ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na bystrej Rimave práčka perie, bielu jej košieľku voda berie a ona prevráva bystrú vodu: „Nerob mi, vodička, nerob škodu! Veď som ja vdovička, biedna mati, nahaná jak ten kôl na tej hati. Ach, veď mi všetko, už všetko vzali, ustrňže aspoň ty v mojom žiali. Vzali mi poklad môj, moje dieťa, načo som, načo som na tom svete! Vzali mi na vojnu jedinkého: nahaj tú košieľku, — to je jeho! A na tej košieľke periel dvoje: to jeho slzy tam, slzy moje; a na tej košieľke krížik zlatý — ber si, ber, vodička, všetky šaty, len mi tú nezaber preč do Tisy, radšej ty, Rimava, mňa vezmi si!“ A v očiach matičke slzy hrajú a vlnky Rimavy šepotajú: „Poď moja, poď za ňou, vezmem ťa ja, zanesiem do Tisy, do Dunaja, a dolu Dunajom v cudzie zeme, tam tvoje dieťatko vynájdeme. Na bystrej Rimave kto to perie? Mutná jej vodička šaty berie. „Kdeže si, kdeže si, smutná mati? ujdú ti Rimavou všetky šaty!“ — Šaty, ach! všetky už pochytané, jedna len košieľka a — práčka nie. Na brehu vŕby ju vyzerajú a vlnky Rimavou šepotajú: „Poď, moja, poď, moja! dobre ťa ja zanesiem do Tisy, do Dunaja, Dunajom tadolu v cudzie zeme — košieľku synovi zanesieme.“ Na tichej Rimave za mesiačka práva tam z polnoci jedna práčka. Ak perie, tak perie až do rána: ešte tá košieľka nedopraná. Tak perie noc po noc celé letá, odkedy? nikto to nepamätá. A že ju dotiaľ tam bude prati, kým sa vraj Rimava hor’ nevráti.

Poďže sem, synček môj belohlavý, čo toľko pozeráš do Rimavy? Keby si vedela, mamka drahá, jak ma v ten vodný svet čosi ťahá. Poď domov, poď domov, kvietok zlatý, šije ti mamička nové šaty. Počuj len, mať, počuj, jak ma vábi: Poď, poď, poď! strieborné dám ti háby. Poďže ty len ko mne, milý synu, pletiem ti vienoček z rozmarínu. Čuj len tú Rimavu, jak ma zovie: Poď, u mňa máš vienky diamantové. Poďže ty, synček môj, poď len ko mne, zaspievam ti piesne krásne, šumné. Počuj len, mamička, mamka moja, jakú mi tu hudbu vlnky stroja. Poď domov, synček môj, ideš sa ty zabávať na pažiť s kamaráty. Jakže nejsť, keď ma tak, ach, volajú tie vlnky so sebou ku Dunaju. Poďže len, poď domov, môj holúbku, stará mať rozpráva pri kozúbku. Hoj, idem, už idem, mať ľúbezná, veď takých povestí nik viac nezná. Na brehu Rimavy chlapček sedí, na vlnky šumiace snivo hlädí. Varuj sa, synček môj, varuj vody, tam baba zelená chlapcov zvodí, ona by ťa vzala až do Tisy, a tam, môj synáčku, zhynul by si, tu je však krásny svet, jasné nebe, a tak mladne, volá, ťahá k sebe. Či čuješ, mať moja, jak to žiali: „Poďže k nám, poďže k nám, chlapček malý!“ Počuj len, počuj len, jak to mámi: „Poďže, poď, chlapček náš, hrať sa s nami!“ A čoby priam zašiel ku Dunaju, tvoje ma slovíčka privolajú, a čoby až v Čierno pošiel more, na tvoje volanie prídem hore!

Oj, vlnky, sestričky nekárané, čujte len za sebou to volanie! Volajú za vami rodné strany: „Nechoďte tadolu, tam svet planý! Tam mláky, zátoky, klamné siete: nikdy sa vy stade nevrátite! A keď sa i jedna-druhá vráti, nepozná tú ani vlastná mati…“ . . . . . . . . . . . . . . . . A ony len letia — hoja, haja! nečujú rodného vzdychy kraja.