ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ceste medzi domom Štepku a domom óvody stál hlúčok panských devíc. V pološere belejú sa ich letné ľahké šaty — vše donesie večerný vetrík k uchu Širickému ich hrkotavý smiech. Sišly sa, že pôjdu na prechádzku do poľa. Večer bude mesačný. Čakajú na Širického, ktorý býva ich sprievodcom, vodičom a rytierom. No dnes akosi pozdí on. Devy krátia si čas pozorovaním, čo sa deje na dedine blízko nich. Navravia moc o vojne, o náreku ľudí, i politizujú trochu a potom idú poklebetiť si, čo výlučne ich zaujíma, i vezmú do reči Širického.

„Ešte som ho nevidela, ako vojnu vyhlásili,“ rečie chudé dievča s dlhým tenkým nosom, plavých ako ľan vlasov, učiteľka dediny. „Či on nepôjde?“

„Čo vravíš, Mila! Veď by sa bol prišiel odobrať od nás,“ odpovie druhá káravo. To je Magda, dcéra bohatého Štepku. Tvár má peknú, ale pritučnú. Brady až dve spájajú sa s hrdlom. Hlavu drží vždy vyzývavo — je veľmi hrdá.

„Iste nebol odobratý,“ zas učiteľka, Mila Domská.

„Je prištíhly,“ podotkne Mollerova chovanica, Gréta, ktorá sa už vyslovila, že pôjde za ošetrovateľku, nech len prvý ranený príde. Je rýchlo vyrastená, veľmi štíhla a veľmi mladá ešte. Pri tej stálo ešte jedno dievča veľmi peknej tváre. Tá nemiešala sa do rozhovoru, len krivila pery pohŕdlive.

„Postavu nemá impozantnú,“ povie Mila zas, „ale tvár zrovna krásnu. A jeho osobnosť, chovanie a spôsob hovoru, slová i zvuk reči — slovom: celý deň neustala by ho počúvať.“

„Totiž, ak by on chcel za deň vravieť,“ posmieva sa hrdá Magda tučnej tváre. Potom povie:

„Oči sú mu krásne, to áno. Nikdy som takých očú nevidela. Ja i za hodinu bola by vstave vždy hľadieť na ne.“

„Ja za sto!“ vpadne Gréta s blyštiacim sa zrakom. Ona ešte sotva má šestnásť rokov, taká mladušká je, za čo tie staršie trochu sa na ňu hnevaly a trochu s pleca pozeraly na ňu.

„Počkajže!“ pretrhne ju mrzute Magda, hnevajúc sa, že ona, ani šestnásťročná žaba len — za čo ju i nevďačne trpely medzi sebou — tak starie sa do tohto rozhovoru o mladom človeku, keby mala mlčať ešte. „Neodpovedala som: čo sa jeho osobnosti týka, je na nevystátie. Zavše má vtip, ale keď ho napadne mlčavica, vtedy ani kliešťami nevytiahneš slova od neho, a ak sa ti to predsa podarí, to slovo nestojí nič. Ako by ho boly tri svety urazily, taký je. Slovom — odporný.“

„Ó, to už nie; i vtedy je zaujímavý!“ bráni ho Mila s istotou v hlase.

„Čelo jeho je zvláštne pekné,“ povie mladušká Gréta, zas sa zastarejúc. Mala pekné čelo i ona, jasné a svieže. Jej krása bola akási milá, ako krása dieťaťa.

„Chichi!“ zasmeje sa štvrté dievča, ktoré dosiaľ nechcelo vravieť. Perami, čerstvými ako list ruže, spravila posmešný úškľabok. To je Líza Malinská, ktorá sa hnevala na bachtera v tú noc, že ju vzbudil zo sna. Ona svoj spánok totiž považovala za vážnejšiu vec ako vojnu. Jej sa cudzie veci nedotkly, len svoje vlastné, a za tie vedela i plakať — a to často. „Ale ste ho rozobraly. Či ozaj jesto ešte u neho niečo, čo by nebolo padlo pod vašu kritiku?“

Devy sa rozosmialy.

„Je isté, že sme všetky zaľúbené do neho,“ povie Mila, žmúriac očima, príjemne dotknutá. „Možno zato, lebo druhého mladého človeka nám rovného nieto tu. S tým sme načistom teda, ale je teraz otázka, ktorú ľúbi on?“

Devy pozrely jedna po druhej, ako by uvažovaly v duchu.

„Nevie si vybrať, sme všetky krásne,“ smeje sa Magda, hodiac plecom nedbale. Ústa Lízy stiahly sa zle tajeným výsmechom. Očima prešla po tučnej i nevzletnej postave Magdy a výraz jej tváre vraví:

,Vari i ty?!‘

Mladušká Gréta ďobla prstom do pleca peknej Líze, rieknuc:

„Túto, hľa!“

Tá stiahla pery nadol, chtiac sa pohŕdlive usmiať. Rečie nedbalo, ako by žartom:

„To si myslím!“

No Magda sa nahnevala, cítiac sa urazenou vo svojej hodnosti. Zazrie na Grétu zvysoka. Čo sa starie do všetkého, žaba?!

„Zato, že nachádzame i pekné vlastnosti pri ňom, alebo rady jeho prítomnosť, sme ešte nie zaľúbené do neho, rozumieš?“ rečie rýchlo a líca sa jej zapália. „Láska a uznanie niečoho je čosi veľmi rozdielneho — to sú dve veci! Ja napríklad môžem obdivovať sebavedomé vystupovanie Baláňa a smelosť jeho — čo je i pekné u muža — a zato ešte nie som zaľúbená do neho… Ó, nie!“ dokončí s jedom. O Širickom však v protive toho, čo vravela, pomyslí:

,Chach, nielen ľúbim ho, ale umieram za ním!‘

„Ak sme i zaľúbené, teda len preto, lebo druhého tu niet, — z dlhej chvíle!“ povie už teraz i Mila urazená. „Lebo keď tak vezmeme, čo zvláštneho je on? Složil matúru a potom pobehal všetky postate sveta. Ani jedno nebolo mu dobré — a či on nebol dobrý — stálosti nemal, ako žena. Sám nevie, čo chce, ani teraz. Notárom nebude, vyslovil sa už. To že sa nesrovnáva s jeho duchom, či presvedčením, či čím… Človek ho veľa ráz nerozumie. Chcel byť profesorom. To mu bolo suché; chcel byť fiškálom —“

„To mu bolo mastné!“ vpadne žaba Gréta do reči. Zasmialy sa, no Mila je znechutená. Lebo isté je, že on Lízu ľúbi, a dobre by im bolo, keby si ju vzal. On pracoval by v kancelárii, ona v škole. Dva platy by požívali a žili by pritom ako v raji. I oddá sa do Lízy:

„Tvoja mama ho tiež nechce. Ona nám rozprávala o ňom toto, lebo poznala jeho rodičov, že sa utrápili preň… A ty sa predsa nazdáš, keď ho často spomíname, že —“

„Ticho — ide on!“ preruší Líza tlmeno, sťahuje hnevno tenké obočie, i zas pohŕdlive spúšťa kútiky krásnych úst.

Devy sa zľakly a placho pozrely okolo seba. Vskutku, tam je on. Biele svetlo mesiaca, odboku vychodiaceho ponad domy, zalieva celú dedinu, i ich — i jeho. Či dávno je už za nimi a počul všetko, čo vravely spolu? Na líca vysadly im ruže od zahanbenia. Chvatom pozrú mu na tvár, aby vyčítaly z nej odpoveď.

„Vy zkade?“ spytujú sa s tajne vzplanuvším hnevom, ani neodvetiac na jeho poklonu, ako by sa on bol proti nim prehrešil. Ak počul ich shovor, to mu do smrti neodpustia… ba ani za hrobom.

No z tváre Širického nemožno sa nič zlého dočítať. Je bledý veľmi, hlboké oči vážne, ba smutné a výraz tváre akýsi strhaný. Devám srdcia bijú pokojnejšie a oči ich už so záujmom hľadia na neho, diviac sa, že je teraz akýsi celkom inakší, než býval…

„Že zkade?“ vraví on a i hlas mu je zmenený, tupozvučný — nie ako inokedy, ako vždy. Pozerá im na oči, s akousi myšlienkou pozastaviac sa chvíľku na každej tvári. Líza koketne pokročila za druhé, aby sa ukryla pred jeho zrakom. On sa nahol vbok, aby videl jej krásnu tvár. Ona je tá, ktorú ľúbi tak veľmi. Čím väčšmi sa vzpieral tomuto citu, znajúc, že jej mať nie mu je priaznivá, tým silnejšie a túžobnejšie ho opanúval. Touto láskou preplnené mu bolo srdce a ňou naplnený mu bol i celý priestor, kde sa pohyboval — a tu prišla vojna…

„Tu som i ja, tu!“ zasmeje sa mu ona, vystúpiac ľahkým, strojným krokom. Krásne oči jagajú sa jej ako hviezdy nad ňou, na pekných lícach smiech, nie uštipačnosti ako dosiaľ, ale radosti a víťazstva. Má tušenie, ba je istá toho, že dnes kolenačky vyzná jej lásku Širický. Teraz nie je tu mať, ktorá striehne na každý ich pohyb — teda príležitosť najlepšia. A v tom povedomí jej tvár ožiarila sa a je taká prekrásna, že nemožno zrak odtrhnúť od nej a srdce naplňuje sa rozkošou, túžbou, vášňou…

Tu ozval sa od krčmy spev tých, čo majú ísť zajtra na vojnu. Širický sa strhol. Sňal rýchlo zrak s Lízy a zaletel nim k osvetlenej krčme. Tvár sa mu poliala nepokojom — kročil vpred.

„Už idete?“ skríkly slečny zadiveno. Tak nejde s nimi na prechádzku, nezavedie ich do poľa v tento krásny večer? To je niečo nového, aby on ani nepristavil sa pri nich a nepožartoval s nimi. Tváre sa im zapálily urazením. Líze, ktorá rada plakala, keď sa jej nedialo po vôli, zjavily sa v očiach slzy. Teraz, keď je matka nie s nimi, bola istá, že použije času a vyzná jej lásku…

„Stojte, stojte! Rozprávajte nám naskutku o vojne, o veľkých, vznešených časoch. Čo bude, ako bude? Idete i vy?“ dorážaly devy, obkolesiac a zastaviac ho. Tu by ich nechal tak nič po nič? Dívajte sa, tri svety ho urazily!…

On postál na veselý smiech dievčin, no ich žarty nesňaly mu mrak s čela.

„Ja nepôjdem… teraz nie!“ odpovedal len na poslednú ich otázku.

„Tak čo vám je? Hneď zastaňte!“ kričí Líza a dupne malou nôžkou v žarte. V duchu však už plače, že sa jej po vôli nedeje, a ona tomu je naučená od kolísky. „Viete, čo je môj najnovší plán? Stojte, stojte!“

On sa mimovoľne usmial, vidiac jej krásnu tvár rozohnenú. Rečie, no nie s takým záujmom, ako by sa čakalo:

„Som vskutku zvedavý…“

„O mesiac budem v Moskve óvodáškou!“

Širickému tvárou preletel úsmev. Devy skríkly veselo:

„O mesiac ruská zem už bude naša?“

„Veď sa tam i zíde kus osvety,“ povie on.

Líza sa nadurila. Červené pery už sa spúšťajú, že sa rozplače. Zdalo sa jej, že povedal tie slová s iróniou.

„A či moje povolanie nešíri kultúru?“ spýtala sa s výčitkou.

„Ba áno, áno!“ na to on rýchle, chlácholive, ale so zlým zábleskom v očiach, ktoré odvrátil. ,Najmä v našich dedinách!‘ dodal zlostne v duchu.

„Ja vám žičím, aby sa vám žiadosť vyplnila,“ doložil, a zdvihnúc klobúk, ide od nich.

Devy ho už nezdržiavajú, no ani jedna nie je spokojná s ním. Jedna, ktorej sa neprihovoril osobitne, za to. Gréta, žaba, chcela sa pochváliť, že pôjde za ošetrovateľku, len nech prvý ranený bude — a nedoprial jej času k tomu. Líza, lebo sa prihovoril a prial jej byť v Moskve óvodáškou, a nie byť pri ňom. Že odišiel, hnevaly sa všetky.

„Vravím, protivný je,“ povie Magda, „dobre, že sa stratil a nekazí nám tu večer. Taký je, ako by ho všetko urážalo a bilo. Rada by vedieť, čo mu ťaží na duši — veď bála som sa ho osloviť, že mu už tým krivdu spravím. A tá jeho neznesiteľná obyčaj, že tak pátrave pozerá do očú človeka, ako by chcel vyčítať, čo skrýva srdce. Akým právom si to dovoľuje? Ja si to vyprosím!“ jeduje sa Magda. Kde by nie. Vyčítať z jej očú, že ho ľúbi po hrob, a to je výlučne jej tajnosťou. Do toho jeho nič.

„Ledakto!“ nadá mu ešte nazlostená. V duchu však zalká, ona, hrdá a bohatá, ktorej ženích, podľa jej vena, má byť aspoň hlavný slúžny:

,Ach, Bože, už zas celú noc budem sa trýzniť pre neho!‘

„Možno sa hnevá, že nejde na vojnu a nemôže byť hrdinom,“ vtipkuje Mila. Líza omrzle pohodí hlavou. Ju nezaujímajú ich výbuchy a výsmechy. Čo tam po vojne a hrdinstvách! Oveľa väčšia vec je, aká krásna je ona, a on predsa neostal, aby sa mohol kochať v nej. Odišiel, hoc videl, že je matka nie s nimi, čo sa málo stane. Krásne jej oči dychtivým pozorom zabiehajú ta, kde zmizol, a kým si hryzie pery, ktoré sa chvejú v dusenom plači, myslí si:

,Len jeden pohľad, jediný ešte, a dám celú Moskvu zaň!‘

„Pozrite, grácie,“ povie Gréta svojím sviežim spôsobom, „tamto ide Sklavenhändler.“

Devy skrútly hlavy, pozrely a zasmialy sa, hoci neboly na smiech naladené. Po ceste šiel sedliak mohutnej postavy, s krátkym hrubým krkom, mračnej a studenej tváre.

„Prečo voláš starého Hrudu predavačom otrokov?“ spýtaly sa.

„Videla som obraz, predstavujúci jarmok s otrokmi. Ten, čo ich predával, mal takú tvár ako Hruda — bezcitnú.“

„Chudák Hruda, mizerný je to otrokár teraz. Musí dať jediného syna na vojnu,“ povie Magda, mysliac i na svojho nevlastného brata, ktorý ide tiež, — pravda, ten s oduševnením.

Mila bola omrzlá a rečie:

„Ty, Gréta, nerob ma nervóznou tou hlúpou rečou… vieš, že ju dobre nevravím. Ty si sa mala narodiť slovenskou sedliačkou.“

Gréta totiž bola to riekla rečou ľudu. Ona zatíchla, svesiac zahanbeno nežnú hlavu. Hrdá Magda bola omrzlá tiež — i povie:

„Veď to i poznať… Tvoje skúšky z náboženstva je strach počúvať.“

„Ó, prosím, ale v inom všetkom vynikám!“ bráni sa tá horlive, „a to je hlavná vec v dnešných časoch.“

„Viem!“ hodí Magda plecom nedbale.

„Ruky bozkávame, milostivé slečny!“ ozvaly sa čerstvo mužské hlasy od cesty, po ktorej s hukom šli dvaja hrdinovia z vyvoleného národa. Jeden vysoký, vypasený, druhý tiež dobre chovaný, príjemného zovňajška, usmievavých očú. Horiace cigary žiaria im pri tvárach.

„To ste vy, Imrich a Nácko? Kdeže, kde?“ zavolá Mila, dajúc sa s nimi do reči.

„To sme my, Imro a Nácko,“ na to tí veselo. „Ideme na pivo k Šőnovi, — ráčte s nami!“

„Ja že sa na vojnu tak ponáhľate! Idete s hurtom, ako by ste chceli svety rúcať — a vy na pivo. Ha-ha! Ste vy hrdinovia!“

„No, i do boja pôjdeme,“ odvetia trochu tichšie, „ale teraz ešte nie… Ta by sme vás nevolali.“

„Ale my ta chceme s vami!“

„Poďte radšej na pivo. Do vojny vás nechceme. Tam by ste nám boly na obtiaž.“

„My, a na obtiaž? Nezdvorilec! My sme nikdy nie na obtiaž, to si zapamätajte!… No nedbám teda, poďme, Magda, s nimi. Odprevadíme ich po dvere.“

„Ta šiel i Širický,“ šepla devám.

„Ďalej nič, len po dvere? Aspoň na jeden pohár!“

„Len po dvere!“ na to Mila rozhodne. „Líza, ideš?“

No nehne sa ani jedna. Stoja na ceste bez slova akosi. Nejde teda ani Mila. Panáci zavzdychali, ako by sa im centové skaly zavalily boly preto na srdcia, a — idú s hlukom zasa ďalej. Slečny nedbajú o nich, hľadia po osvetlenej dedine. Že mali ísť na prechádzku, zabudla každá.

„Bože môj, aké neobyčajné je všetko,“ rečie Grétka, zavzdychajúc. Drží ruky krížom cez prsia, oči blyštiace letia dookola po zemi i nebi. Zmenené a preinačené. Nikdy nevídané, prepodivné! I ľudia inakší, nepokojní, vyrušení. I tento večer ako by nebol taký ako predtým, mesiačik nie ten, ako kým vojnu nevyhlásili, — hviezdy sú iné. Dostalo všetko akúsi inakšiu tvárnosť. Krásnu i žiaľnu, i tajomnú… „ako by sme boli prenesení do druhého sveta… I vám sa tak zdá? Či to len moja obrazotvornosť tak vidí?“

Devy ju počúvajú, žabu, pozerajúc pod vplyvom jej rečí dookola, potom i na ňu, po celej nežnej postave, svetlom mesiaca zaliatej — a ich pozor nevdojak stáva sa teplejším. Aká je ona nevinná ešte! Vie myslieť i teraz na krásu večera, rojčiť, vymýšľať — blúzniť. Všetko vidí krásnym, ešte i vojnu. Ale im duše dotknuté sú už citom lásky k mužskému. Preň cítia žiaľ, i strasť, i hnev. Na toho myslia, nie na zvláštnu zmenu večera i všetkého… Krásna, drahá Gréta…

A predsa povedia s ľahostajnosťou:

„Ľudia sú zmenení, to áno, lebo tušia zlo. Ale iné je len ako predtým. Slnce to, čo bolo, mesiac ten. To len tvoja fantázia si hovie.“

„Naivná Gréta!“ poklepala ju po pleciach chudými prstami Mila, ktorá bola hrdá na svoju triezvosť. „My sme už nie také…“

Gréta sa zahanbila. Na jemné mladušké líca sadla jej rumeň. Iste zasa detinskosť a hlúposť povedala. A ona tak túži byť im podobnou…

Devy rozišly sa o chvíľu. Gréta ide domov nespokojná, rozladená. Zrazu zacítila v srdci hnev proti všetkým. I začala reptať najprv proti Širickému:

,Ten ledakto, naozaj!‘ nadala mu, ako od Magdy počula, presvedčená, že to i zaslúži. — ,Ani ma nezbadal. Dosiaľ naveky, keď sme sa sišli, povedal, že som ako puk ružový — teraz nič! Myslí si, že som ja ešte žaba bez ceny. Počkaj, veď ty zvieš, čo som ja, keď pôjdem za ošetrovateľku… a ak ma tam potká niečo zlého — bude tvoja vina!‘

,Naivná Gréta, vraj!‘ — raní si srdce novou trpkosťou. — ,Mila sa nazdá, keď má učiteľský diplom, že už má múdrosť všetkých žien sveta… A tá Líza,‘ — srdí sa „puk ružový“, Gréta, ďalej — ,akým to zrakom premerala Magdu, keď riekla, že sme všetky krásne. Tá si myslí, že je iba ona pekná na svete. A mala by si počínať tichšie. Nie nám je to tajnosťou, že jej otec ušiel do Ameriky. Hľa, Hlivickou, shodenou poštárkou, každý opovrhuje…“

,Pôjdem za ošetrovateľku,‘ — myslí teraz už zo vzdoru proti odchovavším ju Mollerovcom, hoc nemala príčiny reptať proti nim. Lebo, hoc boli ľudia sebeckí, ju predsa radi mali. No ona už spoznala ich lakomstvo za grošom, a to sa jej nepáčilo. — ,Pôjdem — a tam zažijem román svojej mladosti!…‘ Touto myšlienkou obveselila sa zrazu, tak ako pred chvíľou zrazu zarmútila sa bola odchodom Širického a slovami dievčat.

Doma, poslaná Mollerkou do kuchyne dozrieť, aby slúžky nezaháľaly, sadla si na kraj stola, a zabudnúc, načo je tam, rozpovedala im, že pôjde za ošetrovateľku, keď to Širickému rozpovedať nemohla.

„A to je čo, kišasonka?“ spýtaly sa slúžky, postojac v robote, i hľadia na ňu zvedavo. Ruky ovisnuté držia po bokoch, s nich kvapká voda na tehly, lebo umývajú riad.

„Nuž, ranených vojakov budem opatrovať,“ vysvetlí ona.

„Ach, pre Boha živého!“ zľaknú sa ony a začnú rukami lomiť zúfale. Tak naozaj i to bude, že porania našich a pobijú?! Pohádžu sa na lavice a tam plačú v žalosti. Zľaknutá Gréta však berie uterák a ide riad utierať náhlive, teraz už len tú žiadosť majúc, aby všetko bolo v poriadku, keď teta vyjde do kuchyne, žeby sa nenahnevala.