Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Škultéty:
Príspevky k životopisom a opravy textov literárnych diel slovenských spisovateľov
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 15 | čitateľov |
V marci roku 1855 Ľudovít Kubáni prekvapil svojich gemerských a malohontských priateľov písaným časopisom: Hodiny Zábavy. V príhovore, umiestenom na prvej strane 1. čísla, písal: „Pánovia, bratia! My sme zaspali. Slovenská literatúra leží v rukopisoch v priečinkoch písacích stolov, ako mŕtvy poklad, bez ceny a úžitku. Duchovné spolčovanie prestalo, a každý na literárnom poli účinkovať chcejúci národovec zavrel sa sám v seba, žije pre seba, svojim myšlienkam, ako mlčanlivý trapista… V pamäti vám bude bývalá literárna ,Reussovská‘ spoločnosť, v pamäti ,Solennia Malohontské‘. Tieto v počínaní literárnom v terajších okolnostiach za vzor vziať nemožno — vezmime si za vzor prvú. Vymieňajme si myšlienky a práce svoje v podobe písaných časopisov… Týmto vám podávam zábavný časopisok, ktorý každý týždeň bude vychádzať. Ja pracujem na poli beletristiky, vy snáď v iných literárnych odvetviach. Návrh môj je: píšme všetci a zdeľujme si v podobe písaných časopisov svoje práce. Ja začínam…“
Prvých šesť čísiel, v osmorke obyčajného hárku, vydal v Drienčanoch, kde býval u svojich rodičov. Koncom apríla presťahoval sa do Rimavskej Soboty; tam už dal si vytlačiť záhlavie: Hodiny Zábavy. Krásovedecký časopis k rozveseleniu mysle a k poučeniu vzájomnému, i záver čísla: Vydavateľ: Ľudevít K., vo formáte značne zväčšenom.
Z novelistických známych prác Kubániho v Hodinách Zábavy „vyšli“: Mendík, Suplikant, Pseudo-Zamoyski, z menších básní, neskôr tlačených, tu nachodíme: Na Kráľovej Holi čierny oblak vstáva, Moja hviezda, Slzy osudu, Indián k milenke (podľa Coopera), Mesiac, Naša hana, Naša chvála, Sopka, Sahara, Cmiter, Trpezlivosť, Apotheosis rumov. Okrem malých zmien, ktoré o niečo neskoršie sám pôvodca naznačil na margu, sú v Hodinách Zábavy všetky tak napísané, ako ich teraz známe. Pre históriu slovenskej literatúry Hodiny Zábavy sú teda dokumentom toho, že Kubáni už vtedy, dvadsaťpäťročný bol hotovým básnikom.
My máme v rukách dvadsaťtri čísel „časopisu“; posledné má dátum: R. Sobota, 20. sept. 1855; všetky sú zviazané do knihy. Pretože však novela Hlad a láska tu v poslednom čísle ešte nie je dokončená, súdime, že Hodín Zábavy Kubáni vydal i viac čísiel. Na druhej strane 20. čísla, vydaného 9. augusta, je Chalupkov Junák s touto poznámkou Kubániho: „Vehlasný náš básnik, pán Samuel Chalupka, ev. farár v Lehote, dozvediac sa o našom počínaní v Gemeri, ráčil poslať redakcii tohto časopisu pár svojich znamenitých básní. My ich nezameškáme zdeliť, a sme presvedčení popredku, že našim pánom čitateľom podáme v nich skutočnú duchovnú záživu.“ V Gemeri v tom čase žilo viac literátov slovenských, bez rozmýšľania vieme menovať Petra Z. Hostinského, Bohuša Nosáka, Samuela Tomášika, A. H. Škultétyho, Ormisa, Jonathána Čipku, Dobšinského, no nazdávame sa, áno, s určitosťou môžeme povedať, že vyzvanie Kubániho k „pánom a bratom“ ostalo bez výsledku. Práce v stolíkoch pozamykané prišli pred verejnosť len v časoch, ktoré začali sa v slovenskej literatúre od roku 1859. Hodiny Zábavy začali a — zostali samy.
Z básní Kubániho, v nich podaných a doteraz nevytlačených, uverejňujeme dve nasledujúce:
Mraky
Močiar sa parí, povetrie v ňom zhnilo, Voda stuchnela, žabky vyhynuli… Močiar sa parí!… ponad ním sa stmilo, Cez tú mlhu hustú slnce leda škúli. A ten dym puchu, čo sa z mláky valí, K nebu sa nesie, celý obzor kalí… Zlietne do výšky, tam jak kliatby šatu, Rozprestre svoje čiernosivé krídla; Zaľahne nad zem, pokojom oviatu, Ťahá sa nad ňou spôsobom strašidla: Zrazu zastene, ziskria mu okále, Zaplače, zhromží — a zem zdrúzga, skále! Močiara nieto; okrúhle jazero Sa húpe, blyští na spôsob zrkadla; Stuchlina zmizla, skapalo tmy šero, Šliam a hniloba na dno vody sadla. Sčerstvený živel!… Zázrak nad zázraky! — Omladili ho — z neho pošlé mraky… Hniješ národ môj! jak voda v močiari, Stuchneli v tebe všetky živly tvoje, Z teba sa kudlia nečinnosti pary, Valia sa k výške, ako hriechov roje. No hni! no tuchni!… azdaj z toho hnitia Povstalé mraky vzkriesa v tebe žitia.
Šťastie
O šťastí píšem… a mne samému Je pohádkou slovo toto, Určen k osudu snáď nešťastnému, Slúži mi žitiu za motto; Dumám a pátram o tom význame, Čo vôbec všetkých rad-radom klame — Každému inak vyzerá. Najmä nám mladým, čo sme vo psote, Čo nám len tleje v tmavom ligote, Čo skúpo nám dary merá. Mám kamarátov rôznych náhľadov O tomto jednom predmete, Čo tu s veselou, tam s tvárou bľadou Pohybujú sa vo svete; Jedni sú šťastní, aspoň sa vidia, Druhí sa za svoj smutný lós stydia, Tretí myslia, že jim dobre. „Mám stav a groše,“ povedá prvý, Druhý: „Mňa osud nešťastný drví,“ A o zemské šťastie žobre. Hľa, také sú vám divné náhľady O slova tohto význame. A či mám predniesť mnohé príklady, Jak sa každý v ňom sám klame? Načo? Len nech to jedno poslúži: Že vám za šťastím tým každý túži, Ktoré si sám v mysli stvorí. Kto za to môže, že ten dosiahne To, za čím duša a cit mu priahne, Kým sa druhý darmo morí?! Len to je bieda, že ľudská mienka Šťastiu svetský význam dala. V ňom leží hlbšia, vyššia myšlienka, Než groše, pokoj, pochvala. Pravda, pri tomto divnom pochopu O ľudskom šťastí nanosím kopu Sklamaných snov, nádej, túhy. Počujte, bratia, reči bratovo, Ktorý vám toto podivné slovo Vymaľuje v barvách dúhy! Svetské predsudky polož na stranu, Nájdi sa najprv sám v sebe, Nech ti pocity v túžbach nevzplanú, Keď sa jedná len o chlebe. Chlieb, to je tyran! do pút ťa zloží, Šat odvislosti na teba vloží; A kto nie je samostatný — Čo by mal zlata vrchy a doly, Toho dač v srdci pichá a bolí — Nie, oj nie! ten nie je šťastný! Kto sa kolotá vo veciach viery, Ten stratil veslo života, Darmo k božskosti zásadám mieri, Cieľ ich sa mu nezligotá: Nemá dôvery — a s ňou pokoja, Pochybnosť jeho túžby nezhoja, Budúcnosť sa mu nezjasní, — Ba i tie skutky, ktoré on koná, kryje ničoty dáka záslona — To skepta! ten nie je šťastný! Kto má talenty vysokej ceny A vo všedennosť jich kryje, Kto presvedčenie deň po deň mení, Kto k skutkom zroden — v tme hnije, Komu poctivosť v ústach sa mele A hriechov žiadze bojujú v tele, Kto nezná česti zvuk hlasný, A kto v trpení nemá stálosti, Kto nezná mrtviť svetské žiadosti, — Bratia, verte, to nie šťastný! Tak čo je šťastie?… Oj, bratia moji, Je našich citov ozvena, Lež len keď s hlasom nebies sa spojí A vznikne z viery prameňa; Šťastie je pocit, čo v duši zneje, Keď vás veleba božstva oveje, Keď vás dač vyššie omladí, — Je ten okamih, keď sa cit stretá S predtuchou blaha, lebo vykvetá Z ľudsko-nebeskej zásady!
Šťastie je báseň didaktická. Didaktizmus vytvára poéziu, no Kubáni, majster v odievaní myšlienky do umeleckého rúcha, i tu aspoň vyslovuje sa poeticky. Didaktický verš jeho leskne sa, najpraktickejšia myšlienka má krídla a pri poslednej slohe, tejto parafráze vtedy novej „Maríny“, zabudneme na didaktizmus.
Pri tejto príležitosti uverejňujeme ešte tretiu báseň z pozostalosti Kubániho.
Básnik
Zavesiac na hrdlo lutnu, Išiel básnik po žobraniu, Spieval pieseň dumnú, smutnú, Vzbudzujúcu k zľutovaniu. Za ním dvoje bosých dietok S kapsičkami tiahlo zvoľna — Jedno ošarpaný kvietok, Druhé ruža, divá, poľná. A na pevca tvári bľadej, V zaslzených dietok zrakoch Svieti spomoženia nádej, Sťaby hviezda v nočných mrakoch. Lutna zvučí, pieseň zneje V žiaľno-kvíľnom horkom stonu: Tomu svetabôľov tónu.
Bola iste napísaná roku 1861, lebo rukopis zachoval sa na spoločnom papieri s básňou Na smrť Šafárika, uverejnenou v Dobšinského Sokole. Škoda, že je v prvej slohe gemerizmus („po žobraniu“) a v poslednej metrická nepravidelnosť. Ostatne, nie bez významu možno poukázať na to, že v čase, keď u nás prízvučná prozódia bola teóriou celkom vylúčená, Kubáni vedel zložiť báseň z tejto stránky temer bezchybnú. Na čo teória neupozornila, tomu učili sa čujným uchom.