ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým sedel Štefan Širický v krčme, či hostinci, kde chodieval i na stravu. Židovka peknej, ale trochu pehavej tváre ponúkala ho do svetlice, aby, ako inokedy, tam povečeral, ale on odpovedal, že ostane len tu — večerať chce pozdejšie — aby sa podíval na zabávajúcich sa chlapov, ktorí majú zajtra narukovať.

„Hádam piva rozkážete?“ spytuje sa Žid, priletiac s ochotou k nemu. Pán dnes akosi skoro prišiel. Inokedy prechádzava sa so slečnami dlho po dedine. No všetko je teraz vyrazené z koľaje. I on sám, hoci má chybu, pre ňu je nie odobratý, je zľaknutý a znepokojený.

„Mám pivo cele frišné, dopravil som ho včera kvôli vám. Bude sa páčiť?“

Širický kývol a Žid odletel, aby ho vyslúžil.

V krčme boli asi osemnásti chlapi z tých najmladších, čo majú ísť do vojny. Všetci sú krásnych postáv ako navyberaní. Čerství a pekní — ozdoba dediny. Tváre im horely — pili trochu — ale viac od vnútorného rozčúlenia, to ich ešte krášlilo. Každý držal v ruke cigaru; fajčili s dychtivosťou. Dym obtáčal im hlavy; boli ako v priezračnom oblaku. Shovárali sa hlasno, niektorí kričali, iní spievali do roztrhnutia tuho. A každý mal žiadosť zadusiť žiaľ a bázeň pred tým, čo ho čaká. Ale ťažké myšlienky ako vrany obletovaly okolo ich hláv, a čo ich zahnali raz spevom, raz krikom, v druhej chvíli už boly pri nich, aby im duše mučily.

Martin Haraj, mládenec peknej bielej tváre ako žena, spieval a myslel naraz takto:

„Frajerečky štyri, prečo ste sa bily…“ — ,Ako nechám otca, mať starých, ako nechám túto dedinu?‘ — „Pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbily.“ ,Nikdy sa ja nevrátim… umriem tam v neznámom svete. Niekde v cudzom poli zdochnem ako pes.‘ — „Hej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbily…“ ,Tam pochovám svoju mladosť. Nebudem mať svojho nikoho pri sebe, nezaplačú pri mne — zvony nezazvonia…‘ „Hej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbily —“ spieval s rozhorčenosťou, nezbadajúc, že to raz už opätoval.

„Chlapci, dáme si zajtra i vyzváňať!“ povie kamarátom.

„To už hej! Ale najprv na spoveď.“

„Hej, pijú chlapci, pijú v kamennej pivnici… A či aj pulsy dáme oddávať?“

„Nuž a? — pravdaže i pulsy. Musia dovoliť pán farár.“

„No, len by ste si i kázeň nerozkázali,“ smeje sa im Žid, hoci sám drkoce zubmi. „Nech sa páči, pane môj, tu je pivo frišné, teraz v pivnici načapované,“ povie úslužne Širickému, robiac poklony, a kladie fľašu s pohárikom na stôl. — Pivo znamenité.

„No, no, no… i sem pivo, čo by čo stálo!“ skríkne Ďuro Matvejovie smelo. Tvár mu je rozpálená. Ako oznámili vojnu, naveky pije a bude piť, kým neodíde. Doma sa neobstojí pre kviľbu žien, ktorá ho hnevá i sa mu protiví. On si celú tú vec k srdcu nepripúšťa, ako ani nikdy nič, a nad ním plačú ako nad umretým. Ba ženy obliekly sa do čierneho rúcha a tak chodia, ako potrávené, po dome. Anka ani nie je tá, čo bola. Oči sú jej červené a napuchnuté od navalivšieho sa na ňu plaču — ošpatnela za deň.

„Sem pivo!“ zvolá a začne spievať silným hlasom, že sa okenice otriasajú a jeho zvukom naplní sa celý priestor veľkej krčmy:

Tak spieva Ďuro peknú pieseň — v cudzej reči. Naučil sa ju včera v meste, kde ju spievali páni, idúci na vojnu. Veľmi sa mu zapáčila hneď tam, ale i teraz mu srdce blaží.

„Sem pivo!“ skríkol ešte raz potom.

„Aj sem pivo, aj!“ rozkazuje Ondro Stoličkovie, tiež prítomný, no trochu slabším hlasom, nie takým ráznym ako Ďuro. „Nech donesú z toho najlepšieho, čo majú, to priam!“ Hľadí pred seba na stôl a pokrúca hlavou, do nej sa dosiaľ nespratalo, že sa žene vystúpi z domu vari pod zem. „A nech sa nevysmievajú, pán Šén, lebo ešte i na nich príde rad!“

„Načo by nám tam boli, pán Šén? Žid sa bojí flinty — prepáčia. My to aj bez nich skončíme. Mesiac-dva, a bude po všetkej paráde,“ vystatuje sa Ďuro Matvejovie, pyšno si fúzy vykrúcajúc.

„Čo mňa po tom, či o mesiac, či o rok, keď ja tam zuby nechám,“ žaluje sa Ondro.

„Aj, haj, neumrie každý!“ buchne na stôl pyšný prístavok, i začne spievať zas hlasom silným ako lev: „Hej, pofukuj, poduchuj, vetríček… No, a to pivo bude dnes? A nás neoklamú, pán Šén, lebo — lebo,“ i hrozí sa päsťou.

„Vari mňa prvého prekoleš?“ zasmeje sa Žid a uteká do pivnice, aby ich vyslúžil — a oklamal.

Širický oprel lakeť o stôl, hlavu o bielu päsť a tak pozerá a počúva zabávajúcich sa. Hlboké tmavé oči clivo upiera s postavy na postavu, s tváre na tvár, ako by si ich chcel dobre zapamätať a rozpomínať sa na ich silu a krásu do smrti. Pije pivo, keď ho nájde pohnutie, a myslí o nich:

,Prečo majú bojovať títo? Prečo umrieť? Čo zavinil tento ľud a čo dobrého kynie preň za to? Dajú im do ruky zbraň, aby vraždili, a srdce ich je čisté od zášti. Ľud tichý… ľud krotký, ľud môj…‘ Tu zbadal, že mu lícom slzy kanú, i odvracia tvár a berie pohár s pivom, aby ho vyprázdnil na dno.

V tú chvíľu s hukom, ako by aspoň desiati šli, vtrhli do krčmy Imro a Nácko. Ani sa nerozhľadeli po nej dobre, už volali hlučným hlasom:

„Šön, večeru! Ideme z Pieskovca hladní ako vlci… Ľaľa, čo vidíme! Hrdinovia, idúci do vojny, sa zabávajú — a pán Širický patrí k nim? Nech žije! Dajte pivo, Šön, dajte rýchlo, zabavíme sa i my s nimi!“ kričia rozjarení na krčmára, ktorý bežal z pivnice a niesol viac fliaš piva chlapom.

„I my sa zabavíme, hej, haj!“ zdvihne čiapku nad hlavu Nácko a zatrasie ňou, už i popredku rozihraný.

„A potom s nami i do bitky,“ žmurkol naň Paľo Gajdoš.

„I tatam, keď bude tomu čas!“ odpovie Imro ochotne. „Ale takí obri, takí levi, ako ste vy, zráňajú celý svet! Nepriatelia popadajú od strachu, keď vás len uvidia — však, pán Širický?“ lichotí Imro chlapom a tajne žmurkne usrozumene na podnotára. Potom sa hodí do kresla, že sprašťalo pod jeho dopaseným telom. Pohodlne sa rozvalí a zapaľuje si s pôžitkom dobrú cigaru. Na rukách ligoce sa mu kopa prsteňov. On s Náckom nejde do vojny teraz, a pozdejšie majú nádej, že nepôjdu tiež — peniaze sú najväčšia moc na svete.

Širický zapálil si cigaru tiež a fajčí tak tuho, aby bol v oblakoch dym, žeby nevidel dvoch rozhadzujúcich sa. Nechce počuť ich oslovenia a nechce zbadať Imrovho dôverného žmurkania. Oči uschly mu hneď, ako vstúpili oni do krčmy. Jeho smútok stíchol, len zlosť ostala proti týmto. No nik to nezbadal a netrápil sa o to. S dvoma prišlými nastal väčší huk a lepšia vôľa. Chlapi sa rozveselili, robili žarty, smiechy, pilo sa rezkejšie a vše padlo i slovo neslušné a mrzký žart v spoločnosti Nácka a Imra, ktorí cítili sa hlavami. Chlapi si podávali ruky, objímali sa, lúčili a všetkým bolo milo okolo srdca. Paľo Gajdoš, držiac Šöna okolo väzov, spieval peknú pieseň Ďurovu „Koňa mi sedlajte…“, ktorú sa práve naučil. I Ondro Stoličkovie zabudol na svoju krivdu i rozveselil sa s druhými — a smutný ostal len Širický. A ten, ako zábava pri Imrovi a Náckovi už došla na stupeň rozvírenosti, vstal so zapáleným čelom, a vyplatiac chlapom pivo i cigary, odišiel.