ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tisíc hájov, tisíc hôr mám, predsa v nich slávika nemám. — Hory, hory! divé skaly, slávikov si pochovali. Tisíc jazier, studničiek mám, predsa čistej vody nemám; vetry duli, zanosili, vodičku zanečistili. Tisíc hájov, tisíc lúk mám, preds’ jedného kvietka nemám: ak vykvitne, tak sa skryje, moje srdce žalosť ryje. Tisíc krajín, tisíc panstv mám, preds’ jedného srdca nemám: kamením slzy ihrajú, ľudia sa nič nestarajú. — Keď tie hory cítiť budú, a vy nebudete nič dbať — nikoho s’ nedovedajte, len si prosto ľahnite spať. Keď tie hory vraveť budú, a vy stáť ešte budete, potom požehnať, pomodliť, do hrobu ľahnúť môžete. Keď sa skala rozzelená a človek bude studený, nech krížik uhľom napíše, nikdy sa viac nepremení. Keď sa, synak, nepremeníš, zato bude ešte svet stáť: ale teba, pes ničomný, milý pánboh bude trestať! Keď sa, šuhaj, nepremeníš, zato ešte Dunaj pôjde: ale teba, pes ničomný, večná horkosť hádzať bude! — Plno všade všetkého mám, predsa, čo hľadám, to nemám; práve čo hľadám, to chybí, niet ho v svete bezpochyby!

1 Ani leto, ani zima, pusto tebe, slovenčina, ľudia o tebe zabudli, syn ťa vlastný nespomína. Keď chorá na Tatrách ležíš, nemôžeš pre nemoc hor’ stáť, syn vlastný ti nič nepodá, čo bys’ hneď musela skapať. Keď chorá na Tatrách ležíš, smutné časy musíš tráviť, nezmiluje sa jeden syn, aby ťa išiel potešiť. No pred tvojima očima meč ostrí v kúte na brata; to za tvoje ustávania, to tvojej práce odplata. No pred tvojima očima mečom ženie do bračeka; darmo mať citlivá plače, darmo volá a narieka. Roztrúsené to plemeno, na ňom kliatba večná leží, ako bolo, tak i bude, darmo vek za vekom beží! Nemúdrie zo svojho pádu, ak’ robilo, tak aj robí: ej, škoda, škoda, Slovenstvo, tej tvojej peknej podoby! Ej, škoda, škoda, Slovenstvo! tvoje kvety len tak hynú, ako keď zo zeleného zlomí vrštek rozmarínu. 2 Ozvite sa, bratia, matke, svojej úbohej mamičke, ozvite sa v tejto chvíli svojej úbohej zemičke. Ozvite sa z ďalekosti, aspoň troška útrpnosti! Jej perinka sneh je biely, v jej dome vietor chumelí. Nad ňou ani nesvitáva, ba ani len nemrkáva; jej perinka sneh je biely, v jej dome vietor chumelí. Ozvite sa, bratia, matke, svojej úbohej mamičke; ozvite sa v tejto chvíli svojej úbohej zemičke. Chudinka, dosť očakáva, vysadnúc na vrch Kriváňa, či jej búrka dač’ nenesie, čo strašne smutne vyzváňa? Chudinka, dosť očakáva, keď v chmárach vidí sokoly: hej, sokolce, sokolčiatka, či ste u mojich neboli? Hej, sokolce, sokolčiatka, či mi niečo nenesiete: čo tam robia moje deti, či o nich niečo neviete? Chudinka, dosť sa namyslí, keď jedle nocou stenajú: Bože, bože! či ma moje ešte dietky spomínajú! Či ma dietky spomínajú, keď nie vo dne, aspoň v noci: Drahá mati, milá mati, pánboh ti buď na pomoci! — Chudinka, dosť očakáva, vysadnúc na vrch Kriváňa: či jej búrka dač’ nenesie, čo strašne smutne vyzváňa. Ale búrka sa pominie — jej perinka sneh je biely, všade pusto, všade ticho, v jej dome vietor chumelí. Jej šaty osuheľ sivá, jej poduška tvrdá skala, nad ňou ani nesvitáva, ba ani len nemrkáva.