ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1860 Ján Palárik pripomenul, že bolo by vydať Hollého diela „dľa opravenej slovenčiny. Lebo ačkoľvek čarokrásna je tá jeho Múza i v starom rúchu; ale by iste nový život prebudila v národe, keby v obnovenom, krajšom rúchu — sťa by z hrobu mŕtvej bernoláčtiny — opäť povstala…“ (Priateľ školy a literatúry, č. 29.) V prvom čísle Pešťbudínskych vedomostí 1862 Jozef Viktorin už oznamoval, že na tisícročnú pamiatku slovenských vierozvestcov Cyrila a Metoda, na rok 1863, vydá výbor z básnických spisov Jána Hollého „v rúchu slovenčiny zdokonalenej“. Sládkovičovi nepozdalo sa pre Hollého „rúcho slovenčiny zdokonalenej“ a napísal Viktorinovi nasledujúci list:

„Ešče Slováci žijú! a budú žiť veždy se slávú!“

Slovutný pane! Veľmo mi na srdci leží podujatie Vaše, a predmet jeho ešte viac: veľký náš Hollý. Preto dovoľte, že náhľady moje v ohľade tomto, v uzrozumení s mienkou iných našincov, v bratskej dôvere Vám predložiť týmto osmeľujem sa.

Tuším zostávate pri tej myšlienke, že spisy výtečníka poetov slavianskych v modernom pravopise oblečené vydať potrebno. A táto otázka je to, o čom pár slovami s Vami prehovoriť duša moja núti ma.

Už keď ste úlohu túto prejali, prv než by to bola naša rodiaca sa Matica mohla podujať, národ iste ochotnosť Vašu vďačne uzná: hoci velikán Hollý dôstojnejšie by sa znovuzjavil na dvorane matičnej, než na chyži studií Vašnosti súkromnej, bárs aj zásluhami a neustálou podnikavosťou okrášlenej. Už teraz, hádam, začne Matica — pánboh ju požehnaj! — so slovníkom slovenským: Vám ale nekonečne by so mnou bezpochyby mnohý národovec povďačný bol, keďby ste si do registra budúcich Vašich vydavateľských snáh Kalinčiakove Povesti preznačiť ráčili.

Ale k nášmu predmetu.

Nevychodí mi z umu — už od predbežného Vášho oznamu — škrupula: či je to ozaj na svojom: Hollého pravopis preinačiť. A vždy jasnejšie sa o tom presvedčujem, že nie, čím častejšie o tom myslím. Poviem, s Vaším dovolením, príčiny.

Najchatrnejšia, a predsa dôležitá otázka je: či je to vec hodná toľko Vašich drahých síl a hodín vynaložiť na ohromnú prácu takej korektúry?

Potom: či novšie gramatické formy dajú sa vmiestiť do spisov tak, aby pritom forma, najmä metrum a zmysel, úplne nedotknuté zostali?

Ale keby oboje toto bolo, tedy sám princíp úmyslu Vášho zdá sa nám podstatne neprikrytým:

1. Diela Hollého sú majetok národa zapečatený, zavŕšený, stereotypný. Jeho autorita subjektívne je svätá, nedotknutá; Hollý môže byť len bernolakián; v jeho dielach nesmie byť ničoho, čo by jeho dielo nebolo; on vyvolil si svoju spisovnú reč a vôľa jeho, v jeho veciach, je testamentárnou posvätnosťou zabezpečená.

2. Cicero nemôže byť predstavený vo fraku, ani Achilles v ulánskej uniforme: ani Hollý v módnom dolománe. Krem toho je to anachronizmus vidieť Hollého písať pravopisom Hattalovým po smrti a čosi mátožného vidieť v rukách nebožtíka prevzácnu Vašu gramatiku!

3. Ďalej: čo bude, prosím, robiť história literatúry našej s dvojakým, bernolákovským a hattalovským naším poetom? čo učiní s neautentickým Vaším vydaním? Ona bude — to jedno je jasné — bude požadovať Hollého pre jeho dobu, z ktorej Vy ho vytrhujete; ona bude pre túto dobu historickú, skutočnú, nepremennú reklamovať všetky vydania jeho diel, kdekoľvek a kedykoľvek by ich budúcnosť zrodila; bude pohľadovať toho rýdzeho, bernoláckeho, madunického Hollého a neprijme nič, krome čisté, per omnia genera verné odtlačky jeho prototypu.

4. Bernoláčtina je forma reči našej, ktorá nijako zavrhnutá a potupená byť nesmie. Národ nemôže to dopustiť, aby z mozaiky jeho rečovej jeden drahý kameň a jeho blesk — aký je Hollý pre bernoláčtinu, čiže pre podnárečie nitriansko-prešporsko-trenčianske — vypadol a zaclonený bol. Veď to už naša bratská prajnosť požaduje od Zvolenčanov, Liptákov, Oravcov, Turčanov atď., aby to, čo si ony zrodili, tamtie madunické vidieky, im to ponechanô bolo. Madunický poet patrí predne a subjektívnosťou svojou svojmu kraju; objektívnosťou a duchom svojím Slovensku a Slavianstvu. Váš Hollý bude verzia.

5. Vezmime analógiu. Kollár písal po česky: nemyslím, že by komu prišlo na um Slávy dceru vydať v našej slovenčine, tak, ako neverím, že by kedy kto sa na to dal v Čechách Spisy básnické Sládkovičove — posito, že by toho zaslúžili — prekladať do češtiny. Vzájomnosť a tolerantnosť a uznanie oprávnenosti a podstatnosti pre celok žiadame tak v podnárečiach, ako i v nárečiach: čo v Slovanstve, to v Slovenstve.

6. Žiaden zákon spravodlivý nemôže mať naspäť účinkujúcu moc; keď to by bolo žiadúco, aby sme jednosvorne písali všetci teraz podľa pravidiel Hattalovsko-Viktorinových: tak predsa pravda je to, že na pomník mohyly dobrovodskej — blahoslavenej — položiť gramatiku školy našej aspoň neútlosť bola by. Pieta nedopúšťa majstrovať diela klasické. Denique.

7. Exempla trahunt: tempora mutantur. Dovoľme, že prídu časy — ako istô že prídu aj bez nášho dovolenia — kde reč naša s rokmi postúpi k ďalšiemu filologickému vývinu: zanecháme vari to poručenstvom nášmu potomstvu, aby citovalo velikána Hollého pred tribunál gramatických a filologických svojich náhľadov a sochu jeho plastickú, jedinú pretápali a prelievali a okresávali a hobľovali majstri podľa novomódnych modelov? — žeby pritom za dobrô uznali všetky terajšie plody literatúry, písané štýlom hattalovským, prerábať na bohvieaký bude — svoj spôsob, to pochybujem. To by som ja potomkom našim ani potom neradil, keďby cyrilikou písali dakedy všetky kmene Slavianstva, — bárs by to aj Hollého aspoň Cyrillo-Methodiade možno najlepšie pristalo! — Caeterum censeo. —

Tedy Hollý a Bernolák „for ever!“

Dvoje a jedno je, čoho sa bojím, dokonávajúc list tento. Dvoje to je: že nebudete chcieť a že nebudete môcť ohľad vziať na predloženô dôvodovanie moje, — a jedno je to: že nemohúc nechcete, nechtiac nemôžete zmeniť program dotyčný.

Nuž, poručeno bohu! — ale predsa len: Hollý náš vo svojej bernoláčtine: lebo Hollý a Bernolák boli dvaja ľudia a jeden človek!

Nuž ale, keď platíte tlač, môžte si i rozkázať — tlačiarovi: ale predsa už len — nedáme Hollému obrátiť sa v hrobe, aby sme nevýskali: náš starý Hollý! náš autentičný Hollý! náš bernolácky Hollý!

„Tehdy celého ňedá mňa do černej, keď sa priblíží — Mňa s mými znať budú spevy.“ (Óda XXVI.)

5. augusta 1862.

Slavstvujte! Váš Sládkovič.

(Príloha). A ešte predsa! Slovutný pane!

Prosím Vás, obetujte pamiatke Hollého, toho Hollého, čistočíreho — prácu, korektúry Vašej v obeť zápalnú. Veď uzná to národ, keď budete korigovať sadzača budínskeho a dáte tlačiť bez korektúry sadzača madunického! Viete, že praktický úradník zemepanstva madunického chcel dať zoťať, či práve dal zoťať duby v Mlieči háji, pod ktorými písaval náš spevec, a grófka zemepani — tuším Erdödka — vo svojej spanilomysli dôrazne proti tomu povstala. Zdá sa, že Vaše zmýšľanie v spornej otázke je praktické, naše ale estetické: Vaše dôvody efemérne, naše večité.

Preto napíšte titul a predhovor pravopisom dnešným: text Hollého stereotypne dajte odtlačiť „schlechtwegs“ z výtlačkov od roku 1842.

Ináče, za to Vám ručím, budú hľadať Slováci Hollého u — antikvarov! A kritika Vášho vydania? —

(Hollý.)

Vydávame Hollého a máme možnosť povážiť o ňom Sládkovičovu mienku. Akoby žil tu medzi nami, tak účinkuje rozhorlenosť jeho. Hollého nám vynáša vysoko, zvelebuje, a tým roznecuje i lásku, ktorú v srdciach svojich slovenských prechovávame k nemu, Sládkovičovi, pôvodcovi Detvana. — Veľmi milý, vzácny list.

Sládkoviča pobúrili Viktorinove slová, že vydá Hollého básne „v rúchu slovenčiny zdokonalenej“. Na to odpovedá rozhorlený, že „na pomník mohyly dobrovodskej — blahoslavenej — položiť gramatiku školy našej aspoň neútlosť bola by… Hollý môže byť len bernolakián… On vyvolil si svoju spisovnú reč a vôľa jeho, v jeho veciach, je testamentárnou posvätenosťou zabezpečená.“

„Hollý môže byť len bernolakián!“ slovami tými vyjadrená je zásada. V našom novom martinskom vydaní Jána Hollého hovorí sa na vysvetlenie: „Zo stránky jazyka naše vydanie Hollého diel len v tom nebude sa zhodovať so súborným budínskym vydaním, obstaraným za života básnikovho, že miesto fonetického pravopisu tlačíme etymologickým… Zásadou nášho vydania je: zachovať čím najvernejšie typ slovenského západného nárečia, uvedeného do literatúry Bernolákom a rozvitého v básnických dielach Jána Hollého. Viktorin v úvode svojom hovorí o ,mluvnických opravách‘, o ,upotrebení širších samohlások‘: pri našej zásade nedovoľuje sa ničoho podobného… Dejiny slovenskej literatúry hovoria o období, keď Slováci písali západnoslovenským jazykom, a predstaviteľom toho obdobia, ako básnik je Ján Hollý; preto i treba vydávať jeho diela tak, aby zodpovedali tomuto historickému faktu. Foriem Hollého jazyka nemôžeme sa týkať. Len čítanie obľahčovať oku, nezvyknutému na starý pravopis. Šafárik písal z Nového Sadu Kollárovi do Pešti: ,Čítám Hollého naším pravopisem‘.“

Sládkovič hovorí: „Diela Hollého sú majetok národa zapečatený, zavŕšený, stereotypný,“ a ďalej dodáva, že história slovenskej literatúry bude „pohľadovať toho rýdzeho, bernoláckeho, madunického Hollého a neprijme nič, krome čisté, per omnia genera verné odtlačky jeho prototypu.“ Aby sa najmä slová „verné odtlačky jeho prototypu“ nemohli vykladať na ujmu novému vydaniu Hollého, dovolíme si poznámku. Podľa Bernolákovej ortografie Hollý písal podstatné mená veľkou literou, písal zdvojené w a mäkčil i pred e, i, í a nekládol etymologické y. Nášmu oku to dnes zavadzia, obťažuje čítanie. Sládkovič unesený pri vyratúvaní svojich dôvodov a dôkazov, použil slov „verný odtlačok Hollého prototypu“; ale, citujúc, prepisoval Hollého text:

tedy celkom tak, ako v novom, martinskom vydaní nášho najstaršieho básnika. Sládkovič podržal len mäkčenie pred e. Dôvodu niet ani za to. My, vypustiac i toto, mali sme pred očami i autoritu Šafárika, ktorý roku 1825 písal z Nového Sadu Kollárovi do Pešti: „Holýho básne se mi nad míru líbí. Dají se mi i dle našeho způsobu psaní dobre čísti…,“ a neskoršie, tiež Kollárovi: „Čítam Hollého naším^[8] pravopisem.“ Len netýkať sa foriem Hollého jazyka! „Vidieť Hollého písať pravopisom Hattalovým po smrti“ ani Sládkovičovi nebolo anachronizmom, keď mu prišlo citovať a prepisovať text Hollého.

Vcelku krásny list Andreja Sládkoviča však iste prispeje na utvrdenie zásady, že pri vydávaní diel Jána Hollého treba čím najvernejšie zachovať typ slovenského západného nárečia, uvedeného do literatúry Bernolákom.