ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V meste je plno ľudí, pánov i sedliakov, sem-ta chodiacich — je asentírka. Idú pod mieru i tí, ktorí boli nesúci. Vojna požaduje ľudí vždy viac, hlce ich a nikdy jej ich vari už dosť nebude.

Stoličný dom je obstatý chlapmi i ženami, ktoré s batôžkami na chrbtoch odprevadily si svojich do mesta. Chlapi sú mladí i starí. Niektorému, najmä z pánov, vlasy sú už šedivé a hlavy oplešivené. Z okresu Baláňovho mužskí stoja pred hostincom neďaleko stoličného domu. Sú málovravní, tí starší oželení. V srdciach cit zmalátnenosti — ako výrok smrti čakajú odobierku. Poniektorí zas už nedbajú nič. Ak ich vezmú, nech vezmú. Keď im synov pobrali, keď tí tam popadajú, môžu aj oni, starší. Ak ich nevezmú, ani v tom niet radosti, lebo nik je nie istý toho, že viac nepôjde pod mieru. Budú ich preberať, vyberať, kýmkoľvek všetkých nevyberú a v dedine len Paľo Peko ostane…

Pred hostinec pána Šaláta, jediný v mestečku, ktorý stál oproti stoličnému domu, došiel nový koč, na ňom dvaja páni v bundách ukrútení. Jeden soskočil rezko s koča, druhý, vysokej, dobre urastenej postavy, lezie dolu ako starec. To je pán notár, pán Baláň. Keď sišiel, striasol sa a urovnal. Hlavu zdvihol, ako bol navyknutý vysoko ju nosiť, no tá teraz hneď svesila sa dolu — plecia opadnuté.

Je celkom zmenený Baláň — temer ho nepoznávajú ľudia. V tvári pochudol, kosti vyčnievajú mu na lícach pod očima. Apetít stratil, spávať nemôže — pre srdce. Veď je on vlastne z rodiny, chorej na srdce. Otcov brat i sestra matky na to umreli, i jemu to bude za údel — a tu ešte asentírka!

Sňal okuliare, aby ich utrel, zašlé od pary. Veľmi oslably mu i oči. Veď každá choroba je v ňom, nebodaj majú schôdzku v jeho tele. A utierajúc okuliare šatôčkou, pozerá dookola mútnym zrakom, hľadajúc svojich ľudí.

„Ste všetci tu?“ chce veliteľským hlasom zavolať, aký užíval v kancelárii, no vyšlo mu to veľmi sileno. Hlas odznel mu akosi tupo cez trasúce sa pery.

,Veď mňa vziať nemôžu,‘ myslí si medzitým, ,ja som nevyhnutne potrebný v okrese.‘ I porobil všetko možné, aby ho oslobodili, ak by bol súci, a predsa ledva sa môže udržať na nohách. Keby sám bol a toľkí neboli by okolo neho, zrútil by sa na zem — veď ho tak dolu ťahá ako bezživotné vrece — a ležal by tam, kým by vojna trvala. Oprel sa o koč a vyťahuje cigaru, že si zapáli. Zaujme tým myseľ, na chvíľu. Mal by sa usilovať na to nemyslieť, hľa, veď tu ľudí dosť, čo idú pod mieru, nie je len on sám, no nemôže. Strach a bázeň držia mu srdce ako v kliešťach.

Zapáliac horko-ťažko cigaru (prsty sa mu chvely), pokročil od koča. Ide do hostinca niečím sa posilniť. Predo dvermi na skalách stáli chlapi, tí si iste vypili, lebo besedujú živo spolu. Baláň postál chvíľu pri nich.

„Čo to budeme mať za planú úrodu,“ vravel počerný chlap, „mrzne v marci. Oziminy nám vykapú; rok bude planý. Ani tie časy sú nie také ako pred vojnou.“ Chlap je dosť mladý, ide pod mieru i ten. Kto zná, čo cíti jeho srdce, že oziminy spomína, kým on, Baláň, ani to nevie, kde mu je hlava, nie ešte, aké sú oziminy. A má ich tiež nasiate v zemi obecnej, hneď za dedinou. Vzmužil sa teda a chcel sa zamiešať do reči, že jemu nielen zima, ale i sliepky ničia žito, no postrieľa ich. I otvoril ústa — no hrdlo nevydalo hlasu.

„Ja som dosť vravel Pekovie Paľovi, aby sme predali tie, že škodujeme na nich, a on že nie,“ — vraví tam na druhom boku dverí jeden, drobčiac po skalách ako medveď v tanci. „Či oziaba v nohy! Ráno mi žena aj vravela, aby som si vzal súkenné onice — nevzal som…“

Baláň odstúpil od nich. Týmto po oniciach chodí rozum, kým v jeho mysli je len slovo: ,Asentírka, asentírka, asentírka.‘

V hostinci bolo hlučno a dosť veselo. Niekoľkí elegantní páni pili tam koňak a slivovicu, shovárali a smiali sa hlasne. Čo im srdcia cítily, nebolo badať ani im na tvárach. Jeden mladý panák, oholený nahladko podľa módy, rozprával rozjarený:

„Prosím vás, bolo to utešené. Takého jeleňa ani v kráľovských oborách nevídať! Parohy nádherné. Mohol byť už dosť starý. Zastal rovno proti mne, bolo ho rozkoš sraziť. Závidela mi celá spoločnosť. Na sobotu pôjdeme zasa do tých hôr… Dani, príď i ty!“

Baláň sadol na stoličku ustato. Veľkými očima pozerá po rozprávajúcich pánoch. Ani tí nevedia, že je odobierka?

„Prídem, prídem, ak ma neodoberú!“ riekol Dani. Nato zatíchli akomak. Kde-tu ozval sa krátky vzdych.

Baláň vypil za tri kalíšky koňaku, potom i s druhými opustil hostinec. Desiata hodina dochodí, keď sa mala začať asentírka. Vyšiel trochu obodrený na ulicu. Tam oddola tiahol rad pánov so sväzkami písem pod pazuchami. Baláň oprel na nich oči clivé, a vidiac medzi nimi i dôstojnícke uniformy, nohy sa mu podlomily — smelosť opustila ho zas. To sú páni, čo idú riadiť odobierku. S nimi ide aj okresný doktor, belavý, vysokej postavy pán, známy i Baláňovi, s ním si aj tykal. Ten, uvidiac ho, odbočil od druhých a ide mu potriasť ruku, i druhým pánom tam stojacim.

„Servus, Laci!“ kričal s panskou ľahostajnosťou kývajúc mu rukou. Baláň chce sa pohnúť, no nemôže; chce odpovedať, ani to nemôže. Slová zadrhnú sa mu v hrdle, ako by bol na jazyk poranený. Doktor pozdravil sa s druhými známymi, čo boli bližšie — Baláň dotiaľ premohol ako-tak svoje pohnutie.

„No či ťa odobrať, Laci?“ kričí doktor po pansky, chytiac mu ruku, ktorá bola ako ľad studená. Baláň povie ticho, trhane:

„Dám, kamarát… priateľ… dám — ak budem nesúci…“ i zaviazne mu hlas a nevie vypovedať, čo chce. Konečne silou premôže sa a dopovie:

„Bude šampanské tiecť ako voda… Janči — priate — —“ i zamĺkne, len zrak úpenlive uprie do tváre doktora. Ten pozrel pichľavými očima naň i so zvedavosťou. Usmial sa zľahka a šibol okom dookola, kto je tam. Siahol k fúzom a odvrátil sa bez slova — ide za druhými úradnými do domu. Ľud hrnie sa za pánmi tiež. Ide aj Baláň krokom ustatým, že sa páni usmiali dookola, ani nezbadal. Tvár mal bledú. Doktor nesľúbil nič, nechcel rozumieť jeho úpenlivej prosbe…

V predsieni, kde bolo už shromaždených veľa mužských, zazrel Širického s Klipkáčom sa shovárať, ktorý s tretím synom prišiel na odobierku. Baláň pristúpil k nim.

„Tebe je dobre, kamarát,“ rečie Širickému, „ty nemáš nikoho. Ak ťa i odoberú, nenecháš v zúfalstve nikoho.“

Širický pozrel po ňom a chcel odpovedať s hnevom, no vidiac jeho osinuté pery, premohol sa a povedal ľahostajne:

„Mne je dobre, nemám nikoho…“ Ale i pod nedbalou pretvárkou na chvíľu zjavila sa mu trpkosť okolo úst. Nemá nikoho, nik nezalká za ním, nik ho nezaspomína…

,Nemá nikoho,‘ — myslí Baláň závistlive. Nediví sa teda, že je taký nedotknutý. Jemu môže byť ľahko. Môže sa i tešiť odobierke, ba mal sa hneď na počiatku vojny dobrovoľne sám hlásiť, ako to mnohí slávni mužovia vlasti spravili.

„Veľa je takých, čo idú od žien a detí,“ podotkol blízko stojaci chlap, Maco Kupec, ktorý rozumel reči pánov. Bol v širici zakrútený, zima mu je, oziaba ho, obstarného. Peru otrčil, ako polica veľkú. „Mrcha čas!“ vraví nespokojne. Doviezol Širického i svojho vnuka. Jedného syna mu už vzali, dva kone musel dať, teraz vnuk ide, ak sa ešte i on so zlorečením chystá, lebo vidí, že tak bude. „A môj syn, ľa, dve deti má, a šiel,“ vraví, proti pánom nepriateľsky pozerajúc. „Teraz vnuk ide, ale viem, že ani mňa, starého psa, nechybí vojna, lebo už nič dobrého sa nedočkáme.“

„Ale, ale, nevravte, starý,“ povie mu jeden z pánov, na ktorých gánil ako na príčinu všetkého zlého. Pán pohráva si so zlatou retiazkou, na veste zavesenou, v tvári bezpečnosť. Jeho nevezmú, má chybné jedno oko. „Koľko máte rokov?“

„Päťdesiatpäť. Ale viem, že sa bez mňa vojna neskončí.“

„Naozaj nemáte rodičov, ani sestry, ani brata?“ spytuje sa Klipkáč Širického, prechádzajúceho sa tam ľahostajne.

„Nie; len život…“ vetí sucho ten.

„A milenku?“ žartuje ktorýsi starší pán. Tváre pánov zjasnil úsmev v tej chvíli. Usmial sa i Širický a umom blysla mu Líza. Ani tej nemá.

,Hľa, hľa, tento je ako pre vojnu stvorený,‘ — myslel Baláň — ,ba ani nieto lepšieho miesta preň ako tam!‘

„Hej, hej, keby i ja nemal rodiny, vďačne by dal život za vlasť!“ vzdychá akýsi smutný vlastenec z kúta siene. Nos má dlhý, suchotinársky, v čiernych očiach splašenosť ako u zvera, ktorého idú prenasledovať. Výraz tváre rozhorčený. Myslel, že je pred ním ešte dlhý život, keby vojny nie. Povie i ten Širickému:

„Dobre je vám, pane!“

Širický sa obrátil ako uštipnutý a pozrel k nemu. Po plameni v jeho očiach zdalo sa, že má chuť oboriť sa naň, no vidiac ho, ako mu smrť z očú pozerá, odpustil mu, pocítiac sústrasť.

„Keby len život položiť,“ povie a zamĺkne, ďalej nevypovediac, čo myslí. ,Ty ma i tak nepochopíš,‘ dodá v mysli trochu pohŕdlive.

„Áno, áno, ale to utrpenie, tie muky!“ ponáhľa si riecť vysoký, veľmi pekný mladý človek. „A potom: pôjdeš zdravý, silný, a vrátiš sa ako kalika!“ dokončí zvlneným hlasom a temer plačúc.

„Je to celé peklo, terajšia vojna, máte pravdu, Lepšinský,“ zvolal, uznajúc, akýsi starší pán, „ale keď všetko to utrpenie príde na človeka, povedal by, že tým dozreje k smrti a ľahšie umrie…“

„Slabá potecha…“ vetil iný opovržlive.

„Ej, tak je,“ zastarel sa jeden zo sedliakov do reči pánov, energične kývajúc malou hlavou. Je to starý Demák; prišiel i on so synom. I ten tam stojí pri ňom tichý, nepatrný. Oči upiera tupo na zem a zdá sa, že v hlave nemá nijakej myšlienky. „Môj sused, Ďurčov, čo teraz prišiel na urlaub, vravel, že si veľa ráz už aj sami smrť prosili, čo ich zima a hyd katoval.“

Páni nedbajú zastarenie sa sedliaka, vravia, ako by ho ani na svete nebolo.

„Lenže je to potom nie hrdinstvo!“

„A čože je — ba hrdinom je každý, kto ta ide!“

„I ja to vravím!“ povie jeden sebavedome. „To je najväčší víťaz, čo sto Rusov zabije!“

Páni sa zasmejú. Kývajú hlavami na znak súhlasu.

„Dobre vraví, hehe!“ povie tučný pán z vyvoleného národa.

Širický hodil odboku pohľad po nich s výrazom odporu. Zašiel na koniec siene prechodiť sa.

Tu začali vyvolávať mená. V sieni nastal šum. Všetci hľadia ku dverám v napnutosti a v očakávaní. Baláň sa zachvel. Do hlavy prišiel mu na chvíľu závrat. Bol by s nôh spadol, keby sa nebol chytil o Klipkáča, pri ňom stojaceho. Ten, vyrušený z napnutého pozorovania, pozrel naň, a vidiac ho takého, — jeho, ktorý zakaždým rád ho znevažoval — skríkne nie bez zlomyseľnosti:

„To je hrdina, kto jazykom veľa spraví, ale keď treba ísť, trasie sa!“

„Pozri túto babu!“ povie ešte ticho Širickému. Nik nepočúval a nedbal na reči Klipkáča, a Baláň nerozumel od zmalátnenia ani slova, čo i počul. Všetci sú zaujatí odobierkou. Upierajú oči na odchádzajúcich do úradnej siene. Hneď bude nasledovať Baláňov okres.

„Pán urodzený, pán Baláň,“ zvolá ktosi, „ich volajú!“

Nik sa nepohol. Oči chlapov uprely sa k nemu. Tam stojí ako vyjavený, s očima rozšírenými. Všetka krv zavalila sa mu k srdcu, k zemi by spadol, ale kroka, to nemôže spraviť. Keď ho upozornili druhý raz, vtedy sa pohol neistým krokom, ako by nevedel chodiť. Nepovedome prišiel do miestnosti úradných pánov, zastal pod mieru, nevediac o sebe, v očiach mu bola tma.

„Čo je vaše povolanie?“ spytuje sa ho vojenský dôstojník.

Baláň neodpovedá. Ani nepočuje, ani nevidí, je napoly mŕtvy. Dôstojník opätoval otázku.

„Notár okresu Hrablického,“ povie miesto neho doktor, keď Baláň neodpovedal ani potom. Doktor skláňa hlavu nad písma, nemilo dotknutý a zahanbený naň. Povie čosi tlmene komisii. Páni obzerajú Baláňa pozorne. Telo pekne urastené, dobre chované. Svaly ako hrady — ani u sedliaka nevidno krajšej sústavy tela. Páni krútia hlavami… No srdce je choré, ako trepe — upozornení sú doktorom. Vskutku to nametáva sa ako vtáča v klietke. Vidno i takto: silné prsia sa potriasajú.

„Nesúci!“

Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť. Odtisli ho, aby spravil miesto nasledujúcemu, a nevšimli si ho viac. Doktor nehľadí naň tiež, ba odvrátil sa s chladom na tvári. Baláňovi tma z očú zmizla konečne. Zajasaly sa šťastím. O chvíľu už prišiel k sebe úplne a dostavila sa mu i reč.

„Nevzali ma!“ vstúpil s veselým výkrikom o polhodiny do hostinca, ktorý stál naproti, kde zas bolo mužstva dosť. „A som i drukoval, chlapci… páčil som sa im, videl som dobre. Ale mňa nemohli vziať. Čo by bolo s mojím úradom bezo mňa? Pravdaže je slávne za vlasť bojovať, ale —“

,Drukoval? umieral, povedz!‘ pomyslia si tí, čo ho videli biedneho a ktorým teraz jeho vyzývavé chovanie práve tak sa nepáčilo. I sedliaci tam prítomní podívali sa a obzreli ho od hlavy do päty.

„Každý tú slávu radšej inému dopraje!“ posmievajú sa mu priatelia. Iní ho upomínajú:

„No, a to šampanské bude?“

„Na každý prípad,“ povie on slávnostne. „Bude tiecť ako voda. Čo ja sľúbim, to je sväte sľúbené — ja som muž svojho slova! Ale prv musím odkázať mojej panej, aby bola uspokojená, že ma nevzali. Lebo ja nielen okres, ale i ženu plačúcu mám,“ spraví žart, už cele zotavený.

„Žena možno, ale okres je nie plačúci!“ podotkne mu Klipkáč naproti. Oči tupo opiera pred seba, tvár ešte väčšmi zvráskavená ako ráno. I tretieho syna mu vzali. Srdce Klipkáčovo je teraz už rovno zúrivé. Či on na to má toľkých synov, aby mu ich vojna pobila?!

Baláň sa nenahnevá, usmeje sa a odpovie:

„Ale vlasť i doma potrebuje ľudí súcich, nielen na bojišti — ba ešte inak!“ — Potom zavolá už svojím silným hlasom: „Hej, pán hostinský, pán Šalát, čo môže vaša kuchyňa najlepšieho pripraviť, schystajte nám. Vína dajte najlepšie. Budeme sa zabávať — ja platím! — Že je okres nie plačúci?“ — obrátil sa s úsmevom ku Klipkáčovi, milo prižmúriac naň oči. Aký zlostný je starý, viď ho! Synovia učiť sa nechceli, teraz ich hrnie vojna — ktože za to môže?

„Pravdaže nie,“ odpovie Klipkáč, „ste dvaja a Širického ľud i tak radšej ako teba.“

„Širického vzali!“ riekol ktosi.

„Vzali ho?“ zvolá Baláň, a sám umierajúc za seba pred hodinou, teraz zasmial sa akosi.

Tá zvesť ho tak uspokojila, že sa mu tisly na jazyk slová: ,Tomu najlepšie bude tam.‘ Hneď však doloží si k tomu: ,Ale veľa škody ten nespraví nepriateľovi…‘, no nevysloví ani jedno, ani druhé, lež povie:

„Aspoň rodiny nemá.“

Vyšiel na ulicu k vozom hľadať niekoho príhodného, koho by poslal s dobrým posolstvom k žene. Mestečkom ozýva sa huk, vrava a rachot kolies odchádzajúcich vozov s ľuďmi, ktorí boli zo vzdialenejších dedín a ponáhľali sa domov. Kde-tu zazneje i plač ženských, ktorým mužov odobrali. Pri jednom voze obchodí starý Demák. Chystá sa na odchod tiež. Je veľmi vzrušený. Hlavou myká, rukami rozhadzuje pri priahaní a vraví vždy. Odobrali i jeho syna Jana. Dosiaľ pri gazdovstve on ani sa nezastarel do vojny; mohlo sa diať, čo chcel svet, a hľa, prišla i na nich hrôza. Jano, nízky a nepatrný, malej hlavy ako otec, stojí pri voze. Nešiel do krčmy piť ako druhí odobratí mladí chlapi. Ostal tam tichý, túžiac len ísť domov čím skôr. Pri druhom voze stojí, akosi ustate, opretý o rebriny, starší chlap strednej postavy. Vzali i toho. Tvár mu je skormútená, v očiach akýsi plačlivý žiaľ, ako u detí. Myšlienky na plač tiež. Čo si on počne? Ako on, slabý, bude maširovať — ako sa naučí i len nohou kročiť po vojensky — ako sa budú staré kosti shýbať na ekzecírke — nie to ešte vojna, matka moja!?

Baláň pristúpil k nemu.

„Odobrali vás, Ďurian?“ vraví mu a kladie prsty, teraz už teplé, na plece žialiaceho. „No nič to, starý, vás nepošlú do boja. Vy iba za frontom budete… nebojte sa!… A vy, Teplák? Vy ste mocný chlap. Taže kynožte toho Rusa!… Počujete, Demák?“ volá na toho, ktorý vysaduje na voz so synom. „Idete už domov?… No, teda pôjdete k pani urodzenej, že im dám ruky bozkávať, aby sa netrápili o mňa, že ma neodobrali. Nech sa uspokoja, chudinka, — viete, aké sú ženy slabé a bojazlivé. Načim ich šanovať. Ba počkajte!“ zvolá a vráti sa rýchle k hostincu, kde stál malý skliepok Šalátov. Nakúpil celé vrecko jemných cukríkov pre ženu i dcérky.

„I toto oddajte, a že neprídem, len ráno.“

Už chcel, pohvizdujúc si, do hostinca, keď zahliadol neďaleko Širického.

„Hej, kamarát, kamarát!“ zavolá mu, „veľmi ľutujem… odobrali vás?“ Ide bystro k nemu, uprúc zrak clive naň, aby videl jeho zronenosť.

Širický sa obzrel. Tmavé veľké oči zasvietily mu udivením, vidiac Baláňa. Ľaľa, tento už žije? Povie mu:

„Neľutujte, ale blahoželajte mi.“ — Hlas mu je ako inokedy, v ňom nijakého pohnutia. V jeho štíhlom tele, ako vidno, jesto sily dosť, a zlomyseľnosti tiež, lebo doložil: „Viem, že mi závidíte. Ostatne, môže prísť ešte i na vás toto vyznačenie, ak sa vojne čas predĺži.“

,Hľaď ho, ako narástol už,‘ — myslel pritom.

Baláňovi v očiach na chvíľku zatriasol sa cit bázne, že príde ešte predsa i na neho rad a on tie muky všetky musí pretrpieť, čo podstupoval od týždňa. O urážke ani nesníval…

„No, no, nepríde na to, nepríde,“ rečie tichším, láskavým hlasom. „O pár mesiacov bude pokoj. Vy ani nepôjdete do boja — nermúťte sa!“

„Ja rmútiť?“ zadivil sa Širický a zdvihne hlavu, ako by mal úmysel teraz ukázať seba opravdivého, kto je on, hoc dosiaľ plakal v súcite s druhými.

„Som hrdý, a to miesto je pre mňa najlepšie.“

Baláň pozrel naň dubkom na chvíľu. Či v strachu svojom nepovedal Širickému, čo mu nemal povedať, že tak vraví?

„Nevedel som, že je taká veľká tvoja odhodlanosť — odpusť!“ riekol mu smierlive, zrazu mu tykajúc. „Poď na pohár vína, kamarát, na moju radosť si vypijeme, i na tvoju rozlúčku a slávu teda!“ doloží vtipkujúc, schopný už i toho.

Širický nemal vôle ísť. Zabávať sa, hýriť v rozveselenej spoločnosti a byť v blízkosti Baláňa, ktorý už teraz, vo svojej bezpečnosti, bude sa vypínať, sa mu ošklivilo. No šiel. Nech nepovie nik, že strach, ako tohto tu, ubil ho cele. Každému mužskému záleží na tom, aby ho nemali za zbabelca. Do večera hodoval s druhými. Tokajské tieklo, nielen čo dal Baláň, ale i druhí, tam prítomní páni, ktorých neodobrali, vďačne vyprázdnili mešce. Vravelo sa veľa o vlasti, oslavovali s ochotou Širického i druhých odobratých. Nazývali ich víťazmi, hoci ešte nič nespravili, a tajne radoval sa každý, že je nie v tom, čo tí. Širický sa vystrel, vztýčil hlavu a tváril sa, že sa drží za slávneho i sám. Povedal ohnivú reč, ako s rozkošou pôjde do bitky — v tú istú chvíľu však srdce jeho v najtajnejšej skrýši bolo doráňané. Ale podvečer sa pobral preč, nemohol tam ďalej vydržať.

„Ešte jeden pohár, kamarát, hrdina!“ volal Baláň za ním, celý očervenený a vyhriaty od radosti a pitia. „Ostaň s nami, potom pôjdeme spolu!“

„Nepočúva ten!“ povie, keď Širický len šiel. „No, musíme mu odpustiť clivosť.“ I pohodil rukou blahosklonne.

Širický sa zakrútil do kepeňa — dul ostrý vietor — a ako ostal sám, svesil hlavu a shrbil sa v tej chvíli. Na dušu zaľahla mu ťažkosť a srdce rovno zbité. Tak teda pôjde na vojnu i on. Nič iného nebolo mu potrebné, len aby otrčil flintu a mieril na Ivana Ivanoviča ako na zvera!…

Pri kočišovi sedel ešte jeden sedliak, Jano Koška. Kupec vzal ho na koč, bol mu švagrom. Vnuk jeho šiel hneď domov, nechcel čakať starého otca do večera, bolo teda miesta na koči. Koška bol chorľavý, slabý — toho neodobrali. I on, i Kupec, občerstvení trochu, rozprávali vedno naveky. Že sedí v koči i pán, temer zabudli.

„Počuli ste, švagor, že Ďuro Stoklas ide domov, je oslobodený navždy?“ vravel kočiš Kupec.

„Ide, ide — ale aký. Do ľavej ruky nič nechytí, taká mu je ako zdrevenená. Zo šrapnela odfrklo mu do nej. Prelomená mu je kosť aj vo dva vrhy. Nikdy ten tou kosiť nebude. A to gazdovstvo, pane! Len na jednej tarate má dve zeme, čo sa po 5 kíl vyseje na ne!“

„Čože je tomu boháčovi,“ otrčí peru Kupec s opovržením. „Môže si sluhov držať, koľko chce. Ale taký, čo nemá nič, len tie holé ruky, keď príde o zdravie, ako napríklad mladý Jazvec… ledva zavlačuje pravou nohou, guľa mu cez ňu prebehla.“

,Tak i ja môžem sa vrátiť ako tí,‘ pomyslel si Širický, mimovoľne počúvajúc. Aké šťastie, že nemá nikoho, ani — Lízy. Ako by sa vrátil a predstúpil pred ňu taký? A už chcel si ju zabezpečiť, keby jej bezcitný smiech nie, v ten večer. Dobrorečí teraz tomu smiechu…

„Na Ruskej že sú akési veľké bitky. Dnu sa tisnú zas veľmi. Pália dediny a bijú každého, koho dopadnú. Ľudia utekajú, všetko si nechajú tam, a len starci, čo nevládzu bežať, ostávajú. Pane Bože, či to muselo prísť?“

„Hej, hej… veď aj naši na Srbskej robia tak… veľmi nás tresce Hospodin,“ vzdychá zbožne Koška.

,Vypaľovať dediny, pozbaviť pokojných ľudí domova, doniesť na žobrotu ľud nevinný!… A to sa musí robiť, a to mám robiť i ja. Ja nemám k tomu sily ani vôle. Ja nechcem to, hoc ľúbim svoju domovinu… ja nemôžem!‘ myslel Širický, mučiac sa. ,Starcov a deti pozbaviť prístrešia, byť zverom, a nie viac človekom — ach, ja to nestrpím… skočím tu dolu do tejto priepasti v hnusobe a ošklivosti, nech hneď popredku vezmem skazu, ktorá ma čaká i tak…‘

No nehne sa a nespraví naozaj, čo sľubuje. Myslí ďalej: ,Byť vrahom a barbarom… a začo? Čo pre mňa a pre tento ľud z toho? Ba byť bratovrahom! Tak toto je cieľ, ku ktorému som sa narodil, ktorému v ústrety som šiel? Mne, ktorý nevedel som si vybrať postate a utrápil tým rodinu, mať… ani to, ani oné nebolo vhodné pre mňa — a teraz bude mi dobré ťať hlavy Ivanov a Vasilov… Ale veď Vasilovia s tým istým úmyslom pôjdu na mňa, ja sa len brániť budem!‘ pomyslel ďalej a uľavilo sa mu akosi.