E-mail (povinné):

Ľudmila Podjavorinská:
Saša

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

Saša

Že sa „princ Saša“ dostal na tento svet, ktorý jedným deťom je materinskou láskou pozláteným rajom, iným údolím plaču a podvedomého utrpenia, to mohlo sa stať iba tak, ako stáva sa v povesti.

*

V krásosade nebeskom, kam rovno so zeme letí každá detská dušička, blahoslavene žily si celé armády drobných duší — anjelov božích. Nebeský krásosad ožiarený bol zlatou záplavou, milosťou božou, ktorá všetko pozlacovala. Láskou božou ožiarená obloha skvela sa ako zo zlatej, trblietavej pavučinky utkaná, celé húšťavy nebeského sadu boly zlaté. Na stromoch skvely sa zlaté plody: jablká, čerešne, broskyne a iné, všetky možné, cele podľa našich zemských sformované druhy. Pod stromami stlal sa nádherný pokrovec zlatého machu, v ňom žiarily najpôvabnejšie ľalije, nezábudky, omamujúce narcise, zamyslené múčenky, skromné chudôbky a dychtivé prvosienky a stokrásky. Iba ruže tam nebolo, lebo ruža previnila sa pýchou, a Hospodin i Závisť i Pýchu s inými nepeknými burinami vytvoril z raja.

Ale div! nezábudka nemala belasé očká, útla ľalija nebola odiata v belostné lupienky, narcisa neskláňala pôvabnú hlávku na jemne sformovanom zelenom stonku, strapatá hlávka včasnej zvestovateľky jari, dvojfarebnej stokrásky, nepestrela sa v zelenom trávniku: ako stromy, tak i kvety maly iba jednu farbu: všetky boly zlaté. Zlaté, ako kvet našej milej kamarátky púpavy.

No hoci boly zlaté, neboly nehybné a ťažké, ako zo zlata. Listy stromov i kvetov boly také jemné, že pri najmenšom vánku sa rozševelily. A keď sa pohly, zazvonilo v nich a zvučalo a znelo ako nesčíselné struny, zladené v lahodivé škály nebeských radostí.

A v takte hudby, vybudovanej nebeským vánkom zo zlatých listov, jemná narcisa klonila pôvabnú hlávku. Nezábudky potriasaly stonkami ako v tanci. Citlivé mimózy radostne otváraly a zatváraly nádherné svoje kvety. A strapatá stokráska smiala sa celým zlatým očkom. Slovom: celá nádherná nebeská príroda žila, zvonila, trblietala sa, živená večne prýštiacim sa prameňom lásky božej.

Ako šťastne žily si detské duše v ovzduší večnej lásky božej!

Ledva sa ktorá detská dušička dostala medzi ne, v tej chvíli zabudla na utrpenie zemské, na Bránu bolestí, cez ktorú i nevinné detské duše musely prejsť do slávy nebeskej. Ach, nebolo medzi nimi ani jednej, ktorá by sa bola dostala do ríše večnej lásky bez bolesti a utrpenia. Boly tu dušičky, ktorých telesný, pozemský pobyt zahubila neláska, iné neopatrnosť, a zas iné nevedomosť. Boly dušičky utonulých, ktoré zúfalosť matiek vrhla do náručia smrti, drobné duše krstených i nekrsteniec, odpravené so sveta násilne. Boly i duše detí umierajúcich v ovzduší lásky a pečlivosti, z vôle božej. Ale ako všetky, i tieto musely prejsť Bránou bolestí, zaťažené nádherným, no pálčivým bremenom sĺz materinských, ktoré ako rosa diamantov skvely sa na priezračných krýdlach anjelov.

Šťastie, že za bránou bolestí otváral sa nepriehľadný priestor pokoja a harmonie — predsieň nebeského krásosadu, ríša Zabudnutia!

Za cenu utrpenia očistené, večným zabudnutím časného blahoslavené dušičky dlejú si v krásosade večnej lásky, v zlatom svete dobra a krásy.

V svete, v ktorom niet ani sĺz, ani bolestí, niet pohnútky zla, ani jeho možnosti.

Dieťa-anjel v rozkošnej svevoli, trblietavými krýdlami nesené, do zlatej pavučinky lapá motýľov nádherných tvarov. Motýľ strepoce sa v priezračnej rúčke a rozplynie sa ako zlatá hmla, lebo v sídle dobra niet možnosti zla.

Kŕdlik anjelov prebehúva v zlatom stromoradí, niektorý z nich prekrbáľa sa na obláčku zo zlatistej hmly — ale nemôže si ublížiť, ako nemôže sa uraziť ľahká vážka poletujúca v rákosí nad vodami — lebo v kraji večnej lásky niet bolesti. Odtrhnutý kvet nevädne: sotva odtrhla ho samopašná rúčka, už opäť skveje sa na stonku, nádherný a svieži. Kvitne v ríši nepomíjajúceho, večného…

Stalo sa raz, keď odchýlila sa brána nebeská, ktorou anjel, Posol boží, prinášal zo sfér Neznáma novú dušičku, že jeden z anjelov, neposedný a samopašný, vykukol z brány. Vykukol iba jedným očkom, lebo svätý Peter, nevrlý a prísny ako všetci starí ľudia, ktorým sverené je dôležité dielo, hneď odšupnul ho stranou a prirazil dvere. Ale i pohľad jedným očkom dostačil, aby neposedný anjel zostal vo vytržení, ako každé dieťa, ktoré zazrie nevídanú, pestrú hračku.

Dolu, dolu pod nebeskou bránou, anjel zazrel čosi ako hračku, nepatrné, ale nádherné nevídanou, v nebeskom sade nejestvujúcou pestrotou. Bolo to belasé a zelené a pokropené všetkými možnými odtienkami farieb nikdy nevídaných.

Bola to zemeguľa — svet obotkaný všetkými slasťami a strasťami života — ale samopašnému anjelikovi zdalo sa to veľkou pestrou guľou, s ktorou nevýslovne zachcelo sa mu pohrať.

Od toho času zvedavý anjel stal sa nevrlým a smutným. Nebeský sad so všetkou večnou nádherou zdal sa mu všedným a nudným. Nič sa nemenilo, nič nepomíňalo.

Bolo tam všetko — pre všetkých. A práve to bolo nemilé a neradostné, lebo bolo jednaké, bez rozlišovania a zmeny.

„Ach, keby som sa mohol pohrať s tou krásnou pestrou guľkou!“ — zatúžil anjel. A táto túžba ho už neopustila. Ponevieral sa po zlatom nebeskom sade bez vôle.

A nielen že sám bol nespokojný: nespokojnosť chytala sa i iných anjelov.

„Keby sme sa mohli pohrať s tou krásnou pestrou guľôčkou!“ vzdychal pred nimi, oznamujúc im svoj nález. A vykrášlil im ho tak vábne, že húfy anjelov, tých drobných a najdrobnejších, prestávaly sa hrať. Postávaly ich celé regimenty pri nebeskej bráne, aby mohli tiež, čo len jedným očkom zazrieť čarovnú pestrú hračku, visiacu tam kdesi za bránou.

Svätý Peter zprvu nevšímal si postávajúcich anjelov. No keď prichodili znova a znova, spýtal sa, čo by radi?

„Chceme sa pohrať s tou peknou guľôčkou,“ ukázal za bránu rúčkou anjel, čo ju v zvedavej samopaši objavil.

Svätý Peter sa nesmyselnej žiadosti iba usmial. No keď anjelici prichodili znova a znova, zavolal nebeského Strážcu (lebo medzi toľkými maličkými i v nebi musí byť niekto, čo si dá s nimi rady).

Uvidiac Strážcu, anjelici nie že by sa boli zľakli, lež stali sa ešte smelšími. Na jeho otázku nespokojný anjelik vzdorovite opakoval svoju žiadosť:

„Chceme pestrú guľku, čo visí za bránou!“ A dôrazne dupnul nôžkou.

Anjel Strážca, ako i svätý Peter, usmial sa láskave, a nespokojný anjelik, posmelený, zdupotal nôžkami:

„Chceme sa hrať s peknou guľkou za bránou!“

Anjel Strážca sa zachmúril. Anjelik náhodou rozpomenul sa na zvyky zlých detí, ktoré vymáhajú si hračky krikom, dupotal nôžkami, a dotiaľ dupotal, kým Anjel Strážca nevyšiel z trpelivosti a sa nenamrzel.

Keď sa Anjel Strážca namrzel, lapil nespokojnú dušičku za krýdlo, a šups! vystrčil ju predo dvere.

Bolo to od Anjela Strážcu iste veľmi, veľmi kruté a nerozmyslené. Ale on si myslel, že koná správne — i zaprel vrátka.

Neposedná dušička zostala vonku, pred bránou nebeskou. Prirodzene, preľakla sa, začala trepať drobnými pästičkami na vráta a dupotať nôžkami. A keď sa vrátka len neotváraly, stíchla a uplakaná utúlila sa na prahu, vo verejách.

Pestrá guľôčka tam kdesi ďaleko, ďaleko točila sa, ani zakliaty zámok na stračej nôžke. Točila, trblietala, pestrela sa v žiari padajúcej z vysokých sfér nadzemských…

Keď Anjel Strážca otvoril vrátka, že vpustí samopašnú dušičku dnu, tej tam už nebolo!

*

Stál samopašný anjelik v kútku za bránou, dívajúc sa dolu na pestrú guľôčku — stál hodinu, možno i deň, alebo týždeň. Možno bolo to i rok, alebo dva — ktože ho vie?! — keďže pre večnosť nieto miery.

Dnu v raji zdalo sa to iba minútkou; ale vonku, v šerom kútku, kde nebolo ani božieho svetla, ani veselých piesní, bolo to kus večnosti.

Chvíľou predtým, ako Anjel Strážca chcel vpustiť samopašného opäť dnu, letel okolo brány nebeskej jasný anjel so žiariacou hviezdou na čele. Malý ho poprosil, aby mu otvoril vrátka nebeské.

Ale anjel bol anjelom života, on z vôle božej roznášal po svetoch drobné iskry-dušičky, ktoré tam potom, na miestach určenia, stávaly sa deťmi. Ani jednu nemohol vniesť do raja, lebo to bolo zas úlohou jeho druha, anjela smrti.

Ľúto bolo anjelovi života skrehnutej dušičky pri vrátkach — i nerozmýšľal veľa: ukryl ju pod krýdla a vychopil sa s ňou dolu na zem.

Bol to úžasný let! Cez hluché, pusté temnoty, v ktorých len kde-tu svietily hviezdy, neschodnými veternými cestami. Ale hviezda, žiariaca na čele anjelovom, svietila medzi rodiacimi sa a umierajúcimi svetmi. Anjel života znal, kadiaľ letieť najkratšou cestou rovno k zemi.

No keď doletel, zarazil sa nad ťažkou otázkou: kam s dušičkou, sobratou pri vrátkach nebeských?! Pre všetky iskry-dušičky mal miesta vopred určené vôľou Božou — iba pre túto nie.

Pomyslel si, že bude najlepšie položiť ju zasa ta, kde ju sobral. Ale ako letel ponad zakvitnutú lúku, anjelik vykukol zpod jeho krýdla a hop! skočil na zem, na rovné nohy.

Lúka pestrela sa najrozličnejším kvietim. Boly tam celé sbory opravdovej žltej púpavy, celé družiny belasých zvonkov, veľké kvety blatúcha, obrovské prvosienky, pod kríkom opozdené fialky a po stranách veselého potôčka ani štetcom pretiahnutá belasá obruba, opravdové nezábudky, nezábudky s belasou hlávkou a žltým, výrazným očkom! Nad vodou pekne učesané biele brezy a na medzi nádhera nevídaná: celé kry voňavých, poľných ruží.

Zaradoval sa Samopašný toľkej kráse i žblnkol rovno do potôčka. Vlny láskaly mu nôžky, kvety potriasaly hlávkami, akoby ho vítaly, a na blízkom strome ktosi milo zavolal:

„Kuku! kuku! Kukaj, aký krásny je ten svet boží!“

A Samopašný kukal, prizeral sa a cele zabudol, že on patrí do iného sveta, že sa sem dostal iba za trest.

Anjel života dávno odletel svojou cestou a on ešte vždy brodil sa v potôčku. Trhal kvety, hádzal ich na vodu a ona unášala ich rýchlym prúdom do diaľky. Na dlhom rákosí neslyšne strepotala sa zelenkastá vážka — a on už i lapil ju za lesklé, trepotajúce sa krýdlo. Z neopatrnosti vytrhol jej lesklé krýdelce — neborka vážka padla do vody a utonula. Anjel-Samopašník po prvý raz zkazil, čo mu bolo na hračku — i potešil sa svojmu zlému činu a rozosmial sa!

Po tomto napadla ho nedobrá vôľa zkúšať, čo by sa dalo zkaziť a prevrátiť naopak — práve ako rozpustilé deti, ktoré nemajú pokoja, kým nezkazia drahú hračku, čo im bola pre radosť. Trhal kvety a hneď ich odhadzoval. Plašil vtákov, naháňal zelené lúčne kobylky, že v strachu neborky skákaly cez vodu, cez ohradu, kým sa im nepodarilo skryť sa s očú zlatokrýdleho tvora. Samopašný skákal za nimi, až vhupol do bažiny. Zamazal si nôžky až po kolená. Jaj! to vám až bola radosť! Behal po blate s takou rozkošou, že sa celý zablatil, ba i pokrkval si zlaté krýdelcia, a napokon bol ako ozajstný uličník.

Keď anjel života svedomite vykonal uložené mu dielo, prv, než by sa bol vrátil do neba, nazrel na lúku, že vezme dušičku a položí ju ta, odkiaľ ju vzal: za vrátka nebeské. Ale nevidel tam nikoho. Iba zablatený uličník vesele behal tam v kaluži za žabkami. Prirodzene, nepoznal v ňom dušičku-anjela — i odletel svojou cestou.

No čo by ho i bol poznal, samopašník by mu nebol šiel. Na zemi, na ktorú sa takto dostal, nachodil nové a nové krásy. Z diaľky ustavične sa ozývalo veselé: „Kuku! kuku!“ a vábilo ho ďalej.

Prešiel lúku, preskočil hrádzu — potuteľné „kuku“ vždy kdesi pred ním, vábilo, volalo ďalej, až prišiel do lesa.

Tam sa zarazený zastavil.

Miesto slnečnej žiary ovial ho chlad a hlboké, velebné ticho… Nehybne stály nepriehľadné sbory borovíc, sťa stráž pokoja, ktorý sídlil kdesi v tajomnom šere lesa. Hore, vo vetvách voňavého ihličia šumelo a znelo zhlboka, pridusene, ako doznievajúca ozvena v chráme prehrávaného chorálu.

Samopašný počúval…

Zrazu vyrušil bo spev. Zavznel do hlbokých velebných zvukov lesa a niesol sa ním, jemný a tklivý — piesenkou pôvabnou a takou vábnou, že Samopašný ako očarený šiel za spevom.

Na malej čistinke v lese mladušká mať uviazala o dve jedle bielu plachticu a hojdala svojho synka. Hojdala ho a spievala mu. A pieseň niesla sa voňavým lesom, ako hudba nebeská.

Spevom očarený anjel nerozmýšľal veľa — šups! už aj bol v kolíske. No spiace dieťatko sa prebudilo, azda sa i zľaklo, a začalo plakať.

Mať vzala ho z kolísky, láskala ho a pritisla dieťa k teplým prsiam.

A na tvári dieťaťa rozliala sa blaženosť, akej anjel nevídaval ani v sieňach nebeských…

Zvedave i túžobne privinul sa i anjelik do náručia matkinho… ale malý zurvalec opäť zbadal votrelca i drugal do neho nôžkami, kým neodletel.

*

Od tej chvíle Samopašný opäť stal sa nespokojným.

Ako v raji nevýslovne zatúžil za pestrou hračkou, tak teraz silne žiadalo sa mu, aby i on mal kolísku, aby ho mamička hojdala a spievala mu najkrajšie piesne. I namyslel si, že prejde horou a vyhľadá si kolísku pre seba.

Prešiel anjelik horou, prešiel poľom, až konečne našiel plachticu, zavesenú na konároch košatej hrušky. No i v tej bol nezmestný zurvalec, cele podobný tomu prvému! Tak vodilo sa mu i ďalej, v osade, kde našiel síce veľa najrozličnejších kolísok: prosté s červenými nevábnymi perinkami, kolísky lipové, maľované i vyrezávané, kočiariky s čipkovými záclonkami a bielymi vankúšikmi z páperia — no ani jedna ani jedon z nich nehol prázdny! Všadiaľ trepotaly sa rúčky a žiarily očká! A všetky, spozorujúc votrelca, bránily svoje právo, vrešťaly cele nepekne, ba i drugaly do neho nôžkami, kým neodletel.

No anjelik dokázal sa veľmi vytrvalým. Hľadal ďalej, hľadal, kým len nenašiel, čo hľadal!

V meste, kde pochodil rady skvostných svetlíc, našiel kočiarik vystrojený ani pre princa. Bol biely, ako z cukru, záclonka, ani najjemnejšia pavučinka visela na zlatých prútkoch. Vystlaný bol hodvábom, kolieska točily sa nečujne a celý kočiarik hojdal sa ani na vlnách.

A čo bolo najhlavnejšie: kočiarik bol prázdny!

Prirodzene, anjelik nerozmýšľal veľa: huš! a už si hovel v kočiarku, ani zlatý pavúčik za tkanivom hodvábnej pavučinky.

Ktosi rozhrnul záclonku a sklonil sa nad kočiarom…

Samopašný zazrel lásku sľubujúce oči…

Samopašný našiel mamičku!

Samopašný zatlieskal rúčkami.

A mamička sa usmiala.

*

Týmto už i končí sa povesť o anjelikovi-samopašníkovi, ktorá, možno, ani nie je cele pravdivou. Možno anjel-dušička iným nejakým spôsobom dostal sa do kočiarka. Možno, že i on, i kočiarik dostali sa k maminke proti jej vôli, že si ich maminka ani nežiadala. A nebodaj to tá dušička i vycítila a preto v očkách anjela-dieťaťa toľko clivej výčitky, vážneho smútku a sklamania, ako v očiach človeka, ktorý prešiel školu bolesti.

*

Dieťatko nazvali Sašom a pozdejšie ho zvali „princ Saša“.

Nestalo sa to iba náhodou, že ho prezvali princom: malý Saša bol útly, no jeho rúčky a nôžky, celé biele tielko malo najkrajší tvar umelecky vypracovanej bábky. Sašove vlásky boly žlté ako pravé zlato, a vlnily sa v prirodzených prstienkoch. Všetko na ňom bolo drobné, súmerné a súladné — ale očká, veľké sivé očká ani trochu k nemu nepristaly. Neboly to veselé oči dieťaťa, boly to oči dospelého človeka, s clivým, nevídaným u detí výrazom smútku. Nasladnuté nevinou, prehĺbené sklamaním, neztrácaly v nich zažatej iskierky dôvery. V Sašových očkách stenala žaloba, i šveholila túžba po nežnosti.

Saša narodil sa v bohatom dome, mal šumnú maminku, ktorú od prvého záblesku povedomia strašne miloval. Ale šumná maminka ľúbila vychádzky, zábavy; ona rada tančila a najmä ľúbila samú seba. To všetko, ako závistní nepriatelia, stavälo sa medzi malého Sašu a veľkú maminku.

Saša narodil sa koncom leta, keď dni sú ešte krásne, noci teplé, prítuľné a voňavé odkvitajúcou rezedou a nočnou fialou. Saša hovel si alebo pri maminke, alebo v kočiariku vystlanom belasým hodvábom a bielym batistom. Obyčajne usínal v jej náručí, uláskaný teplotou jej objemu a hudbou slov, ktorými sa mu radostne privrávala.

Pozdejšie sa stávalo, že kočiarik vyvážali von do záhrady. Tam odokryli záclonku, rozviazali vankúšik — ach, to bolo už menej príjemné! Najmä keď nastaly chladné noci a za nimi studené sychravé rána — a keď kočiarik hneď z rána zaviezli do záhrady, kde začínalo byť vlhko a chladno. Polonahý malinký Saša vystavený bol chladu i vlhku, lebo čipky a hodváb nedostatočne chránily útle tielko. Najmä keď pod chvíľou padol chladný dážď, vialy jesenné vetry, keď prvý mráz neočakávane spálil celú nádheru panskej záhrady.

Prišla zima, tuhá zima. Saša opäť prebúdzal sa vo voňavom, teplom ovzduší, v chyži, kde celé noci tušil teplú maminku v svojej blízkosti. Ach, aký býval spokojný a šťastný!

No po radostných nociach nadchodily kruté dni: maminka zabalená v zamate a drahých kožušinách odchodila sa korčulovať a Sašu vynášali na otvorenú chodbu — v kočiariku síce, ale takom chladnom, že biedny malý princ Saša vynášaný bol potom z neho napolo skrehnutý.

Obyčajne, keď maminka vyhriata prichodila s prechádzky alebo kĺzačky, prinášaly jej malého Sašu skrehnutého do vonnej, teplej chyže — a on zmorený zaspával v jej náručí. A jedine tieto chvíľky udržovaly malú, životom skrehlú dušičku v nežnom tielku Sašovom.

Keď už bol väčší, keď už vládal sedieť sám a bez pomoci premávať sa s miesta na miesto, brávali ho do kuchyne, posadili na dlážku. Saša sedel tam v kútku celé hodiny. Trpelive vyčkával, kedy prinesú mu mliečko. Časom naučil sa liezť z jedného kúta do druhého: jednu nôžku podložil pod seba, druhú vystrel a kĺzal sa na hladkom mramore ani na ľade.

Ale mramor bol neľútostive studený a neborák Saša popri radosti zasa len býval uzimený a zasa len ťažko čakával chvíľku, keď mala maminka prísť zo zábavy, s prechádzky, alebo z dobročinného spolku, kde starávala sa o chudobné deti. Vtedy Sašu obyčajne narýchlo preobliekli, stiahli s neho uváľanú, mliekom zaliatu košieľku, a obliekli do inej, aby sa maminka z neho potešila.

No stalo sa raz, že maminky za dlhý čas vôbec nevidel a maminka nevídala jeho!

Bolo to ku koncu zimy; vonku ukazovalo sa slniečko, sneh topil sa na streche a kĺzal sa s veľkým hrmotom na chodníky, kde za krátko menil sa v kaluže blata. Na streche čosi-kamsi zjavili sa vrabce a dali sa do tuhej hádky nebodaj o tom, či to už ide byť jar a či len slnko robí si žarty a hrá sa so zimou. Na trhu zjavily sa prvé snežky-ladoňky, medzi nimi i nádherne fialový kalich konikleca, odiaty v srstnatú bundičku. V mestskom parku odvážlivý kos pokúšal sa naraziť jarnú svoju nótu, tiahlu a vábivú, a na oschlých chodníkoch deti, ani ožité mušky, začínaly sa hrať „na blšku“.

Slnko vyvábilo na prechádzku i maminku so Sašom.

Vyviezli ho v novom kočiarku, v bielych šatách a bielej čiapke s veľkým parádnym strapcom. Zpod nej kučerily sa žlté jeho vlásky a v slnku svietily ani ozajstné staré zlato.

Prvá prechádzka na slnkom zaliatom chodníku — prvá radostná prechádzka v ústrety prichádzajúcej jari!

Večná škoda, že trvala krátko — že za ňou nasledovaly dni neradostné, dni i noci nových utrpení malého Sašu!

Maminka na prechádzke prechladla (i Saša nepokojne prehadzoval sa v svojom kočiarku), dostala nádchu a z opatrnosti dlho-dlho nevychodila z izby. Sašu odlúčili od nej úplne — vraj aby i on od maminky neochorel. V noci spával v malej iziebke pri kuchyni, vo dne sedával v kuchyni, nevrlý bez maminky a rozplakaný pod chvíľou. Slúžky maly práce s varením i okolo chorej maminky, na Sašu veľmi nestačily myslieť.

Ani nemyslely: daly mu do rúčky hračku, tou tĺkol o mramor; ak sa zunoval, poplakal si tíško, ľútostive, i zasa zatíchol…

Tak presedel na chladnej dlážke, tichý a mimoriadne smutný, ani umoknuté kuriatko, niekoľko dní.

Raz lekár, idúc od maminky, ktorú liečil, náhodou zastavil sa v kuchyni. Videl Sašu, ako sedí na zemi odiaty len v košieľku, sedí trpelive, iba v očkách výmluvná žaloba… Na líčkach i tielku načervenkasté fľaky už šupiacej sa kožky! Saša bol chorý, neborák Saša mal šarlach, i prekonal ho bez toho, aby ho boli liečili. Bez toho, aby si toho boli povšimli!

Prirodzene, teraz už vzbúril sa celý dom! Teraz ho už uložili do postieľky, napájali liekmi, striehli každé dýchnutie — keď už prekonal ťažkú chorobu nikým neošetrený, neuláskaný — sám s neuvedomelým svojím detským žiaľom celé smutné dni a prebolestené noci…

*

„Princ Saša“ ozdravel — no hoci išlo mu už na druhý rok, nevravel — iba očká, tie zvláštne očká, plné nevysvetliteľného žiaľu, prevrávaly vďačnou láskou, kedykoľvek sa mu niekto prihovoril.

Miesto varovkyne dostal Saša slečnu-vychovávateľku — a tým, zdalo sa, svitly pre neho lepšie časy. Slečna sa s ním bavila, spievala mu, brala ho do náručia — no keď z vďačnosti nežnej svojej dušičky ovíjal jej hlavu ramienkami, potajomky bila ho po rúčkach — lebo jej zkazil účes. Nové sklamanie dovŕšilo bolesť srdiečka, túžiaceho po objatí lásky: zo Sašu stávalo sa veľmi spôsobné, veľmi dobre vychované, ale večne smutné dieťa.

Prišla jar, prišla v celej svojej kvetúcej paráde. V záhrade zakvitly vonné fialky, odvážné kašky, hrdé tulipány i sbory výrazných sirôtok, každá inak zafarbená a všetky ani z najdrahšieho baršúnu. Saša, zadivený nad bohatstvom kvetov, chodil od hriadky ku hriadke — no najviacej vábil ho trávnik prekvitlý zlatom milej detskej kamarátky, púpavy. Stával medzi ňou nehybne, očarený; v nemom obdive prihováral sa jej nemou, ale výmluvnou rečou rozjasaných očiek.

Vozili ho do záhrady každý deň, skoro z rána, a býval tam až do noci. Obyčajne prichodila za ním maminka — a tu bývalo Sašovi veselo! No potom maminka odišla kamsi, odišla k moru na dlhý, dlhý čas — a Saša zas býval sám. A často i bez dozoru. Záhrada bola ohradená vysokým mrežovým plotom, dnu nemohol nik a Saša nemohol von. Zprvu plakával, keď vtisli mu do ruky koláč a posadili ho do vozíka, z ktorého nemohol vypadnúť — alebo len posadili na rozostrený koberec. Mal vôkol seba drahé hračky, parádnych medveďov, veselého pajáca, zajáčka, a kto zná aké nevídané, ale nehybné veci — no Saša túžobne pozeral na lienku voľne lezúcu po tráve, na vrabca, hostiaceho sa na malinách, na štebotavú lastovicu voľne preletujúcu v oblakoch. Naťahoval po nich rúčky, no ani lienka, ani vrabčiak si ho nevšímali. I preletujúci motýľ šiel nevšímave za svojím dielom.

Jedného dňa Sašu uložili do kočiarika. Bol v záhrade sám. Najprv rozžialený plakal dlho, dlho, potom zaspal. Vo sne sa mu zdalo, že ho maminka vzala do náručia, že ho laská, bozkáva na čielko, líčko, ústočká… Bol to krásny sen, Saša sa radostne usmieval. Keď otvoril očká, aby pozrel na maminku, zarazil sa.

Pri kočiarku stál veľký pes, Dunčo, a zvedave pozeral na Sašu. Saša sa zprvu hrozne zľakol, už-už krívil ústočká na plač — no Dunčo hľadí na neho verne, ani najlepší priateľ, líže mu rúčky, líce, ústka a radostne skučí.

A Saša sa rozosmial! Chytil Dunča za dlhé chlpaté uši a privinul sa k nemu… v tom sa kočiarik zvážil a hop! Saša s Dunčom skrbáľali sa na trávnik!

Dunčo prirodzene uskočil ani strela — ale hneď zas priplazil sa k Sašovi a túlil sa k nemu i pozeral mu do očú, sťa by ho prosil, aby sa nehneval…

A Saša sa nehneval. Objal Dunča okolo krku, privinul sa k nemu a oddane pritkol hlávku k svojmu novému kamarátovi.

Od toho času boli nerozluční.

Náhle Dunčo počul, že Sašu vezú do záhrady, tužibuď! už stál na stráži, ako by sa dostal do záhrady. Ak bol Saša sám, prichodil k nemu dverciami, ktoré naučil sa otvárať. Pozdejšie, keď dvere zamkýňali na kľúč, podhrabával sa popod plot, alebo sa prepchával pomedzi mreže, čo bola vec dosť ťažká, lebo Dunčo bol veľký a mreže boly tesno jedna pri druhej. Ak ho našli so Sašom, neraz oboch v sladkom spánku — zlatovlasá, kučeravá hlávka v chlpatej bunde Dunčovej — hrešili oboch, a Dunča odbíjali, ale on prichodil zas, akoby znal, že malý kamarát vyčkáva ho s radostnou nedočkavosťou.

Akoby nie! Dunčo bol nielen tichým spoluspáčom, ale i hotový do hry, akže sa Sašovi spať nechcelo. Kočiš Miško naučil ho všeličomu: vedel prosiť, preskakovať, líhať na povel a zasa bežať do kola a vrtieť sa za chvostom. Náhle sa Saša rozosmial, Dunčo už skákal, prosil, točil sa ani na nájom… a Saša sa smial a smial, a bol by komedianta Dunča od radosti zadusil!

Ale neborák Saša nevedel, že ani Dunčova láska nie je neošemetná!

Ledva sa Dunčo dostal do záhrady, prvé bolo posliediť dovôkola, poňuchať v kočiariku, pohľadať v tráve, čo má kamarát Saša dobrého.

A že figliar Dunčo hľadel, aby sa neoneskoril, obyčajne vždy našlo sa niečo dobrého: koláč s hrozienkami alebo s tvarohom, cukrovinka, rožtek, chlebík s maslom, alebo vše i kúsok šunky so žemličkou. Dunčo bezohľadne vysnoril, čo len bolo, a ani sa veľmi neobzerajúc, pojedol všetko. Dunčo mal Sašu neslýchane rád, bol by za ním istotne i do vody skočil, ale mal veľkú nectnosť, že čo vysnoril, už to bolo jeho! Ba čo viac, zbadal, že Sašovi dávajú i mliečko do fľašky s cumlíkom (hoci bol už na to trochu veľký) — Dunčo naučil sa pekne mlieko vypíjať cumlíkom do kvapky! Táto kamarátova nectnosť nemohla malému Sašovi zostať tajnosťou, preto pozdejšie, keď Saša býval hladný, i plakával, a bránil si svoj diel. Ale keď Saša sovrel rožtek oboma rúčkami, Dunčo dovtedy díval sa mu do očú, dovtedy krútil chvostom, kým len Saša sám nepodal korisť nanasýtnemu kamarátovi. Potom obyčajne sa rozželel, objal Dunča okolo krku a skryjúc zlatovlasú hlávku v jeho chlpatej bunde, plakal dlho, usedave…

A kým Saša plakal, hriešnik vytrvale sedel pri ňom, kajúcne žmúril oči, a len potajomky sa po dobrých veciach zalizoval — — —

Tak prechodilo leto, krásne horúce leto. Malý Saša už cele zvykol na záhradu, na svoju samotu, trpelive snášal veľké horúčosti i hlad. Lebo varovkyňa viacej dbala o svoje zábavky a svoje kamarátky, ako o Sašu. Vedela, že sa mu v záhrade nič stať nemôže — a pre veľké žiale malého srdiečka Sašovho nemala smyslu!

Raz v noci po dlhej suchote spŕchol prudký lejak. Príroda osviežela, i vtáctvo ožilo. Na mokrých strechách vesele čvrlikaly mladé vrabce, lastovice lietaly vysoko vo vlhkom vzduchu, loviac lietajúci hmyz. Roľníci rezko poberali sa s pluhmi na zmäknuté, stračou nôžkou a ohnicou pestré strniská. Husi s gagotom opieraly sa v rozvodnenom potoku, a veselé deti brodily kalužiami na ceste.

Radostného rána použil i Dunčo k veselej prechádzke. Kočiš Miško šiel brodiť kone za mesto do rieky. Vybral sa i Dunčo. Skočil do rieky i on. Potom vysnoril zajáčka a dlho-dlho brúsil za ním zakvitlou mokrou trojkou. Napokon cestou, nevyberajúc chodníka, sa dokonale zablatil. Sotva prišiel domov, letel rovno pozrieť, či je kamarát Saša v záhrade (lebo mu nebodaj i prišla chuť na niečo dobrého).

A kamarát Saša nielen že bol v záhrade, ale už i Dunča trpelive čakal za vrátkami. Dunčo radostne zaskučal, pobehal okolo plota a napokon smele medzi mreže — za Sašom!

Zvítali sa veselo; Dunčo hneď z príchodu vymámil od kamaráta rožtek. Hrali sa ako znali. Ale keď prišli na poludnie pre Sašu, našli ho zablateného, ufúľaného ako nikdy — jeho, i hriešnika Dunča, ktorý ho tak špatne doriadil!

Sašu umyli, preobliekli, a Dunča za pokutu uviazali pod kôlňou na reťaz.

Tým i skončilo sa jediné potešenie malého Sašu.

Zarazený stával pri vrátkach, ohorenú tváričku tisnúc na necitné mreže, ktoré delily ho od najmilšieho, jediného kamaráta Dunča! Dunčo, uviazaný na reťazi, len z ďaleka pozeral k Sašovi, ich rovnako smutné oči stretaly sa v clivom, túžobnom pohľade… Saša z diaľky vábil Dunča lahôdkami, Dunčo podnecujúco štekal, akoby volal Sašu pohrať sa, poležkať si na jeho mäkkej chlpatej bunde, ako obyčajne… No mreže nepovoľovaly — márne búšily do nich drobné pästičky… a márne rozpajedený Dunčo hrýzol železné ohnivá — reťaz prehrýzť nevládal!

Napokon túžba zvíťazila!

V jedon deň Saša múdrym svojím rozumčekom vyhútal, ako dostať sa k väznenému kamarátovi. Podarilo sa mu prestrčiť hlávku medzi mreže, ako vídal Dunča, a hľa, potom už pretiahol sa celý! Šlo to ťažko tesnou medzierkou, i oškrel sa, i spadol s múrika… Ale hneď sa sobral, a šťastný, preradostný poberal sa za kamarátom.

Predstavte si radosť oboch zo šťastného svídania! Dunčo skákal, brechal od radosti, a Saša zvalil sa mu rovno okolo hrdla, nadstavujúc Dunčovi rúčky, tváričku, ktoré on v náramnej radosti olizoval.

Čo potom prišlo, bolo desné!

Večer našli neboráka malého Sašu utopeného. Spadol do nádržky pri studni, náhodou plnej vody… Dunčo celé popoludnie zúfale na reťazi vyl, no pomoci nedovolal — a sám pomôcť nemohol!

Bledá tvárička biedneho Sašu i po smrti usmievala sa anjelsky dobrým nežným úsmevom. Zlaté kučeravé vlásky ovíjaly ju jemnou zlatožiarou trpiteľa. A ten úsmev akoby tlmočil odpustenie tým, ktorí sa v živote proti nemu previnili… Život naučil ho iba trpieť, na kratučkej púti malá jeho duša prešla dlhou školou bolestí.

*

Letel anjel života, letel opäť z ďalekej púti svojho poslania, z oblasti zemskej do sfér nebeských! Ako priletel k bráne raja, videl známu, skrehlú dušičku zimomrave stáť pri vrátkach. Vlásky mala zlaté, krýdelcia previevaly jej v radostnej túžbe, ale v očkách clivá žaloba, ktorej, keď ju niesol od vrátok k zemi, v očkách nebolo…

Ľútostivý anjel nežne vzal dušičku do náručia a vniesol ju do slávy nebeskej.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.