ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Matvejov, ako sa vrátili po polnoci z dediny, sedeli v izbe do rána ako ohromení. Ani neplakali, ani nevraveli, ale ani oka nezažmúrili ani jeden. Ráno zať odišiel. O robotu sa neobzrel, no nik ho ani neponúkol k tomu, ba ani nežiadajú, aby robil, keď už má na druhý deň odísť. Do staje musel starý Matvej ísť, lebo statok chce žrať, čo zať i pôjde do vojny… Anka, mladučká žena belasých očú, peknej bielej tváre, dobre chovaná, bujnej postavy, sedí dosiaľ na lavici nehybne, ako by bola zabitá. Tá je vždy ešte bez sĺz a bez slov, a už poludnie dochodí. Len stará plačúc chodí rezko okolo hrncov. Dovára jedlo, hoc žalúdok spiera sa prijať pokrm. Jej tvár, nepekná, pehavá, poliata je slzami, i zástera mokrá od nich. I zaťa ľutuje, ale viac plače nad dcérou… Dom je nezametený; nik sa nestarie o čistotu, ani čo by mŕtvy ležal v ňom; smeti v chyži odvčera. Po laviciach rozhádzané háby a nečistý riad. Ani ten nik neumyl. Zať musí ísť na vojnu — v dome len samá žalosť. V tom dome, kde vždy len dobre bolo ako v dome kráľovskom a kde Anka kráľovala. Kde nebolo nikdy smútku, vždy len veselosť a dobrá vôľa. Dievka Anka, tá len smiať sa vedela, plakať nie. A teraz táto pohroma z čista jasná zvalí sa na nich! Čo budú robiť? Čo si počne ich dievka, keď jej odnímu, čo je jej srdcu najmilšie? Ktorej nikdy v ničom neurobili protivne, ale každú žiadosť jej vyplnili, len čo okom mihla.

„Dievka moja, Anička moja, už sa toľko nekatuj!“ dochodí k nej stará pehavá Matvejka v každú minútu. Hladká jej čelo i líca dorobenou rukou. Teší dcéru, hoc jej samej slzy tečú. Ona, pravdu vyznajúc, takej veľkej lásky nemá k zaťovi, lebo je samopašník, ale pre dievku žiali i ona.

„Nekatuj sa už toľko, nekatuj, dieťa moje!“ vraví jej ľútostive a v strachu o ňu. Dievka neplače, slzy nevypustila ešte, len sedí nepohnute. Čo to bude s ňou! „Ach, Bože, či to muselo na nás prísť!“ Odchodí od nej a vzdychá vždy. Ako by jej rada spomôcť, a nemôže, hoci dosiaľ každú žiadosť jej vyplnila. Vzali chudobného mládenca k nej, ako ona chcela. Nedbali, čo ako vädne preň Pekovka, veď videli, aká šťastná je s ním ich dievka. Rok, ako sú vovedne, a už sa musia rozísť; opustiť jeden druhého, keď sa im najlepšie sladí žiť. Ešte takého smútku nebolo na ich dome nikdy.

„Už je nie inak, dievka moja,“ povie i otec, vysoký, veľmi hrdý chlap, ale teraz skormútený tiež. Je ešte mladý i sám a pekný tiež — dievka sa naň udala. „Bodaj sa prepadla tá vojna i s tými, čo ju chcú…!“

Dievka ani tomu neodpovedá. Hľadí do zeme, že je žiaľ pozrieť na ňu.

„Keby sa jej aspoň slzy pustily,“ žiada a strachuje sa mať.

Pod oknom zastal vysoký čeľadník susedovie s viac chlapmi, s tými, čo majú ísť na vojnu. Tváre sú im pošmúrne, klobúky stiahnuté na oči.

„Ďuro je doma, bačik?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom mládenec. Pili odvtedy veľa, ako vojnu vyhlásili, i spievali pritom, to mu zaškodilo. „Či sa už bol hlásiť v kancelárii?“

Gazdiná, rezká a obratná vždy, i teraz vybehla k nim.

„Nie je doma, dieťa moje,“ odpovie a špúli ústami utrápeno. „Odišiel hneď ráno, nevieme ani kde. Pije vždy. Od žiaľu má sa i on pominúť; skapeme všetci od strachu. Hádam sa šiel zabaviť niekam. My mu v tom ani nebránime,“ rečie skrúšeno, nech vidia, že i ona uzná zaťovi.

Chlapi zatiahli si klobúky ešte nižšie nad oči. Pili i oni už dosť. Akože si majú ináč tieto dni, kým neodídu, skrátiť! Dni, ktoré sú najťažšie… I navečer pôjdu do sklenice zatopiť žiaľ a myseľ zmučenú.

„Nechže pije,“ povedia starej.

„Nech; my mu nebránime. Veď je vojna nie vykročiť na chotár!“ povie ona pobožne. „Bože, Janík, čože budú i tí tvoji rodičia robiť bez teba?!“ povie mládencovi Koziarovie, ktorý stál tam, pekný tvárou i postavou.

„Iba je šťastie, tetka, že sme všetko zbožie svozili s poľa,“ odpovedal akosi naradovaný.

„Nashromaždili ste ho, deti moje sladké, ale ho vy neužijete,“ bedáka ona, sťahujúc ústa ľútostive. Mladí chlapi pohodia plecami. S tým oni už skončili. Len Paľo Hruda, krátkeho hrdla chlap, mal dušu zhorknutú. Povie reptajúc:

„Nech čert vezme všetko, keď ja mám zahynúť!“

Čo sa nahrdlačil cez celé leto, nechcel ani sluhu, ani pomoci nijakej, aby čím menej strovili, čím viac zgazdovali. Narobil sa ako kôň, a teraz odíde, tu nechajúc všetko. „Sme sa dožili!“ povie strpčeno cez zuby.

„To všetko pre nič iné, len pre naše hriechy,“ vraví Matvejka skrúšeno, vysvetľujúc im. „Pre ne tresce nás Pán Boh. Preto poslal túto vojnu na nás. Svet je skazený do gruntu. Neboja sa ľudia nikoho, neuctia nikoho, vrchnosť za nič majú — veď viem, ako je náš starý kasír. Ľudia v rozkošiach už ani nevedia, čo majú robiť. Stavajú hrdé domy, ešte i žobrota, ako tu Jazvec. Ani peňazí nemá — u mňa si požičal. Pýcha sa chytila každého. Nerozoznáš chudoby od boháča.“

Chlapi sa zaševelia. Každý má na jazyku odpoveď jej nepríjemnú, lebo rozkoše v jej dome vždy bývalo najviac. No nechajú tak, ale odchodia s hnevom proti nej. ,Ľudia nevedia, čo robiť v rozkošiach,‘ repce v mysli Paľo Hruda najedovaný. ,A ktože si kúpil gramofon? Ťaj, či by jej povedal bol! Veď pre ňu je vojna!‘ I šklbe si vlasy za uchom. Keby si aspoň troch robotníkov bol doprial cez leto — veď niekedy čajsi vyľahol od únavy — nebolo by mu tak ľúto.