ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Levoči v školskom roku 1847 — 48 študovavší Slováci spisovali si zábavník Považja. V ňom zachované sú literárne pokusy Pavla Dobšinského, Mikuláša Dohnányho, Jána Čajaka, G. A. Šefranka, Samuela Šipku, Jána Bottu, Štefana Čecha. Každý riadok knihy svedčí o vysokej snahe tej mládeže. Tu je v preklade Mikuláša Dohnányho povestná báseň Deržavinova, Boh (v 11. čísle, od 12. decembra 1847; v Orle tatranskom je tlačená 7. decembra tohože roku;) tu sú niektoré zaujímavé prvotiny Bottovej múzy.

Pavol Dobšinský opisuje v Považí svoju cestu, ktorú v lete 1846 konal po západnom Slovensku. Dňa 1. augusta bol na Dobrej Vode, o čom píše takto:

„Mladý pútnik kráčal od Senice a Hlbokého k Osuskému, odtiaľ hore Myjavou k Hradišťu, dedine v samej Bielej hore ležiacej, i z jednej i z druhej strany Myjavy pekne, čisto vystavenej. Za Horou asi jednu hodinu vzdialená leží Dobrá Voda, mestečko malé len, ale známe, že obyvatelia jeho neplatia mýta po svete, lebo dakedy s Turolúčanmi chytili kráľovského odbojcu Švehlu, a že oni po celej Uhorskej rozvážajú náradie i obrázky; od Dobrej Vody asi pol hodiny v Bielej hore nachádzajú sa rumy starého Hradu. Z Hradišťa vystupovali chodníkom dvaja Dobrovoďania na holý vápennoskalnatý kopec hory, domov idúci.

Šuhaj sa poponáhľal za nimi, a keď ich dohonil, pozdravil ich ako dobrých priateľov na ceste: ,Pánboh daj šťastia!‘ — ,Pánboh daj i vám, mladý pán! Kamže sa tak náhlite?‘ — ,Idem na Dobrú Vodu.‘ — ,A ku komuže tam pôjdete? Či nie k našim velebným pánom?‘ — ,Ba hej! A či je zdravý velebný pán Hollý?‘ — ,Ach, to náš starý pán velebný,‘ usilovali sa dobrí dvaja Dobrovoďania jeden pred druhým vykladať, — ,zdravý je on, a hoc už slabý a málo vidí, predsa nám ešte častejšie pred oltárom slúži a svätú omšu spieva.‘ — ,Hej, ľudkovia moji! slúžil on celému rodu, a všetci Slováci ho radi načúvali. Však i vy radi máte starého velebného pána?‘ — ,Ktože by ho rád nevidel pri sebe. Taký nám je milý a tichý, akoby sme anjela v našej fare chovali; a jeho sväté piesne my tiež radi spievame.‘^[7]

Mladý šuhaj sa hneď spytoval jedno-druhé a pozorne načúval o starom velebnom pánovi: ako chodieva ku kaplnke pri Blave, ako navštevoval predtým starý zámok dobrovodský, a iné; hneď zase on vykladal jedno-druhé dobrým ľuďom, až dostali sa k tej kaplnke pod zelenou stranou Hory na počiatku doliny, kde, ako vraveli, Blava sa počína. Tu im na rozlúčku povedal: ,Zdraví ostaňte!‘ a oni jemu: ,Pánboh vás požehnaj!‘

Mládenec chcel sa občerstviť studenou dobrou vodou Blavy, ktorá vyteká okolo Dobrej Vody na troch miestach, na jednom tuto, na druhom spod kostola a na treťom za mestečkom k západu, čistými, zdravými a hojnými prameňmi, akoby nových síl vlievala do ľudu, ktorý ju píjava, ktorý sa ňou občerstvuje k prácam. Pri prameni, kde náš pútnik sedel, stoja i z jednej i z druhej strany dve a dve staré lipy; pod nimi z hĺbky vyviera v perlo-krištáľoch voda… V pohnutí mysle vzchopil sa mládenec a, akoby túžbou svojou nesený bol býval, stál už pred velebným Hollým, nie s takou rozpálenou tvárou, nie s takými iskriacimi očami, ako inde bolo ho vídať —“

Študent slovenský stál teda pred Jánom Hollým. My nepozastavime sa nad zveličením niektorého výrazu jeho, veď písal pod dojmom Hollého zjavu, so závratom v mladej hlave, a iste bál sa primálo povedať o zbožňovanom básnikovi slovenskej mládeže štyridsiatych rokov (XIX. storočia).

Stál pred Hollým „nie s takými iskriacimi očami, ako inde bolo ho vídať, lež akoby sa mu tichý obdiv anjela národného bol rozlial po tvári — hľadel na pokojnú, tichú tvár starca v chráme Tatry božskom sťa sokola zošedivelého; prizeral sa do usmievajúcich očí, akoby duša jeho tú nevinnosť a božskosť spevca báječného, ktorá z nich žiarila, túžila vsať do seba; načúval duchom chtivým, napnutým, chtiacim každým slovom muža rozplameniť zápal svoj, každým sa povzniesť hor’, ako on, ktorý posvätil sa božskosti a rodu, napájal dušu svoju krásami i nádejami; ako prechoval v nej slávu rodu svojho, i ako prevaril v nadšenom duchu veľkosť jeho; ako potom zaspieval, aby zapálil junákov Tatry…; ako On i dnes žije s národom tým, ktorého minulosť i prítomnosť si v duši zapísal a s budúcnosťou ktorého večne sa skvieť má.“

Čitateľ čaká, ako prihovorí sa mladý pútnik básnikovi, básnik čo mu odpovie; ale nič. O tom nepíše. Ešte v Maduniciach, roku 1842, takto navštívil Hollého mladý ruský cestovateľ, potom profesor slovanskej filológie na univerzite charkovskej a až do roku 1880 na petrohradskej, I. I. Sreznevskij, a v liste svojej matke (v Slovenských pohľadoch 1894, s. 116 a nasl.) utešene opísal rozhovor svoj s básnikom Svatopluka. Z opisu Sreznevského k známostiam našim o Hollom pribudla veľmi vzácna črta. Náš študent slovenský len prizeral sa velebnému starcovi, len ho načúval, a čo videl a počul, to zavrel do svojej duše. Odchádzajúc, „sto ráz sa zastavil a sto ráz nad Dobrou Vodou obzrel, až konečne za horou zašiel“.