ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolo okrúhleho stola v dome bohatého pána Štepku sedia páni pospolu a naprávajú si náladu vínom. Sú vážni všetci. Oduševnenie za vojnu už ochladlo trochu v ich srdciach, i oheň očí sa zmiernil. Starý dlhonosý Štepka ešte nenávidí nepriateľa, ako sa patrí, i túži ho zničiť, ale v duchu už do čerta posiela vojnu. Tam je i jeho syn. Práve len čo sa bol osadil v meste a začal doktorčiť, keď musel preč. Šiel s oduševnením, listy dochodia od neho husto, ale už píše nielen o sláve bojovať za vlasť, lež i o utrpeniach, a chváli príjemnosť domova… Baláňovo srdce už tiež nehorí takou vatrou za vojnu ako prv. Pravda, ešte vše vykríkne, že „všetci pôjdeme, len smelo!“, no zneje to už akosi nasilu. V mysli dvíhajú sa mu obavy, či vskutku nepôjde ešte i on? Sťahujú vždy starších a starších a robia odobierky i na tých, čo boli nesúci. Vyberajú, preberajú, až naostatok vyberú všetkých, a tak bude naozaj, že „všetci pôjdeme…“

Starý škriepny Klipkáč sedí tam nemo. Ten, zdá sa, ani nepočuje, ani nevidí. Oči upiera pred seba, myseľ kto zná kde. On už dvoch synov dal vojne, a ako sa ukazuje, musí dať i tretieho. Najstarší, ktorý mu bol miláčikom, prestal písať. Či padol? Nevie nik. A srdce Klipkáča je také rozľútené, že teraz nie dvoch, ale i sto Rusov by preklal zaň.

„Zlých vodcov máme,“ tvrdí Baláň vzrušený, „keby sme mali lepších vodcov, už sme mohli byť v Petrohrade. Kto to kedy videl tak robiť, ako robia naši! Tak to nemajú konať, ale tak, ako ja vravím, to by bolo lepšie.“

„A najlepšie kritizovať,“ povie mu naproti Klipkáč, hoc bol zúfalý dosť. „A ešte lepšie čakať na pokoji, kým nám druhí víťazstvo vydobyjú. Keď sa ti nepáči — choď ty!“

„Keby ja tam bol, bolo by ináč, to je isté!“ odpovie ten ostro. „Už by sme boli aspoň — aspoň — — ale i pôjdem — všetci pôjdeme!“

,Pravdaže, len ty tam chýbaš!‘ myslí Širický, chodiac po izbe. On nesedí. ,Ty s tvojím jazykom všetko zmlátiš!‘ posmieva sa mu v duchu, no nahlas nepovie nič. Vôbec dnes z neho nijakej radosti. Zas ho tri svety urazily. Na čele má sto tieňov, slova nepovie, a ak predsa vypustí jedno z úst, i to nič nestojí. Zdá sa, i sám sebe je na ťarchu, ale Baláňovo nadýmanie sa je mu na smrť protivné.

„A kňaz je kde?“ vhuplo zrazu Baláňovi. „Ten sa už celkom odtiahol a stratil všetku energiu!“ — Cítil potrebu i proti tomu niečo povedať. Nechcel kňazov, ako je to teraz vo zvyku, a otvára ústa, že bude šomrať naň ďalej, no prv obzrie sa dookola a zamĺkne. V jednom uhle izbice na malých mäkkých stoličkách pri malinkom stolku sedia dámy. Pozerajú obrázky o vojne v časopisoch a pritom pletú teplé pančuchy, čiapky a zápästky zo sivej vlny pre vojsko. Rozprávajú si osobitne a radia sa, čo ktorá má dať do nemocníc. Na dlážke hrajú sa dve malé deti, chlapček a dievčatko, s hračkami, ktoré im nasnášala domáca slečna Magda, čo sa s nimi ešte ona kedysi hrávala.

Pre oživenie nálady mladá matka detí povie: „Moje deti vedia i päť piesní o vojne. Anička, no, zaspievaj tú: „Veľké časy…“

Anička nechcela. Odporovala, vyťahujúc lenivú tučnú postávku a zazerajúc na všetkých dookola. Keď jej však matka riekla, či je ona nie poslušné dieťa, začala spievať:

Anička zastala a nechcela ďalej. Zmýlilo ju, že sa všetci dívajú na ňu a počúvajú. I páni nechali rozhovor a hľadia na pekné dieťa.

„A ďalej, Anička?“ núkajú ju panie.

„Už nie!“ odpovie trucovito a zazrie po všetkých dookola so strachom.

„Tak si ty nie dobré dieťa, ale Janík! Dostaneš cukor, ak ďalej zaspievaš!“ Anička vzchopila sa a zaspievala ešte, teraz už i s Janíkom:

„Veľkolepé, nádherné!“ zajasaly dámy a zaťapkajú rukami. Berú deti na ruky a zasypú ich bozkami a cukrom. Zasmiali sa i páni, potešení, a povedali deťom: „bravo“.

„Ako sa vedely naučiť tie malé deti i dva verše tej piesne?“ žasnú panie. „Koľko majú rokov?“ spytujú sa s veľkou zaujatosťou mladej matky. Tej modré pekné oči skvejú sa hrdosťou, líca jej zafarbila červeň blaha, ako odpovedala:

„Anička bude mať štyri, Janík dva roky.“

Ale nevďační a protivní páni, ledvaže zamĺkly hlásky detí, už zabudli na ne a začali svoje, predošlým spôsobom.

„Národnosti nás hubia,“ povie Baláň s presvedčením, na ne uvaliac vinu. „Už mal byť koniec vojne… No, ale i nepotrvá dlho. Do jari bude všetko skončené,“ potešil sa predsa.

„Tak píšu i noviny,“ povie Moller, „ale tie písaly i na Kračún,^[1] že vtedy bude koniec.“

„Novinám netreba veriť, tie nevedia nič, ani toľko ako ja,“ povie Klipkáč.

„To už zas nie,“ zasmial sa Baláň srdito, „v novinách je pravda vždy, len treba vedieť čítať. A čo inokedy sa i mýlily, teraz sa nemýlia. Na Veľkú noc bude pokoj!“

„Čiže je protivný ten Baláň,“ vzdychaly dámy medzi sebou. Domáca pani, tichá a nízunká, myslí, že by mala dámy osobitne zaviesť do salónika. Ale Magda, jej nevlastná dcéra, už nemohla strpieť Baláňovi, i zastarie sa:

„Na Veľkú noc?… Hádam nie. Keď sa pol sveta bije, len nemôže to byť hneď skončené… prirodzene.“

„Že nie?“ zvolá Baláň a skrútne sa rýchlo na stoličke, aby pozrel, kto sa mu opováži protirečiť. I oprie ostro oči na Magdu, ako by nie ženskú, ale mužského videl. „Práve zato, že sa toľkí bijú, bude skoro koniec. To je prirodzené.“

,Čo sa ženská starie do toho?‘ pomyslel nahnevano.

Magda sa zľakla jeho tónu i očú a v prvej chvíli myslela, že povedala hlúposť. No tiež sebavedomá a hrdá, i ona dvíha nepokorne hlavu a premeria Baláňa očami, plnými nenávisti, i postaví sa mu:

„Ja pri svojom ostanem!“

Oči mimovoľne potom padly jej na Širického a obaja sa akosi zasmiali. Baláň zbadal a pozrel na nich.

„No, a to je veľká vec, keď vy tak myslíte,“ riekol ironicky. „Totiž, keď ženská myslí a starie sa do vecí, do ktorých ju nič,“ napravil sa. Tu sa spamätal, že k dámam treba byť zdvorilým, k domácim zvlášte, i riekol rýchlo: „Pardon, pardon!… Ostatne, veď ženské o chvíľu budú mať i volebné právo.“

„Veď zato!“ povie Magda so vzdorom.

„Ale potom, keď chcete všetky práva mať, i vojakmi budete,“ rečie Baláň milo, ale s úmyslom povedať jej protiveň.

„I to budeme!“

„Ale Magda!“ rečie tlmeno bezvýznamná Štepková, kým druhí sileno sa rozosmiali. „Nemiešaj sa do pánov. Pôjdeme do salónika, kázala som chyžnej zakúriť.“

„Kto zná, čo z toho bude, z tej vojny totiž,“ začne Klipkáč odznovu.

„Čo z toho bude, čo z toho bude?“ osopí sa Baláň už na toho s celou silou, ako by si chcel vynahradiť, že sa proti Magde musel mierniť. „Víťazstvo bude!“

„No nebude tomu konca hneď!“ hodí starou hlavou Klipkáč svojvoľne.

„Že nebude? S naším hrdinským vojskom i spojencami že nespravíme poriadok hneď? Ty blúzniš, starý!“

„Ej, či sa dobre pije toto víno!“ povie v to tučný Moller, mľasknúc jazykom. „Elek, máš z neho ešte veľa v pivnici?“

„Žiaľ… sud sa ohláša!“

„Škoda, škoda — preškoda,“ pokyvuje Moller hlavou elegične. No ledva odznely jeho vzdychy, už padla poznámka o vojne a Baláň zas sa rozčúlil. Ako predtým mali radosť v spoločnosti jeden druhého, tak teraz nič občerstvujúceho nenájdu v tom. Štepka zadumaný, Klipkáč rozhorčený, Moller nechutný, Baláň rozčúlený a Širický rovno nemý. Vojna ich cele preinačila; každého už nepokojí. K východu ešte nič sa neukazuje, ba noví a noví nepriatelia povstávajú. Nielen chlapov-vojakov stiahli, ale idú vyberať i z tých, čo boli nesúci. Baláň každý deň čaká vyzvanie i tých, kde patrí i on.

„Neviem, prečo by mala vojna dlho trvať. To len taký môže tvrdiť, čo sa do veci nerozumie,“ povie Baláň rozdráždený. „Naše vojsko premôže i peklo!“

„Keby nebolo čertov tri razy toľko ako anjelov!“ podotkne Moller, už i on tknutý netrpezlivosťou. Tu vstal domáci pán, Štepka, a vyhľadal karty v priečinku stola, hoci nehrali, ako vojna vypukla, držiac za neslušné hrať, keď iní umierajú na bojišti a v zákopoch.

„Najlepšie bude: zahrajme sa!“ riekol.

„A najosožnejšie!“ prisvedčí žartom Moller, milo sa zaševeliac. Jeho oči smädno sa oprú na karty. Jemu už dávno chybela hra a dávno túžil po nej v tajnosti. I druhí ožili. Po tvárach preletely im úsmevy. Priťahujú stoličky bližšie stola. — Baláň zvolá:

„Nedbám i ja. Dobre bude občerstviť sa, trochu rozjariť myseľ. Som rozčúlený, uznám. Boli u mňa na vojnu idúci a vyznám, dojalo ma. Všetci otcovia, mnohý šedivý… darmo som ich potešoval.“

,Viem, že i na nesúcich, kam patrím i ja, príde rad!‘ pomyslel medzitým.

„Pre kňaza nepošleš, Elek? ale ten vo svojej kajúcnosti…“ Tu umĺkol, pozrúc dookola.

„Strašný človek!“ vzdychaly panie, už nervózne preň.

Pán Moller berie karty s pôžitkom; ide ich rozmiešať. Všetkým sa srdcia uspokojily, mysle utíšily — starosť o vojnu zahnatá na čas. Preto sa zadivili, keď Širický vzal klobúk a odporúčal sa.

„Vy nedržíte s nami, kamarát? Po mestách dávno robia bály, tance, zábavy a čo iné, len my, dedinčania, sme takí pobožní a naivní.“

,Nejdite!‘ vravel mu skvúci pohľad očú Magdiných.

„Ten tiež má dušu ťažkú,“ poznamenali páni, keď odišiel, „ako je vojna, vždy ho vidíme takého.“

„Ako zmoknutá sliepka,“ usmeje sa Baláň. Nezdržal sa, aby sa zľahčujúco nevyslovil o ňom. Oni sa navzájom tak milovali. „Veľkým hrdinom by nebol, ak by aj išiel na vojnu!“

Panie všetky vstaly od maličkého stolka. Miera ich trpezlivosti bola doplnená. Nemohly ďalej počúvať Baláňa, i prešly do salónika pliesť pančuchy, čiapky a — kritizovať ho. Magda smútiť za Širickým potajme…

Na ulici, kam vyšiel on, bolo živo. Huk a vrava ozývala sa na všetkých stranách. Zas, a už ktovie koľký raz, odchodia chlapi na vojnu. Títo nespievajú, sú všetci starší, majúci rodinu. Plač žien a detí zaznieva šerým predvečerom. Širický stiahol klobúk do čela, temer si oči zakryjúc. Srdce mu sťahovala úzkosť, i jeho tiesnilo to, čo Baláňa. Totiž, že príde rad i na neho ísť do vojny. A že sa nikdy neklaňal hrdinom nijakého veku a nijakého národa, ktorí mečom a na úkor druhých stali sa veľkými (slovom: nechcel vojny), teraz v týchto veľkých časoch, ako nazvali túto dobu vraždenia, preplnená mu je duša hnusobou a odporom. Srdce sa mu sviera. Plakať by mohol ako žena, alebo rvať ako lev. A teraz na ceste, ako mu doletela do ušú kviľba ľudu, zachvátila ho taká muka, že sa temer potočil. Lebo prečo je trápený tento ľud — a prečo by šiel do vojny i on?

Do očú natisly sa mu slzy. Zatiahol si tmavé fúzy silno a bolestne a nadá si, osopiac sa aspoň na seba, keď na tých, čo toto všetko zavinili, sa nemôže:

,Baba, — slabá, protivná baba!‘

Prešiel cestičkou medzi záhradou Štepku a záhradou óvody s úmyslom čím skôr byť doma a zatvoriť sa do samoty. Vychodiac z uličky na cestu, začul striebrozvučný hlas Lízy z okna óvody. Znel večerom tak odľahle od druhých zvukov, tak rozdielne, ako by zrazu medzi beznádejné krákanie vrán zaznel spev slávičí. Širický zastal. Krv mu vstala do hlavy a zafarbila mu počerné líce i celú tvár v návale citu rozkoše. To ona, ju ľúbi tak veľmi, takou láskou všetko naplňujúcou. Na priek každému, i sebe. A len vojna ohlušila všetky jeho city, zahnala ich do diaľky a odtisla jeho dušu od nej. Teraz, v tejto chvíli, vyšinuly sa na povrch, dobehujú sa, požadujú svoje. Musí ísť k nej. Ešte toho večera vyzná jej, že ju ľúbi večne, nedbajúc všetkých prekážok. Ona musí byť jeho, nič nesmie sa viac postaviť medzi ním a ňou…

Rýchlo obrátil smer krokov k jej oknu, no pod vysokým topoľom, ktorý stál na uhle domu, postál čajsi ohromený. Od dediny dochodí nárek žien, ktoré vyprevádzajú mužov a otcov do vojny, a z okna óvody znejú samopašne slová rozosmiatej Lízy:

„Haha, to je za ľud!“

„Čo sa smeješ?“ čuť na to druhý hlas, patriaci plavovlasej učiteľke, Mile.

„Je to za ľud,“ opätuje Líza zničujúcim tónom. „Ako by sa nesmiala? Vždy len ten plač, to jajkanie, ten nárek večne! Ak by všetci v krajine boli takí ako tento ľud, zjedol by nás nepriateľ za týždeň — haha!“

„Líza, nesmej sa; počujú ťa,“ napomína druhá káravo. „Za vlasť bojovať je pekne, ale stratiť otca, syna je nie na zábavu. Keby však všetci v krajine boli ako tento ľud, tak by sme neboli vojnu odkázali. Veru plakala som i ja, keď môj brat šiel, a plače v takom prípade každý…“

„Chichi, tak si aj ty taká oduševnená ako tento ľud — prijmi moje blahoželanie!…“

Širický ustúpil nazpät ako studenou vodou obliaty. Červeň blaha zmizla mu s tváre a premenila sa v bledosť. Srdce zachvelo sa mu pod mrazivým závanom. Večná láska jeho zapadla do diaľky raz a navždy.

Poodišiel od topoľa na cestu a rýchlym krokom ponáhľa sa odtiaľ. Tie dve v okne zbadaly ho vtedy.

„Ty, Líza, to je on!“ povie Mila, štopnúc chudým lakťom priateľku. „To je jeho štíhla postava.“

„On je!“ šepne Líza vzrušeno a tvár sa jej zapáli. Dosiaľ nevyznal jej lásku, dosiaľ to čaká, a darmo… Prečo to neurobí, nemôže Líza pochopiť. Pre vojnu? Či ona nemá mu byť viac ako vojna? Predtým ju nezaujímala, ale teraz ju nenávidí, i všetko, čo s ňou súvisí.

„Shovárajme sa hlasno, aby zbadal, že sme tu — príde potom sem.“

„Nepočuje nás pre krik ľudí,“ povie Mila, no skríkne rýchlo: „Počuješ, Líza, čo to za vtáka spieva tu na topoli… Je to slávik?“

„Ty blázon,“ povie ticho Líza, dusiac smiech, „teraz ešte vtáky nespievajú.“ No zvolá nahlas:

„Akože mám počuť (keď nespieva nič, rečie ticho Mila), keď je taký huk! Ja nepočujem, len: Bože, Bože, jaj, jaj… chichi!“ zasmeje sa prostopašne, potom šepne Mile víťazne:

„Zbadal nás!“

Vskutku Širický sa obzrel, no nevrátil sa k nim, ako čakaly, ale zrýchliac krok ešte väčšmi, stratil sa medzi ľudom, tam postávajúcim.

„Nejde sem!“ rečie Líza splašeno, „poďme na cestu rýchlo!“

Mila nebola taká ohnivá, ani taká zaľúbená, začala protirečiť:

„Máme utekať za ním? Možno, že má prácu, pre ktorú nemôže meškať, aby nás zabavil.“

„A pre plačúce ženy má čas?“ na to Líza vzdorovito. Či je ona nie viac ako ony, a nie vrchol všetkých žien a diev?! „Len poďme rýchlo, rýchlo… Chichichi, zaujímavé niečo: my, a utekať za mladým človekom!“ okrašľuje vec žartom.

„Má to byť vtip? Podarený ozaj!“ vysmeje sa Mila, no dá sa nahovoriť. O chvíľu už letia obe z domu.

„Ideme Širického chytať!“ zavolala Líza matke do kuchyne, ktorá tam bola zaneprázdnená chystaním večere. „Prídeme hneď!“

„A či je Širický vlamač nejaký?“ odpovie tá polo žartom, polo nahnevaná. Malinská je ešte nie stará, no jej podlhovastá tvár je už zavädnutá, chladná a k tomu vždy nemilá. Oči, sivé, pozerajú akosi s hnevom na svet, ako by všetci ľudia v ňom boli jej nepriatelia — a najhorším človekom bol jej vlastný muž. Vydala sa za ľahkomyseľného notára, žili po pansky, trovil po pansky, spreneveril a ušiel potom do Ameriky, nechajúc ju v nedostatku a hanbe. Preto v nenávisti má každého notára, i Širického, lebo i on chce byť ním…

„Za Širickým!“ šomre, plná nespokojnosti. „Za mojich čias mladí ľudia chodili za dievčatami — teraz, ako vidno, bude naopak!“

Nechá večeru tak a ide do okien podívať sa, kde behajú tie dve. Prv však vynadá slúžke nezaslúžene. Na tej si vyleje hnev, keď dcére povedať nemôže nič, lebo ju tak vychovala, a slúžka hrešenia zaslúži podľa jej mienky v každej chvíli. No kým skončila s tým, dve devy už letely so smiechom nazpät.

„Zmizol nám; nikde sme ho nepopadly!“ kričí Líza už zo dverí.

„Iste šiel na večeru,“ povie Malinská, spokojná s výsledkom, a mračné čelo trochu sa vyjasní.

„Boly sme i u Šöna, tam ho niet.“

Mať sťahuje obočie zas.

„U Šöna — a zato?“

„Cukríky sme kupovaly. Mila povie nevinne, keď nás obslúžili: ,Apropos: tu je Širický? Chcem sa ho niečo prezvedieť‘. No, oni riekli, že odkázal, dnes že nepríde na večeru.“

„A čo by ste ozaj boly spravily, ak by tam bol býval?“ spytuje sa nespokojná Malinská.

„Išly by sme boly k nemu. Veď vravím, že Mila chcela sa ho čosi opýtať,“ odpovie s nádychom svojvôle Líza.

„Za mojich časov dievča ani očú nepozdvihlo na mladého človeka,“ povie jej mať s mrakom na nemilej tvári.

„Vaše časy — vaše časy… To je iné!“ vraví Líza, stiahnuc pekné pery nedbale. ,Preto ste nevideli, za koho idete,‘ pomyslí si, no nevysloví to v prítomnosti Mily.

„Iste rozdiel!“ ozve sa Mila veľmi dôrazne. „Teraz žena je už slobodnejšia, smelšia ako vo vašich časoch, emancipovanejšia… a dobre tak! Ale ty si chcela ísť za ním i do kancelárie!“ pripomenie Líze kárave a s výčitkou.

„Do kancelárie?“ diví sa Malinská a chladná tvár začne sa jej zapaľovať. „Pod akou zámienkou? Pre akú príčinu?“

„Príčina!“ vpadne jej Líza do reči. „Ja som chcela — a to je pre mňa na svete najväčšia príčina. To bol žart — hec!“ I zazrie krásnymi očima na matku. Či ju nevychovala tak, že jej dala vždy všetko po vôli? Čo sa protiví teraz?!

„Tam sú ľudia pri ňom, my však ako dve zvetralé vbehly by sme boly k nemu. Odpusť, natoľko som nie zaľúbená… Mne treba hľadieť si vážnosti u ľudí — som učiteľka.“

„Pravdu máš,“ povie mračná pani. „Dobre, že si nešla s ňou. I jej treba na vážnosť dať, má povolanie tiež.“ Malinská vraví rozhorleno. Ona dcéru vychovala s najväčšou starostlivosťou a láskou, ale tej nepríde na rozum šetriť vôľu matkinu. Hľa, čo vystrája, ako si počína, hoci jej dobre chce i v tomto… Schválne nezbadajúc vzdorovitosť Lízy, ktorej sa nepáčilo, že jej chovanie sa mať neschvaľuje, hoc je k tomu povinná, lebo od jej malička bolo matkiným zvykom i zvykom celého domu za dobré a krásne mať všetko, čo Líza konala, ktorý zvyk uviedla matka sama — vraví Malinská obom:

„Poďte do siene. Zahrajte a spievajte trochu. Krásne vojenské piesne som doniesla od Štepkovej.“

„Vari noty ,Veľké časy, slávna doba?‘“ povie Líza opovržlive.

,Čo stvára a čo ešte bude robiť toto dievča!‘ myslí jej mať, nepočúvajúc na jej výsmech. ,Nezažila som už dosť toho nepokoja? Ešte i ona, čo som ju nadovšetko mala, nadovšetko obhajovala — jedine ju, opustená každým, potupená pre muža — ešte i ona ma bude len trápiť? Behať za Širickým a zaľubovať sa do neho!‘

No premôže sa.

„Poďte, dievčičky!“ obráti sa k devám slovom lichotivým, ale s tvárou studenou ako vždy.

Líza pohodí hlavou svojvoľne, no ide za dvoma do veľkej detskej siene. Malinská rozsvietila luster, visiaci vprostred izby s povaly. Líza berie husle do rúk. Najprv obzerá ich na všetky strany, potom zabrnká peknými prstami na strunách, konečne priloží na plece husle, jemné líce nakloniac k nim, a začne hrať pieseň podľa svojej vôle, nie z nôt matkou donesených, ktoré jej Mila pred očima držala. Tá pozrela na ňu udivene, zasmiala sa a potom vpadla silným spevom za husľami. No ledva došla do polovice piesne, husle umĺkly zrazu. Malinská a Mila prekvapeno pozrely k Líze. Ona hodila sláčik na stôl, husle na zem.

„Nebudem hrať!“ rečie duseno a krásnymi lícami tečú jej bohaté slzy. Vychytí tenký ručníček z vrecka a tisne na oči, vzdychajúc.

„Čo ti je, Líza, a čo nehráš?!“ zadiví sa Mila a smeje sa mimovoľne. So zvedavosťou hľadí na priateľku, ktorej pekná, plná postava chveje sa v náruživom plači.

Malinskú nedojalo dcérino chovanie sa. Na také výstupy je ona už navyknutá. Plač u Lízy je napohotove v každej chvíli. Plače vždy, keď sa jej nedeje po vôli, alebo niekedy za nič. I povie, ako by nezbadala jej sĺz:

„Len ďalej, Lízka, len ďalej! Obveseľ nás. Dobre padne počuť trochu hudby… Sme unavení už od toho večného smútku pre vojnu.“

„Práve zato! Keď druhí klesajú pod ťarchou múk, my nebudeme sa veseliť!“

Malinská a Mila sa usmialy. To je niečo nové u Lízy, aby ona ohľad brala na čiesi strasti. Jej, sebeckej, nikdy na rozum neprišlo starať sa o iných. No nenútia ju ďalej hrať. Malinská zohýna sa po husle, čo dcéra odhodila. Prejde pohľadom po nich, či sa im ublíženia nestalo — veď neprišly darmo. Peňazí a strádania stálo ju, kým dcéru k tomuto dochovala.

Opustily sieň a Mila sa odporúčala. Líza sadla do kúta v izbe. Večerala málo a hneď šla spať. V posteli pod paplón skryla sa celá, i hlavu si dnu dajúc, a dusila sa v plači zas, myslela vášnive o Širickom:

,Nielen celú ríšu cára, ale i našu vlasť, i celý svet tento, i — teba, mati, dala by zaň, jediného!‘

,Čo plače toľko?‘ myslela Malinská, pozorujúc tlmené vzdychy, zpod paplóna zaznievajúce cez polootvorené dvere spálne. Ona plače každý deň i desať ráz pre hocijakú maličkosť, náruživo a s veľa slzami, ale nikdy nie dlho. ,Či neplače pre toho?‘ — schodí jej na um Širický a srdce sovrie sa jej nepokojom. Zaľúbená je do neho ozaj? Tak ona na to vychovala dcéru s takou starostlivosťou, ťažkosťou, ba mukou, aby sa vydala za bludára a prešla tou tŕnistou cestou, čo ona?!

,Ja som si dala sľub, ba prísahu, že ju nedám za notára. Ach, čoho ešte dožijem, čoho!‘ vzdychá už i ona v plači. ,Ako vyhnúť tomu nešťastiu?…‘

A v tú chvíľu, keď svojvoľnica Líza vzdychala, že i svoju vlasť dá za Širického, behal on po kancelárii rozbúrený. Smiech jej, pred ktorým ušiel z dediny a zavrel sa do pustej siene, bil ho, mučil a trhal mu srdce. To ona sa smiala, to ona je taká bez citu, špatná a bez srdca? A on vo svojej veľkej láske myslel, že stojí na výške dievčenskej dokonalosti. Ba ani nedržal ju za zemskú bytosť, ale zrovna za anjela, ktorá mala by sa vznášať niekde v oblakoch, a nie chodiť po zemi. A teraz všetko to padlo. Ohromná láska jeho premenila sa v zúfalstvo a v nenávisť. Zúril by, zlorečil by a bol by vstave v tejto chvíli zničiť Lízu — alebo seba…

Na šťastie nemusel sa ničoho takého dopustiť. Prišlo spomoženie v osobe skľúčenej, ubitej ženičky-vdovy, ktorá prišla na poradu, chtiac syna vyslobodiť z vojny. Hľadala notára až tri razy dnes, i myslela, že večer nájde ho doma — len s ním samým chcela sa shovárať. Širický musel sa premôcť a utíšiť. Sadá ku stolu, i žene káže podobne, kývnuc ku stoličke neďaleko stola.

„Pán notár ešte dosiaľ nie sú doma,“ vravel jej tupo zvučiacim hlasom, „ale aby ste už toľko nechodili, ja poznačím hlavné dáta…“

Ženička sedí ukrútená v obrúsku, na krajíku stoličky. Oči upiera nevinne, ako holubica, na pánovu bledú tvár a čaká jeho oslovenia.

On sa prehŕňa v papieroch, tvár má opadnutú, na čele sto múk, myseľ u Lízy. Ľúbil ju nad všetko — ľúbil… už viac nie. V jeho očiach klesla a umrela.

„Ako sa volal váš muž?“ spýtal sa, odtrhnúc myseľ od toho a siliac sa zaoberať vecou ženy. Vezme akúsi veľkú knihu a prehŕňa sa v nej.

„Jano Adamec, Ich Milosť, ako vravím,“ odpovie tá úslužne a v očiach jej zadivenie i zvedavosť. Už po tretie to isté spytuje sa pán.

„Jano Adamec,“ opätuje Širický po tretie, prehŕňajúc sa v kartách veľkej knihy — mysľou u Lízy.

,Chcel som si ju zabezpečiť, myslel, že i ona ľúbi mňa, bude sa modliť za mňa, ak i ja budem musieť preč. Naozaj vie milovať tá, ktorá nemá ľútosti, ktorá sa smeje z nešťastia iných?… Ale nebudem viac myslieť na ňu…‘

„Umrel kedy?“ spýtal sa učupenej.

,Bože, čože sa im robí? Aj to som im už dva razy povedala,‘ myslí tá trochu naľakaná.

„Veru už šesť rokov, prosím ponížene!“ vzdychne a rozvraví sa ženička, ako by sa chcela tým posmeľovať pred divným pánom. „Chlap čerstvý, pekný ako žena. Len ti vám raz prišlo naň tak cez obed…“

„Dobre, dobre — veľmi dobre,“ pretrhne ju on, v myšlienkach blúdiac zas po zabránenej ceste.

Ženička pomyslí urazená: ,Ej, horkýže dobre!‘ — I odŕha nahlas.

Širický sa spamätal. Čelo mu zašlo červenosťou. Zavrel rýchle knihu, nadajúc si v duchu do slabých báb, lebo ho ničí láska k ženskej. Ale teraz už prevládal sa celkom a stál i duchom tam. Vezme pero a zapisuje rýchlo vety na papier.

Do kancelárie vstúpil cudzí človek, posol.

„Vy čo žiadate?“ spýtal sa Širický, letmo pozrúc po ňom. Ten sa klaňal a podával Širickému hneď od dverí list. Pán hodil okom po ňom, vstal hneď a roztrhol obálku rýchle. Prebehol obsah písma a tvár sa mu zmenila.

Tu vtrhol do kancelárie Baláň.

„Zas telegram, čo je v ňom?“ skríkol jachtajúc.

„Neodobratí od 25. do 45. roku majú ísť na asentírku,“ riekol Širický. No ledva odznelo posledné jeho slovo, zrútil sa Baláň na zem. Ženička, v obrúsku zakrútená, vyskočila a pribehla k nemu, strachom jajkajúc. Širický kázal jej ísť po vodu a on, s pomocou posla, zdvihol Baláňa. Položili ho na lavicu. Černovlasá hlava odvisla mu; veľké telo zdalo sa úplne bez života. O chvíľu otvoril oči, k životu privedený.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa mdlým hlasom, pozrúc bezvýrazne dookola. Zrak mu padol i na cudzieho posla a hneď vedel, čo sa stalo a čo je s ním. Skočil rýchle na nohy, prisiliac sa, a vraví:

„Veď som povedal, že ma žalúdok do hrobu položí. U Štepkov dávali chladnú pečienku, čo mne škodí. Zas ten nával zlého pocitu, hľa!“

,Pôjdeme na front a zabudneme na žalúdky,‘ pomyslel si Širický.

„Tak čo je teda v tom telegrame?“ spýtal sa Baláň, vzmužiac sa, a dal si opätovať strašnú zvesť.

„Je nádej, že všetci pôjdeme, ako ste vy vraveli, a staneme sa skutočnými hrdinami,“ povie Širický. ,A zabudneme na Lízu,‘ dokončí v duchu strpčeno.

Do kancelárie prišla mladá pani notárová, sivých veľkých očú. Nebola dosiaľ doma, teraz od slúžky sa dozvedela, čo sa stalo v kancelárii. Pery sú jej obelasené, oči plné sĺz.

„Tak i ty pôjdeš na odobierku, Laci?“ zvolala zostrašená. „Ako ma necháš s deťmi tu, muž môj?!“ zaplakala usedave.

„Hej, hej, hrdinom byť, — hrdinom…“ povie on na reči Širického, „ľahko je to povedať tomu, kto nemá ženy, detí… Neboj sa, ešte som nie odobratý,“ teší ženu, „ešte možná pomoc i tak, ak ma odoberú. Veď som notárom. Oslobodia ma!“

Plačúcu ženu poslal preč, odbavil posla a on sadol za zelený stôl. No práca nejde nijako. Odošle i ženu, vdovicu, a káže jej druhý raz prísť. Duch malomocný od strachu. Tvár pod polhodinou ostarela mu. Bezpečný výraz očú zmizol, sebavedomá črta okolo úst stratila sa a na čele usalašila sa úzkosť. Shrbil sa a hlavu podoprel rukou unaveno. V duchu zimnične premetáva otázku, ako sa ochrániť pred nebezpečenstvom, ktoré ho čaká? Nesmú ho vziať; on nemôže ísť na vojnu. Je slabý na srdce, a takého nevezmú. Nepokojí ho vždy — spávať nemôže. Žalúdok zničený už dávno… hľa, ako mu zaškodila pečienka, slovom — žobrák. I shľadúva v pamäti, kedy a na akú chorobu bol trpel od detstva. Aké defekty ktorá choroba nechala mu, pre ktoré teraz nie je súci do boja. A k tomu: veď okres nemôže byť bez notára! A že sú dvaja? Keď chcú vziať niektorého z nich — nech vezmú Širického…

,Tak pôjdeme s ťažkým srdcom a dušou plačúcou,‘ — myslel Širický, pozerajúc na Baláňa. A vidiac jeho utrápenú tvár, zabudol na seba, ľutoval len jeho.

,A Líza môže sa zasa smiať!‘ pripomenul si ju. A mysliac na ňu, uspokojuje sa v tú chvíľu vojnou. Hľa, ako dobre, že i jeho volá a vezme preč odtiaľto!