satan vzal už s nášho hrdla!“

„Prevelebný otec“, štíhly a dosť ešte mladý človek, pohol sa nervózne akosi. Složil karty, tarok, na stôl, kým odpovie.

„Žiaľ, dosť. Dvadsiati padli, sedemnásť je ranených a o trinástich nevieme, kde sa podeli. To je veľa straty v menšej cirkvi.“

Páni — bolo ich viac pospolu — zatíchnu zamyslení a dojatí. Už nik sa neoduševňuje za vojnu a nik nevidí spásu v nej pre krajinu. V každom srdci túžba po pokoji. Hoc víťazia vojská krajiny, vojny sa už nasýtil každý.

„Kedy tomu bude koniec, kedy týmto časom strašným?“ vraví pán Štepka. Duch toho je už celkom ubitý a hlava šedivá. Syn zajatý v Rusku. — „Ťažko je žiť. V krajine úpadok — všetko sa zhoršilo, i mravy. A od vojny, vy kňazi, toho opak ste čakali.“

„Eh, vlasť ako prekvitala!“ povie Moller, už tiež vyrušený z flegmy.

„Bude ešte slávnejšia, len by prišiel pokoj,“ uisťuje Baláň, ktorý doma nestratil nikdy ducha. No tichší je i on. Jeho ústa už ani raz nevypustia pyšné slovo: „Všetci pôjdeme!“

„Pokoj, ale kedy ten bude? O 4 — 5 rokov!“ ozve sa Klipkáč, už všetko v najhoršom svetle vidiac. Vojna vzala mu i štvrtého syna.

„Ako smieš také niečo tvrdiť, starý? Každý dobrý vlastenec žiada pokoj. Nebolo nám dosť vyliatej krvi a nie nás je dosť málo?!“ zavráti ho Baláň, celý očervenený v tvári. Ľaká sa každého takého slova, každej narážky, každej pochybnosti. Či nepôjde i on predsa? Klipkáč pohodí plecom, nedojatý jeho výkrikmi.

„Keby to od nás záviselo, kedy pokoj spraviť — spravili by sme ho hneď. Však, slečna Mila?“ obráti sa radšej k tej. Ona sa zasmiala. Totiž zasnúbila sa so svojím kolegom, ktorý je na vojne tiež, a má si ju po vojne vziať. „A druhé kde sú od vás?“

„Magda doma, tú nemožno vylúdiť nikam. Lízu preložili na druhé miesto, veď viete. Tu zanedbávala svoje povinnosti; nemohla už tu žiť. Hľa, tu na jej miesto je slečna Ida,“ ukáže na veľmi vysoké dievča s krásnymi zubmi, ktoré naveky ukazovala. „O Gréte viete tiež, že šla za ošetrovateľku.“

„No, vidíš ju, vidíš,“ pokrúca hlavou Klipkáč pre Grétu, „na čo sa dala ona, mladušká, ošetrovať ranených… Nešťastná vojna!“

„Eh, preč s tými rečami… Lajko, nalej z toho tvojho vína — či sa dobre pije,“ povie tučný Moller, ktorému všade sa víno dobre pilo. Zagáni na bradáča, že pripomenul vojnu. Kto sa o nej, nenávidenej, teraz už shovára? To je zunované, to sa nepatrí, to je odporné. Nie dosť, čo všetkých tlačí ako kameň — jemu Grétu odňala; nedala sa už zdržať ničím… Drahota neslýchaná, vyžiť nemožno, jesť nieto čo, šatiť sa nieto čím a rekvirovačkami ešte i dušu vytiahnu z ľudí.

„Či sa dobre pije, kde si ho kúpil, Lajko? Zalejme starosti!“

Domáci pán nalial do pohárov vína, ktoré sa spenilo. Páni pochytali každý svoj pohár, prištrngli jeden k druhému a vypili, s pôžitkom obliznúc si pery.

„Výborné víno!“

„No a teraz ďalej do hry! To tvoje ultimo, Štepka, bolo chválitebné!“ Moller shŕňa karty, že ich rozmieša a rozdá, keď vstúpila slúžka Beta. Bola odetá v čiernych šatách, ako všetky ženy v dedine. Slúžila už desať rokov v dome i mala právo prísť do izby kedykoľvek, i keď bola nevolaná.

„Prosím ponížene pána farára, tu je Dubovie Paľo. Prišiel včera na slobodu; na tri týždne ho pustili. Ten vraví, že pán Širický padol,“ dokončí s plačom, zavzdychajúc žiaľne.

„Že padol?!“ skríkli páni, hodiac karty na stôl. Pán farár skočil s divána.

„Zavolaj ho dnu!“ rozkáže vzrušený.

„Že padol, že padol…“ opätujú, ako by nechápali, hoci to teraz na dennom poriadku počuť o padnutí niekoho. Už mohli privyknúť, i privykli na to, a predsa zachvelo sa srdce každého.

„Či sa už nikdy toto neskončí!“ lkaly dámy, zhrozené.

Do izby vošiel vysoký, plecnatý mladý chlap. Rovná, pekná postava jeho prezradzuje silu. Hlava mocná ako levova, krk silný, tvár červená od kypiaceho zdravia. Radosť je hľadieť naň, rozkoš pre oči vidieť jeho mladé svieže telo.

„Tebe ani vojna neškodí!“ povedali mu príjemne dotknutí páni, pozerajúc naň. „A vraj hlad trpia naši vojaci! Že ťa pustili, takého obra… Ty si mal tam ostať do konca vždy!“

Paľo sa usmieva. Ľúbia sa mu obdivujúce slová pánov. V ňom tak tešili sa i na odobierke páni málokrvní, vyžití, tenkých kostí, i všade, kde sa zjaví, temer ho zjedia očima pre jeho silu a krásu.

„Čerstvého ťa vidím, chvála Bohu!“ rečie pán farár, ruku mu podajúc. To šli spraviť i druhí, vítajúc víťaza. Bradáč povie s oduševnením:

„Prisám, ani lev! Veď nie div, že víťazíme s takýmito obrami!“

„Víťazíme, víťazíme — ale v krajine hlad!“ ozve sa Klipkáč.

„Eh, mlč už raz! Nekaz všetko svojimi poznámkami!“ ohriakne ho Moller a ide potľapkať plece hrdinovo. „Povedz, koľkých si zničil nepriateľov? Dúfam, že hodne si ich poslal na druhý svet. Tie ramená! Ty sa prebiješ i cez peklo!“

Paľo usmieva sa zas.

„Pekní, pekní, my, čo sme zdraví,“ povie, „ale poranených keby videli!“ — Potom pokračuje: „Ver’ keď som kývol, to nebolo nadarmo. Ako muchy padali, keď som chytil oberuč flintu, že prišlo na roham.“

Oči pánov s láskou a úľubou spočívajú na ňom. Taká radosť je počuť každé jeho slovo, hoc žízeň za krvou nepriateľa už pohasla. Ale kňaz poodstúpil akýmsi nervóznym pohybom a zrak mimovoľne padol mu na ruky obra, ako by sa bál, že vidí na nich krv.

„No a čo vieš o pánu Širickom? Naozaj padol? Rozprávaj o ňom,“ riekol po chvíli.

Paľova tvár hneď zvážnela. Vzdychol si.

„Ver’ je pravda!“ svesil levovskú hlavu. „Boli to chlapík ku každému dobrý ako brat. Ešte aj nepriateľa ľutovali. A chudák od prvopočiatku žiadali si byť sanitárom.“

„Hľadal, kde ľahšie — prirodzene,“ podotkol Baláň.

„No nemohli sa dočkať toho, museli sa biť. Mysleli sme aj my, ako tuto pán urodzený, že si hľadali poľahody, zato sa ťahajú tatam, že sa boja bitky — ale nie! Ako sme prišli do ohňa, nič sa nemerkovali. Koľko ráz som ich už aj prosil, aby sa chránili, že ich zabijú. Vždy mi povedali: ,A my čo robíme, aj my zabíjame!‘ Nie tak — reku — pán Širický, ale takto: Ja chcem biť, ale seba nedám. Tak zvíťazíme… Nie je pravda?“ Kývli hlavami usrozumene. Pravda, pravda, rozumie sa! Klipkáč neprotirečil tiež tentoraz, ba zvolal:

„Ty si hrdina a víťaz opravdivý!“

Paľo rozpráva ďalej, nedbajúc tentoraz svojej chvály.

„No, oni už taký boli. A iba si to prosili, aby aspoň na roham-nápad neprišlo, že sa im to oškliví… Aj hrozná a hnusná vec je to, pán farár,“ obrátil tvár k tomu, ako by ten bol jediný, ktorý súhlasí a pochopí ho dobre.

„No pravdaže i na to prišlo… Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala — oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale Rus — nedbali nič. Šli k nemu, a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela… Eh, či sme mali žiaľ za nimi!“

Stará Beta, ktorá pri dverách počúvala vypravovanie, s plačom vyšla zo svetlej izbice pánov. Veď i panie utieraly si oči, ba i pán niektorý, nie to aby neplakal človek prirodzený. Vyšla na ulicu, aby každému, koho uvidí, zvestovala smutnú zvesť, nech zaplačú za dobrým človekom. Na dedine ľudu je vždy dosť takto podvečer, keď pošta prichodí. Ženy v čiernych sukniach, ako kŕdle havranov, obstanú dom poštársky. Čakajú písma od svojich, vzdialených na vojne, alebo v zajatí. Niektoré ženy idú smutné, hlavu nosia svesenú; druhé už privykly či odvykly od mužov, niektoré zrovna už i pozabudly na nich a idú si po listy len zo zvedavosti a aby sa vytŕčaly. Šaty na nich čierne, ale myseľ jasná. Poštár rozdal ružové karty, ktorej ktorá patrila. Ženy s rozhovorom rozchodia sa na všetky strany. Tie smutné čítajú karty idúcky, aby sa čím skôr dozvedely o svojich z písma. Matvejovie pekná Anka číta kartu idúci tiež. Jej tvár je schudnutá a bledá. Krása jej mizne; bujná postava stenkla — vari je to ani nie ona. Žena Paľa Peku nechýba tam tiež. Tá síce nemá nikoho na vojne, vychodí pred dom od zvedavosti, aby vedela o všetkom, čo sa deje na dedine. Je pekná, líčna. Na tvári kvitnú jej ruže, čierne oči jasajú zpod srastených obŕv, na ústach úsmev spokojnosti… Druhé ženy prebehla Katka Stoličkovie. I tá má kartu od muža v hrsti. No nečíta jej po ceste — stačí ju prečítať i doma.

„Chudina Katka, dobre jej je bez muža,“ smeje sa pri smútku Beta z fary. „Oddýchla si od lotra. Tá ver’ nedbá, čo naveky bude vojna. A ten ti vám ešte nebol ranený. No, či nevedel radšej ten padnúť? Ale takého kata guľa nenájde, ani sa ten nepolepší. Vo fašiangoch bol doma, a aký ta šiel, taký prišiel — pohan! Len piť a ženu biť.“

„Všetkých zlých mužov by mali pobrať na vojnu. Nech by ich tam čert vzal,“ mienia ženy.

„Jano Koniar prišiel pred troma dňami na týždeň. Ten sa vraj polepšil. Taký je k žene ako anjel,“ povie jedna.

„Tak tá má osoh z vojny. Veď vravím, že by mali všetkých planých mužov zahnať tatam, nech by alebo padli, alebo sa napravili.“

„Padne ti skôr dobrý ako zlý,“ začne stará Beta z fary, „ako, ľa, pán pomocník Širický!“ A Beta rozpovie s plačom chýr, čo počula od Paľa Dubovie vo svetlici pánov. Ženy si utierajú oči čiernymi zásterami a ľutujú dobrého pána tiež. Veď nikomu protivenstva nijakého nespravil za ten čas, čo bol s nimi v dedine.

„Aspoň nenechal ženu a siroty!“ potešily sa potom.

Demákovie nevesta Anča, ktorá, svokrom poslaná, tiež tam bola list čakať od Jana, i pri tejto príležitosti prešla s cudzieho žiaľu na svoj, ako vždy.

„Keď si pomyslím, ženy, čo som sa nareptala, keď môj Paľo umrel, iba zmrznem, že ma nezhladil so zeme, že ma nestrestal. Teraz vidím, že to tak dobre bolo. Boli by mi ho vzali na vojnu teraz, bol by padol v tom cudzom svete, ako, ľa, i pán Širický, a takto som ho ja doopatrovala, uložila do matky zeme. Predsa je len pravda, ako i v tej pesničke stojí, že: Co Bůh činí, vše dobré jest, svatá jest vůle jeho… Nereptala som ja viac, ako vojna povstala, iba radšej chválu vzdávam Bohu! — Čože je, čo sa stalo?“ zrazu pretrhne reč Anča, obrátiac tvár rýchle proti pošte, kde zaznel zúfalý výkrik, nato krik a hlučná vrava. Niektoré ženy utekaly zľaknuté a — zvedavé.

„Nuž čože je,“ dobehla jedna, vraviac: „Matvejovie Anka vari umrela… Tam ju kriesia, hen! Prišlo jej písmo, že jej muž je zabitý, aby ho viac už nikdy nečakala domov. Bol na varte a tam že si zapálil cigaru — veď viete, aký bol vždy svojej hlavy. Nepriateľ ho zbadal a strelil naň. Guľa mu krížom cez srdce prebehla. Umrel na mieste. A mal vo vačku dovolenie na 4 týždne!“

„Ba že mu hlavu odstrelilo!“ zavolá ktorási.

„Bože, Bože, iba žiaľ všade, iba ten smútok — len to nešťastie vždy,“ horekujú ženy.

„Matvejovie prístavok padol, Matvejovie prístavok padol!“ znelo to z úst do úst po dedine, všade vzbudiac v srdciach strach a ľútosť nad ním i jeho ženou. Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasti, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divné, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro, jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich Boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho — to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho Boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala.

„No, či som nepovedala, že mi je dobre, že som muža stratila dávno?“ rečie Anča Demákovie. „Ľa, ako ju šikujú, ani živú, ani mŕtvu. Dobre, že som ja už po tom všetkom — ,co Bůh činí, vše dobré jest!‘“

„Ver’ dobré, tetka!“ dosviedča Zuza Pekovie s ochotou. Keď si aj ona pomyslí, že si čajsi o svet prišla, keď ju za Peku vydali, za neho ani jedna nechcela ísť a ju pohanil Ďuro, keď si vzal druhú, a hľa, ako sa zmenily veci. Tá hrdá, čo víťazila vtedy, je teraz pokorená k zemi — a jej, vtedy pokorenej, je teraz dobre. Ženy druhé hrdlujú sa, orú, kosia, derú sa v chlapských robotách, lebo robotníkov vzala od nich vojna, a jej je dobre pri mužovi, ktorý všetko zaopatrí. Vtedy plakala, teraz je na pokoji. V pokoji môže žiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti — a Zuzu zašiel taký dobrý cit, ako by med prežierala.