ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas tmy, čas zrodu tajných túžení,
čas prenikavej nemoty!
Syn prác, bied dieťa pokoj túžený
si nájde, bôle ukrotí
a uschne slza, potu kropaj,
hlad sirôt, núdza žobroty
sa vzdiali, v tebe zmĺkne smútku taj.

Čas tmy! Tá tvoja náruč privábi
krás ríše rajské, slasti vnád,
kde svätej čnosti čisté koráby,
hoc sú len z blata nízkych chát,
v sne sladkom strážia nevinnosti plod.
Tam raj je, lebo varovať
čnosť zíde anjel odo všetkých škôd.

Čas tmy, čas hrôzy, hnusných kaluží,
keď smilník behá šialene,
kým k cieľu svojmu chtivo dotúži,
čnosť bôľne zalká, zastene,
keď pekiel chasy sídla rozvinú
brať korisť svojim v odmene
a k hriechu zvedú dušu nevinnú.

Čas tmy, čas, v ktorom ako netopier
sa na zboj berie lúpežník,
krv pije smädná zem a tichý mier
tak často ruší obiet krik,
blk ohňa k nebu šľahá, stúpa,
Rím páli Nero ukrutník
a vraždí, by sa v krvi skúpal.

Noc, jak si hrozná! — a jak nádherná!
Hriech v tebe smelo víťazí
a vládne duchov chasa pekelná!
Ty pútaš väzňa v reťazi,
pestuješ dietky nevinnosti
jak ruže sucha od skazy,
keď s rosou im dáš nové skvosty!

1. XI. 1886