ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matica slovenská mala v úmysle vydať básne Janka Kráľa, ale nebolo možnosti zozbierať ich, hoci básnik ešte žil. I redaktorovi Orla, Andrejovi Trúchlemu, o niečo neskoršie (1873) Janko Kráľ napísal: „Ja veru z mojich prác nič nemám, lebo tie sú sčiastky po svete roztratené, sčiastky stratili sa. A tak iba to mám z mojich prác, čo v pamäti nosím — a z pamäti odpíšem.“ (Orol IV, s. 221.) Roku 1890 v učiteľskej knižnici českého gymnázia v Přerove zjavili sa v odpisoch básne „divného Janka“ ako dar Františka Řepku, bývalého c. k. generálneho intendanta, rodáka přerovského a osobného priateľa Kráľovho. Básne boli poprepisované samým Řepkom, svedomite, starým štúrovským pravopisom. Tak prišiel k nim Jaroslav Vlček a mohol usporiadať známe ich vydanie: Verše Janka Kráľa. Zobral Jaroslav Vlček. V Turčianskom Sv. Martine. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarského účast. spolku, 1893, 8⁰, 170 a 2 strany.

Že v tie časy, keď Matica slovenská bola hotová vydať jeho básne, Janko Kráľ mal z nich, okrem vytlačených v slovenských časopisoch, „iba to, čo v pamäti nosil“, potvrdí sa i nasledujúcimi dvoma listami. Dal hľadať svoje rukopisy i tam, kde ich nebolo.

Fr. Šujanský, dekan a farár v Radvani, vo februári 1871 dostal od Matice slovenskej nasledujúci list:

Dôstojný pane! Pán Ján Kráľ dal Matici slovenskej právo vydania jeho ešte dosiaľ tlačou nevydaných spisov. Keďže ale — dľa jeho vedomia — ráčili ste si, ešte ako znio-kláštorský kaplán, jeden celý balík jeho básní vypožičať od jeho manželky: úctive žiadam Vás o láskavé poslanie týchže básní Matici, ktorá ich vydať zamýšľa.

T. Sv. Martin, 6. februára 1871.

Franko V. Sasinek, tajomník.

Šujanský odpovedal 18. februára týmto listom:

V odpoveď na ct. prípis zo 6. t. mesiaca mám česť týmto oznámiť Vám to, že sa u mňa žiadne básne p. J. Kráľove nenachodia, a tak žiadosti tej, aby ich Matici odovzdal, zadosť učiniť nemôžem.

Ja neviem, čo sa p. J. Kráľovi s jeho odo mňa vyhľadávanými básňami pozdáva. Rozpamätám sa síce, že pred takto jedenásti roky, keď som v Znio-Kláštore býval, idúc raz navštíviť na ten čas tamže tiež prebývavšieho p. Kráľa (ale nenájduc ho doma), ukázala mi bola jeho pani manželka niektoré básne jeho v rukopise, ktoré som i prezeral, ale nenájduc v nich nič nového, čo by už vytlačené nebol čítal, dal som jej hneď samej do rúk naspäť otázočné rukopisy. Ani som ich viac nikdy nevidel. O 2-3 roky potom — bol som vtedy v Kremnici — dostal som list od spomenutej panej, v ňomž požadovala odo mňa tie básne, akoby u mňa zadržané. Odpovedal som jej vo zmysle horevysloveného. A teraz ich zas hľadajú u mňa.

Ale kde nemáš, nehľadaj. Jednako, bár som žiadnej pochybnosti nemal, poprezeral som všetky moje papiere, a nič toho som nenašiel.

P. J. Kráľ je teda v hrubom omyle, keď ma potvára z toho, že bych jeho majetok prekrýval. Boh mi svedok, že to nepravda. Veď i čo by ja mal z jeho básní? Za svoje ich vydávať? Ja by ich upotrebiť nemohol, že by sa nevyzradil, a literatúru našu o také znamenité plody, ako sú Kráľove, olúpiť tiež nie som Herostratom. Nech si ich teda len inde hľadá, tam, kde sa podeli.

Bohdaj, aby ich i našiel.