ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V zborníku Jan Kollár (ve Vídni 1893) prof. J. Polívka písal o Kollárovi ako zberateľovi a vydavateľovi národných piesní.

V peknom svojom článku dr. Polívka Kollárovi privlastňuje i zostavenie prvého zväzku Pjsní swětských Lidu slowenského w Uhřjch. Na toto chcem poznamenať niečo v krátkosti.

O tejto zbierke slovenských piesní často deje sa zmienka v listoch, písavaných Šafárikom z Nového Sadu Kollárovi do Pešti, v pozostalosti Kollárovej zachovaných, ktoré sa potom stali majetkom Českého Musea a odtiaľ v rokoch 1873 — 1875 boli vytlačené v Časopise českého musea.^[3] Z nich, z týchto listov Šafárikových súdi prof. Polívka, že pri vydaní 1. zväzku Pjsní hlavnú účasť mal Kollár.

Ja, naopak, myslím, že je to knižka, okrem predhovoru, Šafárikova. Pán Polívka nepovšimol si jazyk tejto knižky. Pravda je, že Šafárik radil Kollárovi (Č. Č. M. 1873, 131) zotierať z jednotlivých piesní, z rôznych krajov slovenských zobraných, ich zvláštny ráz dialektický a navrhol pravopis, pri ktorom „by se ohled zvlášť na ty Slováky bráti měl, kteří i Čechů a Moravanů, i Poláků a Rusňáků jednak vzdáleni jsou“ (strednú slovenčinu). Ale treba uvážiť, ako nedostatočne poznali vtedy slovenský jazyk i takí Slováci, ako Šafárik a Kollár. Oni poznali literárny jazyk československý a pri tom každý svoj dialekt (Šafárik gemerský, Kollár turčiansky) — ináč len málo zo slovenčiny. V čom neviazali ich pravidlá literárneho jazyka, v tom Kollár bol Turčanom, Šafárik Gemerčanom.

Túto okolnosť, tak myslím, zvážiť treba pri rozsudzovaní otázky, akú účasť mal Kollár pri 1. zväzku Pjsní, akú Šafárik?

Cit i rozum ukazovali Šafárikovi, že ak písať po slovensky, tak písať strednou slovenčinou; ale slovenčinu túto on dostatočne nepoznal. V tom istom liste Kollárovi (2. februára 1823), v ktorom vyslovil sa za strednú slovenčinu, Šafárik ukazuje už i na príkladoch, ako si predstavuje tú „pravopísemnosť“; tak: viera, rieka, bielý. (Neznal, že je v strednej slovenčine biely, že v nej dve dlhé slabiky jedna po druhej nejdú.) Napísal i takýto príklad, podľa strednej slovenčiny skoro bezchybný:

No o pár veršov ďalej Šafárik je už gemerským Slovákom, tam od Slanej:

To krátke y v prídavných menách je taká gemerská zvláštnosť, cudzia nielen strednej, ale i západnej slovenčine, že Šafárik chcejúc jazyk bez dialektických krajností, každému Slovákovi viac-menej lahodný, ak by bol poznal povahu tohto gemerizmu, veru nebol by mu dal miesta v svojej pravopísemnosti. V 1. zväzku Pjsní máme potom takéto formy: každymu sú milie (s. 70), mladymu človeku (77), pre milyho (89); je ich niekoľko tých prídavných i takýchto: hodbawným ručnjkom (72), s drobnými wtáčency, ale, podľa tónu celej knižky súdiac, možno bezpečne povedať, že sú to korektúry Kollárovou rukou v sadzbe urobené. Máme v tom 1. zväzku takéto gemerské zvláštnosti:

Alebo: Tu tě nechávám (60); keď narosneš (57); kdo tě rúbal, nech tě hogj (46); vrac se, duša moja (87); močí dievče konope v bielenom rubáči… (53).

Takéto tvary neznamenajú, že sú to piesne gemerské — veď niektoré z takto tlačených nie sú v Gemeri ani neznáme: tie gemerizmy znamenajú, že ten, kto tie piesne zapisoval, prepisoval, prihotovil do tlače, bol gemerským rodákom. V listoch svojich ku Kollárovi Šafárik viac ráz spomína toto prepisovanie; napríklad: „Já s tím, co jsem tam přepisovati — již dávno — začal byl, teď nejsem docela spokojen.“ (ČČM. 1873, 131.) Svoj súd prof. Polívka opiera i na tieto slová Šafárikovho listu: „Přede třemi dny, dostana nenadále návěští o odjití jisté příležitosti k Vám, poslal jsem sebrání, nebo raději rozmetání některých ,slovenských svetských piesní‘“. Že totiž poslal ich Kollárovi, ktorý v Pešti mal obstarať tlač, neusporiadané — „rozmetané“. Ale už prv, 10. marca 1822, Šafárik písal Kollárovi o piesňach: „Arci že jich u mne již tolik, co by jich na vůz bráti mohl.“ (ČČM. 1873, 123 — 124.) A keďže v tom istom liste (2. februára 1823), v ktorom hovorí, že posiela Kollárovi ich „sebrání, nebo raději rozmetání“, čítame i toto: „Já jsem byl podlé toho rozvržení na cedulkách ty písně přepisovati začal: kde jsem přestal, snadno naleznete; račtež tedy v tom přepisování pokračovati“ — nuž možno bezpečne súdiť, že Šafárik poslal Kollárovi z tej svojej veľkej zásoby („co by jich na vůz bráti mohl“) mnoho: mnoho i „rozmetaných“, no pri takom množstve poslal mu prepísaných toľko iste, koľko vošlo do 1. zväzku Pjsní. V prepisovaní — ako som práve citoval — mal pokračovať Kollár. Veď vieme, že zamýšľali vydať až tri takéto zväzky.

Všetko je tu Šafárikovo: ešte i titul, a celá titulná strana. Videli sme, že keď posiela Kollárovi „sebrání, nebo raději rozmetání“, menuje ich v liste „slovenskými svetskými piesňami“; v neskoršom liste, keď ukazuje Kollárovi pravidlá „pravopísemnosti“, zase vraví: „… dle toho na tituli: Slovenskié svetskié piesně, (nikoli pěsně, nebo piesnie.)“ Šafárikov titul Kollár teda len zmenil a počeštil: Pjsně swětské Lidu slowenského w Uhřjch. Ako kňaz, pritom kňaz, ktorého vtedy všetky moci usilovali sa odstrániť z fary peštianskej, Kollár iste obával sa dať svoje meno na piesne; Šafárik teda píše mu: „Nedopustí-li Vám outlejší položení Vaše a spojení s kněžstvim jména Vašeho těmto světským marným pochabým písněm předložiti, vyložte na tituli směle: „sebrané a vydané od Pavla Josefa Šaffaříka, Jana Staršího (či jak sebe jmenovati chcete) a Jana Blahoslava.“ (ČČM. 1873, 389.) A tak i tlačilo sa na titule: „Sebrané a wydané od Pawla Jozefa Ssaffaříka, Jana Blahoslava a giných.“ Len miesto pseudonymu Jana Staršího Kollár postavil: „a jiných.“ Na ujmu Šafárikovi prof. Polívka hovorí, že „na mnohé domlouvání Kollárovo začal Šafařík svou sbírku pořádati“ (Jan Kollár, 163); ale toho „domlouvání“, „mnohého domlouvání“ z týchto listov nemožno doložiť. Konečne Polívka ukazuje, že v svojom bibliografickom prehľade slovanských národných piesní (ČČM. 1838, 558) sám Šafárik uviedol Kollára ako vydavateľa otáznej knižky. Nuž veď to, čo rozumieme pod vydaním, bolo skutočne Kollárovou starosťou; ale to je druhá stránka veci. Pritom všetkom, keď Šafárik vo februári 1827 píše Hamuljakovi, aké knihy posiela Angličanovi Bowringovi, dokladá: Vy prihotujte 1 výt. Slovenských svetských piesní „od nás vydaných“. (Sokol 1863, 286.)

Že pri druhom zväzku Pjsní Šafárik mal málo účasti, v tom už uznávam súd dr. Polívku za platný. To už potvrdzuje sa i jazykom tohto zväzku. Tento zväzok Kollár už usporadoval, zostavoval zo zásoby Šafárikom mu poslanej, alebo zo svojej vlastnej. V tomto už niet tej formálnej akurátnosti, dôslednosti, čo v prvom. (Ešte pred vytlačením 1. zväzku Šafárik jemne karhal Kollára: „Račte korrecturu sám opatřiti. Dejte pozor — nemějte však toho za zlé — zvlášť na interpunkcí.“ ČČM. 1873, 390.) Z jazykovej stránky niektoré piesne sú češtené proti zásadám Šafárikovým. Niektoré prišli do knižky pravdepodobne tak, ako boli Kollárovi zaslané zberateľom, nemajúcim ustálených zásad. Kollár sotva prepisoval tak starostlivo ako Šafárik. Ale vcelku tu poznať Turčana — práve tak ako pri 1. zväzku Gemerčana.

Pravda, gemerizmy Šafárikove, dávajúce 1. zväzku Pjsní zvláštny tón, pánu Polívkovi poznať bolo ťažšie než mne. Ja som rodák gemerský, mne milo zvučí tá gemerská slovenčina — mne nerozoznať ju nemožno.