ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[10]

Chalupkove Spevy vyšli roku 1868. Boli tlačené vo Viedni, u A. Holzhausena, v malom, vreckovom formáte 16°; titulný list znel: „Spevy Sama Chalúpky. S podobizňou. V Ban. Bystrici. 1868. Na sklade u Eugena Krčméryho, kníhkupca.“ K Spevom (na s. 211 — 218) pridaný Dôslov má podpis: „Viacej ctiteľov pôvodcových“. Ctitelia títo, predstavujúci sa v Dôslove ako vydavatelia, boli: bratia Kuzmányovci, Karol a Pavel, Ľudovít Turzo a Ján Čipka. Z nich za básnikom už tiež odišli spomedzi živých Karol Kuzmány a Turzo.

Spevy tlačili sa vo Viedni koncom roku 1867. Z Banskej Bystrice 6. decembra Turzo písal Pavlovi Kuzmánymu, bývajúcemu vo Viedni: „Myslím, že sú už Chalupkove piesne vytlačené. Treba sa starať o ich dopravu. Ja by som sa tu postaral o furmana, len by som Ťa prosil o adresu, skade by ich furman mal vziať, lebo po pošte by to veľa stálo, a nám ide aj o to, aby sme čím najmieň trov mali.“ Z listu tohto dozvieme sa i o tom, v koľkých exemplároch dali tlačiť Spevy. „Z tisíc výtlačkov — píše Turzo ďalej — môžeme rátať, že peniaze dostaneme len asi za 700 výtlačkov. To už tak u nás býva pri literárnych podujatiach. Nebudeme teda môcť predávať jeden výtlačok niže 1 zl. r. č. Chudobným mladíkom by sme mohli po 70 gr. predávať, a tak teda asi podľa Erzeugungspreise. Na chudobných žiakov rácem 200 výtlačkov, a tak teda 140 zl., 500 výtlačkov mienim predať po 1 zl. — 500 zl., spolu 640 zl.

Rácem všetky trovy diela i s dovozom a mojou expedíciou, ktorá až potom poštou pôjde, dovedna 440 zl. Zostalo by 200 zl. r. č. čistých. Toto je, pravda, len straka na kole. Vravím zo skúsenosti. Ale by som rád bol, keby sa tá straka chytiť dala, a v tomto páde by som dal Samovi honorár 50 zl. r. č. Ostatnô som sľúbil upotrebiť na vydanie slovenskej juridickej terminológie, na ktorej pracuje Miško Mudroň…“

Že ctiteľmi pod Dôslovom podpísanými boli Kuzmányovci, Čipka a Turzo, možno súdiť i z tohto miesta listu: „Myslím ďalej, že by si si Ty mohol 10 gratis exemplárov zadržať na rozdanie medzi chudobných žiakov, a tiež toľko aj Karolovi dať, ja bych si tiež toľko zadržal a Jankovi Čipkovi tiež toľko dal, ako aj pôvodcovi Samkovi tiež toľko, alebo keďby chcel aj viac. To už tak za naše všetkých unúvanie.“

V liste, písanom do Viedne 6. júla, Chalupka žiadal, že poslednú korektúru „nevyhnutne sám vykonať“ musí, lebo že našiel chyby i v odtlačku, ktorý mu na prvom raze poslali. „Odosielanie korektúrnych hárkov asnáď aj poštou stať sa môže. Ja budem potom v deň poštový na Brezno posielať posla.“^[11] (Z tohto listu jeho vzatý je autograf na podobizni v Spevoch.) Pavel Kuzmány koncom augusta bol sa vydal na cesty. „Sprevádzaj ho pánboh — písal Chalupka 1. septembra Karolovi, ktorému tým pripadla starosť Pavlom znášaná — a jeho pánu námestníkovi pri správe tlače básní mojich udeľ svätej trpezlivosti. Korektúra, a zvlášte cudzích spisov, u mňa nenáleží medzi príjemnosti života. Pri mojich Spevoch, ale nad to ešte aj neobyčajná ortografia^[12] korektorovi obidy dodáva.“ V novembri z Viedne radili sa básnika, ktoré chyby bude treba vyznačiť na konci knižky; on odpovedal 22. novembra Karolovi Kuzmánymu: „Môžete už mať nádeju, že zo všetkých hriechov dostanete absolúciu, lebo činíte pokánie. Hárky 6 — 14 omnoho lepšie sú vykorigované, ako predošlé. Ja myslím, aby sme len ,Značnejšie chyby tlačové‘ udali, t. j. také, ktoré napraviť nevyhnutne je potrebno. Keď si väčšie hriechy sami vyvoláme, tie menšie musí nám sl. Obecenstvo odpustiť.“ Spevy pozostávajú z neúplných 14 hárkov, korektúry boli hotové a Chalupka, ako vidieť, spokojný s typografickou prácou. Pavel Kuzmány pýtal jeho fotografiu, preto v tomto liste zmieňuje sa i o tom. „Fotografie, o ktoré mi Paľko píše, nemám na tento čas iba také, ktorými sa žiadnemu priateľovi zavďačiť nechcem. Sú to špaty židovského diela. Ale akonáhle bude čas príhodný, dám sa ešte raz Strakovi zobraziť.“ Žaluje sa, že je „zase zle“ na oči.

List svoj 9. decembra Chalupka začína: „Gloria in excelsis! Dokonano. Ďakujem vám, priateľ drahý, za ustávanie a trpezlivosť. Chyby tlače dostatočnô bude naznačiť tie, ktoré tu posielam: ostatnie snadno si napraví čitateľ sám. Ak za vhodnô uznáte, pridajte k týmto chybám tlačovým tie žartovné slová, ktoré som v mojom poslednom liste Paľkovi bol narádzal.“ I teraz dokladá: „Ešte som nie dobre na oči.“

O tlačových chybách tie „žartovné slová“ boli nasledujúce: „Udali sme tu len značnejšie omyly tlačové. Našinec to tak nerobí, ako iní hriešnici, ktorí z chybičiek sa spovedajú a chybiská taja; preto ale odpustenia nedosahujú. My vykričali sme si práve tie väčšie hriechy; tie menšie musí nám potom slávno Obecenstvo voľmo-nevoľmo prepáčiť. — Ale kritika! — Tá Ježibaba? Nechže tá naše chybičky v neumytých ústach svojich veľa neomáľa, aby jej daktorá nezapadla. Len nedávno písali noviny o jednej zlostnici, že „an einem Druckfehler“ zišla zo sveta. Nuž tak! — Sadzač.“

Tak je to doslovne i vytlačené na konci Spevov, pod tými „značnejšími“ opravami, ktoré si básnik sám vyznačil. Ale v čase písania listu, v ktorom Pavlovi Kuzmánymu posielal svoje „žartovné slová“, Chalupka nebol taký spokojný s typografickou prácou. „Chýb je mnoho,“ písal vtedy (28. novembra). „Nebolo by asnáď od veci, keby sme našich recenzentov dákym žartom popredku odzbrojili.“ A tak napísal menom sadzačovým žartovný dodatok k opravám.

Mrzutostiam nebolo však ešte konca. Práve teraz akosi neporiadne išli mu listy do Viedne. Z obavy, že list sa stratil, opravy poslal po druhý raz. I jemu dlho vliekol sa list z Viedne; Pavlov, písaný 4. decembra, dostal až 10. dec. — „v sobotu, v pondelok i utorok dopytovačky“ márne chodili na poštu. Ešte 11. decembra žiadal, že „keď bude všetko na čisto vytlačenô,“ aby mu poslali jeden úplný výtlačok, z ktorého by mohol vybrať chyby, „ktoré vytlačiť na konci knihy sa musejú“. Odľahlo mu až o dva mesiace; až 10. februára 1868 písal Pavlovi Kuzmánymu: „Sláva bohu a ďaka Vám! Dielo je dokonanô, a veru, dosť dobre vypadlo. Menšie chyby nech si čitateľ sám napraví; väčšie, ktoré udať treba, Vám tu posielam. (Robil to už tretí raz!) Ostatnie hárky boli dobre korigované. Teraz mi už na tom nič nezáleží, či ten žartovný pasus na konci opravy tlače dodáte a či nie“… Žiadal, aby po jednom výtlačku poslali Spevy do Petrohradu I. I. Sreznevskému a V. I. Lamanskému, do Charkova Dušanovi Lamblovi, do Belehradu Jankovi Šafárikovi, s pripísaním do každého výtlačku, že sa im to pôvodca vďačí.

V tomto liste zaznačil Chalupka i toto:

„Včera mal som príležitosť o tom sa presvedčiť, ako tieto spevy na ľud účinkujú. Mali sme cirkevné počty. Počím sa cirkevníci zhromaždili, začal Blažko prítomným daktoré básne čítať. Sotva jednu dokončil, ozývali sa zo všetkých strán hlasy: Jaj, nahže nám ešte dačo prečítajú! — Naposledy bol som prinútený Blažkovi knižku odňať, aby sme k dennému poriadku prikročiť mohli.“

Z príležitosti terajšieho vydania Spevov bolo v jednom z našich časopisov podotknuté, že nie je zachovaná pôvodná forma básní a vo väčšine z dvoch veršov (riadkov) urobený je len jeden — aby sa totiž papieru menej spotrebovalo. Pre budúcich vydavateľov dobre bude v tejto veci zaznačiť tu mienku samého Chalupku. „Aspoň jeden hárok tlače — písal 1. septembra 1867 Karolovi Kuzmánymu — mohol sa usporiť; tým ale je vinná moja neskúsenosť vo veciach tlačových. Obávajúc sa, že pri malom formáte knižky dlhšie moje verše v tlači do jednoho riadku vtesnať sa nedajú, prelomil som ich na cezúre vo dvoje a upravil každý taký verš do dvoch riadkov. V Mor ho! túto chybu prepisovateľ napravil, — ale nešťastne, podelil báseň túto do štvorveršových strof — na posmech. Ale v daktorých by sa to usporenie priestoru, alebo radšej, lepšie zúžitkovanie papieru dosť dobre urobiť dalo. Napríklad v básni Zabitý môže sa 3. a 4. verš každej strofy do jedného riadku vpratať takto:

O mesiac ešte vrátil sa k tejto veci a písal: „Mor ho! malo sa takto tlačiť:

Teda všetky verše mali by v rovnom šíku stáť a len tie sluší trochu nazad pomyknúť, ktorými sa nový oddiel básne počína. Takú formu vyžaduje epická báseň. Z postavenia riadkov nerozoznať v liste, či verš, ktorým začína sa nový oddiel básne, chce mať oddelený od verša predchádzajúceho prázdnym riadkom, alebo nie; v Sokole (1864, s. 66 — 72), kde báseň Mor ho! bola po prvý raz tlačená, každý nový oddiel označený je len tým pomyknutím verša nazad. V Spevoch z roku 1863 verše básne sú celé inak postavené; štvorveršové strofy však, nad ktorými sa Chalupka tak pohoršil, museli byť potom ešte premenené, lebo oddiely celkom tak idú ako v Sokole 1864.

Ale vo vydaní 1898 nie sú zachované ani oddiely básne Mor ho! alebo básne Odboj Kupov. Vôbec tu niet ani stopy po láske a piete, ktorú dokazovali k Spevom ich prví vydavatelia. Čo sa Chalupka natrápil, aby na konci knižky mohol udať značnejšie omyly tlačové, a tu hneď samý prvý z neskorších vydavateľov ani si nepovšimne toho. Najhoršie dva z poznačených tam siedmich omylov prešli do nového vydania.

má stáť: roznietim si…

Hneď nasledujúca oprava na konci Spevov z roku 1868 je táto: Na strane 108 miesto: potvora má stáť: mátoha. Pravda, tu je strana zle udaná; ale kto by bol hľadal, bol by našiel, že tá mátoha miesto potvory má stáť na 125. strane v básni Valibuk; teda nie:

ale:

Takto je tlačený krásny Valibuk i v Sokole 1860, kde po prvý raz vyšiel. (Ostatných päť omylov, z poznačených na konci Spevov 1868, napravilo sa pod prstami sadzačovými.)

A omylov nových je množstvo. V básni Junák Chalupka spieval:

u Salvu vytlačené: túlaval sa… K básňam obsiahnutým vo vydaní 1868, pridaný je Odboj Kupov, tlačený po prvý raz až roku 1875 (v Orle), ale do obsahu, ukazujúceho, ktorú báseň kde treba hľadať, už nemal kto pripísať, že v knižke je i Odboj Kupov. Do vydania roku 1868 boli prijaté všetky výklady (Poznamy), s ktorými Chalupkove básne pôvodne povychodili v časopisoch. Tie sú tu vypustené. Ale prijatý je výklad k básni Odboj Kupov. Prečo? — to po vylúčení tamtých nemožno porozumieť.

Na titulnom liste prvého vydania básnikovo meno malo dlhé ú, napriek tomu, že v autografe pod podobizňou hláska tá je krátka. To urobil niektorý z bratov Kuzmányovcov, ktorých slovenské ucho v deminutívach bolo privyknuté na dĺžku; no vyšlo z toho, že titul knižky nie tak volal básnika, ako písal sa on sám. (Na prvej strane každého hárka je značené: S. Chalupka. Spevy.) A tá dlhá hláska mena v titule knižky tak prešla i do druhého vydania — rozumie sa, zle. Lebo rodina táto, známa u nás od tristo rokov, je Chalupka. Prečo? či nie vplyvom nejakej latinskej učenosti zo XVI. alebo XVII. storočia? — to neviem. I Kalinčiak zaznačil veršík o svojom svätojánskom učiteľovi:

i to bol Chalupka; i brat Samov, Ján.

Po titulnej strane nasleduje v tomto druhom vydaní akýsi predhovor, podpísaný: Karol Salva. Od vydavateľa je netaktickosť, nepieta, keď hneď tak na začiatok vytrčí svoje meno. Pritom v ňom temer v každom riadku potkneme sa tu na jazykovej, tu na pravopisnej, tu ešte na horšej chybe. Začína sa to: „Pred tridsať rokami vyšli prítomné hrdinské (!) spevy…“, no obrátime list a tam je prvá báseň Smútok, začínajúca sa:

To je predsa lyrika, teda nie hrdinský spev. „Vydávam ich poznove, nakoľko znám, že už viacej nie sú k dostaniu.“ (Strašný germanizmus!) „Vydanie toto vystrojil som, odchýlne od prvého, bežným (!?) pravopisom, upravujúc tých, ktorí reč Chalupkovu poznať chcejú (tu chybí komma) na vydanie prvé.“ (Pravopisom reč sa nemení; bol by to čudný pravopis, čudné vydanie Spevov, z ktorého nebolo by možno poznať reč Chalupkovu.) „Neide tu o zárobok…“ (Mluvnice slovenské učia i o hiáte: ako nemôžeme povedať a písať: priide, vyide, tak ani: neide.) Dobre len, že ten predhovor nemá ani celých 13 riadkov. Ale aká pasia babrať svoje vlastné vydania! Takým akýmsi predhovorom pán Salva skazil si kalendár Tranovského na rok 1898, klapanciami svojimi, vytrčenými na nepríslušné miesto, pošpatil si pekný almanach od Šumavy k Tatrám.

Na titulnej strane nového vydania Spevov čítame, že v knižke je i životopis básnikov. Nájdeme ho na samom konci, tam, kde sú strany už ani nie číslované. Všetkého stránka a vari štvrtka. Pod nadpisom stojí: Z „Histórie literatúry slovenskej“ od Jaroslava Vlčka. Je to tam v úvodzovkách, pri tom všetkom nedáme sa pomýliť, lebo vieme, že knižky, ktorá by sa tak volala, niet v slovenskej literatúre. Len čítame teda, i dočítame, ale krútime hlavou. V svojich Dejinách literatúry slovenskej Jaroslav Vlček toho nemá. Čo je to?… Nuž toto o Samovi Chalupkovi je z Ottovho Naučného slovníka. Kto by sa viac chcel poučiť o našom básnikovi, pre toho tam na konci článku je upozornenie na Vlčkove Dejiny literatúry slovenskej. Neumelé ruky z toho spravili v Spevoch na záhlaví životopisu: Z „Historie literatúry slovenskej“ od Jaroslava Vlčka.

A vo vydaní, ktoré má si kúpiť i najchudobnejší želiar (tak čítame totiž v tom predhovore), inak bolo rozpovedať, kto je Samo Chalupka. Kto používa Náučný slovník, pre toho sa píše nie tak ako pre chudobného želiara slovenského, ktorý sotva prišiel ďalej od počiatkov literného umenia. V českom Naučnom slovníku ešte ujde porovnávať Chalupku, jeho balady, s Čelakovským a Erbenom: v slovenskom vydaní Spevov, určenom pre širšie, málo čítajúce obecenstvo, také porovnanie znamená chcieť vysvetliť neznámu vec druhou neznámou. Punkt o vplyve antickom, ktorému Chalupka podliehal v svojich prvotinách a z ktorého vymanil sa vraj náukou Ľudovíta Štúra o prostonárodnej poézii slovanskej, už neobstojí, odkedy je zrejmé (Slovenské pohľady 1897, s. 125), že pôvodca Junáka už roku 1834 tlačil v Belopotockého Wlastenskom Kalendári básne celkom v prostonárodnom duchu a v strednej slovenčine skladané. To boli — okrem národných piesní — prvé zvuky čistého slovenského jazyka v písme. Kollár, horiaci za slovenčinu, vtedy napísal Samovi Chalupkovi do pamätníka:

Verše Chalupkove v prešporských Plodoch z roku 1836, na ktorých zakladala sa mienka o antickom vplyve, sú nejaké školské próby, z času pred rokom 1834. Od roku 1833 Chalupka už zase býval stále na dedine, na slovenskej dedine, už bol farárom, za neúplný rok v Chyžnom, ako „miestodržiteľ“ v Nemecku meškajúceho Sama Tomášika, potom v Jelšavskej Teplici. Tu i tam vnímavo zachytával všetko, čo mu dýchalo sviežosťou slovenského ducha. Štúr, od Chalupku mladší temer o štyri roky, vtedy ešte len dorastal v Prešporku. I o krásnej spievanke (Spevy 1868, s. 180 — 185), z ktorej zložil svojho Starého väzňa, Chalupka sám zaznačil, že ju počul od Umrlolehotčianky; a Umrlá Lehota je chotárna dedina s Chyžným. Boj pri Jelšave zložil na základe zlomkov, nájdených v starých papieroch jelšavsko-teplických.

*

Zamyslenému nad značením Sama Chalupku ako básnika, prichodí mi na um jeden výrok prof. V. Lamanského. V životopise svojho učiteľa a potom kolegu Sreznevského^[13] ostroumný ruský slavista spomína rétoricky moralizujúcu a sentimentálnu povahu slovanských literatúr na začiatku nášho storočia. I talentovaní, rozhľadení a sčítaní ľudia (Lamanský ukazuje na Sreznevského) nemohli sa zbaviť tej maniery najmä pri zobrazovaní predkov a národného života. V ruskej literatúre maniera tá panovala za Karamzina, premohli a vytisli ju potom Gribojedov a Puškin. Ale u takzvanej ukrajinskej školy, ktorá mala mnoho vnútornej príbuznosti so všetkými západnoslovanskými literatúrami, trvala ďalej. V maniere tej väzel i sám Mickiewicz, a ani Pan Tadeusz, jeho najkrajšia tvorba, „kde na celom obraze života starosvetskych poľských zemanov v Litve, ich pomeru k poddaným a pomeru židov k obyvateľstvu, rozliaty je silný idylický tón, nie je pozbavený delanosti a nepravdy.“ Z tej stránky poľská literatúra na čele s Mickiewiczom že bola omnoho bližšia, príbuznejšia a pochopiteľnejšia všetkým západoslovanským literatúram nielen tridsiatych rokov, ale i neskorších desaťročí, než ruská, ktorá od počiatku 20-tych a v 30-tych rokoch mala už Eugena Onegina, Borisa Godunova, Kamenného hosťa, Rusalku, Skúpeho rytiera, povesti Bielkina, Dubrovského a Kapitánovu dcéru, potom však dostala od samej Ukrajiny, ukrajinskou školou úplne nepredstavenej a nevyčerpanej, Gogoľa… Sreznevskij, ako ani ostatní romantici ruskí, neľúbili Gogoľa pre jeho realizmus, a u západných Slovanov nielen v štyridsiatych rokoch, ale i omnoho neskoršie čítali, prekladali, ľúbili Mickiewicza, no veľmi málo poznali Puškina a skoro vôbec neprekladali, ani nečítali Gogoľa.

Tak Lamanskij. Pri takomto posvietení na vec lepšie porozumieme i Chalupkovej poézii, z nejednej stránky originálnej, sviežej ani riava rútiaca sa od Kráľovej hole dolu ku hronskej doline.

Ukrajinskú školu ruskú Vladimír Ivanovič (Lamanskij) charakterizoval: „Horúca láska k národnosti a rodnej starine, ktorou sa vyznamenávala, pestovala v predstaviteľoch a prívržencoch školy ponímanie a žiarlivé študovanie národnej reči, poézie, úctu k národnému životu, jeho mravom a slobode, ale tá istá láska často vyrážala sa v jednostrannom, chorobnom zachvátení, nevyhnutnom spolupútnikovi ostatne všetkých nových, ešte i najúrodnejších smerov v literatúre, vede, živote.“^[14]

Tajne povedal, že duchaplní ľudia nikdy nemajú toľko ducha, ako keď sú pohromade. Chalupkovi veru nedostávalo sa spoločnosti ani len približne seberovných ľudí: celý svoj život strávil v skrytej dedine. Ako nemý bard chodil so svojimi piesňami; nemal ich ani komu zarečniť. Od básnika sa vyžaduje, aby hovoril v obrazoch; o Chalupkovi možno povedať, že skladal obrazy. Prečítajte si, prečítajte len jeho Junáka: ako plasticky ukladá sa obraz k obrazu. Na základe toho, čo je známe o spôsobe Chalupkovho tvorenia, možno povedať, že pridlho chodil s básňou v pamäti asi celkom hotovou, a prikladal k nej iste neraz kvôli plastickému obrazu, vzkrsnuvšiemu pred okom jeho duše, alebo snáď i kvôli zvučnej sentencii, ponúkajúcej sa k ohnivému zarečneniu. Tým však rozšíril stavbu básne na úkor umeleckého dojmu. Obraz ukladal sa k obrazu, ale akosi mozaikovite, deju tým nepomáhalo sa, dej nešiel napred, život v Chalupkových baladách nepulzoval tak prudko ako v podobných tvorbách prostonárodnej poézie.

Netreba mi hádam dokladať, že hlavný cieľ týchto poznámok je: upozorňovať na básnika. Keď budeme o ňom viac hovoriť, vnikať do jeho poézie, bude nám ona ešte milšia, drahšia. Treba inak rozširovať Chalupkove Spevy. Salva urobil by dobre, keby nás prekvapil tretím vydaním. Lacné musí byť tak korektné ako i najdrahšie.