ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer bol krásny, hoci studený. Mesiac svietil na čierne polia. Snehu už nebolo, len kde-tu na výšinách. Širický zimničnými očima pozerá na okolie, ktoré v bájnom svetle mesiaca dostalo celkom iný vzhľad, — a hneď je mysľou zas pri vojne. ,Ten mesiac istý, pokojný, či svieti i na tú zem, kde sa bijú? Či osvetľuje i to pole krvnaté, kde človek človeka zabíja? Či nezaplače, alebo či sa neskryje, aby nevidel tej hrôzy?… Ale veď tam jeho zakryjú. Dym valí sa tam zo strojov pekelných, čo vynašiel zbožňovaný rozum ľudí osvietených. Tam je noc čierna, strašná, a ta pôjdem i ja… Hej, dobre mi chcela moja mať, aby bol kňazom, ona lepšie poznala moju dušu ako ja sám…‘

„Už sme došli?“ strhol sa z dúm, keď koč zastal znenazdania. Hlas zneje mu čerstvo, ako by pred chvíľou ani nebol sa žiaľom mučil. Jeho duch je vždy pružný.

„Horký došli!“ odvetil Kupec so šomraním. „Či by chceli skoro byť doma, pán urodzený! Nemôžem si kone pretrhnúť, veď sme len na polceste — i tým treba uznať!“

„Aha, tu je spolková krčma! Smädí vás, však?“ povie Širický, rozhľadiac sa. „Kedy už prestanete ľúbiť ten nápoj, Kupec!“ vyčíta, sám nevie prečo.

„Keď ho nebude!“ odsekne Kupec, peru otrčiac. „Či pán nepil u Šaláta? — A to bár by bolo priam ešte dnes!“

„Veď je to iba skaza, len čo sa hubí človek od neho,“ povie švagor Koška, ale zato lezie i on s koča so žiadosťou vypiť aspoň za sklenku, nech mu žalúdok rozohreje. — A táto špata ho aj zle meria. Horšia je ako Židovka! Kým jej muž bol doma, bolo lepšie.

Širický sišiel tiež. Rozkáže si pohár čaju, zima potriasa ním.

Oproti nemu vybehla árendátorka spolkového závodu, pani Hlivická, strapatej hlavy. Tvár bola jej odkvitnutá a schudnutá už. Minula 30 rokov, ale vôľu mala ešte mladou byť. Oči jastrily jej, na ústach smiech vtieravý, hlavu vyzývave drží zdvihnutú.

„Odobrali vás, pán Širický?“ spýtala sa hneď, nečakajúc prívetu hosťa. Bola kedysi poštárkou, dopustila sa, čoho sa nemala, i stratila úrad. No smelosť a vyzývavosť nestratila. Prižmúri zelenkavé oči na Širického.

„Sem sa, sem, do tejto izbičky. Tu je tak útulno, teplo a tu nás je viac. Sme v nádhernej nálade. Tu je sestra Eda, švagriná Ida, ja som Ada — veď viete!“ rozpráva veselo a neodtŕha ohnivého pohľadu s peknej tváre hosťa. „A túto štvrtú znáte?“ spytuje sa, ukážuc na štíhle dievča, ktoré stálo trochu stranou od druhých. Širického tvár v tej chvíli, ako vstúpil, prijala výraz chladu, ako by skamenel bol. Uklonil sa Ede, Ide a na tretiu pozrel zadivene.

„Vy tu?“ povie, stisnúc ruku Gréte. Ako sem prišla k hostinskej, ku ktorej panie vôbec nechodily, do spoločnosti rozpustilých ženských — kvietie na smetisku?

„Nevzali vás?“ spýtala sa ho i ona.

„Ba vzali.“

„Vzali!“ vzdychne Eda, sestra, čierne oči vyvrátiac k povale. Ruku položila na srdce, ako by bolo veľmi zabúchalo, a nový vzdych vinie sa z jej malých úst.

„Odobrali… ale čo je krajšieho ako mladý človek, ktorý ide bojovať za vlasť! Bude vás celý svet zbožňovať!“

„A v tom svete sme i my!“ zvolá Ada ohnive. Zelenkavé oči ako strely blyskly k tvári Širického, ako by chcely k sebe strhnúť. „Sadnite si sem na diván. Kepeň dajte mne do opatery — tu je tepluško,“ obskakuje okolo neho lichotive. „Či vám je zima?“ spýta sa, keď sadol len tak, nemajúc úmyslu tam dlho ostať. „No, veď vás my zohrejeme.“ — ,Vskutku, akú má tvár studenú,‘ myslí pritom.

„Róza, krčmu zamknite; dnes nevpustíme už nikoho!“ zvolá posluhe, odbehnúc ku dverám. „Na čaj pristavte vody, a nechže bude poriadnejší, ako bol ráno, čo sme pred pána Baláňa predložily!“

Zvrtne sa a ide rovno pred hosťa.

„Na šťastie ten ani nezbadal, čo pije, a ináč je gurmánom. Povedzte, Širický, je chorý ten človek? Videl sa mi na poľutovanie. Nie, vy sa musíte rozveseliť s nami,“ povie hneď zatým, vidiac jeho bezcitnú tvár. „Dievčatá, za klavír sa! Môj muž je zajatý, počuli ste?“ rapoce zas o inom, nedajúc druhým ani k slovu prísť, ako by len ona mala právo a povinnosť rozprávať. Slová vypoveduje rýchle, s krikom a smiechom, no teraz, ako muža pripomenula, oči naplnily sa jej slzami. Nechala oči plávať v nich, kým Širický nepozrel na ňu, potom vytrela ich jedným prstom, merkujúc, aby sa nedotkla zafarbeného líca. „Zajatý je, a preto ja každého idúceho na vojnu zbožňujem. Myslím, že tým uctím muža, keď ľúbim hrdinov, idúcich v ústrety tomu, čo on prekonal, môj milovaný, môj drahý Feri!“

„Ozaj, tým uctíte si ho, hej!“ odvetil Širický a na kamennej tvári ani iskra úsmevu. Stavil by si sa, že to myslí vážne. I Ada to vážne vzala. Oči sa jej zapálily, pokročí k nemu bližšie.

„Rozkážete piva alebo vína, kým sa čaj obarí?“ povie teplým hlasom, plná vďačnosti.

„Víno máme znamenité, sama som ho kupovala. Ja sa rozumiem do vína.“

,Najmä krstiť ho!‘ pomyslela sestra Eda s úsmevom a to blyslo umom i Širickému.

„Hej, môj drahý zajatý vždy sa na mňa v tom spoľahol. On ma ľúbil — — každý môj pohyb, každé moje konanie zbožňoval, každé moje slovo. Nemohol sa nasýtiť pohľadom na moju tvár, na moje oči, že sú farby — — mačacej!“ — vpadne jej Eda žartom do reči. I tá by rada rozprávať Širickému a rozveseliť ho, chlad s čela mu odohnať, lebo páčil sa jej vždy a cíti v sebe k tomu spôsobnosť, a sestra nikomu nedá k slovu prísť. Sedí pred ním a čaj nechá robiť slúžke.

„Iď, ty!“ skríkne Ada, šľahnúc sestru pohľadom, „Eda večne vicuje! Však sú moje oči nie mačacie — však nie?“ obráti tvár k hosťovi, oči ohnive oprúc rovno na neho. No, od toho pohľadu ak sa nezohreje, tak tomu srdce zamrzlo na večnosť, alebo ho ani nemá.

Vskutku zohrial sa čosi. Čelo začalo sa mu zapaľovať, ale od netrpezlivosti a odporu. Zpod stiahnutých obŕv poslal pohľad stranou Gréte, či počúva a pozoruje, čo pošetilá žena stvára. Hlivická zbadala jeho pohľad a zvolala:

„Vy, slečna Grétka, nehľaďte sem a nepočúvajte, vy ste ešte dieťa!“

„Jej treba oči zaviazať a uši zapchať!“ — ohlási sa švagriná Ida, belavé mocné dievča. Zasmeje sa rozpustile, hoci nepáčilo sa jej chovanie Adino, keď si pomyslela na brata. K tomu Širickému i ona by sa rada páčiť. No Ada nedá sa mýliť, trasie strapatou hlavou a opytuje sa naliehave, ako vec veľavýznamnú:

„Však sú moje oči nie mačacie?“

,Ba i celá si mačka, nielen tvoje oči,‘ myslel Širický, netrpezlive čakajúci na svoj čaj.

„Vaše oči sú pekné, i celá ste krásna, ale bolo by najkrajšie, keby i čaj už tu bol.“

Tie dve sa rozosmialy, no Ada nepočula, len to, že je krásna.

„Vidíš, Eda!“ skríkne vo vytržení, celá červená, a ohnivé oči ľpia na ňom, v túžbe, aby ho mohla bozkať ako svojho Feriho.

„Oh, i vy ste krásny, keď pozriem na vás, keď vás vidím — keď prídete — keď ste tu…“

„Čaj je tu, čaj!“ zvolá Eda, keď vidí, že sestra už stratila hlavu. To by síce ani v jej očiach nebola chyba, len keby švagrinej nebolo tu. No tú Feri nechal pri žene ako na stráži. K tomu vidí, že Širický ostáva vždy chladnejším, iste by jemu milšie bolo, keby ona, nie sestra vydatá, okolo neho sa krútila — i sadá bližšie.

Ada, pomútená, skočila oproti slúžke, berúc jej z ruky podnos, na ktorom bola šálka čierneho čaju. Eda stála s cukrom, Ida doniesla pečiva za tanier z druhej izby. Vrchné kúsky pobozkala, aby sa od nich zaľúbil Širický do nej, keď z nich zje.

„S čím rozkážete čaj, pán Širický?“ spytovala sa Ada milo a ochotne. „Môj Feri píjal ho so slivovicou a len tak, keď som mu ho ja spravila. Potom sme pili tak, že za jednu lyžicu ja, za druhú on…“

,Znamená, že by i ja tak mal?‘ pomyslel si Širický, a čo sa ako zlostil, musel sa teraz usmiať.

„Vy ste ho veľmi maznali!“ povedal, a vidiac, ako všetko okolo neho obchodí, doložil: „Vy i mňa maznáte!“ Čiahne za pečivom, ktoré Ida dotklive núkala, a vezme jeden kúsok odspodku, dobre pripečený, ako on rád.

„Ako by nie, drahý hrdina…! My vás zbožňujeme!“ zvolá so smiechom Eda, predbehnúc s odpoveďou sestru, ktorej na očiach sedela chtivosť vravieť k nemu. „Ty už čuš, Ada! Ty smúť si za mužom ako opustená holubica. My ideme zabávať pána Širického — spríjemníme mu ostatné hodiny, keď ide do boja.“

„Ešte nejdem do boja,“ upozorňuje on.

„Keď ste odobratý, teda pôjdete, milý hrdina!“

„Ešte nie som hrdinom,“ zas on, a sťahuje obočie, nemohúc zniesť to slovo.

„Ale budete, tak to ako by ste už boli. Po plameni vašich očú vidno, že keď prídete do ohňa — óh, Bože, nech je to čím pozdejšie!“ vzdychla, pekné oči vyvrátiac — „tak jedným šmahom šable desať Rusov skosíte!“ lichotí Eda a presadne, ľúbezne sa usmievajúc, so stoličky na diván k nemu.

,Ale prv ja si ťa podmaním!‘ myslí medzitým.

S jednej strany ona sedí pri ňom, s druhej Ada — je teda už v ohni Širický, no nevšíma si toho, len jej slov, že desať Rusov zabije. V tmavých očiach sa zablyslo.

„Čo nepovieš, že päťdesiatich?“ žartuje Ida. „Na každú našu šabľu i tak pripadne päť hláv nepriateľa!“ Vezme pečivo (prižiarené zjedol už) a ponúka ho ochotne. Azda vezme si z vrchných kúskov. No Širický sa búri. Najradšej by krásotinky odhádzal od seba. Dal sa rýchle do pitia čaju, a že Ida nesložila tanier s pečivom, kým si nevezme, vzal jeden kus zas odboku.

„Prečo beriete prihorené… vezmite si odvrchu, prosím!“ ponúka belasooká Ida. Širický vzal, ako kázala, a položil na tanier.

,Ako prišla sem a čo hľadá tu medzi týmito ženskými?‘ myslel si o Gréte, tam ticho sediacej a počúvajúcej s blyštiacim sa zrakom. Aspoň tá keby tu nebola — kvet na smetisku. Musí ju so sebou volať, nenechá ju tu do rána. Širický čiaha rukou za cukrom. Čaj, čo ho ako napráva, je vždy planý a čierny. Hlivická skočila mu ho podať, aby sa dotkla jeho ruky.

„Kedy odídete?“ spýta sa pritom tlmene. „Idka, dones citrón zo sklepu, od toho obelie,“ rečie tej medzi rečou. Tá skočí s radosťou, že bozká i ten citrón. „Tak málo ste chodili sem. Ja som vás vždy čakala,“ hodí pohľadom po sestre, ktorá Gréte čosi ukazovala, a použijúc chvíle, pokračuje rýchle: „vždy zbožňovala. Vedzte to, keď idete umrieť za nás. Ja som vás čakávala, že, ako druhí, prídete i vy v opustenosti mojej ma rozveseliť, potešovať. Ukážte milú tvár, nech sa vám prizriem naostatok!“ dokončí šeptom.

Širický sa zadivil. Blaznie táto žena, či čo jej je? Na čelo sadla mu červeň. Nechcel takýchto ženských nikdy, v túto chvíľu tým menej. Možno, ony sú milé tým, čo doma ostávajú a ktorí sú i sami špatní. No že vravela tlmene, myslel, že to nepočuly tie dve, i činí sa, že nepočul ani on.

„No, veď všetci za neho budeme sa modliť!“ rečie v to Eda. „Však, Grétka?!“

„Slečna Grétka nevraví nič, ona len pozoruje!“ povie Hlivická, ako by zahanbená.

,A súdi nás všetkých!‘ doložil v duchu on.

„Ona je dieťa ešte a samá nevinnosť,“ povie Ada, a chtiac sa ospravedlniť, doloží: „ona nevie a nemôže chápať ešte, že v týchto neobyčajných časoch dovolené je všetko.“ I uprie horúci zrak opäť na neho.

,Čo myslí ozaj?‘ — dumá on o Gréte a pije čierny čaj. A keby vedel čítať v jej mysli, vyčítal by toto:

,Oh, keby mala smelosti i ja, ako tieto tu, v týchto časoch, kde všetko je vraj dovolené povedať, povedala by ti, že ťa ľúbim tiež! Milujem ťa, ako kvet miluje slnce, ako… Netisnite sa k nemu, vy! V jeho blízkosti budem ja. Tú hlavu budem ja mať v rukách, budem jeho ošetrovateľkou, keď ho porania, budem bdieť nad ním, slúžiť mu, spolu trpieť s ním, predrahý hrdina môj!‘ Jej očú ľúby lesk ostal vážny a snivý. Upiera zrak pred seba na prikrytý biely stôl a myseľ lieta jej už po bojovom poli, ktoré predstavuje si zvláštnym, divným a krásnym, ale i strašným, s potokmi krvi.

,Tam umierajú, a my tu na pokoji v teplej, dobrej chyži‘ — zachvela sa, cítiac v srdci strašnú vinu.

Medzitým Hlivickej prišlo na rozum, že je Ida dlho v sklepe, i prosí sestru, aby šla za ňou. Tá vstane, hoc vie, prečo ju sestra posiela preč.

„Ale ja sa bojím vo tme pitvorom,“ vraví.

Grétka nečakane skočila, že ide s ňou. Dve vyšly a táto neúfaná chvíľa samoty so Širickým cele zmiatla rozum bláznivej ženy. Oči jej horia, horúcim dychom temer sa dusí. Rýchle nakloní hlavu nad stôl, blízo ju strkajúc k Širickému.

„Čo si žiadate, pane?“ spytuje sa, vhĺbiac oči do jeho tváre, a čaká s tajeným dychom, že povie: „váš bozk!“, ako jej to každý povie, čo príde sem a pozná ju. No Širický nepovie. Zaveril sa nebodaj, že bude skalou — nechce použiť chvíle. Pije čaj a sprevádza očima odchod tých dvoch, mysľou pri Gréte.

„Nič… nič!“ povie slovo letmo.

Strapatá Ada primkne sa bližšie.

„Vám nikdy neprišlo na rozum, že mňa, opustenú, treba potešovať? Oh, milý hrdina, ja som nešťastná!“ Tvár sa jej červenie a v srdci i v očiach lačný plameň… „No, ja sa nehnevám na vás. Naopak: urobím vám vo všetkom po vôli, aby ste tento večer čo najpríjemnejšie strávili. Hrdinovia, idúci do vojny, môžu žiadať, čo len chcú: všetko sa im povolí — a všetko sa im odpustí. Žiadajte si v túto chvíľu, čo len chcete!“

Širický zadivene pozrel na jej horiacu tvár, potom mimovoľne po izbe a len teraz spovedomel si toho, že sú sami, i pochopil jej čudné reči. Rozpálil sa hnevom. Toto je už veľa. Jemu nežiada sa s poľubkom cudzej nevernej ženy ísť v ústrety smrti. Nedopije ani čaj, vstane s odporom — no vstane i ona, tak merajú sa očima. Ešte chvíľku: a ona, nehľadiac na nič, hodí sa k nemu. V tú chvíľu zhurta zaklopal ktosi na dvere. Hlivická strhla sa a odskočila.

„Neslobodno! Kto je?“ skríkla, no spamätajúc sa, hneď volá: „voľno!“

Do izby vošiel vozka Ďuro Kupec, čo sa bez neho vojna neskončí. Pera mu je ešte ovisnutejšia ako obyčajne. Čiernymi pichľavými očima zafľočí ku stolu na pána. Zostane pri dverách, neodváži sa ďalej, ani nechce. V ruke drží bič.

„Nech idú už!“ povie Širickému spurne. „Jáj, prosím ponížene, mne sa to nepáči. Kone mi boly spotené, teraz mi prechladnú na tom vetre od toľkých čias!“

„Choďte s Bohom — pán tu ostanú!“ skríkne Ada horlive.

„Pre mňa,“ otrčí peru Kupec, zafľočiac na paniu, i hodí plecom, „ja i sám odídem, ale mi to mali hneď povedať.“ Zas zafľočí na Širického a odstúpi sa odo dverí, ktorými hrnuly sa so smiechom dnu tri devy. „Mne kone preziably, to mne bude osoh!“ Zafľočí i na tie tri, z ktorých jedna, Ida, stala mu na krpec, lebo hneď odo dverí pozrela na tanier Širického, či zjedol pečivo, čo si bol vzal, i nevidela nohy vozkovej. Pečivo bolo tam… Širický povedal Kupcovi:

„Počkajte chvíľku, idem hneď.“

„Nie, nie! Neodíďte!“ skríkne Ada. Eda a Ida obstanú ho tiež. „Už som porobila poriadky, že sa zabavíme do rána na rozlúčku s vami; povolala i ztadeto pánov. Urobte mi to kvôli, božský hrdina!“ Čím nedosiahnuteľnejší bol, tým väčšia jej žiadosť mať ho. „Čo potrebujete?“ spýta sa, zmätená rozčúlenosťou, a jej oči lepia sa mu v tvár.

No „hrdina“ má skalu miesto srdca, tvár z ľadu, nezbadá jej zúfania — pýta si zápalky na cestu. Ida so škodoradosťou podá mu ich a v očiach Hlivickej zahanbenie, potom nenávisť. Nech padne na vojne! Keď od všetkého toho neočaril sa, kde iní, i takí, čo majú ženy, pretekajú sa o jej priazeň — —

Naraz hurtom rozletely sa dvere a v nich zjavil sa vysokej postavy a širokej vôle Baláň. Na prahu zastal impozantne a zavolal bodrým hlasom:

„Hej, spolkáročka naša, na stôl vína fľaša! Ada, Eda, Ida nagysád, sem sa ku mne!“

Všetky tri skočily a obklopily ho so smiechom a výskotom.

„Vy ste, Laci, vy?“ kričaly veselo, len podľa krstného mena ho osloviac, a hádžu víťazné pohľady k Širickému. Toto je pravý muž, hľa! Ten vie žiť, použiť, využiť všetko, čo život príjemného podáva. Len čo sa zjavil, už obodril všetko svojou prítomnosťou.

„Zima je, zima, zohrejte ma, krásne dámy: Ada, Eda, Ida — prsty mi opadajú. Hahaj, kamarát, ty si tu?!“ skríkol, ako sňal s nosa okuliare, ktoré zašly parou v teplej izbici, a lepšie sa rozhľadel. „I vy, slečna Grétka? Veľkolepé…! Nepôjdeme domov, až ráno… hej, ale zima, zima!“

Eda, Ada, Ida obklopily ho zas.

„Dajte ruky; zohrejem vám ich vo svojich dlaniach!“ povie Ida, zrejme rozveselená, ako na vzdor Širickému, lebo nezjedol jej pečivo.

„Ja na mojom líci, takto, hľa,“ rečie Eda lichotive.

„Ja ústami dýchať budem na ne!“ kričí Ada rozohnená a čiaha tiež za rukou. No Baláň mal iba dve ruky, v nedostatku tretej nadstavil jej tvár studenú a ona priťapla dlaňami na obe jeho líca. Širický zapálil si cigaru a bol rád, že spurný Kupec zasa zjavil sa vo dverách s otrčenou perou. Odobral sa rýchle od dám i od Baláňa. Grétke podržal ruku a spýtal sa, ako prišla sem, majúc úmysel volať ju so sebou.

„Starú pani Mollerku som odprevádzala. Ona šla ďalej na stanicu, ja som mala tu kus komisie pre tetu. Koč mal sa vrátiť o šiestej, a neprišiel. Iste sa vozka opil. Musím tu ostať do rána, hrdina!“ doloží nevinne, nasledujúc tie a chtiac mu čosi milého povedať. On si zahryzol do pery, kývol hlavou a nevolal ju so sebou — nechal kvietie na smetisku…

„Na neznesenie je dnes tento Širický,“ súdily ho, keď odišiel, Ada, Eda, Ida, nespokojné i urazené. Všetku svoju spôsobnosť posbieraly, aby ho rozveselily a okúzlily, a on, nezdvoril, zostal ako skala.

„Hja, nie div, dámy moje! Odobrali ho a on, tuším, nikdy nevynikal smelosťou… Musíte mu to odpustiť,“ vysvetľuje Baláň. „Pravda, i veľká vec je to ísť na vojnu, krásne dámy, uverte! Ja sám som drukoval, že ma vezmú tiež… Hej, čaj ste pili?“ zvolá hneď, vidiac šálky na stole a rum, čoho bol veľkým priateľom. „I mne za pohár! Horúceho ako pohľad vašich očí, sladkého ako vaša reč. A vy, slečna Gréta, zaviazli ste tu? No nič zato! Ja vás vezmem so sebou, ale sa zabavíme do rána. Kto bude hrať na klavíri? Ťahajme losy… haj, haj!“

„Nádherný človek!“ vzdychly dámy dojate a očarene hľadia naň. Či škoda, že je i Širický nie taký!

Grétkine oči blyštia sa tiež pri pohľade na veselého Baláňa, ako sa jej prihovoril. No hneď zatým, tajne, zájde pohľadom ku dverám, za ktorými zmizol Širický, čo ho tu odsudzovali.

,Ja ho budem ošetrovať, keď ho porania, ja!‘ — myslí so skrúšenosťou a túžbou.