ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeruzaleme, ty mesto večných rumov, Nezbudené harfy kráľokajnej strunou, Neúprosné žiaľom vešteckým proroka, Neobmyté slzou z bohosyna oka, Mesto večných rumov! ozvi sa pokáním, By vek náš ozval sa božím zmilovaním! — Vyznaj: mňa satanská vzbura rozbúrala, Samozvanská pýcha smutnú hru tu hrala, Úbohú chudobu skaly moje bili A moji velikí? — ti neuverili! — Hospodine! tvoj kríž my sme vyvalili, Pádom jeho hradby naše sa zronili A v rumoch ich sipí večité vzdychanie! Tu hriech mocnejší nad božie zmilovanie! Na Tatrách, na ich mohylách smutná panna stáva, Od temena ku päte jej čierny závoj pláva, Na temeni jej sa jasá strieborná trojhrana A z oblohy visiaceho nočného kahana Lúč obľadlá ku jej nohám na byliny padá, Láme byle a zlámané sem a tam rozkladá; Po Tatrách, po ich mohylách od vekov si chodí A kde stupí, tam všetko sa k večnosti prerodí; Kvet tu každý, ktorý stojí, porušením vonia, Vetrík každý zvoní, sťa keď umieračkom zvonia, Tu, keď prší, slzy horké odkvapujú z neba, Nevychodí, nezapadá tu slnka veleba, Tu jeden vták samojeden na skalinách sedá, On kuviká, ohlas žiadon mu neodpovedá; Žriedla smädom prekypujú miesto bystrej vody, Pustým poľom prach seje sa a hlad sa urodí, Tu niet jaro, leto, jaseň — len zima ukrutná, Tu, kde v čierno zahalená stojí panna smutná: Mráz prebieha kosti toho, kto ju zazre zdola, Šeptom vraví si ľud, že by to „Mrietica“ bola. Nad Karpaty, ponad hory šumná deva lieta, V srieňový šat šírodlhý večite odetá, Málo z neho visí párom noha neobutá, Pleť havrannú drží zlatá koruna, trojdutá, V pravej hrsti blčí lúče požiar plamenistý, V ľavej drží ďateliny obrovské tri listy, S ohňom lúče nočné slnce v nove svojom hrá sa A v jej oku tajomstvená blaženosť sa jasá; Nocou žitia divná fakľa družici tej svieti A za svetlom neodolným celý vesmír letí, Žiadnu živú dušu ona z oka nestratí, Kto podá sa za ňou, ten viac nikdy sa nevráti, Kde zaveje byľou svojou a kam ona dýchne, Tam žaloba, sveta lomoz naveky zatíchne; Mier večný letkom anjelským postavy tej šumie, Ale sľuboslovu devy — nikto nerozumie; Mimovoľne tiahne s sebou svit lúče jej zlatý Nik nezná kam? každý sa v prehustých hmlách tratí; Pred ňou radosť, pri nej ticho a za ňou kvílenie, Nikto nevie, odkiaľ prišlo divné to zjavenie; Ohliada sa šírym svetom, a kdekoľvek kročí, Jediný je predmet ona biednych ľudu očí; Svetom bludu lieta panna divná, ružolíca A svet ľudu nevie o nej nič, len to: „Mrietica!“ Nevie, — a nevie? ach, nevie! — koľká bieda v tom je, Koľká smrť už v jedinom tom slove: nevedomie! Bijú hodiny spasenia, práve dvanásť bije, — Viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, — A keď ráno pradňa toho tuná sa zbrieždilo, Dieťa potupy a slávy osemsto liet žilo. Čo sa stalo — povedajú stariny rozpravy — S ľudom naším, s týmto ľudom potupy a slávy? — Vychádzajú z krajín tamtých, kde slnko vychodí, Postavy dve, svätpokoj ich a svätviera vodí, Modlia sa modlitbou svätou ich posvätné tváre, Oči ich tak vyzerajú, sťa lásky oltáre, Na temeni oboch Bratov žehnanie Otcovo, Ústa ich sú božie ústa, hlas ich našské slovo; Mäkkú šiju k zemi kloní nebeská pokora, Tichý krok ich zvoľna nesie na temä Zobora. Vystúpili: obzerajú šírošíre kraje, Všade hrmot ťažkých hrotov, pritom všade tma je — Zaplače v nich milosrdím duša rozbolená: „Pomiluj ny, Gospodine!“ — padnú na kolená A nad nimi — div nad divy — nebo sa roztvorí A žiarou spasenia stanú ozorené hory. Vstanú: hľadia, kde satan je a kde jeho zbroje, Ale pod božou paväzou kol-vôkol ticho je. — Vstane Brat a drevo, čo tam na Golgote stálo, Vztýči rukou posvätenou na najvyššie bralo, Rieknuc: Prehliadni, ľude môj, — konec má slepota, Strom smrti zmenil ten boží Syn na strom života! — Vstane Brat druhý a dosku o kríž ten opiera, Na ktorú deje prasúdu vykreslila viera, Rieknuc: neboj sa, ľude môj, — milosť za pokánie! Spravedlnosť, kto nechce mať božie zmilovanie! — „Kríž a súd!“ modlári heslom viery sa ozvali, Modly staré v starej svojej nemote mlčali, A keď zvona prvé sväté ozony zazneli, Prv — ostatne ozvali sa bohovia: — zhrmeli. Na Tatrách na ich mohylách smutnej panny nenie, Nad Karpatmi, nad horami zaniklo zjavenie: Tam, kde táto lietavala, lieta holub svätý A kde tamtá sedávala, sedí Slávomati. Viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, — Dňa takého priam hodina dnes posledná bije. Za poslednou ide prvá: tak z boha pomoci, Slováci, dobré ráno vám po tak dlhej noci. — Na Slovensku milom, našom trojný pahor stojí, Na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí; Boh Otec, Syn a Duch svätý pahory tie stráži, Láska, viera i nádeja údole ich blaží: To ten trojhran, to Mrietice trojdutá koruna, Ktorú dobyli víťazní Bratia od Solúna, Darujúc to matke Sláve, pre ňu, pre jej deti S fakľou večného života a božej osvety; To kríž, ktorý Kristus nosil, nebeskej Pán slávy, Kríž ten, to našich slovenských životov čierňavy, Kríž ten, to naša potupa, pod ktorou sme žili, To znak, pod ktorým sme podnes slávne vítazili, Ten kríž, to je útočište druhého Cyrila, Je závdavok, ktorý milosť božia doručila Nám, že tie naše súženia, čo trpíme práve, Nie sú rovné tej, čo sa má zjaviť na nás sláve! — Zdravstvuj, mati, v tieni kríža na trojmej tej hore, Ty pokorná, ty velebná v tej svojej pokore! Zdravstvujteže, deti slávy, v lone tom matera Dnes je sväte spečatená svätá vaša viera: Že kto pred bohom korí sa, pred svetom neplazí, Skôr či neskôr, ale iste nad peklom zvíťazí! — Slavstvuj, orle, čo nad horou trojnou tou koluješ, Štvorokom juh, sever, východ, západ pozoruješ Slavstvuj, oceľný tvoj pazúr sťa vlákna rozrazí Tie, čo viažu svobody let, pekelné reťazi! Slavstvuj! na korunné svoje pomazané hlavy Polož nový blesk diamantu, — slavianske oslavy! — Slavstvuj, Martin! a pamätaj veliké dve doby, Kde boh vymknul deti tvoje z dvojakej poroby! Zmilujže sa, Hospodine, nad toľkou rodinou, Krstils’ otcov, pokrsť duchom aj ich pozdných synov! Udrž lipy tisícvekej blahorozkvet bujný! — Gospodine, pomiluj ny! Slavianstvo! národe prevelebných rumov, Zobudený harfy svätokajnej strunou, Uprosený žiaľom vešteckým proroka, Obmytý slzami z Bohosyna oka, Rode horkých dejov! ozval s’ sa kajaním A boh ozval sa ti večným zmilovaním. — Vyznal s’: mňa satanská vzbura rozbúrala, Samozvanská pýcha smutnú tu hru hrala, Úbohú chudobu skaly moje bili A moji velikí? — tí neuverili! — Hospodine! kríž tvoj Bratia vystavili, Zráňané hradby sa znovu zotavili, Na nich písmom večným heslo a vyznanie: Hriech mocný, mocnejšie božie zmilovanie!