ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Literárnych listoch (XVII, s. 22) vyčíta sa Slovenským pohľadom, že Antona Bernoláka spomínajú (1907, s. 120) ako čeklískeho farára.

Bernolák býva zatracovaný pre jeden punkt v predhovore Slowára. V Slovenských pohľadoch ja už dva razy zmienil som sa tejto veci — v prospech Bernoláka. Kto za slovenský jazyk toľko pracoval ako Anton Bernolák, mne je drahý a bol by som rád aspoň oslabiť nepriaznivý, a nie celkom spravodlivý o ňom súd. Nad svoj vek málokto vynikne: treba poznať obdobie, súčasných ľudí, ak chceme rozumieť verejnému pracovníkovi.

Tak, keď som našiel, že spisovatelia banskobystrických Starých novín (1785), ktorí na svoj čas boli dobrí Slováci, vyhovárajú sa pre písanie v svojom jazyku, ukázal som to (Slovenské pohľady 1897, s. 552) ako analogon k tomu, čo je v Bernolákovom predhovore. Keď zas zvedel som, že i taký stĺp slavistiky z prvých jej čias, ako Kopitar, mal vlastne ešte tú slabú stránku, čo spisovatelia našich Starých novín i Anton Bernolák, opäť zaznačil som to (Slovenské pohľady 1907, s. 117) so stručným komentárom.

Išlo mi teda v poslednom článočku o niečo iné, nie o životopisné dáta. Jednako, nazdávam sa, že slovami „žil na čeklískej, potom na novozámockej fare“, neprehrešil som sa ani proti tým.

Po svojom vystúpení zo škôl Bernolák žil v Čeklíse ako kaplán, potom v Trnave pri vikariáte a od 1797 do svojej smrti v Nových Zámkoch ako farár. To som vedel. Ale chcel som ukázať, že i Kopitar, rozhľadenejší vo svete než Bernolák, ako Slovan bol ešte chúlostivý. Preto žiadalo sa, aby v štylizácii mojej vystúpil kontrast medzi okolnosťami Kopitarovho a Bernolákovho života. Preto proti Kopitarovi, úradníkovi viedenskej dvornej bibliotéky, členovi komisie do Paríža vyslanej zobrať rukopisy Napoleonom odnesené, proti Kopitarovi, ktorý ako slavista mal spojenie v Slovanstve s najprednejšími ľuďmi, primerané mi bolo uviesť slovenskú dedinu Čeklís a povedal som v stručnosti: „žil na čeklískej, potom novozámockej fare“. (Nové Zámky boli tiež málo viac než dedina.) Tak, nazdával som sa, že kontrast lepšie vystúpi a článoček môj bude zrozumiteľnejší. Vynechanie Trnavy, kde Bernolák tiež žil, Trnavy, ktorá však ešte i vtedy bola istým duchovným centrom, nepokladal som za nedovolené, za hriech, keď išlo pritom vlastne len o zrozumiteľnosť. A pri takej stručnosti nebolo mi primerané udávať, na ktorej zo dvoch fár bol kaplánom, na ktorej farárom. Keď o duchovnom povie sa: „žil na fare“, z toho ešte nenasleduje, že žil na nej ako farár; mohol tam žiť i ako kaplán.

Ja hovorievam, že my Slováci primálo spomíname svojich zaslúžilých ľudí, preto nie je mi nemilé, keď ma prinútia spomínať Antona Bernoláka i na takýto spôsob. Ale zaprehendoval som redaktorovi Literárnych listov poznámku, že čeklísku faru Bernolákovu vzal som zo Szinnyeia. Lebo kto všíma si literárnej rubriky v Slovenských pohľadoch, vie, že v Szinnyeiovom diele dáta o slovenských spisovateľoch ja obyčajne ukazujem ako chybné, nepravé.^[2]