ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pieseň bez mena Strmá, kamenná cestička, tu ťa ja púšťam, pesnička; sama, bez mena všetkého, ta! choď do sveta šíreho. Našiel som ťa na smetisku, neviem o tvojom priezvisku. Šíry je východ i západ, hľadaj si svojho otca, mať! Keď nájdeš, ta ťa poznajú, za rúčku stisnú, bozkajú, budeš ich, a oni tvoji, budete oba v pokoji. Nad Váhom tri húsky belavé lietajú, obláčky ľahučké tri ich zastierajú; veď ich zastierajú od neba modrého, by neuhoreli od slnka horkého. Slnko cez obláčky sa vždy tuho drelo, ale na husičky pozerať nesmelo. Nesmelo pozerať — nesmelo zohrievať, muselo si žiale do Váhu vylievať. Od Váhu po Hrone k tichému Dunaju, tam tie žiale mútnou vodičkou plávajú. Lún o skaly praním, prudkými vetrami, čo sa naháňajú holými púšťami, horami, dolami, hájmi posvätnými, všade niečo tajné sa ozve za nimi, niečo tajné ozve, čo srdcia po tíše, jak topole smutné nad Nitrou kolíše; so šumom tichých vôd, s kulicha pišťaním, s krákaním žiab hnusných, s mĺh nočných sa stlaním, s jedným zvukom tajným, čo ľudia neznajú, tie žiale deň i noc na boha volajú. Ah! nechajže, nechaj, ani nespomínaj, aleže si radšej pesničku zaspievaj: Naprostried chodníčku rozmarín štepila, rozmarín štepila a slzy ronila; slzami svojimi kvietok polievala a na všetky strany sveta dač šeptala, hviezdy, nebo, peklo krížom zaklínala, a naposledok ho ešte raz bozkala. Na tom nebožiatku tam sú tie pyšteky, akoby prikoval na večné ich veky; tam sú tie pyšteky, jak by vymaľoval, aby ten maličký stromček každý poznal. Jaj! stromček maličký, ako to jabĺčko, keď chlapci ráňajú a vtáci ďubajú. Neráňaj! neďubaj! veď som ja sirota, stromček som maličký, dosť ma bije psota; pocestní mi ľudia vetvičky drúzgajú, na jar mi od mrazov lístočky padajú. Ha! nespievaj ďalej — nevidíš mrak tmavý ako sa ti skrúca kolo tvojej hlavy!! Na vetroch a chmárach hromy sa dvíhajú, beda! komu ani plakať už nedajú. Šuhajkova nôta letí po doline, hľadá dobrých ľudí po celej dedine: vidíte tú búrku? hľa, pre Hospodina! už pŕchať, už liať sa, už durkať začína. Dajte mi pod strechou vašou noc prestáti, veď vám za to milý sám pánboh zaplatí; veď som ja tiež vaša, a nie som sirota, mám otca, mamičku, sestričky i brata.

Nesmelo pozerať, nesmelo zohrievať, muselo si žiale do Váhu vylievať —

Lún o skaly praním, prudkými vetrami, čo sa naháňajú holými púšťami.