Zlatý fond > Diela > Príspevky k životopisom a opravy textov literárnych diel slovenských spisovateľov


E-mail (povinné):

Jozef Škultéty:
Príspevky k životopisom a opravy textov literárnych diel slovenských spisovateľov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

Báseň Pustý hrad čia je skladba?

V II. zväzku Sládkovičových Spisov Básnických, vydanom v Turčianskom Sv. Martine 1900, umiestil som na konci i báseň Pustý hrad, s poznámkou: „Báseň v kalendári (v matičnom Národnom Kalendári na rok 1866, kde pôvodne vyšla) má podpis: ,B. B.‘ V svojom spise o Zvolene (T. Sv. Martin, 1891) Jur Bánik (na s. 75) hovorí, že to ,B. B.‘ znamená: Bánik, Braxatoris. Totiž Bánik, známy s Braxatorisom ešte z Rybár, zapísal povesť, rozprávanú o Pustom hrade, a Braxatoris (Sládkovič) na jeho požiadanie zložil ju do veršov. Podľa všetkého toho, čo Bánik udáva i v svojom spise i v liste v tej veci na môj dotaz napísanom, môže sa Pustý hrad bezpečne vradiť medzi Sládkovičove práce.“

Od tých čias našiel sa i rukopis Sládkovičov, a na ňom rukou básnikovou, ceruzkou je poznačené: „Skladbu Ďur. Banikovu prepracoval Sládkovič. Máj, 1865.“

Ale v rukopise vonkajšia forma básne je iná, na strofy podelená, pritom rukopis má o jednu strofu viacej; preto odtlačím tu báseň z rukopisu.

Pustý hrad

Zasadli do kola, zastali do radu Povesť im poviedá vesti Pustohradu. Tam nad tým Zvolenom dumné rozvaliny, V rozvalinách starý mních samojediný, Od pravekov on tam pod kliatbou salaší, A smelých pokúša, bojazlivých straší. Veliký Rastislav, Veľkej kráľ Moravy, — By milovanému svojemu národu Vydobytú raz už upevnil slobodu, — Prepevnými hradmi pokryť dal výšavy. Na nich Švábov, Frankov, vládobažnosť láme, Na nich trhá siete Slovákom snované, Rozráža tam jarmá i putá kované, Voľnému Slovenu od akživ neznáme. Kde Slatina tichá v náruč Hrona beží, Na hrebeňoch hory skalo-bašty stáli, Z jednej skaly studne, hradby z jednej skaly, — Oj všetko to v dumných zrúcaninách leží. Ktože tú silu skál, pevnú, nedobytnú, Kto mohol prekonať, rozboriť, prevládať? — Behy času naši veštci budú hádať, V behu času deje samy raz vysvitnú. Čo pod jasnou vstáva berlou Rastislava, To do prachu borí nesvornosti ruka, Ruka bratská Mojmíra a Svätopluka, Ktorej Viching fakľu záhubnú podáva. Čiernu vatru sporu v ich prsiach rozžatú Líška Arib v jasný plameň rozduchuje, Brat proti bratovi bezbožne vojuje, Kým vrah do trích vrhov ubíja vlasť svätú. Zámky, mestá pevné, — sila Rastislava, V rozvalinách ležia; ešte hrad jediný, — Nedobytné, strmé Zvolena výšiny, — Útechu jedinú Mojmírovi dáva. Už dal Panónii spor cudzieho pána, Svätopluka viažu už nemecké pluky, Krehká berla padá z Mojmírovej ruky, A duša mu horkým žiaľom rozorvaná. Lež čistý ešte je Zvolen od poroby! — Hodil sa Mojmír kráľ na vranca divého, Sťa strela letí od Dunaja sivého, Ponad hroby vrahov, ponad svojských hroby. Letí dňom jasavým, nocou čiernou letí, Hronskou už dolinou ponad Brália cvála, Rany ostrôh oba žrebca boky pália. — Ha! nad Zvolenhradom divá žiara svieti! Tušenie osudné v prsiach jazdca zúri, Útrobami hradu more ohňa brojí, Pod zámkom ostatným bledý knieža stojí, Žilami kniežaťa krv zúfalstva búri: Mojmír stojí nemý, za ním sa zrehoce Wiching dravé zuby na kráľa vycerí A prstom posmešným na horu tú mieri, Kde obeť poslednej nádeje blkoce. Čierna duša tvoja nech nemá pokoja! Nech sa ti túla tu, na tom pustom hrade! Na večité veky hanba bielej brade! Nech ťa víchre, hromy, sov húkanie koja! Nech vyhýba sa ti každá duša živá! Brána pekla kliatby nech na teba zíva, Pokiaľ vernosť viery meno božie vzýva, Pokiaľ trvá pomsta božia spravedlivá! — Tisíc liet prelietlo nad tým pustým hradom, Tisíc liet túlal sa po tých rozvalinách Kliaty mních v mesačných, polnočných hodinách, Umierajúc smädom, umierajúc hladom. Šata pustovníka hnáty chudé kryje, Vretenica boky opadlé sťahuje, Peklo svojím ohňom oči osvecuje, A konské kopyto mu miesto nohy je: Keď hromy trieskajú, valia sa prívaly, Húkajú mu pieseň divú nočné sovy, Roznáša sa horou ťažký puch hrobový, A kliatec vlečie sa na najvyššie skaly. Rehot zunie stráňou, sťa rehot sto koní, Vtáky odletujú, zvery utekajú, Veriaci sa krížom ochrany žehnajú, A zdesený hlásnik na modlitbu zvoní; „Zlato! zlato!“ — pozdným ku pocestným volá, Hej, zlato lakomosť driemajúcu budí, Ale zlato ťažkej ku kliatbe odsúdi Toho, kto vábeniu zlata neodolá. Preto neverí ľud revu pustovníka, Odpovedá: Každý chváľ duch Hospodina! Žalm tento poráža v nivoč pekla syna, A syn pekla v temných sutinách zaniká! Tisícročná povesť jazykmi sa chová, Každý Zvolenec jej je blízka rodina, Každému i slávu i kliatbu spomína Povesť tisícletá a povesť vždy nová. Na tom pustom hrade nesmierne hromady, V hromadách tých ležia nesmierne poklady: Poklady tie len raz v roku pána menia, V deň veľkých bolestí, na deň Umučenia. Národ Nemec zaklial, v kliatbe Maďar drží, Ale i tá kliatba už raz sa rozprší! Viera čistá v Krista národ kliatby zbaví, Po toľkých nerestiach znovu ho oslávi. Keď túžba nebeská celý ľud ohreje, Pustý slovenský hrad znovu sa zaskveje; Zaveje duch svorný horou slávodetí A kliatby pleva sa v svetošír rozletí.

Strofa, ktorej v texte kalendára nebolo, je nasledujúca:

Národ Nemec zaklial, v kliatbe Maďar drží, Ale i tá kliatba už raz sa rozprší! Viera čistá v Krista národ kliatby zbaví, Po toľkých nerestiach znovu ho oslávi.

Tak koniec básne zneje:

Na tom pustom hrade nesmierne hromady, V hromadách tých ležia nesmierne poklady: Poklady tie len raz v roku pána menia, V deň veľkých bolestí, na deň Umučenia. Národ Nemec zaklial, v kliatbe Maďar drží, Ale i tá kliatba už raz sa rozprší! Viera čistá v Krista národ kliatby zbaví, Po toľkých nerestiach znovu ho oslávi. Keď túžba nebeská celý ľud ohreje, Pustý slovenský hrad znovu sa zaskveje; Zaveje duch svorný horou slávodetí A kliatby pleva sa v svetošír rozletí.

Podľa uvedenej poznámky na rukopise báseň sotva môže byť považovaná za Sládkovičovu. „B. B.“ v kalendári bolo správne.




Jozef Škultéty

— slovenský literárny kritik, historik, jazykovedec, publicista a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.