ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Husár Ach, koníku, môj koníku, pôjdeme my ku Dunaju, Tam sa budeš pásť v ovsíku, a mne šabľu k boku dajú! Ach, koníku, môj koníku, vieš, čo ľudia povedajú? Máme vojnu vraj velikú, a mňa na ňu s tebou dajú! Ešte si len bol maličký, už som ťa po dvore vodil, kúpil pekné podkovičky, aby si skôr so mnou chodil. Koníku môj, koníku môj, zverbujem sa za husára a dám vyšiť ten kantár tvoj — nebude mu nikde pára. Dostaneš riad cifrovaný, tri ráz každý deň obroku, ja dolomán šnurovaný, a tak potom len do skoku. Teba sedlo ostriebrené a z ocele podkovičky, a mňa pero pozlátené ozdobí a ostrožtičky. Neboj sa, koníku, nocí, tak nám gule svietiť budú; neboj sa šabličky moci, veď mňa s tebou vedno zrúbu. A keď padnem z tvojho sedla, tam, kde budem pochovaný, položia i teba vedľa, pri mne budeš zahrabaný. Bojazlivá Na doline na tej strane pásol šuhaj kone vrané; z tamtej strany dievča žalo, podvečer sa domov bralo. Ak sa domov vrátiť chcelo, cez vodičku prejsť muselo; ale voda strmá bola, tu šuhaj na ňu zavolá. Počkaj, dievča, prenesiem ťa, za ručičku prevediem ťa. „Ach, šla by, šla — tak sa bojím, bo neverím koňom tvojim.“ Odženiem preč kone vrané, len ma dočkaj na tej strane; príde búrka, voda mutná, neprejdeš ty sem samotná! „Šla by s tebou — však sa bojím, bo neverím slovám tvojim.“ Prevediem ta po mlčiačky, tak, ako spia večer vtáčky. Poďže, dievča, bude padať, kdeže budeš priechod hľadať! „Ach, šla by, šla — však sa bojím, bo neverím očiam tvojim.“ Nech sa oči pozerajú, však sa ony dobre znajú. „Nuž poď, milý: za ručičku prevedieš ma cez vodičku.“