ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo deň svitne, to nové bôle. Ženy v čiernom rúchu ani neprestávajú s nárekom. Oči vypuchnuté, červené u každej. Ani tá robota nejde tak, ako by mala ísť. Každej myseľ len ta letí, kam odišli mužovia alebo synovia. A každý deň donesie nové strachy, neistoty a chýry o padnutí toho alebo onoho. Ten alebo onen je dokaličený, jedného roztrhol granát, druhému hlavu odtrhlo, inému ruky alebo nohy, a plaču, náreku i kviľby potom už nieto konca-kraja. Ženy mrú strachom pred každým dňom, čo svitne, lebo každý donesie zlý chýr. I dnešný deň nie je bez toho. A tento chýr je ešte najstrašnejší od všetkých. Totiž hneď ráno roznieslo sa, že je nepriateľ už zas v krajine a neujde deň-dva, príde i do dediny. Medzi ľudom nastal poplach. Predesil sa každý. Čo majú robiť? Či utekať — a kde? Majú všetko tu nechať, a či nakladať na vozy manie, alebo aspoň ženy a dievky, o ich osude idú hrozné zvesti, mali by niekam poukrývať?…

Pán notár, pán Baláň, keď si bol dobre pospal po strachu, potom po radosti a zatým po zábave u Šaláta a Hlivickej do rána, vstal bodrý a veselý. Zdvihol hlavu vysoko, ako by o týždňovom mučivom strachu už nič nevedel, a zbystrený duch jeho — keď mu oznámili o poplachu v dedine — hneď vedel, čo treba konať. — I rozkázal zavolať richtára a o pol hodiny zahučal bubon na dedine.

„Pre božie zmilovanie, čože je?“ skríkli ľudia so zdesením. Každému dubkom postavily sa vlasy na temene, oči hrôzou vytreštené. To už idú oznamovať, aby sa pratali a utekali z dediny. Aby opustili svoje domy, svoje majetky, svoje mozole, aby nechali všetko nepriateľovi znivočiť. Národ shŕkol sa so všetkých strán.

„Kdeže sa podieme s deťmi?“ kričaly ženy s plačom, „už nám neprichodí nič iného, iba pobiť ich!“

Paľo Pekoje, ktorý nemal s vojnou nič do činenia, ale zato všade bol prvý, keď sa niečo v dedine skrslo, teraz poľakal sa tiež.

„Bačik, čože chcete s tým bubnom zas? Veď každý deň naň trepete — že by sme vás hneď nevyplatili! Azda zas telegram za asentírku?“ zavolá so strachom, rozpálený.

Bachter položí paličky za opasok, zakníše sa na krivých nohách, a kým kartičku, z ktorej má čítať, vyťahuje, odpovie Pekovi:

„A ver zas!“

Peko myká sa za uchom, hoc utekať pred nepriateľom netreba teda, ale nech vidí každý, ako ho i asentírka omŕza.

„Ťaj, bačik, či by vás —“ vyhráža sa, trhajúc si priezračné uši, kým ústa utajujú úsmev. Pre neho i desať telegramov môže prísť za deň do dediny a desať ráz do dňa môže bubnovať za odobierku bachtár, on je bezpečný, vďaka chybe, za ktorú sa posiaľ hanbieval. Nie tak druhí chlapi. I ohlásili sa hneď, na bachtera sa osopiac:

„Veď len teraz bola jedna, čože zasa chcete? No, ak to takto pôjde, tak ešte i vás, ženy, poberú. Veď už chlapi ani dochodiť nebudeme!“

„A veď just bude o ženách!“

„O nás? A čo, bačik? Jaj, pre Boha živého!“ Ženy skamenely čajsi a chlapom tiež mráz prebehol kosťami. Sila, mladosť odišla, hynie, padá v bitkách na vojne, a keď ešte i ženy poberú, čo si oni počnú sami v dome bez opatery, bezvládni, ťarbaví, na svet nie súci?!

„Už len to chýba!“ kývne starý Demák horlive plešivou hlavou, „aby nám i ženy pobrali, nie dosť, čo synov!“ Stojí aj ten tam pred bránou. Ženy nemohly ísť počúvať, chystajú Janovi, ktorý zajtra už má odísť na vojnu. Stará richtárka od Jamnišov, ktorá tak ľúbila vravieť, že si ústa od rána do večera nikdy nezavrela, ba ešte i v noci vo spaní sa jej pohybovaly naveky, predstúpila pred ľud.

„A veď som ja počula, keď som bola pri mojom Janovi v meste — nosila som mu dve štrúdle, jeden biely chlieb, aj slaniny tak za dva kilo — že budú aj ženy sťahovať do špitálov ku chorým, a vojakom šaty prať.“

Gazdiná Kučerkovie, umazaná ako vždy — čistotou opovrhovala; bohatá, bola istá toho, že ju i bez nej uctí každý — otrčila peru pohŕdlive.

„Ktože by aj od nás šiel; my máme dosť roboty aj sami!“

„Vy sa máte aj seba oprať!“ šepne Mara Mieškovka, jej suseda, s ktorou sa hnevala, druhej tam stojacej žene. „Len si pohútajte, dostáva jej syn, Ďuro, podporu, a taký boháč — a ja s troma deťmi nič!“

„Ale, čo nepovieš, Mariška! Iba ak to zato, že je ranený.“

„Ranený, ranený… to sa iba činí, aby nemusel nazpät ísť,“ odpovie Mara závistlive, „a však aj môj muž je na vojne.“

Medzitým bachter rozprestrel karotku, kde má poznačené oznamy. Ženy zatíchnu a napínajú sluch. On reve:

„Dáva sa na známosť po prvé: Že kto sa opováži klebety robiť, nepravé chýry roznášať, klamať, strašiť ľudí, ten bude platiť pokutu 50 korún. Po druhé: Na ceste neslobodno postávať, schodiť sa, shovárať; kto by sa predsa opovážil, ten tiež každý bude prísne pokutovaný.“ Bachter trepol na bubon ešte raz na dodatok a krívajúci ide ďalej pokojne, ako taký, ktorý vykonal, čo mal. Medzi ľudom nastal mrmlot, potom smiech.

„Jaj, tak už ani shovárať sa nesmie človek?“ ohlásily sa ženy pohoršené, „no ver’ sme pekne!“

„Ako ste nás nastrašili, bačik, a za nič,“ smialy sa mladšie, veselšie.

„Ktože v tom zabráni ženám? Skôr zahaceš túto vodu na potoku, ako ich jazyky zastavíš!“ žartujú chlapi. A hoc dobrá vôľa už dávno upŕchla od ľudí, teraz musia sa smiať.

„No, ver’ mali čo dať bubnovať pán notár. To že ich neodobrali včera, sú veselý… robia si žarty.“

Že padla reč o odoberačke, ženy hneď sbily sa v hlúčok na ceste, zabudnúc, čo bubnoval práve, a rozhovorily sa o tom.

„Kto by na to bol pohútal, že aj Jana Demákovie nechybí vojna. Veď ten nebude vládať ani borňov nosiť na chrbte, nie to biť sa. A akí boli ubezpečení, že ich to obíde, že sú oni na pokoji,“ posudzovaly spolu.

„Načože bude aj ten tam, chudák,“ zastáva Kata Marcíkovie ľútostivým hlasom, „a doma by sa zišiel.“

,Aby tvoju dievku vzal,‘ pomyslí si Mieškovka, ,veď sa už svet smeje, čo mu ju každý deň ponúkaš.‘

„Nech ide každý, keď môj syn šiel,“ zvolá veľmi vysoká a veľmi vyschnutá žena. To je Zuza Omelkovie, ktorej syna prvého ranili. A tak myslela každá, ktorá mala niekoho na vojne. „Popravde tak by malo byť,“ vravely rozhodne, „či je hluchý, či je krivý, či je aký, každý mal by ísť tatam.“

Ženy, ktoré nemaly nikoho na vojne, mlčaly, neuznajúc tú pravdu tak veľmi.

„A to tam je čo za schôdzku?“ ozval sa silný hlas za ich chrbtom. „Či darmo bolo bubnované?!“

Ženy, zľaknuté, obzrely sa. To pán notár stojí na kopci za nimi. Zapadajúce slnce svieti na jeho vypätú postavu, tvár mu je ružová, okuliare ligocú sa mu, ako by mal dva ohne na očiach. „Ženy, domov!“ volá zmužile. „Aj Mara Mieškovka je tu, i Zuza Pupavka? Postávať a klebetiť máte času od detí, ale na zárobok nie! Počkajte, dám vám ja podpory!“ vyhráža sa horlive. On je doma, kde treba panovať, najväčším hrdinom.

Ženy bez slova, ako previnilé, rozchodia sa. Baláň stojí vypätý ako prísny strážca, kým nezmizne každá, potom ide pružným krokom von z dediny. Onedlho zazneje pukanie flinty od jeho role, kde strieľa na sliepky, kaziace mu oziminu, nahnevaný i na tie.

Vracia sa i starý Demák zpred brány, kde stál dosiaľ zahútaný. Demák je zronený celkom. Malú plešivú hlavu drží sklonenú, plecia ohnuté. Jeho nízka postava teraz je už celkom malá. Dosiaľ cítili sa oni v bezpečnosti, o vojne smýšľali s pokojom. Syn nebol vojakom, cez všetky tri asentírky prešiel — nevzali ho. Teraz už nemali nič pred sebou, len oženiť ho; to bola najvážnejšia vec v dome. Radili sa iba o tom, rozhutovali, premietali tú otázku každý deň — vyberali nevestu. Oženili by ho boli už i skôr, ako druhých zámožných mládencov, „na písma“, ale on nechcel, otáľal, zhúľal, vraj, keď vyjde zpod losov. Teraz by sa ženil už, neprotiví sa viac, len čo ešte nepovedal, že pristáva na tú, čo mu oni vybrali, a tu vzali ho na vojnu, zas je zo ženby nič. A to starého Demáka čajsi ešte najväčšmi mrzí, že syna do človečenstva si neuviedol, ako sa na poriadnych rodičov svedčí…

Stará Demáčka, nie mocne zdravá, ochorela temer na smrť, keď jej doniesli zvesť, že jej je syn odobratý. Odvtedy ju vždy slzy zalievajú a na robotu ani pomyslieť, musela všetko na nevestu Anču, vdovu po staršom synovi, prenechať. No i tá, rozžialená, ustavične oči utiera. Ona však smútkom nemôže sa dať pod moc. Ktože by opatril dom, čeľaď. Mara, slúžka, lenivá aj ináč, teraz potratila všetku rezkosť. Nohy zavlačuje ako stará žena, ako by mala centy na nich. Len zato prišla slúžiť sem do tuhej roboty, lebo sa úfala, že ju za Jana vezmú. Veď ju ľúbi. Koľko ráz povedal, že len ju chcel, ani jednej inej, len nemal smelosti vypovedať to i pred otcom a materou. Zato odkladal so ženbou. Čakal, úfal sa, že sa to nejako vyzvie a príde k tomu i bez jeho pričinenia, a hľa, teraz už odíde — ženou mu bude vojna…

„Vidíš, keď si smelosti nemal, teraz sme tak,“ vravela mu ráno v stajni, kde dojila kravy. — Nevesta miesila na koláče, nemohla dojiť. On, nízky, nepatrný, nevydal hlasu, ako ho odobrali, ako by bol onemel, len myslí deň a noc — teraz povie:

„Dočkaj ma; nevydaj sa, Mara!“

„Ja ťa budem čakať, a teba zabijú… mohol si ma vziať,“ povie ona s výčitkou, a hoci ju nik nechcel, doloží: „Ja sa ver’ vydám!“

„Mara, nevydaj sa!“ prosí on.

Ona neodvetí, len hlavou mykne vzdorovite. Rok, ako je v tomto dome, preň, robí ako otrok, pri prísnom gazdovi, a mohla ísť slúžiť do óvody k deťom, kde by si bola voľkala, ihrala sa…

„Nevydaj sa, Mara, kým sa vojna neskončí!“ opätuje naliehavým hlasom.

„Vojna môže trvať aj desať rokov,“ odvetí ona, zazrúc k jeho nohám s hnevom. Tu mu bola, čo ju nebral!

„Tak ma nebudeš čakať?“

„Nebudem!“

S tým skončili; to bola rozlúčka. Mare je len toto ľúto, že musela toľko robiť celý rok, a jej, neochotnej, i za deň je tvrdo byť v ťažkej robote. A teraz, hoc dosiaľ striehla na každú chvíľu, kde by osamote bola s ním — vyhýba mu. On chodí od rána ešte zamĺknutejší, slova nepovie, hlasu jeho nepočuť, ani neje. Načo len budú tie koláče, čo chystajú preň za dve pece?

„No ver’ nás obriadili, ver’ budeme pekne!“ pokyvuje hlavou ustavične starý Demák. Srdce sviera sa mu strachom nielen o život syna, ale i za seba samého. Čo si počne on, starý, sám? Starší syn, Paľo, predišiel ho do hrobu pred dvoma rokmi, tohto mu vezmú teraz a pominie sa i ten. Mladí odchodia, a starý, on, ostáva, aby sa naveky katoval, i vtedy, keby už dobrý bol oddych. A starý Demák v tom žiali chytá si malú plešivú hlavu a vzdychá so zúfalstvom čajsi:

„Bože, prečo my trpíme, za čo sa bijeme?!“ No nenájde na to odvety, ani vysvetlenia…

„Za čo!“ vzdychá stará, sediaca na posteli, nevládna súžbou. „Ktože to vie… hádam ani tí, čo to nastrojili.“

„Ver’ nám nepovedia a sa nás nespýtajú, či chceme vojnu,“ ozve sa nevesta Anča od miesenia. „Ach, keď si pomyslím, že by aj Paľo bol musel teraz ísť… aj za Janom sa mi srdce dobre neroztrhne, a ešte za ním?“ utiera oči zavlhnuté, hoc plakať nestačí. Na nej je celá robota složená. Teraz štrúdle vyťahuje a pečie. Na podkovky už zamiesila — cesto kysne — mak utĺkla. Nachystajú mu, čo vedia najlepšieho, veď sa narobil dosť okolo gazdovstva, napracoval — nech užije. Veď kto zná, či je toto nie ostatné jedivo, čo mu doma chystajú. A starú zalievajú slzy. Prečo sa toto muselo stať i s nimi. Prečo ich Pán Boh neochránil? On, tichý a dobrý syn, ochotný vo všetkom, ktorý pristal vždy na vôľu otca a matere. Uctil ich. Slova zlého nevypustily jeho ústa, ani špatného. Nenadýmal sa, kamarátstva nehľadal, nepil, nechodil do krčmy, ani po nociach sa nemotal ako druhí mládenci, alebo i jeho vrstovník, Ďuro Matvejovie, už ženáč — a predsa i ten i tento musí preč. A kto ich opatrí na starosť, ak padne? Starší syn umrel, v tomto skladali všetko úfanie…

„Veď vraveli páni, že vojna len za tri mesiace potrvá, a ľa, už je štvrť roka kde, a nepriateľ je ešte nie zmrvený, ako sľubovali,“ stene stará.

„Tí tak vedia ako ja!“ odpovie Anča. Ide po vajce do komory, že potrie koláče povrchu ním, aby sa napeknô upiekly, a vezme dve i do vačku pre seba. Predá Židovi, keď si sosbiera viac. Veď sa dosť naderie a dielu nemá do ničoho. Aspoň teraz, keď má prístup ku všetkému, opatrí sa — veď je i jej.

„Iba sa obriaď, Janko môj, a choď sa aj ty poodberať k pánu farárovi, i do školy a všetkým pánom, ako druhí. Rodina ťa vyprevadí všetka, ak nie ďalej, aspoň na chotár,“ povie plačlivým hlasom Demáčka synovi, ako prišiel zo stajne. Zdvihne suchú ruku; túži mu pohladkať vlasy ako dieťaťu, hoci je už pristarý na to. Ruka jej sklesne, nechá tak, len zastene:

„Ach, syn môj, syn môj!“

S veľkou láskou sleduje každý jeho pohyb, ako sa na jej rozkaz umyje, češe a berie čisté rúcho na seba, prizerá sa mu, aby jej takto ostal pred očima. Čo ho čaká tam, čo bude trpieť v tej vojne? Zabijú ho? Tie ruky jeho odtrhne granát, tie nohy odseknú, a tú hlavu jeho možno rozštiepia šabľou?… a v zúfalstve nad tým Demáčka temer zlorečí tej hodine, keď ho na svet doniesla…

Jano, obriadený čisto, ešte postojí nerozhodne za akomak. On, krotký a nesmelý, nikdy nechodil k pánom, to apa vykonali naveky, ak skrsla potreba, on sa nemusel zapodievať s tým. Keby mohol otec miesto neho i toto odbaviť, musel by ísť on. Takto soberie sa sám, povzdychnúc. Vo dverách stretol sa s Marou, ktorá sa vracala od susedov, kde ju po ťapše poslali. Zazrúc Jana, odklonila sa od neho nevľúdne, zrak nabok hodiac.

„Navečer príď do stajne!“ šepol jej. Túži aspoň odobrať sa od nej. Ona sa prešmykla popri ňom, neodpovedala, nedbajúc jeho slov. Vraví gazdinej:

„Tapší mi nedali. Ženy povyvaľované sú po posteliach, ako pobité od žiaľu. Hotovenie musely nechať tak. Kupcovka im prišla dopekať — tej sú ťapše treba.“

„Veď sme aj my tak… čajsi pomrieme od ťažkosti,“ povie Anča, „ale my nemáme Kupcovky, čo by nám prišla dovárať!“ nevesta skrúca sa rezko. Krok jej je obratný, líca horia jej od pilnosti. Do večera dva koše boly nachystané. V nich biely chlieb, 30 podkoviek s makom a lekvárom, koláč a dve štrúdle. Nech nepovie svet, že keď gazdiná chorela, Jano už nebol nijak opatrený.

„Keby ste ho boli aspoň oženili!“ zaupí zrazu v rozcítení veľkom Anča, no hneď nato zľakne sa svojich slov. Veru to: oženili! Ak padne na vojne, mala by diel z majetku i jeho žena, deti, a takto všetko jej deťom ostane.

,Teraz vám je: keby ste ho boli oženili,‘ šomre Mara v duchu, ,ale dosiaľ naveky ste striehli na nás, mňa hanili pred gazdom a gazdinou, ako ste vedeli najhoršie!‘ A Mara v hneve, ako složila lyžicu od večere, ešte kým sa Jano nevrátil od pánov, ušla k materi nocovať.