ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ty, Líza,“ povedala v ten večer Mila priateľke, ktorá prišla bola k nej na celé popoludnie s ručnou prácou, „vieš ty, že je Širický odobratý?“ Bolo jej na rozume, že Líza ani slovom nezmienila sa o tom. Tej krásne oči zablysly sa, no povie hneď:

„Odobratý… ja viem!“

No nevedela. V duchu je zarazená, no nechce prezradiť Mile, že Širický prestal chodiť k nim. Nech nevie príčiny jej zlej vôle, aby netriumfovala, lebo jej závidely všetky lásku jeho.

„Bol sa u vás odobrať? U nás bol včera, i u Štepkov — zajtra odíde. Počuješ, Líza, nebola by som myslela, že ho Magda predsa naozaj ľúbi. Ako odišiel od nich, ostala smutná na smrť.“

Líza mlčí, hoc o ničom nevedela, nechtiac sa prezradiť. No už ďalej neostane u Mily. Poskladá ručnú prácu a ide preč. Vzrušenie zafarbilo jej pekné líca… A ako vyšla zo dvora a prešla k uhlu domu, šmarila košík s ručnou prácou do jarku. Tvár jej horí, krásne pery stisnuté a očú lesk plný vyhrážky. Cestou vyhýbala ľuďom, Janovi Demákovie na poklonu neodpovedala. A predsa citom srdca boli trápení obaja, i on, nemotorný sedliak, i ona, jemná slečna.

„Bol u nás Širický?“ spýtala sa hneď, ako prišla domov a dvere zatvorila za sebou. Horiaci zrak uprie na chladnú tvár Malinskej. Už teraz vie, prečo ju matka poslala k Mile dnes. Aby nestretla sa s ním naostatok — to bol cieľ.

Malinská povedala pokojne, že áno, a žiaľ, nebola ani ona doma, ale u Mollerov. Líza, hryzúc si pery, sadla do kúta so vzdorom. Na večeru nejedla, nepohnúc sa so stoličky, a mala takú tvár odhodlanú, ako by chcela tam ostať na večnosť a hladovať. Keď Širický neprišiel ani po večeri, vtedy žiadala, aby matka poslala preň a zavolala ho na čaj, a keď tá odoprela, požadovala ešte horšie, totiž, aby šla s ňou k nemu, lebo ona chce ho vidieť, kým neodíde na vojnu.

„Ale čo myslíš… je to žart?“

„Žartovať teraz? Ani sa mi nesníva. Ja chcem!“ hodí hlavou samovoľne. Po krásnych lícach lejú sa jej slzy, celý príval. Prečo matka neposlala pre ňu, keď tu bol? Lebo darmo vraví, že nebola doma ani ona. A ak nebola, prečo odišla? To všetko schválne nastrojila jemu nepriateľská mať.

„Chcem ho vidieť, čuješ, mati… Chcem, aby si so mnou šla!“

„Teda sa blázniš!“

„Čo i bláznim. Ja chcem ísť k nemu!“

„Ale ja nejdem s tebou, ani ja to nedovolím. Pomysli, aká nerozumná myšlienka je to od teba. Prečo ísť k nemu? On je spokojný s tým, že ťa nevidel, a ty si nie?“

„Ja nie som spokojná a teraz sa všetko zmenilo. Pochabá myšlienka, nepochabá — čo mňa po tom? Ja chcem ho vidieť ešte raz,“ vraví vždy s väčšou náruživosťou a vždy plačúc. „On ochladol pre čosi, ja som ho urazila, ale neviem, kedy a ako. On sa zmenil… Ja chcem ešte raz byť s ním!“

„A čím ti je on, ten nedouk, bludár?“ zvolá Malinská. „Máš pravdu, zmenila vojna všetko, i stud u žien… Čím ti je on?“

„Všetkým na svete, nevrav zle o ňom!“

„A nevidíš v tom poníženie, keď on ochladol, ako vravíš, a ty ideš za ním? Aký cieľ v tom? Prečo sa znevážiť, čo chceš? Tebe je všetkým na svete, ale ty jemu nie… To je príčina, že neprichodí viac!“ Chladnej panej líca očervenejú, čo prichodí do rozčúlenia, brániac svoje náhľady.

„Ale ja ho ľúbim,“ skríkne Líza. „Radšej ho nad všetko. Nad celý svet, seba i teba… Ja musím ísť k nemu!“

„Aby si mu to povedala?“ povie Malinská a pery stiahnu sa jej trpkosťou. Či zato vychovala dcéru tak starostlive a s takým sebazapieraním, aby jej toto bolo povedané? Radšej bludára Širického ako ju. Na smrť ranila tým matkino srdce.

„Keď on sa neosvedčil, osvedč sa ty,“ pokračuje bezzvučným tónom, „za mojich čias dievča neopovážilo sa ani očú pozdvihnúť na mladého človeka… Aká múdrosť v tom? On odíde, kto zná, či príde zpät a aký príde…“

„Práve preto, že odíde… práve sto ráz preto! Neosvedčil sa, lebo nechcel ma poviazať, — i v tom vidno jeho čestnosť. Že neopovážilo sa dievča očú pozdvihnúť za vašej doby? Zato ste nevidely, za koho idete!“

Malinskej líca vzbĺkly, potom zbledly zas. Nemilý výraz jej oka sa zlomil. I toho musela sa dočkať, že jej dcéra takto vyčíta. Ach, či mala za čo trpieť i núdzu…

„Chcem k nemu, chcem!“ zvolá Líza prudko a s vášňou. „Ideš, či nie? Ak nie — idem sama!“

„Preboha, dievča, ty nevieš, čo chceš! Celý svet nás odsúdi a zneváži. Maj rozum, prosím ťa! Teda ja, stará, mám ísť večer s tebou na byt mladého človeka?!“ A pery panej potriasajú sa v zadržiavanom plači.

No Líza už nepočúva. Berie sa von dverami — ide sama do tmavej noci. Malinská vzchopí sa tiež, zabudnúc aj izby pozamkýnať, čo sa jej nikdy nestalo, a uteká za ňou. Večer je tmavý, ale nebo jasné. Hviezd množstvo blinká na tmavobelasom nebi. Je ticho; ľudí už nieto na dedine, no okná na domoch svietia sa rad-radom. Od krčmy počuť spev. Tam hodujú odchodiaci na vojnu — robia si kar. V speve vyniká jeden hlas, preráža srdečne a rozžialene veľmi. To spieva Jano Demák. Nikdy nechodil do krčmy, teraz je tam, lebo ho potkal smútok najväčší. Pil veľa a teraz spieva, ako mu hrdlo stačí. Počuť jasno na cestu pieseň:

Líza letí hore dedinou; po suchej ceste ozývajú sa jej náhliace, rýchle krôčky. Na polceste od kancelárie dohonila ju Malinská.

„Bláznivé dievča, teraz teda čo?“

„Svieti sa ešte v kancelárii!“ povie Líza s jasaním.

„Tam je Baláň.“

„Nie: ten šiel do Klipkáčov — stretla som ho. To je on!“

,Bár by bol!‘ myslí si Malinská. To je predsa lepšie, ako keby šly na jeho byt, a ak sú ľudia pri ňom — ešte lepšie. „Dievča bez rozumu,“ šomre cez zuby.

Líza nedbá na nádavky, ide tak strmo, temer letí. Mať ju nestačí nasledovať. Prešla hore doprostred dediny, potom kus vyššie. Ztade treba odbočiť napravo k obecnému domu. Už je na vŕšku, kde stojí kancelária. Ide popred okná, najprv tie, ktoré vysoko stoja od zeme, potom nižšie, kde sa vŕšok zvýšil. Zastala pred tými a pozrela do jedného z nich, ktoré bolo otvorené. Áno, tam dnu je on — on sám. Sedí pred dlhým zeleným stolom, opretý chrbtom o stoličku. Oči má privreté, tvár jeho pokrýva veľká bledosť. Na čo myslí? Čo všetko ide mu umom chvíľami, keď ide v ústrety vojne a smrti? Či myslí aj na ňu? A veď je to bláznovstvo túžiť, aby ten, ktorý ide umrieť, myslel na dievča, na ľúbosť — na pletku. Lebo pletka je to len v porovnaní s tým, čo jeho čaká. Líza už ani nežiada si to. Hľadí naň zmenená a skrotnutá, kým z očú lejú sa jej slzy ako na akéhosi povýšeného nad druhých, nedosiahnuteľného, a v srdci iba jediná túžba prudká, horúca: kľaknúť pred neho…

No tu ide mať; počuť jej náhliace sa kroky — už dochodí. Treba konať čosi rýchle, kým nedôjde. Líza strhla s hrude červenú ružu, čo ju mala pripätú, a hodí cez otvorené okno. Ruža preletela a padla na stôl, práve pred neho. Širický na šuchot a zvlnený vzduch, ktorý mu ovial tvár, otvoril oči, a vidiac ružu na zelenom súkne stola, pozrel k otvorenému oknu, vstal rýchle, pristúpil k nemu — a jeho oči padly práve na tú, čo na ňu myslel celý večer, — teraz pred odchodom, podobrom.

„Líza, vy tu?!“ povie tlmene, zľaknutý, akosi mimovoľne vynechajúc slovo: slečna. Svetlo z okna padalo práve na jej tvár, krásnu, vlhkú od sĺz, na jej žiariace oči, vhĺbené v jeho tvár, a on v tej chvíli pochopil, prečo stojí tam. Líca sfarbil mu prudký cit blaha. Hľadia jeden na druhého, ako by sa chceli pohltiť očami. Naraz vystrel ruky oproti nej, srdce schvátil mu cit vášne. Zdvihne, schytí ju, nech zjasní sa mu ostatná chvíľa, keď berie sa umierať, nech odnesie rozpomienku najkrásnejšej chvíle… No tu zaznie triezvy hlas Malinskej:

„Dobrý večer, pán Širický! Ponáhľaš sa, Lízka, veľmi, nevládzem za tebou… Boly sme na prechádzke, Lízku bolela hlava… Hľa, aká je,“ vraví, upozorňujúc ho, a vysvetlí i jej slzy. Ale pritom zabudla, že sú nie odeté na vychádzku a idú od domu, nie proti.

Širický sa zachvel i narovnal. Všetko kúzlo a očarenie zmizlo hneď. Malinskej slová a tón zarazily ho ako mráz. Odpovie chladne, zdvorile.

Ale v Líze vzoprel sa vzdor. Zdvihla hlavu a už jej oči inak hľadia cez slzy — zúrive. Bola by skončila pekne, ale teraz na vzdor vynúti, čo chcela prvej, kým neprišla k nemu. No Malinská pozná svoju dcéru a nemešká veľa. Ako odznela jeho odmeraná odpoveď, už vraví ona:

„Neboly sme doma, keď ste boli u nás. Teraz sme videly osvetlené okná, nuž vravím Lízke: ,Poďme s Bohom dať nastávajúcemu hrdinovi!‘“ Hlas jej zneje bezcitne cez zuby. Oči svietia nepriateľsky, ba so vzdorom, že dostaneš dievča do svojej moci — ja som tu na stráži!

,Hrdina!‘ — blyslo mysľou Širického, a všetko milé, čo bolo ešte pred ním, kleslo a stratilo sa navždy.

„Ja som vás chcela vidieť… chcela som,“ skríkne Líza, pobúrená chladom matkiným, akým vraví k nemu. „To vedzte…“ zasekne sa. Plač, ktorý tak obľubovala vždy, zadúša jej slová. V malomocnej trýzni hryzie si pery, vše šatôčku. Malinská skoro vpadne slovami:

„Áno, chcely sme vás vidieť… to vedzte. Veď idete za všetkých nás život svoj nasadiť. Povinnosťou našou je aspoň takto vám svoj súcit a úctu dokázať — s Bohom teda!… Lízka, poď, bude noc,“ čiaha za rukou dcérinou. Tá sa odtiahla prudko. Nie, takto nemožno odísť. A vtom už nahlas zazneje jej vášnivé štkanie. Malinská zbledla ľakom.

„Ani rúčky nepodáte?“ rečie Líze on, sklonený nad oblok. Hlas zneje mu mäkko, zvlnene, oči plamenno upiera na ňu, nedbajúc Malinskej. Paňou trhlo; srdce jej zabúchalo strachom akosi. Neuchráni ju? Tu je chvíľa záhuby dcéry i jej. Koľkí tak spravili, idúc do vojny, že sa zasnúbili s dievčaťom, ba i sosobášili v ostatnú chvíľu na zlo a nešťastie. I čiaha zas za dcériným ramenom, no tá kročí k oknu bližšie, pritiahnutá jeho pohľadom, a podáva mu svoju bielu ruku. Širický sa naklonil, že ju poľúbi, no Líza podala mu líce svoje. Ale v tej chvíli, kým Širický sa spamätal, Malinská strhla dcéru preč od neho ako kvočka kurča pred jastrabom.

„S Bohom!“ zavolala od uhla domu s takým istým chladom, ako vravela prv, unikajúc víťazne s dcérou.

Širický sa odklonil a odstúpil neistým krokom od okna. Pri stole klesol na stoličku ako guľou ranený, hoci nie je ešte na bojišti. Tvár zblednutú sklonil na prsia a oči zavrel zas. Tak sedel chvíľu. Čo sa dialo v ňom a čo preniesol, kto zná… Ale jeho pery ustato šeptaly slová:

„Dobre tak!“

Ani s bozkom čistej devy neodíde ta, kde smrť čaká na neho… Otvoreným oknom dolieha pieseň Jana Demáka, so srdečným žiaľom spievaná: